Príhovor kňaza

          V Káne Galilejskej bola svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“
          Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj.
           Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno – on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli –, zavolal si ženícha a vravel mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.
          Tento zázrak je obrazom spolupráce človeka a Božej milosti. Panna Mária videla, že svadobčania majú nedostatok radosti, videla aj dôvod, prečo to tak je. Mali nedostatok. Biblicky víno je obrazom lásky. Veľmi ľahko sa stane, že chýba láska v rodine. Možno to skôr vypozorujú iní, keď vidia, že s tvárí manželov sa vytratila radosť. Panna Mária je vzorom pre všetkých. Nekritizovala, nechodila od stola k stolu a nepripomínala neschopnosť mladých. Odovzdala celý problém svojmu Synovi. Tým sa stal prvý zázrak. Pán dal víno – to, ktoré bolo dobré až do konca – dal lásku, ktorá pretrvá. Ale bez poslušnosti a viery tých, čo obsluhovali, by žiadny zázrak nebol. Slová Pána Ježiša vyzerali z ľudského pohľadu  nelogicky. Potrebujú víno a on dáva naberať vodu. Ale výsledok poslušnosti bol zázrak. Žijeme dobu v ktorej sa poslušnosť vytráca a stretáme sa s hundraním a kritizovaním. To nie sú podmienky pre zázraky. Pritom v tejto dobe tých zázrakov potrebujeme veľmi veľa.
          Nech nás táto biblická udalosť povzbudí k poslušnosti Božím prikázaniam, aby sme mohli byť účastní na zázrakoch. Pán dáva lásku – ktorej obrazom je biblicky víno – ktorá vytrvá do konca. Láska je Božská čnosť – to znamená, že ju môžeme prijať len od Pána. Ak vidíme jej nedostatok u seba, alebo u iných, podľa príkladu Panny Márie odovzdajme ten problém Pánu Ježišovi a ako nás ona vyzýva: Urobme všetko, čo nám povie. Potom sa budeme stretať bežne zo zázrakmi v našich životoch.

Dominik Jamrich, kaplán  

          Určite vám nie je neznáme, že mnohí ľudia dávajú krstiť svoje deti zo zvyku. Hovoria: Je pekný zvyk pokrstiť dieťa. Dieťa musí byť pokrstené. Patrí sa to… Takto a podobne znejú ich dôvody ku krstu ich detí. No zabúda sa na jednu dôležitú vec. Krst nie je žiadna folklórna udalosť. Krst je otázka života a smrti.
          Nie, nepreháňam. Ide tu dokonca o večný život. Nie je to žiadne strašenie, ale fakt. Na tento svet sme prišli ako ľudia s nesmrteľnou dušou a vrodenou túžbou po Bohu, ale táto túžba nebola naplnená. V dôsledku hriechu prvých ľudí sa rodíme v stave, ktorý voláme dedičný hriech. Je to stav, keď – zjednodušene povedané – nie sme Božími priateľmi, čiže nemáme milosť posväcujúcu. Nie je to naša vina, ale trpíme na následky prvotného hriechu. Je to podobné ako príbeh jedného dievčaťa. Jej rodičia žili pôvodne v Španielsku a boli presvedčení komunisti. Verili, že tento politický systém zmení svet k lepšiemu, a tak sa v tridsiatych rokoch minulého storočia presťahovali do krajiny, kde komunizmus bol – do sovietskeho Ruska. Na ich veľké sklamanie ich tam čakala bieda a hlad. Oni ani ich dcéra, ktorá sa tam narodila, nemohli Sovietsky zväz opustiť. Museli žiť vo vyhnanstve, ktoré si dobrovoľne zvolili. Aj naši prví rodičia Adam a Eva sa vzbúrili proti Bohu a stratili milosť posväcujúcu. A stratili ju aj pre svojich potomkov.
          Boh na ľudí nezabudol a poslal im svojho Syna Ježiša, aby každý, kto v neho uverí, mal večný život. Krstom sa začleňujeme medzi Ježišových učeníkov a získavame milosť posväcujúcu, stávame sa dedičmi Božieho kráľovstva. To znamená, že môžeme dosiahnuť večný život.
         Kedysi dávno, keď do Afriky chodili kolonizátori a zakladali osady, sa stal tento príbeh: K jednej černošskej osade prišli belosi a usadili sa tam. Od domorodcov získavali informácie o okolí. Zarazilo ich, že miestni obyvatelia nechodia piť vodu z jedného jazera, lebo vraveli, že už oddávna v ich kmeni je tento zvyk. Miesto toho pili dažďovú vodu, ktorú zbierali do cisterien. Belosi nechápali tento zvyk a podnikli výpravu k jazeru. Zistili, že je plné krokodílov, a preto by bolo veľmi nebezpečné z neho piť. Zrejme preto kedysi dávno náčelníci zakázali chodiť k jazeru, no postupom času ľudia zabudli, prečo je to zakázané a stal sa z toho len zvyk.
          Krst sa stal pre mnohých zvykom, ktorý nechápu, ale dodržiavajú. Ale keď si uvedomíme, aký veľký dar je krst, že to je udalosť, pri ktorej získavame večný život a posväcujúcu milosť. Keby sa nás naši menej veriaci známi opýtali: Počúvaj, ty chodíš do kostola, chcel by som dať pokrstiť dieťa, čo mám robiť? pokúsme sa im aspoň trochu priblížiť, čo to krst je.
          Vyznajme takto pred nimi svoju vieru v Ježiša Krista. A nikdy nezabúdajme, že v krste sme sa stali Božími deťmi a dostali sme posväcujúcu milosť. Zveľaďujme Božiu milosť tým, že budeme nasledovať Ježiša Krista v skutkoch lásky a tým prispievať k premene sveta na lepší.

Marek Gavalier, kaplán

          Mnoho ľudí súčasnej dobe zisťuje, že keď má prebrať umierajúceho otca alebo matku chorú v nemocnici domov, pretože lekári už vykonali všetko, čo mohli, dočkajú sa rozpakov pozostalých. Vieme sa vítať, ale nevieme sa lúčiť. Nielen s umierajúcim človekom, ale ani s časom, miestom, blízkymi pred cestou. Zistíme to až pri samotnej rozlúčke. Mnohí teraz zisťujú potrebu zmeny spôsobu života a nevedia sa rozlúčiť s doterajším. A trpko vnímajú aj seniori, ktorým ešte dlho pred smrťou napíšu „60+“, a vnímajú ten krížik za svojim vekovým určením ako poslednú stanicu ich života, ktorú by im iní až tak pripomínať nemuseli.
          V evanjeliu máme spomienku o viacerých svadbách. No podobenstvo o múdrych pannách hovorí aj o rozlúčke. Tieto v evanjeliu tvorili nielen malý uvítací „výbor“ ženícha, ale aj rozlúčkovú skupinu jeho rovesníčok. Svadba bola aj jeho rozlúčkou s nimi a jeho spôsobom života. Znaky dobrej rozlúčky ukazuje evanjelium: včasná príprava, radosť a pokoj počas nej, skromnosť a nenápadnosť, zmier s Bohom aj ľuďmi na hostine. V príprave na akúkoľvek rozlúčku nezabudnime na to, čo nám pre dôstojnú rozlúčku chýba a čo nám prekáža. Chýbajúce získajme, prekážajúceho sa zbavme. Radosť a pokoj znamená že sa treba pripraviť na radostné stretnutie. Skromnosť a nenápadnosť poukazuje aj na spôsob, akým sa pripravíme, aby sme samotné čakanie nerušili prílišným sústreďovaním pozornosti na seba pred inými. A teraz sa ospravedlňujem, nezastávam sa domácich miláčikov pred ohňostrojmi a hlukostrojmi na Silvestra.    
          Zmierenie sa s odchádzajúcim človekom, časom, situáciou, je potrebné. Zmieriť sa tu znamená prijať človeka, čas, situáciu takého, takých, aké sú s pokojom. Ak ide o odchod na dlhú cestu, treba sa zmieriť aj s Bohom, Cirkvou, o to viac, ak človek odchádza na večnosť. Schopnosť dobre sa lúčiť sa získava postupne. Každé upratovanie doma je rozlúčka s doterajším usporiadaním alebo neporiadkom. Spoveď upratovanie duše.
         Lúčil sa aj Pán pri zmŕtvychvstaní, ba aj pred smrťou. Na kríži odovzdal posledné najdrahšie, čo mal: Matku Pannu Máriu a Jána apoštola. V nich celé ľudstvo a stvorenie zveril Bohorodičke a ľudstvu ju. Pripravil sa na túto rozlúčku, radosť a pokoj v ňom bola nielen na krížovej ceste. Pokora a skromnosť pri znášaní urážok. Zmierenie s Otcom…
          Človek v živote často zažije rozlúčku. Lúčime sa so starým rokom a pripravujeme sa na nový. Zmierme sa so starým, pokorne ho prijmime, aký bol. Vo vďačnosti za starý a všetko i všetkých v ňom odstráňme všetko zlé a hriešne, čo nám k pokoju chýba a oblečme si duchovný odev láskavosti na prijatie nového roka. Aby sme sa radostne cítili preto, že máme dobrú vôľu, ako priepustku pre Radostnú zvesť do nášho života vedúcu na miesto, kde nebude rozlúčky – do neba. Panna v podobenstve je každá duša, prichádzajúca pred Pána. Ide o to, aby bola múdra.. 

Juraj Spuchľák,  dekan

          Pán Boh nemá rád modly. Modlou je všetko, čo uprednostňujeme pred Pánom Bohom, čo máme radšej, ako jeho. Možno sme už dlho tak aj vnímali, že tie materiálne veci sú krásne, dobré, užitočné, ale nemajú v sebe stabilitu a nedokážu prinášať trvalú istotu. Táto doba nám potvrdzuje neistotu materiálnych istôt. V žalme čítame: „Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí, a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu.“ Mnoho rokov sme nadšene vítali Nový rok, a posledná doba nás skôr prenasleduje so strachom, čo prinesie.   
          Dobre sa najesť, dobre si vypiť a zatriasť zemou s množstvom pyrotechniky – to bývala bežná forma oslavy príchodu ďalšieho roka a možno v tom roku prišlo mnoho starostí a trápení. To oslavovanie samo o sebe nie je zlé, ale Pán Boh, ktorý sa o nás celý rok staral dostane omnoho menej vďačnosti a úcty, ako stánok s jedlom a zábavnými výbušninami. V tejto dobe, keď pociťujeme určité ohrozenie s každej strany začíname stále viac ďakovať za každý prežitý deň. 
          V nikom nemáme takú záruku, ako v Pánu Bohu. Je tak veľmi potrebné sa na konci roka zastaviť a ďakovať Pánu Bohu. Je krásny zvyk pochváliť kuchára, dobré jedlo… a treba to robiť. Tento zvyk preniesť aj na každé dobrodenie, ktoré dostaneme od Pána Boha. Keď prišiel Pán Ježiš na túto zem, začal sa počítať nový letopočet, lebo nastala nová doba. 
          Sv. Ján napísal: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.
          Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi …. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“
          Našou úlohou nie je pochopiť Pána Boha, to sa nedá, ale pochopiť to, čo konkrétne Pán Boh od nás chce. Každý má inú cestu do neba, lebo žije v iných podmienkach, má inú povahu a iné okolnosti života. To nás núti neposudzovať druhých, ale venovať sa skúmaniu vlastnej cesty, po ktorej nás Pán Boh volá. Slovo sa telom stalo – v našom živote sa Božie slovo, ktoré počujeme v kostole, alebo prečítame zo sv. Písma má stelesniť – stať sa skutočným, reálnym, viditeľným v našich skutkoch. Všetkým vyprosujem milosť dobre prežiť rok, ktorý nás čaká. A mať čas aj ďakovať Pánu Bohu za všetky dobrodenia, ktoré nám dal.  
          Odprosiť za to, čo nebolo dobré a prosiť o Božiu milosť aj do ďalších dní. Nech oslava pri stole je spojená aj s oslavou Pána Boha a nech sa vďačnosť a sláva vzdávaná Pánu Bohu stane súčasťou každého dňa. 

Dominik Jamrich, kaplán