Aktivity v životnom prostredí na jeho udržanie a záchranu pred otravou a znečistením sú veľkou prioritou vlád sveta a veľkých korporácií.
No základom je čisté životné prostredie duše. V našich rodinách sa stretávame nielen s čistým prostredím pre kvalitné spotrebiče pre zachovanie a udržanie čistoty v dome alebo byte, ale aj s čistým prostredím ľudskosti a žičlivosti.
A to je veľmi dôležité. Pretože špina v duši nielen pre vlastný hriech, ale aj pre hriechy ponižovania a neúcty iných je pre prostredie v rodine veľmi škodlivé. Ničí človeka a ľudskosť a čo je horšie, mení človeka na obraz „zločinca“ – člena rodiny alebo kolektívu, ktorý ničí morálne hodnoty a kultúru vzťahov.
Niekedy hriech manžela a otca ponižuje celú rodinu len preto, že si „bôžika“ manžel a otec chráni a všetko a všetkých ostatných ponižuje len preto, že nedá siahnuť na to, čo až pudovo chráni pred snahou ostatných o to, aby sa – a to nemusí byť len alkohol – „bôžik“ dostal zo stredu jeho záujmu na okraj – aby v strede jeho záujmu boli manželka a deti – rodina.
Niekedy si matka alebo otec tak privlastní – akože sa stará o vlastného syna – že synova manželka je roky zdegradovaná na akúsi slúžku, ktorá nevie ani variť, ani upratať, pretože to podľa jeho matky nie je tak, ako bol jej „synček“ zvyknutý… To je ďalší „bôžik“.
Milan Kundera v knihe Sviatok bezvýznamnosti hovorí o narcisovi: „A daj si pozor na pravý význam tohto slova: Narcis, to nie je nafúkanec. Nafúkanec pohŕda ostatnými. Podceňuje ich. Narcis ich preceňuje, lebo v očiach každého z nich pozoruje svoje vlastný obraz a chce ho skrášliť. Láskavo sa stará o všetky svoje zrkadlá.“ Tak si skrášľujeme svojich „bôžikov“ a svoje „zrkadlá“. Nikto sa k nim nesmie priblížiť. Ak, tak to pocíti… „nik tak nevie o ne dbať, ako ja.“
A pri chovaní takýchto „bôžikov“ môžeme ľahko z rodiny vytvoriť peklo sibírskeho tábora – nečisté životné prostredie vzťahov a ničenia hodnôt v srdciach iných, o ktorom hovorí Varlam Šalamov v knihe Kolymské poviedky: „Kriminálnici (medzi ostatnými väzňami) nie sú ľudia. Ich všestranný vplyv na táborový život nemá hraníc. Tábor je absolútne negatívna škola života. Nič užitočné, potrebné si odtiaľ nik neprinesie, ani sám väzeň, ani jeho náčelník, ani jeho ochrana, ani náhodní svedkovia – inžinieri, geológovia, lekári -, ani náčelníci, ani podriadení. Každá chvíľa v tábore je stratená. Je tam veľa takého, čo človek nemá vedieť ani vidieť, a ak to videl – ľahšie by mu bolo zomrieť. Väzeň sa tam naučí nenávidieť prácu – nič iné sa tam nemôže naučiť. Naučí sa chytráctvu, klamstvu, malým a väčším podlostiam, stane sa egoistom. Po návrate na slobodu zistí, že počas tábora nielen nevyrástol, ale jeho záujmy sa zúžili, stali sa úbohé a hrubé. Morálne zábrany ustúpili niekam nabok. Ukazuje sa, že možno konať podlo, a napriek tomu ŽIŤ. Možno klamať — a žiť. Možno sľubovať – a neplniť sľuby, a napriek tomu žiť. Možno prepiť kamarátove peniaze. Možno žobrať o almužnu a žiť! Prosíkať a žiť! Ukazuje sa, že človek, ktorý vykonal podlosť, nezomiera. Naučí sa flákačstvu, klamstvu, zlobe na všetkých a na všetko. Obviňuje celý svet a oplakáva svoj osud. Veľmi preceňuje vlastné utrpenie a zabúda, že každý človek má svoj zármutok. Odučil sa súcitiť s cudzím zármutkom – nerozumie mu a nechce mu rozumieť… Bojí sa – je zbabelý. Bojí sa, že jeho osud sa bude opakovať — bojí sa udaní, susedov a všetkého, čoho by sa človek nemal báť. Morálne je zdrvený. Ani si nevšimol ako, no zrazu má iné predstavy o mravnosti.“
Chvála Bohu za rodiny naplnené mravnosťou a ľudskosťou, láskou a modlitbou. S krásnym a zdravým životným prostredím a vzťahmi. Za všetky rodiny sa nám treba modliť a prosiť – aby zdravé zdravými ostali a nečisté nevzali nevinnosť a statočnosť iným, ani sebe. Aby sa zmenili.
Juraj Spuchľák, dekan
