Príhovor kňaza

          Toto zamyslenie začnem modlitbou, ktorá je pre každého z nás: „Effeta, otvor sa!“ Otvor uši. Ježišu, túžim sa otvoriť tvojmu Slovu; Ježišu, otvor ma, aby som ti načúval; Ježišu, uzdrav moje srdce z uzavretosti, uzdrav moje srdce z náhlenia, uzdrav moje srdce z netrpezlivosti.
          Všetci máme uši, no veľakrát nedokážeme počúvať. Prečo? Pretože, existuje totiž vnútornú hluchota, o ktorej dotknutie a uzdravenie môžeme prosiť Ježiša. Táto vnútorná hluchota je horšia ako tá fyzická, lebo je to hluchota srdca. Uchvátení náhlením sa, tisíckami vecí, ktoré treba povedať a urobiť, nenachádzame čas, aby sme sa zastavili a počúvali toho, kto k nám hovorí. Hrozí nám, že sa staneme „nepriepustnými“, voči všetkému a že nevytvoríme priestor pre toho, kto potrebuje vypočuť: myslím manželov medzi sebou, na deti, mládež, starších ľudí, na mnohých, ktorí nepotrebujú ani tak slová a kázne, ale potrebujú byť vypočutí. Spýtajme sa: ako je to s mojím počúvaním? Nechám sa dotknúť životom ľudí, viem venovať čas počúvaniu toho, kto je vedľa mňa? Boh sa k nám prihovára v rôznych miestach nášho života a rozličných spôsobom. Prihovára sa nám prostredníctvom svojho slova, prostredníctvom ľudí. O Bohu a tom čo pre nás v Ježišovi Kristovi urobil sa dozvedáme aj dnes. Boh nám dáva ponuku naplniť náš život jeho láskou, a jeho pokojom.
          Prečítajte si, čo rozpráva Anna o dňoch, na ktoré nikdy nezabudne. Jej dcéra práve prežívala ťažké obdobie – rozvádzala sa. Odcudzila sa svojmu okoliu i matke. Teraz, po troch mesiacoch, nemala Anna ani tušenie, kde sa nachádza jej dcéra. Úplne zúfalá sa modlila: „Pane, vôbec neviem ako by som sa mohla spojiť so svojou dcérou. Nech sa však práve teraz nachádza kdekoľvek, prosím, ozvi sa jej a uisti ju o tom, že ju mám rada. “O dva dni jej dcéra zavolala a povedala: „Možno si pomyslíš, že som stratila rozum, ale pred dvoma dňami som bola doma sama a zreteľne som počula tvoj hlas, ktorý volal moje meno. Rozmýšľala som, čo to má znamenať a cítila som, že Boh chce, aby som sa s tebou opäť spojila.“ Odpoveďou na volanie Ducha Svätého bolo, že sa Annina dcéra vrátila domov.
          Aj počas dňa plného všedných a nespočetných udalostí môžeš počuť Boží hlas. A tu je liek : každý deň trochu ticha a počúvania, trochu menej zbytočných slov a trochu viac Božieho slova. Vždy s evanjeliom vo vrecku, čo veľmi pomáha.
          Panna Mária, otvorená pre načúvanie Slovu, ktoré sa v nej stalo telom, nech nám každý deň pomáha načúvať jej Synovi v evanjeliu a našim bratom a sestrám s chápavým srdcom, s trpezlivým srdcom a s pozorným srdcom.

Jozef Gorčák, kaplán

          Celá Mojžišova reč, ktorej môžeme načúvať v prvom čítaní dnešnej nedele, je pozvaním k zachovávaniu Božích prikázaní. Zákon nie je proti človeku, ale pre človeka a pre jeho dobro, podobne ako je dobrom pre rieku, aby mala dva brehy, umožňujúce jej tiecť jedným prúdom a nepremeniť sa tak na bažinu. Na spoločenskej rovine umožňuje zákon Izraelu, aby existoval ako ľud putujúci k zasľúbenej zemi. Z tlupy nomádskych kmeňov sa stáva jednoliaty národ, ľud bol v podstate oslobodený z otroctva, aby mohol slobodne slúžiť Bohu.
          Táto základná hodnota nie je pri prechode od Starého zákona k Novému vôbec popieraná. Nie je vôbec pravdou, žeby evanjelium zrušilo zákon, Ježiš naopak hovorí: „Nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona.“ (Mt 5, 18). Zachovávanie prikázaní zostáva podmienkou pre vstup do zasľúbenej zeme: „Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 17). Plniť Otcovu vôľu alebo uvádzať do praxe jeho prikázania, to sú stále opakujúce sa témy evanjelia. Svätý Jakub nám to pripomenul v druhom čítaní: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi.“ (Jak 1, 22).
          V čom spočíva zdokonaľovanie zákona, ktoré Ježiš priniesol? Snáď v skutočnosti, že dopĺňa iné prikázania, než aké nájdeme v Mojžišovom zákonníku, napríklad prikázanie vzájomne sa milovať, ním priamo označované ako „svoje“ prikázanie? Alebo v tom, že radikalizuje požiadavky Starého zákona do takej podoby, ktorá je nevídaná dokonca aj v súčasnosti (odpúšťať nie iba sedemkrát, ale zakaždým, milovať aj nepriateľov)?
        Tou najzásadnejšou novinkou je však niečo iné. Ježiš presúva všetok zmysel a význam Zákona z vonkajšieho k vnútornému, z pier do srdca, z „vonkajška“ človeka do jeho „vnútra“. Aby sme pochopili toto Ježišovo dôrazné odvolanie sa na vnútro človeka, potrebujeme vedieť, čo sa stalo s Mojžišovým zákonom v náuke a praxi farizejov, alebo aspoň niektorých z nich, tých najviac nepriateľských voči Ježišovi. Stal sa z neho súbor malicherných praktík, často bezduchých a neživotných; svätosť spočívala prevažne vo formálnom a čo najpresnejšom zachovávaní zákona a tradície otcov: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám,“ hovoril farizej v chráme.
          V tejto chvíli je vhodné položiť si dôležitejšiu otázku: Komu vlastne všetky tieto veci Ježiš hovorí? Sú to iba farizeji v dobe, v ktorej žil? Evanjelium nám ani na okamih neumožňuje nechať sa upokojiť touto ilúziou. „Počujte ma všetci a pochopte!“ Tieto slová, ktoré v ten deň povedal Ježiš svojim učeníkom, sa obracajú aj na nás. Farizejský spôsob zmýšľania neskončil s farizejmi Ježišovej doby, ale prenasleduje náboženský život veriacich až dodnes. Aj dnes existuje riziko, že zredukujeme vieru iba na určité formálne náboženské praktiky a budeme sa považovať za zbožnejších a riadne žijúcich s Bohom, čím početnejšie budú naše pobožnosti, ktorých sa zúčastňujeme, čím viac sviečok zapálime, čím viac ružencov odriekame alebo čím viac púti uskutočníme.
          Aj dnes môže medzi nami existovať pokrytectvo, keď konáme alebo nekonáme nejakú vec len z toho dôvodu, aby nás nejaká osoba videla a spoznala v rúchu zbožného kresťana katolíka, a iná nás zase videla ako človeka, ktorý sa o náboženské veci veľmi nezaujíma alebo je voči ním rezervovaný (napr. v škole alebo práci).
          Poprosme dnes Pána, aby prišiel a očistil naše srdce, rovnako ako kedysi vyčistil Jeruzalemský chrám. Aby naše srdce oslobodil od akejkoľvek povrchnosti a formalizmu, ktorý nám bráni žiť našu vieru s radostným a úprimným srdcom.

Pavol Forgáč, kaplán
v Oravskom centre mládeže

          Slová sú prostriedkom, pomocou ktorého komunikujeme. Pomocou slov môžeme druhým odovzdať niečo krásne a dobré, ale aj niečo zlé. Slovami možno niekoho zachrániť, ale ho aj zabiť. Možno nimi šťastne zmeniť osud druhého človeka, alebo ho nechať tak, napospas jeho možno aj zničujúcemu životnému smerovaniu. 
          Na počiatku bol Boh – Slovo. A to Slovo sa stalo telom, aby tak najprv skrze prorokov, a potom prostredníctvom Pána Ježiša kráčalo po tejto zemi a dávalo ľuďom spoznávať pravdu a krásu života. Avšak nie každý mal schopnosť ju poznať.
          Pán Ježiš tým, že nám dal svoje Telo a živí nás sebou samým, dovoľuje, aby sme boli preniknutí Jeho slovom, a krstom je nám umožnené hovoriť Jeho slovami, ktoré sú slovami večného života, to znamená, že každému, kto ich prijme, pomáhajú dobre žiť a kráčať v ústrety večnému životu, ktorý Boh sľubuje svojim deťom.
         Ježiš nám svojimi slovami zjavuje Otcovu lásku, vlieva do nás teplo, ktoré dokáže rozohriať aj tie najtvrdšie srdcia a ukazuje nám cestu k pravému životu. Jeho slovo a Jeho učenie psú však rovnako fascinujúce ako aj náročné: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60).
          Žijeme v dobe, v ktorej sú populárne nároky „všetko a hneď“ a „všetko je dovolené“. Tieto naše nároky nás nútia zabúdať na to, aké je dôležité postupne a niekedy veľmi namáhavo dosahovať míľniky a určité ciele a nedovoľujú nám žiť dôležité životné hodnoty. A keď sa nám ponúka Ježišova cesta, cítime sa znudení a otrávení, pretože sa nám zdá, že táto cesta nikam nevedie alebo neprináša okamžité výsledky. A tak teda uprednostňujeme cesty, ktoré nám pripadajú ľahšie, jednoduchšie a rýchlejšie.
          Nie je však pravdou, že vytvorenie veľkého umeleckého diela si často vyžaduje roky tvrdej práce? A nechceš snáď aj ty byť takým majstrovským dielom, ktoré odráža krásu samotného Boha, ktorý je absolútne dokonalý?

Simeon Brindzák, gvardián

          Zaujal ma nedávno, jeden príbeh od Bruna Ferrera, ktorý v sebe nesie jedno dôležité posolstvo pre každého jedného z nás. V tomto príbehu s názvom Prekvapenie sa píše: „V zapadnutej dedinke na úpätí odľahlej hory už nebýval nikto. Keď som však prechádzal okolo malého kostolíka, čosi ma donútilo vojsť dnu. A tam ma ožiarilo oslepujúce, silné svetlo! Bol to Boh. Boh osobne, Boh, ktorý sa modlil!
          Pýtal som sa – ku komu sa to modlí? Veď to my sa modlíme k nemu!
          Napriek tomu sa modlil. Modlil sa k človeku! Modlil sa ku mne! Pochyboval o mne rovnako, ako som ja pochyboval o ňom.
Povedal: „Človek, ak jestvuješ, daj mi znamenie o svojej existencii!“
Zakričal som: „Bože môj, tu som!“
On na to: „Zázrak! Zjavil sa človek!“
Pokračoval som: „Bože môj, ako môžeš pochybovať o existencii človeka, veď ty si ho stvoril!“
„Áno, to je pravda. No tak dlho som nikoho nevidel v mojom chráme, až som si začal klásť otázku, či som o človeku len nesníval!“
Ja mu na to: „Tak teraz môžeš byť pokojný!“
„Áno! Teraz môžem zakričať z plných pľúc: človek jestvuje, stretol som ho!“ “
          (FERERO, B. Večera v raji. Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2017).
          Viera v Boha je nadprirodzený dar od Boha. Už dieťa pri krste dostáva tento dar viery a môže ho vo svojom živote prijať a rozvíjať ho, keď začne samo rozmýšľať a slobodne konať. Ale rovnako môže tento dar odmietnuť a napokon stratiť vieru…
          Svätý otec František v tejto súvislosti hovorí: „Keď my krstíme dieťa, do dieťaťa vstupuje Duch Svätý a Duch Svätý dáva v tom dieťati už odmalička rásť kresťanským cnostiam, ktoré potom vykvitnú. Vždy musíme dať túto príležitosť všetkým, všetkým deťom, aby mali vo svojom vnútri Ducha Svätého, ktorý ich bude viesť v priebehu ich života.“
          A tak pred každým kňazom a možno aj rodičom stojí otázka: Ako chcem ja pomôcť prekonať ľahostajnosť iných ľudí vo viere? Čo je vlastne v mojich silách a schopnostiach, aby som iným dokázal ukázať láskavú tvár Boha Otca, ktorý má všetkých rád a s každým človekom chce mať živý vzťah.
          Jeden kňaz na svojej kázni ponúkol mládeži riešenie v podobe toho, aby vydávali dobrý príklad života svojim rovesníkom a pridali k tomu aj modlitbu za nich.
          Keď sa vrátim k príbehu z úvodu, tak okrem toho, že sú tu kňazi, rodičia, vychovávatelia, katechéti, ktorí pomáhajú rozvíjať dar viery u iných, zvlášť u detí a mládeže. Tak každý jeden z nás je zodpovedný za dar viery, ktorý dostal.
          Všetci si môžeme položiť otázku: Kedy naposledy som pozval Boha do chrámu svojho srdca? A nemusí to byť vôbec náročné. Stačí si totiž nájsť čas na modlitbu, adoráciu, svätú omšu. Posnažiť sa prísť na čas, popracovať na svojej dochvíľnosti, bez odchýlky 5 minút hore dole. Nebyť ľahostajný voči miestu, kde prežívam svätú omšu. Byť vonku pred kostolom z oprávnené ho dôvodu je v poriadku, ale lavička za kostolom veru nie je dobré miesto pre aktívnu účasť na svätej omši.

František Kapusta, kaplán

          Z Listu pripisovaného Barnabášovi
          Toto je cesta svetla: Kto sa chce dostať na určené miesto, nech sa o to usiluje svojimi skutkami. Poznanie, ako kráčať po tejto ceste, sme už dostali. Je takéto: Milovať budeš toho, ktorý ťa stvoril. Budeš si ctiť toho, ktorý ťa utvoril. Oslavovať budeš toho, ktorý ťa vykúpil zo smrti. Budeš jednoduchý srdcom a bohatý duchom. Nepridáš sa k tým, čo kráčajú cestou smrti. Budeš nenávidieť všetko, čo sa nepáči Bohu. Budeš nenávidieť akúkoľvek pretvárku a neopustíš Pánove príkazy. Nebudeš sa vyvyšovať, ale budeš ponížený vo všetkom (porov. Mt 23,12) a nebudeš sa zháňať za slávou. Nebudeš zamýšľať zlé proti svojmu blížnemu. Nebudeš namyslený v duši.
          Milovať budeš svojho blížneho viac ako svoj život. Nezabiješ plod pred narodením, ani ho neusmrtíš po narodení. Neodtiahneš ruku od svojho syna ani od svojej dcéry, ale od detstva ich budeš učiť bázni pred Pánom. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho, ani nebudeš lakomý. Ani vzdychom sa nepripojíš k pyšným, lež stýkať sa budeš s poníženými (porov. Rim 12,16) a spravodlivými.
           Nech sa ti prihodí čokoľvek, prijmeš to ako dobro vo vedomí, že bez Boha sa nič nedeje. Nebudeš vrtkavý ani neúprimný, lebo dvojaký jazyk je osídlom smrti.
          O všetko sa budeš deliť so svojím blížnym a o ničom nebudeš hovoriť, že je to tvoje. Veď ak spoločne vlastníte dobrá neporušiteľné, o koľko viac potom porušiteľné! Nebudeš unáhlený v reči, lebo ústa sú osídlom smrti (porov. Prís 18,21; Jak 3,8). Nakoľko môžeš, budeš čistý v záujme svojej duše. Nenaťahuj ruky, aby si bral, a nesťahuj ich, keď treba dávať. Milovať budeš ako zrenicu svojho oka všetko, čo ti hovorí Pánovo slovo.
          Vo dne v noci sa budeš rozpamätúvať na deň súdu a každý deň budeš vyhľadávať spoločenstvo svätých, či už sa v reči namáhaš, či sa pohneš, aby si povzbudil, či rozmýšľaš, ako svojím slovom zachrániť dušu, alebo priložíš ruku k dielu na vykúpenie svojich hriechov.
          Nebudeš rozmýšľať, či dať, ani nebudeš dávať so šomraním a uvidíš, kto vypláca dobrú mzdu. Budeš strážiť, čo ti zverili, ani k tomu nepridáš, ani neuberieš (porov. Dt 12,32; 13,1). Zlého budeš ustavične nenávidieť. Budeš spravodlivo súdiť (porov. Dt 1,16; Prís 31,9). Nebudeš robiť rozbroje, ale budeš zaisťovať pokoj zmierovaním protivníkov. Budeš vyznávať svoje hriechy. Nepôjdeš sa modliť so zlým svedomím. Toto je cesta svetla.
          Poznámka: List Barnabášovi je jedným z prvokresťanských spisov, ktorý vysvetľuje kresťanský životný štýl a vieru ako cestu svetla. Pre večný život, ktorý je ovocím tohto života. Nemýľme si prax povrchnosti medzi veriacimi, ktorá vždy sklame, ako to aj Pán Ježiš často zdôrazňoval. Povrchný človek má ďaleko ku večnosti…

Pripravil: Juraj Spuchľák, farár – dekan