„Blažený ľud, ktorý si Pán vyvolil za dedičstvo.“ (Ž 33)
Milí bratia a sestry!
Vydržať, hovorí si ťažko pracujúci človek a teší sa na dôchodok. Hovorí si to aj manažér v zlatej klietke. Búri sa v ňom svedomie, ale má to dobre zaplatené, a tak ešte potiahne. Expatom, ktorí zarábajú v zahraničí, je smutno za rodinou, a tiež si niekedy povedia – vydržať. Je iné vydržať ťahať v kopcoch na bicykli alebo pri dvíhaní činky. Sila svalov a chuť víťazstiev prichádza pri výdrži a bolesti. Kde je tá hranica, keď má človek ešte prekonať bolesť a vydržať, a kde už nastáva kolaps a ohrozenie života?
Otázkou je, prečo to robíme. Ak pre svoje ego, slávu alebo obdiv sveta, tak nám to možno škodí. Ak je to naše povolanie, služba druhým, v ktorej sa môžu naplno uplatniť naše talenty, tak je to niečo, čo možno požehná aj Boh.
A v tomto sa naozaj „oplatí” vydržať. Nie na ceste ega a slávy. Ale pri našom Pánovi a objavovaní toho, čo pre nás pripravil. On nám ukazuje cestu, ale nezametá ju. Je niekedy ťažká a my už nevládzeme a padáme. V takých chvíľach si možno hovoríme toto: “Vydržíme Pane, si pri nás. Nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane Pane. Bože príď mi na pomoc, Pane ponáhľaj sa mi pomáhať.” Prichádza pomoc a sila a my ideme ďalej. Pri dobrých projektoch sa často aktivuje aj zlo. Človek má niekedy pocit ako v rozprávke. Prekonať prekážky zla, aby sme dosiahli dobrý koniec. Po temnom období sa často rozjasní. Treba vydržať. Ale nie v tom, čo nám diktuje naša pýcha a potreba sebauspokojenia. Musíme vydržať vo viere, pri našom Dobrom Pastierovi, ktorý nás nikdy neopustí. Vydržme, lebo často opúšťame my Jeho. A potom sa strácame, blúdime, sme vyčerpaní a vyhorení. Pán v nás zapaľuje oheň, aby sme horeli a zapaľovali ďalej. Vydržme v našom povolaní. Slovo vydržať je od slova držať sa. Držme sa toho, čo je správne, dobré a pevné. Držme sa Toho, kto nás nikdy neopustí a nesklame.
Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V. I. A. C., Trstená)
