Príhovor kňaza
Pravý poklad
„Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“
Drahí bratia a sestry, pápež František nedávno vyslovil takúto osobnú skúsenosť: Veľakrát, keď som s nejakým kresťanom alebo kresťankou, ktorí sa prišli porozprávať o duchovných veciach, pýtam sa, či dáva almužnu. „Áno,“ hovorí mi. „A povedz mi, dotkneš sa ruky toho, komu dávaš mincu?“ „Nie, nie, hodím mu ju tam.“ „A pozeráš sa tomu človeku do očí?“ „Nie, nenapadne mi to.“ Ak dávaš almužnu bez toho, aby si sa dotkol skutočnosti, bez toho, aby si sa pozrel do očí človeka v núdzi, táto almužna je pre teba, nie pre neho.
Ježiš nám v úvode dnešného evanjelia ukazuje almužnu ako cestu k hromadeniu si pokladu v nebi. Tým pokladom je večné spoločenstvo s ním. Čo to ale znamená dávať almužnu? Slovo almužna môžeme preložiť ako dobročinnosť. Je to teda činenie dobra voči blížnemu. Nedávno mi istý kňaz spomenul: „Vieš, keď vidím ako ma Boh miluje, keď vidím slúžiaceho Boha, ktorý mi dáva svoju lásku a dobrodenia, nemôžem robiť inak ako ísť a slúžiť ďalej.“ Láska k blížnemu je odpoveďou na lásku Boha k nám. Sme milovaní dokonalou a nekonečnou Láskou s veľkým „L,“ ktorou je Boh. Je to láska bezpodmienečná a osobná. Učme sa aj my milovať tak, ako miluje Boh a ako hovorí aj pápež František: dotýkajme sa konkrétnej životnej skutočnosti človeka.
Táto životná skúsenosť je u každého iná. Niekto prežíva chudobu materiálnu, niekto duchovnú. Iný smúti po strate blízkeho, iný sa raduje z narodenia dieťaťa. Niekto potrebuje pomôcť s prácou okolo domu, ďalší túži iba nebyť sám. Buďme vnímaví na to, akú situáciu ľudia okolo nás prežívajú a podľa toho ich obdarujme. Naším časom, materiálnou pomocou, milým slovom, úsmevom, radou, povzbudením, či len našou prítomnosťou, kedy si odoprieme čas strávený pri televízii alebo internete.
Nič tak nestratíme, iba získame. Lebo zriekaním sa pozemských „pokladov“ získavame poklad nebeský.
Denis Čuchran, diakon
Naša modlitba
Virgo Ecclesia Facta
„ Virgo Ecclesia Facta . “ Svätý František mal vo veľkej úcte Pannu Máriu. Jeho najobľúbenejší kostolík bol Kostol Panny Márie Anjelskej, ktorej zveril ochranu Rádu bratov františkánov. Tu založil Rád, tu poznával v Márii všetky potrebné čnosti pre dobrý život kresťana. Dodnes je tento kostol vyhľadávaní mnohými bratmi a pútnikmi, tkorí si tu vyprosujú mocné milosti pre svoj život a životy svojich blížnych.
V deň sviatku Panny Márie Karmelskej vám ponúkam jednu Františkovi modlitbu k Panne Márii:
Buď pozdravená, Pani, svätá Kráľovná,
svätá Božia Rodička Mária;
[ty] Panna, ktorá si sa Cirkvou stala
a si vyvolená najsvätejším Otcom z neba,
ktorú posvätil
najsvätejším milovaným Synom svojím
a Duchom Svätým Utešiteľom,
a v ktorej bola a je všetka plnosť milosti
a všetkého dobra.
Buď pozdravená, [ty] jeho palác;
buď pozdravená, [ty] jeho bohostánok,
buď pozdravená, [ty], jeho dom.
Buď pozdravená, [ty], jeho odev;
buď pozdravená, [ty] jeho služobnica,
buď pozdravená, [ty], jeho matka
aj vy, všetky sväté čnosti,
ktoré sa z milosti a osvietenia Ducha Svätého
rozlievate v srdciach veriacich
a z neveriacich
robíte verných Bohu.
„Panna, ktorá sa Cirkvou stala“ (Virgo ecclesia facta): v tomto oslovení vidíme Františkov pohľad aj na Cirkev. Po Nanebovzatí Panny Márie môžeme jej tvár poznávať v Cirkvi, preto kto miluje Máriu, má ju milovať v Cirkvi, a kto nemiluje Cirkev, opovrhuje Máriou. Prajem nám všetkým väčšiu lásku k Márii i Cirkvi.
P. Peter Vnučák, OFM
Túžba po skutočnom šťastí
Dnešné uvažovanie by som začal otázkou: Čo si deti vážia na svojich rodičoch? Odpovede môžu byť rôzne. Z mojej osobnej skúsenosti by som vyzdvihol to, keď ma rodičia vedeli za dobré pochváliť, keď som urobil niečo zlé, vždy s láskou napomenúť. Som im vďačný aj za cenné rady a povzbudenia do života. Zároveň nás učili dôverovať Bohu a navzájom i sebe.
Božie slovo 15. nedele nás povzbudzuje prijať od Ježiša cenné rady a povzbudenia pre naše životy. V prvom čítaní z knihy Deuteronómium čítame: „Budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachovávať jeho prikázania a nariadenia, napísané v tomto zákone, a obrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou.“ V Evanjeliu sa pýtajú Ježiša: ,,Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ ,,A kto je môj blížny?“
Túžime v našom živote po skutočnom šťastí? Každý človek túži po ňom. Rozdiel je v tom, že všetci vidíme šťastie v niečom inom. Napríklad: rodina, peniaze, šťastný život, kariéra, priatelia a iné. Kresťan vie, že tým najväčším šťastím je pre nás Ježiš. Život človeka v spojení s Ježišom je predpokladom skutočného šťastia. Ježiš chce, aby sme boli šťastní, preto nezabúdajme prosiť o túto túžbu po skutočnom šťastí. Je tu však niečo, čo môžeme nazvať „zlodej šťastia.“ To, čo nám berie radosť, šťastie z našich sŕdc je hriech. Naša spoločnosť a vzťahy sú poznačené silou zla: pýchou, sebectvom, mamonou, virtuálnym svetom, konzumizmom a materializmom. Z ľudských sŕdc vyhasína láska, ľudskosť a úcta. Potrebujeme ich obnoviť a vyprosiť viac Božieho požehnania, radosti a šťastia do našich rodín, vzťahov, priateľstiev, spoločenstiev a komunít. Vtedy zavládne harmónia v našich životoch. Myslím si, že skutočné šťastie je, keď človek úprimne miluje Boha a zanechá hlbokú pečať lásky v srdci druhého človeka. Spomínam si ako mi raz povedal jeden birmovanec: ,,pán kaplán žiť dnes Božie prikázania je staromódne.“ Čo poviete na to? Darí sa vám ich žiť a uskutočňovať v živote? Je to náročné, ale príkaz lásky k Bohu a blížnemu je stále aktuálny, živý a skutočný.
Pápež František raz povedal:„Veci sveta môžu nasýtiť nejakú túžbu, vzbudiť pocity, ale radosť zostáva na povrchu, nezostúpi dovnútra. To nie je skutočné šťastie. Skutočná radosť sa rodí zo stretnutia a zo vzťahu s inými (prijatí, pochopení, milovaní…).“
Pane Ježišu naplň naše životy skutočným šťastím, tebou samým, posilňuj našu dôveru, lásku k tebe a naším blížnym.
Vladimír Bača, kaplán