Príhovor kňaza

Pane, príď mi čím skôr na pomoc.“ (Ž 40)

     Milí čitatelia!
     Pred mesiacom bola spustená na vodu loď s chirurgickým, interným, očným, zubným oddelením, laboratóriom, očkovacím oddelením, rádiológiou, ošetrovňou, lôžkovým oddelením. Na lodi pracuje desať zamestnancov, rehoľník a tím pastoračných pracovníkov, 20 zdravotníkov, medzi nimi aj profesori a známi lekári.  Loď má dĺžku 32 metrov a vyplávala z prístavu mesta Obido, provincii Paraná. Pracuje v oblasti Amazónie, kde nemá prístup k lekárskemu vyšetreniu a ošetreniu viac ako 700-tisíc ľudí.
     Zvláštnosť tohto podujatia spočíva na pôvode tejto lode: je to “lietadlová” loď pápeža Františka. Loď a myšlienka na ňu je ovocím posledného svetového stretnutia mládeže. Niekedy sledujeme veľké ciele a vzdialené ideály, ale nevšímame si konkrétne možnosti na dobré skutky. Napríklad na zemi je obývaných iba 7% súše. Ale stále sa objavujú hrozivé scenáre o prehustení zeme jej obyvateľmi. Hľadáme možnosti bývania na Marse, a pritom stačí pripraviť podmienky na bývanie na neobsadenej časti súše alebo morskej hladiny. (Grygar, 0419)
     Pretože sa o tom hovorí, ako o jednej možnosti. Pápež František urobil všetko preto, aby ľudia v ťažko prístupných oblastiach mohli dostať lekárske ošetrenie a pomoc v chorobe napriek chudobe a veľkých vzdialeností od ich sídiel. A dielo je na svete. Možno chceme osloviť hnevníkov na pracovisku, aby sa zmierili, ale sami máme chladné vzťahy so svojimi najbližšími. Modlime sa o to, aby sme sa nebáli byť iní ­– Ježišovi. Hoci budeme vytŕčať a druhí budú hovoriť, že sa od nich vzďaľujeme len preto, že sa usilujeme o lepšie vnútro a krajší svet naplnený Božím milosrdenstvom.
     Pán Ježiš hovorí o ohni, ktorý priniesol na zem a chce, aby vzplanul. Je to pre nasýtenie sveta Božou milosťou, pretože tá zachráni naše vzťahy a životy.
     Ona je znamením, že sme pre stvorení pre svet večného života a lásky. Nie pre tento svet, tu sme len na prvej stanici. Nie sme z tohto sveta.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

„Blažený ľud, ktorý si Pán vyvolil za dedičstvo.“ (Ž 33)

     Milí bratia a sestry!
     Vydržať, hovorí si ťažko pracujúci človek a teší sa na dôchodok. Hovorí si to aj manažér v zlatej klietke. Búri sa v ňom svedomie, ale má to dobre zaplatené, a tak ešte potiahne. Expatom, ktorí zarábajú v zahraničí, je smutno za rodinou, a tiež si niekedy povedia – vydržať. Je iné vydržať ťahať v kopcoch na bicykli alebo pri dvíhaní činky. Sila svalov a chuť víťazstiev prichádza pri výdrži a bolesti. Kde je tá hranica, keď má človek ešte prekonať bolesť a vydržať, a kde už nastáva kolaps a ohrozenie života?
     Otázkou je, prečo to robíme. Ak pre svoje ego, slávu alebo obdiv sveta, tak nám to možno škodí. Ak je to naše povolanie, služba druhým, v ktorej sa môžu naplno uplatniť naše talenty, tak je to niečo, čo možno požehná aj Boh. 
A v tomto sa naozaj „oplatí” vydržať. Nie na ceste ega a slávy. Ale pri našom Pánovi a objavovaní toho, čo pre nás pripravil. On nám ukazuje cestu, ale nezametá ju. Je niekedy ťažká a my už nevládzeme a padáme. V takých chvíľach si možno hovoríme toto: “Vydržíme Pane, si pri nás. Nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane Pane. Bože príď mi na pomoc, Pane ponáhľaj sa mi pomáhať.” Prichádza pomoc a sila a my ideme ďalej. Pri dobrých projektoch sa často aktivuje aj zlo. Človek má niekedy pocit ako v rozprávke. Prekonať prekážky zla, aby sme dosiahli dobrý koniec. Po temnom období sa často rozjasní. Treba vydržať. Ale nie v tom, čo nám diktuje naša pýcha a potreba sebauspokojenia. Musíme vydržať vo viere, pri našom Dobrom Pastierovi, ktorý nás nikdy neopustí. Vydržme, lebo často opúšťame my Jeho. A potom sa strácame, blúdime, sme vyčerpaní a vyhorení. Pán v nás zapaľuje oheň, aby sme horeli a zapaľovali ďalej. Vydržme v našom povolaní. Slovo vydržať je od slova držať sa. Držme sa toho, čo je správne, dobré a pevné. Držme sa Toho, kto nás nikdy neopustí a nesklame. 

Branislav Kožuch, kaplán
 (OZ V. I. A. C., Trstená)

„Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.“ (Ž 90)

     Milovaní bratia a sestry, v nedeľnom evanjeliu budeme počuť tieto slová: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ (Lk 12,15)  Mohli by sme si dať otázku, prečo nás Ježiš v podobenstve o boháčovi varuje pred materiálnym bohatstvom? Preto, že je zlé? Určite nie. Všetko, čo Boh stvoril, stvoril ako dobré a stvoril to preto, aby to človek používal pre svoj každodenný život. Človek je dokonca povinný zabezpečiť si primerané bývanie, oblečenie, stravu. Boh nám ponúka tieto materiálne dary, aby nám už život na zemi urobil príjemnejším, a aby upriamil našu pozornosť na neho ako na darcu všetkého dobra.  Ale hrozí tu nebezpečenstvo zamilovať sa do daru a darcu si nevšímať. Nebezpečenstvo majetku, bohatstva spočíva v tom, že bohatstvo často pripúta a zotročí človeka, že ho úplne odtrhne od Boha i od druhých ľudí. Človek, ktorý prilipne k majetku, nepozná nikoho na svete, iba seba a svoj majetok, blahobyt. Takíto ľudia sa veľmi často prehrešujú voči svojim blížnym, napr. tým, že im nevyplatia spravodlivú mzdu na čas, alebo v spravodlivej výške. Toto sú dnes veľmi časté, a tak vážne hriechy,  že na základe Sv. písma ich nazývame hriechmi volajúcimi do neba.  Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ (Mt 12,13) Bohatstvo dokáže tak zaslepiť srdce človeka, že vlastný brat nepozná vlastného brata. Ničí to vzťahy v rodine a zamŕza nám kvôli tomu srdce, ktoré sa potom veľmi pomaly roztápa. A len preto, že niekto sa nevedel uspokojiť s tým, čo mu podľa spravodlivosti patrí. Často celý život bývajú rozvadené rodiny a nepriateľstvo a nenávisť sa dokonca prenášajú z pokolenia na pokolenie. A v takomto stave ľudia zomierajú a spolu s nespravodlivým majetkom zanechávajú svojim deťom aj rodovú nevraživosť. Som presvedčený, že v mnohých  sa vo večnosti  vzbudila  túžba vrátiť sa na zem a napraviť svoju neprávosť. Pretože až tam človek zakúsi, že do večnosti si naozaj nezoberie nič z toho, čo nadobudol, či už spravodlivo alebo nespravodlivo. A vtedy si možno viacerí povzdychnú: Márnosť nad márnosť, ako hovorí kniha Kazateľ. (Kaz 1,2)
     Sú iné hodnoty, o ktorých vieme, že sa dajú preniesť do večnosti. Kto je bohatý na lásku, vieru, na dobré skutky, ten sa nemusí báť, že predstúpi pred Boha s prázdnymi rukami. Túžba po majetku privádza človeka k lakomstvu. Ako až strašne dokáže majetok zotročiť človeka hovorí príbeh jednej bohatej Američanky pani Greenovej, ktorá mala v banke 31 miliónov dolárov. Pritom jej synovi museli amputovať nohu, pretože jeho matka premárnila 10 dní hľadaním nemocnice, kde by ho operovali bezplatne. A ju samu ranila mŕtvica, keď sa v obchode hádala o cenu jedného litra mlieka. Nespútaná naviazanosť na majetok teda nielenže ničí účasť na nebeskej blaženosti, ale už tu na zemi ničí medziľudské vzťahy. Bratia a sestry. Buďme múdri a staňme sa bohatými v tom, čo si môžeme so sebou vziať na večnosť. A to je láska, úsmev, pekné slovo, milosrdenstvo. Nemajme pred očami naše majetky, ktoré si aj tak so sebou nevezmeme. Buďme voči sebe navzájom láskaví a dobrí. Nech nám v tom všetko pomáha náš dobrý Pán Boh.

Martin Tešla, kaplán

„Vyslyš ma, Pane, keď ťa budem vzývať.“ (Ž 138)

Milí bratia a sestry!
Často sa stáva, že niečo stratíme, alebo nevieme nájsť a prosíme o pomoc z neba. Obyčajne sv. Antona, aby sa prihováral za nás a máme skúsenosť, že tú hľadanú vec nájdeme. Dnes má meniny sv. Krištof. Ako často ho prosíme, aby nám pomohol pri cestovaní. Týmto svätým naozaj dôverujeme, veríme, že sú a že nám pomôžu. V žalme čítame: „Vyslyš ma, Pane, keď ťa budem vzývať.“ Svätých vyzývame s vierou a Pána veľakrát nadarmo. Všemohúcemu a Všadeprítomnému Pánu Bohu už nepripisujeme takú moc. Za drobnosť sa platí málo a za veľkú vec omnoho viac. Ešte viac za veci, ktoré majú veľkú hodnotu. Ochrana na ceste, alebo nájdenie veci má menšiu hodnotu ako obrátenie, alebo uzdravenie. Pán Ježiš povedal: „Hľadajte Božie kráľovstvo a ostatné vám bude pridané.“
A je to pravda, že Nebeské kráľovstvo sa nedá kúpiť. To, že sa za obrátenie veľa modlíme je potrebné pre nás, lebo nás to viac priväzuje k Pánu Bohu. Pán Boh nás má rád, ale chce aj od nás, aby sme ho mali radi. A keď sa modlíme za nejakú vec, ktorú máme omnoho radšej ako Pána, tak sa môže stať, že nám ju nedá, kým nezmeníme postoj srdca. Abrahám prosil Pána Boha s pokorou. Tá vlastnosť až žiarila z tohoto rozhovoru. Podmienky, ktoré prosil, sa nenaplnili. Nebolo spravodlivých v mestách, ktoré žili hriešne, ale Pán Boh zachránil Lóta, za ktorého Abrahám prosil. Aj my máme túto úlohu v dnešnej hriešnej etape dejín. Neodsúdiť s pohŕdaním skazených ľudí, ale prosiť Pána Boha, aby ich zachránil pre nebo. Nech nám v tom Pán Boh pomáha.
Pochválený buď Ježiš Kristus!

Dominik Jamrich, kaplán
(Oravské centrum mládeže, Ústie)

„Pane, kto smie bývať v tvojom svätom stánku?“ (Ž 15)

      Milí bratia a sestry, drahí Trstenčania!
     Srdečne Vás pozdravujem a spolu s pánom kaplánom Martinom Tešlom Vám prajem veľa Božieho požehnania a radosti.
     Predovšetkým sa Vám chcem poďakovať za verejné prijatie do tejto farnosti, ktoré ste prejavovali a prejavujete stále svoju ochotou, aj tým povestným: „Vitajte!“ Iste k tomu pripájate aj svoje modlitby, s ktorými počítam.
     Veľmi túžim stretnúť sa so všetkými spoločenstvami, ktoré sú združené pri farnosti, potom čo som sa stretol s bratmi a otcami františkánmi, chcem sa stretnúť aj so všetkými spoločenstvami, ktoré pracujú v rámci farnosti.
     Zároveň farská rada, ktorá doteraz pracovala pre túto farnosť, je objektom mojej prosby: prosím, aby pracovala aj ďalej. Onedlho poprosím o termín, na ktorom sa dohodneme, aby sme sa spolu stretli a zároveň modlitbou a dobrým uvažovaním sa pripravili na jednotlivé úlohy, ktoré v duchovnej správe i v správe starostlivosti o kostol a farskú budovu aj ostatné záležitosti prislúchajú mojej službe.
     Ďakujem všetkým: chorým za modlitby, deťom za ich úsilie o rast v duchovnom živote a rodinám a manželstvám za všetky obety, ktoré v tejto farnosti ponúkajú Pánovi.
     Milí bratia sestry! V evanjeliu dnešnej nedele počúvame známy príbeh o Márii a Marte. Chcem sa preto na Vás všetkých obrátiť s výzvou, aby sme poslanie k účasti na spoločnom dobre v rodinách, občianskom spoločenstve a vo farnosti chápali ako osobitný prínos každého človeka. Povedať, že hocikto to alebo ono urobí veľmi ľahko,  a žiadať pomoc znamená, že ho nebudeme dostatočne motivovať, ak si nebudeme pri prosbe o takúto prácu a pomoc jednoznačne uvedomovať, že každý je poslaný osobitným spôsobom na úlohu vo farnosti a k tomu mu dal pán Pán aj schopnosti. Preto vás prosím, aby ste vkladali do služieb farnosti a občianskeho spoločenstva svoje osobitné dary, ktorými Vás Pán obdaril. Ak dvaja robia tú istú prácu, nerobia ju rovnako. A na to je potrebné, aby sme pri Pánových nohách – ako Mária – počúvali hlas Božej vôle a zároveň výzvy na posilnenie schopnosti, a pritom – ako Marta – ochotne poslúžili tým, ktorí to potrebujú.
     Len spojením duchovna a modlitby i práce dosiahneme priblíženie sa Božiemu kráľovstvu a Božie kráľovstvo pritiahneme k sebe.
     Pochválený buď Ježiš Kristus!

Juraj Spuchľák, dekan – farár