Pešia púť z Trstenej do Zábiedova

Pešia púť z Trstenej do Zábiedova 22. júna 2024. V tento deň príde celebrovať svätú omšu Mons. Andrej Imrich, spišský emeritný biskup. V Zábiedove začne svätá omša o 10:30. V Zábiedove budú sláviť 90 rokov od vysviacky kostola a zároveň odpust Božského Srdca Ježišovho – patróna kostola. Pri tejto príležitosti organizuje naša farnosť pešiu púť na slávnosť. Pozývajú nás aj veriaci filiálky Zábiedovo. Odchod od farského kostola v sobotu o 07.30 h. Návrat zo Zábiedova o 12.15 autobusom. Pán Boh zaplať!

Oznamy

V sekcii OZNAMY je nové info: Jedenásta nedeľa v cez ročnom období „B“ – 16.06.2024
Prosíme, prečítajte si nové oznamy.  

Budem ako strom

  Dnešné čítania náš pohľad upriamujú na symboliku stromu. Strom ako taký v sebe veľa skrýva, a je na každom z nás čo si z neho vezmeme alebo poodhalíme.
      Sväté Písmo spomína strom na mnohých miestach: rajská záhrada (strom života, strom poznania dobra a zla), Abrahám stál pod stromom, keď ho navštívil Pán, kto je verný Zákonu je ako strom zasadený pri vode, na púšti sa horké vody stali sladkými po tom, čo Mojžiš vložil vetvičku zo stromu do vody, strom sa pozná podľa ovocia, hovorí Pán a v knihe Zjavenia sa vyvolení budú tešiť z ovocia zo stromu života.
       Horčica (Brassica nigra) bola v čase Pána Ježiša ničím viac než burinou, ktorá rástla popri „hradských“ cestách, ako to môžeme vidieť napríklad ešte dnes v Sýrii, alebo slúžila ako deliaci pás medzi pozemkami. (viď obrázok.)
Horčičné semiačka nie sú úplne najmenšie, ale v porovnaní s inými sú najmenšie. Zaujímavé je horčica v tamtých časoch nemala žiadne výnimočné postavenie ani využitie v bežnom živote, ako napr. v gastronómii. V Evanjeliu sa často niečo malé a ľahko prehliadnuteľné stáva niečím veľkým a dôležitým. 
       Dnes sa do popredia dostala téma stať sa veľkým, robiť veľké veci, byť veľkým očiach druhých (zarábať veľa, vlastniť veľa, robiť veľa), celkovo byť dôležitý.  Radi bývame dôležití:) A keď už náš život je za polovičkou a naša dôležitosť upadá, tak sa snažíme tak hlúpo ponižovať druhých, aby sme sa opäť mohli cítiť dôležitými (hovorí sa tomu ohováranie, veľmi „pekné“ zlo zo stromu poznania dobra zla, na pohľad lákavé a a na jazyku taj chutné). Kto si ešte neochutnal, blahoslavený jest.
       V dnešnom evanjeliu je Pán tým, ktorý dáva veľkosť: „semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie.“ Nie z našich vlastných síl sa stávame veľkými, ale to Boh pôsobí v nás, že konáme a aj chceme, čo on dáva. A jeho cesty nie sú našimi cestami, naše myšlienky nie sú jeho myšlienkami. Tu dám príklad Božieho konania v srdci človeka, aby sme videli ako vyzerajú Božie myšlienky v srdci človeka, tak vzdialená od našej pýchy a egoizmu, ktoré vtláčame do súčasnej podoby nášho kresťanstva, t. j. nasledovanie Krista. Slová patria Ignácovi Antiochijskému (rok 107), veľkému biskupovi a mučeníkovi zo Sýrie, ktoré napísal cestou do Ríma, kde mal byť umučený: „Nechajte ma, aby ma zožrali zvery, pomocou ktorých môžem dosiahnuť Boha. Som Božím zrnom a musím byť rozomletý zubami šeliem, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom.
       Veľké diela v nás koná Pán a sú to iné cesty ako sa nám skrze dnešné vzory ponúkajú, a ktorým žiaľ už aj my veríme v tejto na výkon zameranej dobe. Skutočný výkon je Božie pôsobenie v nás, ktoré sa neriadi pravidlami úspechu, ale vsadzuje nás do poriadku Božieho Ducha, ktorý je pre ľudí bláznovstvom a pohoršením, lebo je školou kríža, kde celkom ustupuje do pozadia akýkoľvek pocit krivdy, hnevu alebo odporu. Ešte veľa vody zrejme pretečie, kým sa v našom postkomunistickom zmýšľaní robiť, robiť, robiť, presunieme ku postoju  Nech v nás pôsobí Pán. Prajem nám všetkým vieru, že Bohu nič nie je nemožné a otvorenosť na jeho pôsobenie v nás.

Peter Vnučák OFM

Ohlasovať – neohlasovať?

      (Hlasovať – nehlasovať?)
      „Čo mám robiť?“ – Pýtajú sa mnohí rodičia mladých alebo dospelých detí. – „Moje deti povedia, že náboženstvo je zdrojom konfliktov. Alebo že dnes je iná doba a náboženstvo je prekonané…“
      Pred 10 rokmi obnovili veľkú aulu pápežskej Urbanovej univerzity v Ríme a dali jej meno po Benediktovi XVI.. On pri tej príležitosti pripravil prednášku, v ktorej odpovedal práve na tieto otázky súčasnej doby:
Cirkev Ježiša Krista sa nikdy netýkala jediného národa alebo jedinej kultúry, ale od začiatku bola zameraná na celé ľudstvo. Posledné slová, ktoré Ježiš povedal svojím učeníkom, boli nasledovné: „Urobte mi učeníkov zo všetkých národov.“
      A v okamihu Turíc apoštoli hovorili všetkými jazykmi, čím mohli silou Ducha Svätého ukázať celú šírku svojej viery. – Tak píše Benedikt XVI. vo svojej prednáške.
      Prorok Zachariáš ohlasoval mesiášske kráľovstvo, ktoré majú stiahnuť od mora až k moru a malo byť kráľovstvom pokoja (Zachariáš 9,9 a nasledujúce). Vzkriesený Pán povedal apoštolom a ich prostredníctvom učeníkom všetkých čias, aby zaniesli jeho slovo až dokončím zeme a urobili z neho jeho učeníkov.
      Ale naozaj to ešte platí? Tak to som nohy pýtajú v rámci Cirkvi aj mimo nej. Naozaj sú misie ešte aktuálne? Nebolo by primeranejšie stretať sa v medzi náboženskom dialógu a spoločne je slúžiť veci pokoja vo svete?
      Proti otázka znie: môže dialóg nahradiť misie? Dnes si totiž mnohí myslia, že náboženstva by sa mali vzájomne rešpektovať a pomocou dialógu sa stať spoločnou silou pokoja. Tým sa viackrát vyjadruje pred poklad, že rôzne náboženstva sú variantmi jedinej a tej istej skutočnosti. Predpokladá sa, že autentická pravda o Bohu je v konečnom dôsledku nedosiahnuteľná a že nanajvýš je možné niečo neomylné predložiť len rôznosťou symbolov. Toto zrieknutie sa pravdy sa zdá realistické a užitočné pre pokoj medzi náboženstvami vo svete. A predsa je to smrtonosné pre vieru.
      V našej dobe čoraz viac silný hlas tých, ktorí nás chcú presvedčiť, že náboženstvo ako také je prekonané. Pre konanie človeka by malo byť orientáciu iba kritický rozum. Ak by sme považovali tento spôsob myslenia za jediný platný, viedlo by to k umenšeniu človeka, odnímali by sme mu podstatné rozmery jeho existencie. Keď už niet priestoru pre „ethos“, čiže kultúru a morálku, človek sa stáva menším. Je teda na nás veriacich, aby sme vždy znova otvorili dokorán dvere, ktoré povedú ponad techniku a čistý pragmatizmus k celej veľkosti našej existencie, na stretnutie so živým Bohom. Odpoveďou na to, ako vo svetle takýchto otázok ohlasovať evanjelium aj na domácej pôde a u našich najbližších susedov je to, že láska sa túži odovzdávať. Pravda sa túži komunikovať. Radosť sa túži odovzdávať.
      Miestom stretnutia Boha a človeka je láska. Svätý Ján hovorí: A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku.
Ježiša Krista neohlasujeme preto, aby sme získali pre naše spoločenstvo čo najviac členov; tým menej kvôli moci. Hovoríme o ňom, lebo cítime, že musíme odovzdávať radosť, ktorá nám bola darovaná. Preto hlasovať vo voľbách do Európskeho parlamentu alebo štátneho parlamentu, alebo mestského zastupiteľstva môže hocikto. Ale ohlasovať evanjelium môže len ten, komu nejde o moc a o počty a zisk, iba ten kto cíti radosť z toho, že poznal Krista a chce radosť odovzdať ďalej. Tak! A vysúkať rukávy!   

Juraj Spuchľák,  farár