„Moje ústa, Pane, budú hlásať tvoju spásu.“ (Ž 71)
Milí bratia a sestry!
Ježiš nebol bohatý, a predsa jeho život bol neraz v ohrození. Prečo? Preto, lebo hovoril pravdu, ktorú ľudia nechceli počuť a prijať. Sme toho svedkami aj v nazaretskej synagóge. Všetko bolo v poriadku až do tej chvíle, keď Ježiš po prečítaní Izaiášovho proroctva povedal: “Dnes sa splnili slová Písma, ktoré ste práve počuli!” Pre ľudí bolo neprijateľné, aby ten, ktorý žil medzi nimi, ktorého rodinu poznali, bol pomazaný Mesiáš, ktorého predpovedal Izaiáš.
My sme naučení, že poväčšine každý verejný činiteľ klame, a keď sa aj snaží čosi povedať, tak to robí tzv. diplomatickým spôsobom. Aj povie aj nepovie, aj sa dá chytiť jeho slov aj nedá. Takáto reč vedie do „slepej uličky“, v ktorej sa potom nachádzajú všetci: aj ten, čo rozpráva, aj tí, čo počúvajú. Ježiš nechcel ľudí dezorientovať, aby si potom z jeho slov sto ľudí vytvorilo sto názorov a každý ten svoj pokladal za najlepší. On radšej odišiel do iných miest s nádejou, že tam ho nebudú chcieť zabiť pre pravdu o sebe.
A ako sa problém pravdy dotýka nášho života ako kresťanov? Často tak, že si vytvoríme svoj model života a nútime Cirkev, aby ho prijala a dokonca požehnala. Podobáme sa žiakom základnej umeleckej školy, ktorí by chceli, aby nejaký umelec vyhlásil ich maľovanie za umelecké dielo. Ak tak neurobí, cítia sa ukrivdení. Niekedy aj my sme ukrivdení, ak nám Cirkev hovorí pravdu, ktorú neradi počujeme. Vtedy sa začneme brániť a argumentovať všelijakými spôsobmi. Od uvažovania nad tým, do čoho sa má Cirkev starať, až po odchod zo scény cirkevného života do ilegality. My sa nepodobajme na tých, ktorí budú prenasledovať milovníkov pravdy a evanjelia. Ak ich budeme chcieť umlčať, umlčujeme vlastne Boha a sami sa potom stávame poľutovaniahodnými zajatcami svojej pýchy a hlúposti.
Počas nasledujúceho týždňa vám všetkým vyprosujem Božie požehnanie
Jaroslav Chovanec, farár
