Príhovor kňaza

Boh je štedrý

          Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Človek všetko usporadúva a prispôsobuje podľa seba, aj Bohu by najradšej vnútil svoje miery, miery chladu a vypočítavosti,  miery ľudského zmýšľania a konania. Toto zdôrazňuje podobenstvo o robotníkoch. Všetci majú dostať po denári? Aj cudzoložník a zlodej budú spasení
          Lenže Boh je iný ako človek, lebo Boh je Láska a láskou meria svoje konanie. Človek by mal pochopiť mieru lásky, veď aj sám neraz miluje a vtedy sa zrazu stáva štedrý, až márnotratný… Keby tú mieru lásky uplatňoval vo vzťahu ku každému, omnoho lepšie by pochopil Boha, ktorý miluje všetkých a všetkým sa dáva.
          Boh vo svojej láske nielenže povzbudzuje zanechať cesty zla, nielenže povzbudzuje, aby človek hľadal jeho, nielenže uisťuje, že všetko odpustí, lebo On je veľmi štedrý na odpustenie, ale aj sám vychádza k postávajúcim celý deň a pozýva ich: „Choďte aj vy do mojej vinice!“
           Kto prijme pozvanie a príde, získa lásku, kto prijme lásku a kto Ho oslávi svojím životom a okamihom smrti, pre toho sa sám Boh stane životom a smrť pre toho človeka bude ziskom.
          Boh je skutočne štedrý voči všetkým a chce, aby sa Jeho myšlienky stali mojimi myšlienkami, aby sa Jeho cesty stali mojimi cestami.

Marek Gavalier,  kaplán

Odpustenie ako cesta k uzdraveniu

          Zamyslenie nad Božím slovom by som začal úsmevnou skúsenosťou, ktorú som mal z jednej detskej svätej omše. Pýtal som sa detí: Čo je odpustenie? Prečo je dôležité odpustiť? Malý chlapec dvihol ruku a povedal: ,,Keď neodpustíme budeme mať vrásky na čele.“ V kostole nastal smiech. Chlapec však povedal veľkú pravdu. Odpovedzme si: Čo prežívaš vo svojom srdci, keď je v ňom neodpustenie a chyba ti láska? Máš radosť? Je tvoja tvár usmievavá, radostná? Určite nie! Pamätajme, že neodpustenie, hnev, hriech, ľudská zloba a všetko zlo, ktoré si nosíš v srdci, spôsobuje škodu tvojej duši. Človek, ktorý neodpustí, toho diabol zničí. Ako sa chceme raz postaviť pred Boha? Chceme sa postaviť ako hnevníci, neprajníci, alebo tí, ktorí robia zle, alebo spôsobujú rozdelenie? My kresťania máme stávať mosty lásky nie múry rozdelenia! Všetci sme svedkami zla, nelásky, neodpustenia zvlášť v našich rodinách, medziľudských vzťahoch, priateľstvách i na pracoviskách, všade tam, kde sa stretávame s ľuďmi.
          Božie slovo 24. nedele je pozvaním vykoreniť z našich sŕdc všetko to, čo nás vzďaľuje od Boha a blížneho. Prvé čítanie a Evanjelium nám dávajú odpoveď a povzbudenie. ,,Hnev a nenávisť obidvoje je odporné, len hriešnik sa ich pridŕža.“ ,,Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy.“ ,,Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako môže žiadať uzdravenie od Boha?“ (kniha Sirachovho syna). V Evanjeliu sa pýta Peter Ježiša: ,,Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší?“ (Mt 18, 21).
          Odpustenie je kľúčom k uzdraveniu našej lásky k Bohu i druhému človeku. Každý deň sa modlime modlitbu Pána (Otče náš) a v nej slová: ,,A odpusť nám naše viny…“ Ježiš, keď ho ukrižovali povedal: ,,Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Pre mňa najkrajším príkladom a svedectvom lásky a odpustenia bol svätý Ján Pavol II., ktorý prišiel za svojím atentátnikom Ali Agčom až do väzenia, aby mu odpustil. Koľkí z nás vyslovia slová: ,,neodpustím“ ,,s týmto človekom nechcem mať nič“ ,,nenávidím ťa“ a mnohé iné. Prečo je odpustenie také ťažké? Môže byť najťažším bremenom, ktorému mnohí z nás čelia v priebehu celého svojho života. Nik z nás nie je bez hriechu, odpustenie je jednoducho neodmysliteľné, ak chceme v tomto živote milovať a byť milovaní. Túto úvahu zakončím myšlienkou pápeža Františka: ,,Odpustenie je podmienkou na vstup do neba.“
Vladimír Bača, kaplán

Ja a môj brat

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.
           Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
          Keď som bol na strednej škole, začal som pracovať s technickými vecami a veľmi ma tešilo, keď ma nejaký starší, skúsený majster usmernil, lebo som chcel vedieť nové veci. Aj pri napomínaní Pán hovorí: Keď sa Tvoj BRAT prehreší… A Pán raz povedal: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat, sestra i matka.“ Človek, ktorý túži plniť vôľu Nebeského Otca, lebo ho má rád, je vďačný za rozumné usmernenie od duchovných súrodencov. Toto evanjelium nás nepozýva k tomu, aby sme prenasledovali svojich blížnych, striehli na každú ich chybu a utekali ich hneď vykričať. Máme nasledovať vo svojom praktickom živote nášho Pána, ktorý povedal: „Ja som dobrý pastier.“           Tento dobrý pastier hľadá každú stratenú ovečku. Nie je kvalitným pastierskym psom, ktorý by z brechotom zahnal každú ovečku, ktorá vybočí zo stáda.
         Aj postoj k pohanom a mýtnikom treba odpozorovať z Pánovho života. On mal s nimi omnoho väčší súcit, ako s ostatnými. Čiže Pán nás volá nie k odsúdeniu, ale k tomu, aby sme s veľkou pokorou a ochotou vytvárali aj pri napomínaní atmosféru, v ktorej sa budí a prehlbuje túžba po Pánu Bohu. A to dokážeme iba vtedy, keď sme spojení s ním. Veď isto sme skúšali napomínať len vo svojej moci a vieme, ako to dopadlo. Aj v závere tohto evanjelia Pán povzbudzuje. „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť… dostanú…“. Pánovi záleží na tom, aby sme žili jednotu, nie vnútorné prenasledovanie každého, kto nie je dosť dokonalý. Ak vidíme nedostatky a na usmernenia ten človek nereaguje, tak máme si pribrať cirkev – k modlitbe za hriešnika, aj k tomu, aby mohol usmernenie počuť iným spôsobom, ak mu tá naša forma nie je podaná prijateľným spôsobom.
Dominik Jamrich, kaplán

Dokiaľ je „lopta v hre“, všetko je možné

          Drahí bratia a sestry!
          Istý kňaz spomína na jednu rodinu, ktoré ťažko ochorel manžel a pretože ho zavolali ku chorému, chcel sa prihovoriť manželke a dospelému synovi, ktorí prežívali ťažké chvíle, aby ich povzbudil a potešil nádejou na Kristovu prítomnosť v ich živote napriek ťažkostiam, ktoré sa spájali s chorobou ich manžela a otca.
          Syn prerušil kňaza po prvých slovách kňaza takto: “Pán farár, viem, že nás chcete povzbudiť, ale nie je to potrebné. My sme už zažili Božiu prítomnosť starostlivosť Božiu v týchto ťažkých dňoch, spracovali sme to, a preto dovoľte, aby som vám najskôr povedal niečo ja.
          Pred chorobou otca sme cítili a vnímali spolu s mamou, že otec bol na hranici odchodu z manželstva, že má ešte dvojitý život. Po príchode choroby, o ktorej lekári vyslovili ako neliečiteľnej a odporučili iba paliatívnu starostlivosť, po príchode domov, sa otec veľmi s nami zblížil. Spoločne sme strávili mama, ja a otec veľa spoločných chvíľ pri posteli otca. Otec nakoniec povedal: „Ďakujem Vám všetkým. Až teraz viem, čo je to mať syna, a manželku.“ Otec zomrel po niekoľkých mesiacoch. A ja teraz viem, čo znamená mať otca…”
          Podobne ako v športovom zápase – v ľudskom v živote nie je nič stratené dovtedy, kým človek žije, a kým je možné, že sa stretne s Bohom, so svojím povolaním, ktoré mu dal a preto si nesmime nikdy zúfať, ale modliť sa za seba aj za druhých, aby sme sa my aj naši blízky s Pánom Ježišom stretli.
          Evanjelium tejto nedele o synoch, z ktorých jeden súhlasil a prijal príkaz otca, aby išiel pracovať do vinice a nakoniec nešiel, druhý však nechcel ísť, ale nakoniec išiel pracovať, vidíme, že plniť Božiu vôľu znamená konať to, čo Boh od nás očakáva. Lebo to je pre nás dobré. Osožné po ľudskej aj duchovnej stránke. Pre pozemský i večný život. Nikdy sa neutekajme od toho, čo od nás očakáva Boh, keď to cítime o svedomí, vnímame z okolností života.
          Skončili sa prázdniny a dovolenky, je potrebné aby sme išli ďalej – do škôl a do práce, aby sme – oddýchnutí viac alebo menej – boli si vedomí toho, že sme stvorení pre budovanie vzájomných vzťahov s Bohom vo svojom srdci, navzájom vo svojich rodinách, medzi sebou na pracoviskách.
          A pamätajme, že najdôležitejšia je pokojná atmosféra medzi nami, obetavý život aj vtedy, keď obeta neprináša hneď výsledok, ale je potrebná pre udržanie duchovného dobra v našom srdci, lásky k Bohu, poriadku v našich vzťahoch.

Juraj Spuchľák, farár

Aká je moja viera?

          Staré múdre príslovie hovorí: Trpezlivosť ruže prináša. O jeho pravdivosti nik nepochybuje. Musíme byť trpezliví a vytrvalí, aby sme dosiahli úspech, po ktorom túžime. Denne riešime veľa kritických situácií, ktoré na nás Boh dopustí, aby sme si cez ne uvedomili svoju bezmocnosť, biedu, a preto sa k nemu silnejšie pripútali.
         Všimnime si ženu z dnešného evanjelia. Aj ona prežíva kritickú situáciu kvôli svojej dcére. Prosí, kričí, narieka, ale Ježiš mlčí. Pretože zostala neoblomná a vytrvalá vo svojich prosbách, Ježiš jej napokon povie: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.
          Udalosť, ktorú sme si vypočuli, stala sa za hranicami Ježišovej vlasti, v končinách Fenície, kde boli dva prístavy Týrus a Sidon. Žili tam väčšinou pohania a je zaujímavé, že dobrý chýr o Ježišovi sa dostal až do týchto končín. Spomínaná žena využila príležitosť, využila Kristovu prítomnosť, aby prosila o dar zdravia pre svoju dcéru. Bola však veľmi tvrdo skúšaná. Najskôr ju Ježiš vôbec neregistroval, a potom jej povedal: Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. Po týchto slovách by asi mnohí urazene odišli, ale nie táto žena. Ona možno vycítila, že Pán ju skúša a povedala: Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov. Tu sa jej skúška končí a Ježiš akoby ju rehabilitoval: vyzdvihuje jej vieru, a dáva ju za vzor učeníkom a samozrejme aj nám.
          Aké poučenie plynie pre nás z tejto príhody? Sú to dve skutočnosti:
         Ľudia, ktorí žijú v nevereckom prostredí, môžu mať väčšiu vieru, ako my, preto nimi nikdy nepohŕdajme. Krásne príklady nachádzame na územiach, ktoré sú málo religiózne. Ľudia, ktorí sa tam hlásia k veriacim, sú naozaj hlboko veriaci. Vo vlažnom a niekedy až nepriateľskom prostredí voči viere, ich viera silnie, mohutnie a upevňuje sa. Nie sú z nich tradiční veriaci, ale naopak, všetko, čo robia, robia z hlbokého presvedčenia.
          Naša viera musí byť vytrvalá. Boh ju môže skúšať, my však musíme byť pevní, aby sme lepšie poznali, že iba on nám môže pomôcť, ak budeme silno k nemu primknutí.
V nemocnici sa kňaz rozprával s mladým mužom, ktorý mal pochybnosti o existencii Boha. Vysvetľoval to takto: Mal som matku, ktorá bola veľmi nábožná. Denne chodievala do kostola a modlievala sa ruženec. Jedného dňa ju však zákerná choroba pripútala na lôžko. Mala obrovské bolesti a veľmi trpela až do smrti. Keď som to videl a bezmocný som nad ňou stál, pomyslel som si: Ak Boh skutočne existuje, prečo dopustí na moju matku také utrpenie? Vtedy sa ho kňaz spýtal: A vaša matka sa v tých bolestiach azda prestala modliť alebo veriť v Boha? Mladý muž pokračoval: Ale, kdeže! Modlila sa ešte viac a žiadala ma, aby som jej pred smrťou zavolal aj kňaza. Kňaz na jeho slová zareagoval: Vidíte, to bola skúška jej viery, ktorú zvládla a vytrvala až do konca. Vy ste podobnú skúšku nezvládli…
          A čo ja? Aký boj viery bojujem? Dokážem byť v ťažkostiach trpezlivý, alebo šomrem, že ma Boh nechá v mojej bezmocnosti?
          Je to zvláštne, keď nás nič netrápi, na Boha si len málo spomenieme, ale keď je zle, keď sme bezmocní a nik z ľudí si nás poriadne nevšimne, nástojčivo kričíme: Bože, pomôž! Pán nás však chce ponechať, aby sme boli odkázaní len na naše sily, a tak spoznali svoju bezmocnosť a ničotu. Chce nás podrobiť skúške, v ktorej ak obstojíme, zvíťazíme.
Naučme sa často padnúť pred Ježišom na kolená, ako žena z dnešného evanjelia a prosme: Daj nám, Pane, trpezlivosť v skúškach, ktorými nás podrobíš a tiež istotu, že u teba vždy dosiahneme pomoc.
Marek Gavalier, kaplán