Keďže sme kresťania a pokrstení, máme všetci veľké povolanie ku kresťanskému náboženstvu. Kňaz dieťatko krstenca pomaže krizmou na hlave a povie: “… aby si bol sluhom Krista kňaza, proroka a kráľa. To znamená že povolaním kresťana je obetovať seba samého pre svoju vlastnú spásu a spásu iných, že má všetkým slúžiť, obetovať sa ako kráľ a zároveň zvestovať pravdu o Bohu, človeku, večnosti, ale aj o tomto svete, a tak vykonávať prorocké poslanie čiže ma predovšetkým hovoriť pravdu a vyhýbať sa hriechu. Povolanie byť kresťanom je dôležité a tu nejde len o povolanie, ktoré je duchovným povolaním ako ho voláme. Spomeňme na Martu, Máriu a na Lazára – bývali Betánii a Ježiš ich často navštevoval. Lazára nazýval svojím priateľom a plakal pri jeho smrti – to bol ten, ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych. Ďalšími ľuďmi, ktorí si uvedomovali svoje povolanie ísť za Kristom boli Jozef Arimatejský a Nikodém. Neopustili veľradu, ktoré členmi boli. Nikodém sa zastal Ježiša vo veľrade a Jozef Arimatejský sa postaral o pochovanie Ježišovho tela. Spomeňme si aj na farizeja Simona a mýtnika Zacheja. Farizeja Šimona, ktorého Ježiš navštívil a v jeho dome hriešna žena Ježišovi umyla nohy svojimi slzami. U mýtnika Zacheja zase prichádzali na jeho pozvanie ďalší mýtnici. Ježiš sa vyslovil že do jeho domu prišla spása. Poďme ďalej – v Skutkoch apoštolov sa dozvedáme o Tabite, ktorá vynikala dobrými skutkami a almužnou. Miestna cirkev zavolala Petra, lebo bola v žiali nad jej smrťou. Obstúpili Petra s plačom všetky vdovy a ukazovali mu sukne a šaty čo im urobila Tabita. Také bežné materiálne veci, niekedy azda aj objekt rozmarov a módy. A predsa si našli miesto v Písme. V týchto materiálnych veciach bola v tele na kresťanská láska tejto ženy. Odovzdávala s nadšením druhým ovocie svojej šikovnosti a pracovitosti. V Skutkoch apoštolov ktoré opisujú dejiny prvých kresťanských spoločenstiev sa dozvedáme aj o Akvilovi a jeho manželke Priscile. Dali prácu svätému Pavlovi, lebo sa obidvaja živili výrobou stanov a svätý Pavol bol vyučený v remesle tkáča látky na stany. Akvila a Priscila zostali v Efeze. Tu sa podieľali na formácii veľkej osobnosti ranného kresťanstva Apolla. Bol to výrečný a zbehlý Alexandrijčan. Správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst. Priscila a Akvila ho vzali k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu tak presne sa dozvedáme so Skutkov apoštolov mali svoje podnikanie, boli vzdelaní vo viere a zostávajú pre nás obrazom kresťanov vo svete, ktorí sa vedia postarať aj o dôkladnejšie poznanie Pánovej cesty, ba vedia ju aj vysvetliť – to je náznak teraz si spoločnej mužskej a ženskej katechézy.
Svätosť všetkých má rovnakú dôstojnosť a veľkosť.
Kňazstvo posväcuje a spája s Kristom kňaza a tých, ku ktorým je poslaný.
Rehoľný život vytvára objektívne lepšie podmienky pre život s Bohom ale žije nesprávna idea, že ide o akúsi na stavbu kresťanského života istý druh elitných jednotiek, pričom sú rehoľníci pomyselne automaticky svätejší, dokonalejší. Rehoľný ani kňazský život nie je zárukou svätosti ani väčšej svätosti, než sa dá dosiahnuť vo svete.
Na čom spočíva originalitu zasväteného života? Byť prorokmi pre iných znamená skúmať dejiny ktoré žije, schopnosť interpretovať udalosti: Rehoľník dokáže rozlišovať zlo hriechu a nespravodlivosť, pretože je slobodný. Prorok je zvyčajne na strane chudobných a bezbranných pretože vie, že Boh je na ich strane.
Prví mučeníci nehovorili: “… preto nemôžem obetovať, lebo som biskup, som kňaz alebo som z katolíckej akcie alebo z tohto mariánskeho združenia, fokolaŕe. Ale jednoducho povedali: „… lebo som kresťan“. Všetko ostatné je na druhom mieste, to že patríme Kristovi, na všetkých robí bratmi a sestrami a to v nás a z nás vytvára Eucharistia. V Božom kráľovstve nejde o to, kto produkuje desať alebo päť mín, ale Boh sa teší aj z malých úrokov, ktoré budú z lásky k nemu. To je zmysel podobenstva o tom, ako si správca zavolal k sebe sluhov, ktorým zveril jednu mínu, päť mín alebo 10 mín…
Jedna žena si myslela, že vo videní sa jej zjavil Boh. Šla sa teda poradiť k svojmu biskupovi. Dobrý prelát jej odporúčal: „Drahá pani, možno veríte ilúziám, klamom. Musíte vedieť, že ako diecézny biskup som tu ja, kto môže rozhodnúť, či sú vaše videnia pravé. alebo nepravé.“
„Samozrejme, excelencia.“
„To je moja zodpovednosť, moja povinnosť.“ – dodal.
„Tak teda, drahá pani, urobte, čo vám poviem.“ – „Urobím to, excelencia.“
„Nabudúce, keď sa vám Boh zjaví, ako vy tvrdíte, podrobte ho skúške, aby ste vedeli, že je skutočne Boh.“
„Súhlasím, excelencia. Ale v čom tá skúška spočíva?“
„Povedzte Bohu: „Odhaľ mi, prosím, osobné a súkromné hriechy pána biskupa.“
Ak sa vám skutočne zjaví Boh, prezradí vám moje hriechy. Potom sa vráťte sem a poviete mi, čo vám povedal, mne. A nikomu inému. Súhlasíte?“
„Urobím tak, ako si želáte, excelencia.“ O mesiac pani požiadala, aby ju biskup prijal. Biskup sa jej spýtal: „Zjavil sa vám znovu Boh?“ „Myslím si, že áno, excelencia.“
„Požiadali ste ho o všetko, čo som vám kázal?“
„Áno, excelencia.“ „A čo vám povedal Boh?“
„Povedal mi: „Povedz biskupovi, že na jeho hriechy som zabudol.“ (Ferrero)
Juraj Spuchľák, farár
