Výročie prevzatia úradu diecézneho biskupa
Pamätný deň Spišskej diecézy
(pokračovanie z minulého čísla)
V tretej časti nášho zamyslenia si povedzme, aké čnosti si môžeme osvojiť z hrdinského života Božieho sluhu biskupa Jána. Ak jeho život chápeme ako naše dedičstvo, tak z dedičstva sa má žiť, má to byť naše veno, naša výbava do života.
Na prvom mieste je to jeho čnosť modlitby. Všetci kňazi diecézy, ktorí boli jeho seminaristami, pri vypočúvaniach, ale aj pri bežných rozhovoroch spomínali, ako sa biskup Ján Vojtaššák dlho a rád modlil, najmä ráno v kaplnke, či pri iných príležitostiach. Podobné svedectvo vydali o ňom rehoľné sestry, ktoré boli v Senohraboch a v Děčíne. Viaceré zhodne dosvedčili, že pán biskup si v kaplnke nikdy nesadol. Len kľačal bez pohnutia. Modlitba bola naozaj dychom jeho duše.
Ďalej to bola úcta anjelov strážcov. To bol ďalší pilier jeho duchovného života. V roku 1909 kázal v Kostole sv. Michala vo Valaskej Dubovej o sv. Michalovi archanjelovi, zacitoval tam sv. Bernarda: „Anjeli prednášajú Bohu náš, nie svoj pot, naše, nie svoje slzy, a zase nám donášajú jeho dary…“ Pri tej istej príležitosti spomenul myšlienku sv. Augustína: „Anjeli nám pomáhajú, keď pracujeme, ochraňujú nás, keď odpočívame, radia nám, keď bojujeme, korunujú nás, keď víťazíme. Radujú sa spolu s radujúcimi, ale s radujúcimi sa v Bohu, a majú súcit s trpiacimi, ale s trpiacimi pre Boha. Veľkú lásku a starostlivosť nám preukazujú, lebo je veľká ich láska, ktorou nás milujú.“ Celá homília je popretkávaná citátmi zo Svätého písma a krátkymi vysvetlivkami o účinkovaní anjelov strážcov. Je vidieť, že Boží sluha mal túto tému veľmi dobre premeditovanú.
Tretím pilierom jeho spirituality, ktorá sa už týka aj zvereného Božieho ľudu, bola úcta k Eucharistii. Pán biskup Vojtaššák nikde nechodil na dovolenky, ani na výlety. Ale na eucharistické kongresy chodil, a to aj do zahraničia. A to, že zaviedol stálu eucharistickú poklonu v našej diecéze, je dôkazom jeho viery a lásky voči Oltárnej sviatosti. Pomaly sa napĺňa celé jedno storočie od tohto jeho požehnaného rozhodnutia a stála poklona Eucharistie v diecéze trvá dodnes.
Nemožno vynechať ani mariánsku úctu. Vieme, že práve on sa zasadil o to, aby sa Sedembolestná Panna Mária uctievala ako hlavná patrónka slovenského národa a jej šaštínsky chrám bol každoročne miestom národnej púte. A ako si Boží sluha biskup Ján rozvíjal svoju mariánsku úctu, svedčí napríklad jeho kázeň z 2. júla 1905 v Rabči, na slávnosť Navštívenia Panny Márie. Pán biskup ako mladý kaplán, vtedy zrejme v Zubrohlave, predniesol odpustovú kázeň, v ktorej rozvíja paralelu medzi vdovou, matkou naimského mládenca a Pannou Máriou, ktorú predstavil ako útočisko hriešnikov. Je to nádherná meditácia, ktorú zakončil slovami: „Teraz však, nebeská matka, zhliadni na všetkých, ktorí sa tu dnes zhromaždili na tvoju oslavu… Oni sú tvoji a navždy chcú ostať tvojimi. Nedaj, aby sa čo i len jeden z nich stratil. A keby niektorý blúdil po cestách hriešnosti, buď jeho útočiskom a vypros mu milosť obrátenia, lebo my, tvoje deti, tiež chceme bývať tam, kde si ty, naša Matka.“
Ešte jednu hrdinskú čnosť chcem dať do popredia, a to je hrdinská vernosť Bohu a jeho Cirkvi. Celá krížová cesta Božieho sluhu je ukážkou jeho stálosti a vernosti Bohu a Cirkvi. Boží sluha sa nikdy nespreneveril svojmu poslaniu a svojim zásadám. Pritom počas jeho väznenia stačilo povedať len slovo, že sa s režimom nejako dohodne a boli by ho na rukách priniesli na Kapitulu. Lenže vernosť mu to nedovolila. A tak dotrpel svoj život v ponižujúcich väzniciach a vo vyhnanstve až do konca. Dali by sa spomínať ešte ďalšie čnosti, napríklad pokora, chudoba, vytrvalosť v dobrom až do konca.
(Záver)
