Už aby to bolo

           Bohom zjavená pravda darúva človeku nový pohľad a volá po zmene. Keď Ježišov predchodca sv. Ján Krstiteľ stával po pás vo vodách Jordánu, vyzýval ľud Izraela na obrátenie. Gréčtina má na to výraz metanoia, ktorý sa často prekladá ako morálne očistenie. Základným významom tohto gréckeho slova je však zmena v názoroch alebo v spôsobe myslenia človeka. Ján týmto pripravoval ľudí na príchod Mesiáša, ktorý mal prísť s plnosťou pravdy volajúcej k zmene zmýšľania.
           Ježiš teda svojím učením „rušivo” vstúpil do tohto sveta. Nasledovať ho znamenalo opustiť pásmo vlastných istôt a odhodlať sa zmeniť vnútorné postoje, ktoré dovtedy ovládali život ľudí. Ježiš nemal v úmysle odrádzať ich svojím vyučovaním, iba hovoril pravdu. Čím bližšie sa v kázňach dostával k podstate svojho posolstva, tým viditeľnejšie sa ľudia rozdeľovali do dvoch skupín. Na jednej strane boli tí, ktorí ho úprimne hľadali a chceli dospieť k hlbšiemu pochopeniu; na druhej strane tí, ktorí ho zavrhli, lebo jeho evanjelium bolo pre nich nepohodlné. V tomto fakte bol dôvod jeho reči o rozdelení. Vedel, že nie každý bude ochotný dať sa „vyrušiť” zo starého spôsobu života, a teda medzi ľuďmi (aj tými najbližšími) vzniknú rozdiely, pričom tí, ktorí sa nechajú Ježišom osloviť, sa prirodzene stanú tŕňom v oku tých ostatných.
           Nedajme sa odradiť ani vtedy, ak by sme sa pre svoje presvedčenie stali pre niektorých ľudí nepohodlnými. Nesnažme sa o akúsi diplomatickú reč v záujme zachovania pokoja. Ak chceme týmto ľuďom pomôcť a pritom nestratiť vlastný poklad, ponúkajme im dennodenné svedectvo našej vernosti Ježišovi. Iná cesta neexistuje. Iba Ježiš dáva život. Prinášajme svedectvo o tom, že viera zjednodušuje náš pomer k svetu i k všetkým jeho problémom a že s dôverou v Božiu prozreteľnosť sa bezpečnejšie kráča životom a jeho udalosťami. Krásne o tom hovorí sv. Róbert Bellarmin: „Hory sa nám zdajú veľké, pretože sú blízko, a hviezdy, hoci sú oveľa väčšie, vyzerajú ako svetlé bodky. Keby sme boli na nebi, hviezdy by sa zdali ohromné, tak ako v skutočnosti sú, a hory by sa zdali zrnkom piesku. Ľudia, ktorí majú srdce tu na zemi, považujú za čosi veľké majetok a lopotenie sa na tomto svete. Ak niečo zdedia, ak dosiahnu hodnosti, sú radosťou celí bez seba. Keď stratia halier, poburujú všetkých okolo. Kto však slúži Bohu, býva na vysokej veži viery a je tak ďaleko od vecí tam dole, že sa mu všetky tie veľké a dôležité problémy zdajú detskými hrami. Ak porovná s večnosťou všetky nehody tohto sveta, nebojí sa ich väčšmi ako uštipnutia muchy.”
           Všetci môžeme žiť takýmto životom. Treba sa však preň rozhodnúť. Otázkou je, kedy začneme. 
Marek Gavalier, kaplán

Pravý poklad

 „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“
     Drahí bratia a sestry, pápež František nedávno vyslovil takúto osobnú skúsenosť: Veľakrát, keď som s nejakým kresťanom alebo kresťankou, ktorí sa prišli porozprávať o duchovných veciach, pýtam sa, či dáva almužnu. „Áno,“ hovorí mi. „A povedz mi, dotkneš sa ruky toho, komu dávaš mincu?“ „Nie, nie, hodím mu ju tam.“ „A pozeráš sa tomu človeku do očí?“ „Nie, nenapadne mi to.“ Ak dávaš almužnu bez toho, aby si sa dotkol skutočnosti, bez toho, aby si sa pozrel do očí človeka v núdzi, táto almužna je pre teba, nie pre neho.
     Ježiš nám v úvode dnešného evanjelia ukazuje almužnu ako cestu k hromadeniu si pokladu v nebi. Tým pokladom je večné spoločenstvo s ním. Čo to ale znamená dávať almužnu? Slovo almužna môžeme preložiť ako dobročinnosť. Je to teda činenie dobra voči blížnemu. Nedávno mi istý kňaz spomenul: „Vieš, keď vidím ako ma Boh miluje, keď vidím slúžiaceho Boha, ktorý mi dáva svoju lásku a dobrodenia, nemôžem robiť inak ako ísť a slúžiť ďalej.“ Láska k blížnemu je odpoveďou na lásku Boha k nám. Sme milovaní dokonalou a nekonečnou Láskou s veľkým „L,“ ktorou je Boh. Je to láska bezpodmienečná a osobná. Učme sa aj my milovať tak, ako miluje Boh a ako hovorí aj pápež František: dotýkajme sa konkrétnej životnej skutočnosti človeka.
     Táto životná skúsenosť je u každého iná. Niekto prežíva chudobu materiálnu, niekto duchovnú. Iný smúti po strate blízkeho, iný sa raduje z narodenia dieťaťa. Niekto potrebuje pomôcť s prácou okolo domu, ďalší túži iba nebyť sám. Buďme vnímaví na to, akú situáciu ľudia okolo nás prežívajú a podľa toho ich obdarujme. Naším časom, materiálnou pomocou, milým slovom, úsmevom, radou, povzbudením, či len našou prítomnosťou, kedy si odoprieme čas strávený pri televízii alebo internete.
     Nič tak nestratíme, iba získame. Lebo zriekaním sa pozemských „pokladov“ získavame poklad nebeský.

Denis Čuchran, diakon

Naša modlitba

          Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“ Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ‚Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť. A on znútra odpovie: ‚Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti. Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“
          Modlitba je dialóg. Tak sme sa to učili na náboženstve a veľmi jasne nám to ukazuje aj prvé čítanie, v ktorom Mojžiš prosí Pána Boha o milosrdenstvo nad skazenými mestami. Ľahko sa z modlitby stane monológ, v ktorom zostanú iba slová a Pána Boha v ňom niet. Pán raz povedal: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“. A pri modlitbe zisťujeme, kde sú naše poklady tak, ako keď sa v medicíne  alebo technike použije kontrastná látka, aby zvýraznila miesto, ktoré potrebuje opravu. Pán Boh je žiarlivý Boh a nemá rád modly. Ak ho v modlitbe prosím, aby mi splnil nejakú modlu, tak nevypočuje takú prosbu, ani keby som veľa prosil. Lebo po vypočutí by som ho odstrčil z prvého miesta v mojom živote a zabudol naňho. Preto nás Pán Ježiš učí svoju modlitbu. Nie sú v nej tak dôležité len slová, ale postoj. Pán nás učí prijímať Božiu vládu nad našim konaním, nad našim životom, našimi vzťahmi. Dáva nám do ruky meter, lebo ako my odpustíme, tak odpúšťa aj on nám, a tým nás viac priťahuje k sebe, lebo vieme, že bez neho nedokážeme úplne odpustiť.
          Človek, ktorý prijme Božiu vládu nad životom, získa slobodu. Môže sa stať, že vonkajšie okolnosti sa nezmenia, ale vnútorne nie je zviazaný neodpustením, svojimi modlami, ani túžbami, ktoré by nad ním vládli. A takýto človek sa nebojí ani roztržitosti pri modlitbe, lebo všetko na čo si spomenie, odovzdáva v modlitbe Pánu Bohu. Tak prepája život s modlitbou. Všetko dobré aj zlé odovzdáva Pánovi do jeho všemohúcich rúk, a tým získava voľnosť od krívd aj od túžob hľadať šťastie mimo Pána Boha.
 Dominik Jamrich, kaplán

Virgo Ecclesia Facta

Virgo Ecclesia Facta . “ Svätý František mal vo veľkej úcte Pannu Máriu. Jeho najobľúbenejší kostolík bol Kostol Panny Márie Anjelskej, ktorej zveril ochranu Rádu bratov františkánov. Tu založil Rád, tu poznával v Márii všetky potrebné čnosti pre dobrý život kresťana. Dodnes je tento kostol vyhľadávaní mnohými bratmi a pútnikmi, tkorí si tu vyprosujú mocné milosti pre svoj život a životy svojich blížnych.
V deň sviatku Panny Márie Karmelskej vám ponúkam jednu Františkovi modlitbu k Panne Márii:
Buď pozdravená, Pani, svätá Kráľovná,
svätá Božia Rodička Mária;
[ty] Panna, ktorá si sa Cirkvou stala
a si vyvolená najsvätejším Otcom z neba,
ktorú posvätil
najsvätejším milovaným Synom svojím
a Duchom Svätým Utešiteľom,
a v ktorej bola a je všetka plnosť milosti
a všetkého dobra.
Buď pozdravená, [ty] jeho palác;
buď pozdravená, [ty] jeho bohostánok,
buď pozdravená, [ty], jeho dom.
Buď pozdravená, [ty], jeho odev;
buď pozdravená, [ty] jeho služobnica,
buď pozdravená, [ty], jeho matka
aj vy, všetky sväté čnosti,
ktoré sa z milosti a osvietenia Ducha Svätého
rozlievate v srdciach veriacich
a z neveriacich
robíte verných Bohu.
„Panna, ktorá sa Cirkvou stala“ (Virgo ecclesia facta): v tomto oslovení vidíme Františkov pohľad aj na Cirkev. Po Nanebovzatí Panny Márie môžeme jej tvár poznávať v Cirkvi, preto kto miluje Máriu, má ju milovať v Cirkvi, a kto nemiluje Cirkev, opovrhuje Máriou. Prajem nám všetkým väčšiu lásku k Márii i Cirkvi.

P. Peter Vnučák, OFM

Túžba po skutočnom šťastí

          Dnešné uvažovanie by som začal otázkou: Čo si deti vážia na svojich rodičoch? Odpovede môžu byť rôzne. Z mojej osobnej skúsenosti by som vyzdvihol to, keď ma rodičia vedeli za dobré pochváliť, keď som urobil niečo zlé, vždy s láskou napomenúť. Som im vďačný aj za cenné rady a povzbudenia do života. Zároveň nás učili dôverovať Bohu a navzájom i sebe.
          Božie slovo 15. nedele nás povzbudzuje prijať od Ježiša cenné rady a povzbudenia pre naše životy.   V prvom čítaní z knihy Deuteronómium čítame: „Budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachovávať jeho prikázania a nariadenia, napísané v tomto zákone, a obrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou.“  V Evanjeliu sa pýtajú Ježiša: ,,Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ ,,A kto je môj blížny?“
    Túžime v našom živote po skutočnom šťastí? Každý človek túži po ňom. Rozdiel je v tom, že všetci vidíme šťastie v niečom inom. Napríklad: rodina, peniaze, šťastný život, kariéra, priatelia a iné. Kresťan vie, že tým najväčším šťastím je pre nás Ježiš. Život človeka v spojení s Ježišom je predpokladom skutočného šťastia. Ježiš chce, aby sme boli šťastní, preto nezabúdajme prosiť o túto túžbu po skutočnom šťastí. Je tu však niečo, čo môžeme nazvať „zlodej šťastia.“ To, čo nám berie radosť, šťastie z našich sŕdc je hriech. Naša spoločnosť a vzťahy sú poznačené silou zla: pýchou, sebectvom, mamonou, virtuálnym svetom, konzumizmom a materializmom. Z ľudských sŕdc vyhasína láska, ľudskosť a úcta. Potrebujeme ich obnoviť a vyprosiť viac Božieho požehnania, radosti a šťastia do našich rodín, vzťahov, priateľstiev, spoločenstiev a komunít. Vtedy zavládne harmónia v našich životoch. Myslím si, že skutočné šťastie je, keď človek úprimne miluje Boha a zanechá hlbokú pečať lásky v srdci druhého človeka. Spomínam si ako mi raz povedal jeden birmovanec: ,,pán kaplán žiť dnes Božie prikázania je staromódne.“ Čo poviete na to? Darí sa vám ich žiť a uskutočňovať v živote? Je to náročné, ale príkaz lásky k Bohu a blížnemu je stále aktuálny, živý a skutočný.
          Pápež František raz povedal:Veci sveta môžu nasýtiť nejakú túžbu, vzbudiť pocity, ale radosť zostáva na povrchu, nezostúpi dovnútra. To nie je skutočné šťastie. Skutočná radosť sa rodí zo stretnutia a zo vzťahu s inými (prijatí, pochopení, milovaní…).“
  Pane Ježišu naplň naše životy skutočným šťastím, tebou samým, posilňuj našu dôveru, lásku k tebe a naším blížnym.

Vladimír Bača, kaplán