„Budem ťa, Pane oslavovať, že si ma vyslobodil.“ Ž 30
Odkedy je človek človekom na tejto zemi, túži po láske. Chce lásku dávať, ale aj pocítiť, že je milovaný. Ježiš si vysoko vážil lásku a ako rozlišovacie znamenie svojich nasledovníkov zanechal práve príkaz lásky: „Milujte sa navzájom!“ Ježiš sám bol Láskou a z lásky k nám sa nechal pribiť na kríž. Ale beda by nám bolo, keby jeho láska išla len po hrob. Jeho láska, ktorá odpúšťa a vie pochopiť každého človeka, však išla ďalej a to až ku slávnemu vzkrieseniu.
Ježiš nás miluje a nechcel sa celkom odlúčiť od nás, a preto ostáva s nami v Eucharistii. Chce s nami tvoriť spoločenstvo lásky v každom novom dni, v človeku, ktorý ku mne prichádza s prosbou o radu, o pomoc, v človeku, ktorý odo mňa čaká pochopenie a svedectvo lásky. V človeku, ktorý chce vo mne vidieť svetlo sveta a soľ zeme. Všade tam sa môžeme stretnúť s Ježišovou láskou aj k nám, všade ta je príležitosť sprostredkovať jeho lásku k človeku, ktorá je vždy liečivým zážitkom radosti. Chce to od nás len otvorené oči srdca. Ježiš nás povzbudzuje, že aj keď často ostaneme nepochopení, osamotení, aby sme predsa jeho lásku dávali ďalej, a tak v dnešnom svete, na mieste kde sme, vytvorili kúsok neba na zemi. Avšak „láska neobnovovaná každý deň sa stáva zvykom a postupom času chorobou“, píše vo svojej Prorokovej záhrade Chalíl Džibrán.
A ako máme túto lásku žiť? Návod k tomu nám dáva sv. apoštol Pavol vo svojom 1.liste Korinťanom, v 13.kapitole, kde nádherne ospevuje vlastnosti lásky. Lebo aj keď ostávajú viera, nádej a láska, predsa najväčšia z nich je láska.
Jaroslav Chovanec, farár
