31. nedeľa v Cezročnom období 03.11.2019

„Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ.“ (Ž 145)

     Milí bratia a sestry!
     Stretol som rodičov sedemnásťročného syna. Majú s nim problém. Chlapec sa venuje športu, hudbe a ďalším veciam, ale v ničom nie je “výnimočný”. Nevie sa s tým vyrovnať. Hovorím im, že výnimočná je každá ľudská bytosť. Už to, že chlapec zvláda toľko disciplín, je pozoruhodné. Výnimočnosť možno časom objaví jeho okolie. V sedemnástich rokoch je ešte priskoro. Chlapcovi to nestačí, túži po tom, aby svet ocenil jeho výnimočnosť.
     Problém je, že výnimočnosť meriame merítkami tohto sveta: známkami v škole, víťazstvami v súťažiach, diplomami a certifikátmi, titulmi a vyznamenaniami, peniazmi, slávou, rôznymi rebríčkami, klikmi, lajkmi, linkami alebo zdieľaniami. Stretol som veľa výnimočných ľudí. Nebudem ich menovať, lebo nikdy netúžili po publicite a sláve. Robili si svoju prácu. Žili svoj život. Na nič sa nehrali. Boli autentickí a cítili sa dobre vo svojom tele – aj s nedostatkami, ktoré si každý z nás nesie so sebou.
     Skutočná výnimočnosť sa nemeria silnými slovami, prezentáciami a víťazstvami, ale neviditeľnosťou, miernosťou, tichosťou a pokorou. Každá mama, ktorá privedie na svet dieťa a v láske ho vychová, je výnimočná. Rovnako ako otec, ktorý statočne žije, pracuje a učí to svojich potomkov. Učiteľ, ktorý robí s láskou svoje povolanie, aj keď to spoločnosť neoceňuje, málo zarába a niekedy pracuje v prostredí rezignácie a frustrácie. Výnimoční sú lekári a sestričky, ktorí nestratili cit a slúžia chorým. Športovci, ktorí športujú pre radosť a nie pre peniaze. Výnimoční sú nadšenci a dobrovoľníci, ktorí opravujú tento svet – v rôznych spoločenstvách a komunitách. 
     A prečo píšem o výnimočných? Lebo svätci boli či sú tí, ktorých najväčším dôvodom ich výnimočnosti bola či je láska k Bohu a blížnemu. 

Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V. I. A. C., Trstená)