Uzdravenie Petrovej svokry z dnešného evanjelia sprevádza jej ochota posluhovať a pomáhať hosťom po uzdravení, ako svedectvo o Ježišovej sile uzdravovať.
Stáva sa, že mnohé veci, ktoré vidíme okolo seba, nefungujú tak, ako by mali. Myslím na inštitúcie, najmä tie, ktoré patria Katolíckej cirkvi. Nie že by boli najhoršie voči ostatným, ale najviac nám na nich záleží. Tiež by nám záležalo na nich pre ne samé.
Ako to myslím? Napríklad takto: keď sú u nás hudobné koncerty organové, spevácke, alebo iného druhu, v našom kostole zhromaždí rôzny počet ľudí. Mnohí však sú takí, že prídu len preto, lebo niekto z ich rodiny účinkuje v spevokole, alebo vystupuje ako hudobník počas vystúpenia. Ak by nešlo o ich účasť pre vzťah k tomu človeku, ktorý vystupuje alebo ľuďom, ktorí vystupujú, aj keby to nebol záujem o pokrvné príbuzenstvo, ale lokálpatriotizmus, neprišiel by.
Ale určitá časť ľudí aj v našom meste vie oceniť hudobnú produkciu aj bez týchto prídavných “pomocných motúzikov”. A to je to, o čom chcem hovoriť: ak ide o charitu, katolícku školu, farnosť, aj civilné spoločenstvá, tak by nás to malo zaujímať nielen vtedy, keď školu navštevuje dieťa z našej rodiny, keď v charite máme svojho príbuzného ako klienta, alebo zamestnanca, keď v kostole pracuje či pomáha niekto z tých, s ktorými sme v spojení. Alebo keď sa v ružencovom spoločenstve či bratstve schádzajú moji známi.
Druhou stranou je zaujímať sa o rozkvet v pozitívnom zmysle – čím môžem prispieť, alebo pomôcť? Nie prejaviť záujem, len keď vnímam niečo kriticky, len vtedy sa ozvať. To zaváňa zaujatosťou.
Arcibiskup Vasiľ na vysviacke arcibiskupa Jonáša v Prešove nedávno povedal o tom, ako odlíši pastier svojich pomocníkov od nádenníkov: nádenníci nedbajú o ovce, a málokedy sú pri nich, urobia vždy len to najnutnejšie, aby sa vyhli kritike a iné ich nezaujíma – možné dobro oviec, rozvoj stáda, prístup k potrave.
V spomínanej kázni však arcibiskup Vasiľ hovoril aj o tom, ako odlíši alebo uvidí zlodejov, o ktorých hovorí Ježiš: sú to tí, ktorí neustále obchádzajú plot, bránu do ovčinca a poukazujú na nedostatky – nájdu každú škárku, uvoľnenú časť brány alebo plota. A poukazujú iba na problémy. Keď však prídu k ovci, keď ju získajú, priložia jej na krk nôž a podrežú ju s vlastným úsmevom do očí obete. Možno aj s pocitom zadosťučinenia, ktoré nazvú spravodlivosťou. Asi svojou…
A vlci sa vraj už dnes ani nenamáhajú obliecť si ovčiu kožu. “Dávajú to na hulváta za bieleho dňa.” Proti nim pomôže iba pastierska palica, iné na nich neplatí.
Niekedy sme aj my spútaní horúčkou, nie horúčkou krvi, ale horúčkou vlastného sebectva, malomyseľnosti a strachu. Ježiš nás chce uzdraviť. Aj nás uzdraví, ale my ako by sme chceli ostať ležať v posteli svojich ponosov s možnosťou stále poukazovať na svoju chorobu. Nevstaneme, lebo by nám chýbala oblažujúca starostlivosť a solidarita činných. Namiesto toho sa hneď máme postaviť, pracovať pre druhých a pre spoločné dobro.
Svedectvo o Kristovej moci, hoci účinnej tak ostáva ukryté pod spotenou perinou nášho sebectva. Zdravý nemocný. Modlime sa, aby sme chceli chcieť.
Juraj Spuchľák, farár
