V evanjeliu 13. nedele počujeme silné a radikálne slová, ktorými Pán Ježiš žiada totálnu a prednostnú lásku. Chce, aby sme Ho milovali viac ako všetkých a nadovšetko. Mohli by sme nad touto požiadavkou ohŕňať nos a myslieť si, že to tu Ježiš už trochu preháňa. Nepreháňa… On je Boh! A Boh žiada, aby Mu bolo dané v našom srdci miesto, ktoré Mu náleží. Láska volá po láske. Ten, ktorý sám seba vydal na smrť z lásky k nám, túži po našej láske. Môžem milovať Krista, pretože On prvý miloval mňa a vydal seba samého za mňa. Na Jeho vášnivú lásku ku mne môžem vďaka Duchu Svätému odpovedať svojou vášňou pre Neho. Dalo by sa povedať, že tu stojíme pred otázkou priorít. V regule svätého Benedikta z Norcie je krátky, opakujúci sa výraz, ktorý svätý zakladateľ adresuje svojim mníchom a ktorý dokonale zhŕňa to, čo bolo povedané: „Nič neuprednostňujte pred láskou ku Kristovi“. To znamená nemilovať nič a nikoho viac. Avšak to, že dáme Boha na prvé miesto, nič neuberá iným láskam. Práve naopak. Kým v ľudskej láske, napríklad vo vzťahu medzi mužom a ženou, sa láska sústreďuje na jedného človeka a potom sa spoločne otvárame druhým, v láske k Bohu sa priestor nášho srdca rozšíri a my sme schopní milovať druhých viac a lepšie. Keď je Kristus centrom nášho života, všetko ostatné je na svojom mieste; len tak sme skutočne schopní žiť slobodne svoj život a pomôcť v tom aj druhým. Kým v našom živote absolutizujeme ľudí či naše vášne, zostávame väzňami, neslobodnými. Koľkí ľudia aj v dospelosti zostávajú väzňami rôznych vzťahov až do takej miery, že už skoro nedokážu zaspať bez bozku na dobrú noc, poslaného aspoň cez Whatsapp? Koľko synov a dcér zostalo väzňami svojich rodičov, ich projektov a ich očakávaní? Koľko rodičov zredukovalo svoje deti na svoje vlastníctvo? Ak ste na niekom závislí, už nie ste slobodní! Ak „si nemôžem pomôcť, ale…“ potom sa ani nemôžem slobodne rozhodnúť, povedať druhému pravdu, skutočne sa darovať ostatným ľuďom okolo mňa. Koľko zdeformovaných vzťahov, plných hrozieb, strachu, manipulácie, koľko ľudí žije v strachu zo sklamania. Božie dieťa sa nebojí sklamania, pretože má milovať; a milovať znamená aj sklamať nesprávne očakávania druhých, vedieť niekedy povedať aj to, čo by ten druhý nechcel počuť. Čo by to bolo za kňaza, keby hovoril len to, čo ľudia chcú počuť? Ktorý rodič či učiteľ by pred všetkým zatváral oči? Čo by to bolo za priateľa, keby nevedel s láskou povedať pravdu? Dať Boha do centra nášho života, je niečo podstatné. Ježiš nám vlastne hovorí: aby si skutočne mohol milovať svojho otca, matku či deti, musíš ísť k Bohu. Ak chýba On, ktorý je zdrojom lásky, naša láska bude vždy viac či menej poškvrnená egoizmom, sklonom k majetníctvu alebo naopak k nevšímavosti. Kristus žiada, aby sme Ho dali na miesto, ktoré Mu patrí, aby tak všetko mohlo byť na správnom mieste. Potrebujeme milovať Boha, aby sme skutočne milovali druhých.
Páter Simeon, OFM, gvardián
