Biskupská kázeň v Katedrále sv. Martina na Spiši prednesená počas diakonskej vysviacky 14. júna 2018 (1. časť)

          Milí profesori a predstavení seminára, milí oltárni bratia, drahí rodičia, milí veriaci a predovšetkým vy, milí ordinandi!
          Rozhodli ste sa prijať diakonát a o rok sa chystáte prijať aj sviatosť kňazstva. Svoj život dávate do služieb Cirkvi, ktorá je Kristovou nevestou. Vašou celoživotnou úlohou bude ohlasovanie Ježišovho Evanjelia  Ježišovej radostnej zvesti. Boh chce, aby ho ľudia spoznali, uverili v neho, podľa viery žili, a tak dosiahli spásu. Viera v Božom ľude bude zásluhou vášho ohlasovania. Pre spásu ľudí je potrebné, aby vaše ohlasovanie bolo účinné. Tu nejde o to, aby ste vy boli úspešní, vašu účinnosť v ohlasovaní potrebuje Boží ľud pre svoju spásu. Vaša apoštolská horlivosť má urobiť všetko preto, aby ľudia mohli uveriť.
          Tajomstvo neprávosti je v tom, že ľudia zvesť Evanjelia odmietajú nie preto, že by to nebola pravda, ale z úplne iných dôvodov. Obviňujú nás, že nevieme ohlasovať evanjelium rečou dnešného človeka. Tvrdia, že dnešný človek nestojí o sakrálnu reč, tej údajne nerozumie, chce počuť evanjeliovú zvesť „civilnou rečou“, rečou dnešného tínedžera. Táto výhovorka veľmi sťažuje prácu ohlasovateľa a robí ho neúčinným na škodu tých, pre ktorých ohlasovateľ pracuje. Nedajte sa však pomýliť. Svetáckou rečou, ktorá je niekedy až vulgárna, sa Kristovo posvätné posolstvo ohlasovať nedá. A tej náboženskej aj sakrálnej reči, ak budú mať dobrú vôľu, porozumejú.
          Keď v spoločnosti a hlavne v médiách príde reč na Cirkev, hovorí sa o nej veľmi negatívne a to mnohých akoby oprávňuje odmietať blahozvesť, ktorú Cirkev prináša. Pritom ide o Ježišove slová, ktoré dávajú život a to život večný. Dnes sa stretávame s nedôverou verejnosti k cirkevným štruktúram. Poukazujú na chyby a nedostatky v živote a účinkovaní Cirkvi. Môžeme povedať, že máme tu do činenia s pohoršením.
          O pohoršení sa vyjadruje Pán Ježiš veľmi tvrdo, keď hovorí, že beda tomu, skrze koho pohoršenia prichádzajú. Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých. (Lk 17, 1 – 2).
           Milí ordinandi, o chvíľu sa stanete diakonmi, ak dá Pán Boh o rok aj kňazmi. A ako diakoni, potom kňazi, aj vy sa budete musieť denne vážne zamýšľať nad tým, nemám aj ja na tom podiel, že ľudia sú pohoršení, odmietajú Boha a tým odmietajú spásu, ktorú im Boh ponúka? A tu ide o večnosť tých ľudí. Preto Pán Ježiš o pohoršení vyriekol také tvrdé slová.
          Je tu aj iná otázka. Za neveru dnešného človeka sú zodpovední len kňazi svojou nedôveryhodnosťou? Obstojí človek pred Bohom s výhovorkou: Bože, odmietol som ťa preto, lebo tvoji biskupi a kňazi mi boli na pohoršenie? Ak sú pre nich chyby kňazov či biskupov zámienkou na to, aby odmietli Boha, tak raz pred Božím pohľadom možno pochopia, že dobrotivému Bohu sa pomstili za chyby ľudí. Prejavuje sa tu akási „kultúra výhovoriek“, a to dosť lacných výhovoriek.
          Na adresu nás kňazov musím uznať, naozaj beda nám, ak sme svojím pohoršením ľuďom zničili vieru. Ale na adresu každého človeka, ktorý odmietol uveriť, treba povedať, dobre uváž či obstojíš pred Bohom s výhovorkou, že pre chyby a nedostatky tvojich kňazov, či biskupov som ťa, Bože, odmietol. Ak niekto nebude spasený, tak za svoje viny, nie za viny iných.
          Pán Ježiš povedal aj to, že nie je možné, aby neprišli pohoršenia. On sám bol príčinou pohoršení. Pohoršovali sa na ňom napríklad, že uzdravuje v sobotu. Tu si treba uvedomiť, že za pohoršenie je zodpovedný ten, kto koná zle, alebo ten, kto sa dokáže pohoršovať na dobrých skutkoch.
          Podľa svätého Pavla bol veľkým pohoršením pre Židov doráňaný Pán Ježiš visiaci na kríži. Oni sa mohli pýtať: Takto zúbožene má vyzerať náš Boh? Takého Boha odmietame. V takto zohavenom človeku predsa nemôže byť prítomný Boh. A bol prítomný. A vyzeral tak preto, že vzal na seba všetky následky našich hriechov. Následky rúhačov, vrahov, zlodejov, alkoholikov, narkomanov …
          Grécki filozofi zas vraveli, to len blázon dokáže povedať, že Boha možno zavesiť na kríž. Dnes podobne si mnohí ľudia kladú otázku: Takáto Cirkev môže byť nevestou Kristovou? A Pán Ježiš pritom hovorí: „A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“ (Mt 11, 6).
          Z lásky k nám bol Boh ochotný sa tak nepochopiteľne hlboko ponížiť. A Otec Nebeský sa nehanbil ani vtedy hlásiť sa k svojmu Synovi. A Kristus sa bude vždy hlásiť k svojej neveste Cirkvi, nech by bola akokoľvek doráňaná. A takejto Cirkvi Kristus zveril úlohu ohlasovať nadprirodzenú pravdu a nadprirodzenú lásku.

Mons. Andrej Imrich,

emeritný pomocný biskup