Nedávajme nové baránky vlkom

          Ktorýsi múdry muž povedal veľmi dávno: dávaj pozor na myšlienky, ktorými sa zaoberáš, pretože budú z nich slová; dávaj pozor na slová, ktoré vyslovuješ, pretože z nich sa stávajú skutky. Dávaj pozor na skutky, pretože z nich sa tvorí zvyk. Dávaj pozor na zvyk, ktorý pestuješ, pretože ním sa buduje alebo ničí charakter.
          “Pripravte cestu Pánovi” to znamená, že máme všetko, čím disponujeme, svoje schopnosti upraviť na dobro, aby ovplyvňovalo celý náš život a predovšetkým, aby chválil Boha a zároveň ďakujme za všetky Božie dary a iných ľudí, ktorí nám pomáhajú v tom, aby sme pána Pána poznali, jeho milovali, jemu slúžili a po smrti boli spasení. 
          Pán nás má rád stále. Má Ťa rád, aj keď si bohatý aj mladý aj zdravý. Má Ťa rád aj vtedy, keď z toho “bohatý aj mladý aj zdravý” ostane len “aj…” Pokánie, o ktorom sa hovorí v  adventnú nedeľu  akou je táto, má byť úprimným navrátením na cestu k Bohu. K svojmu srdcu. Preto máme večer čo večer sledovať nie správy ako zvyčajne robíme, udalosti poznačené tragédiami osudov a ľudí, vychvaľovanie sa prázdnych ľudí a považovať to za vzdelanosť. Vôbec nemusíme vedieť, čo sa deje vo svete a pritom nevieme, čo sa dnes udialo v mojom srdci. Bez modlitby líham spať často v hriechu. Nepokojné srdce nie je znakom šikovnosti diabla a jeho zvláštnej moci v udalostiach okolo mňa, ale je ovocím mojej lenivosti a nedbalosti. Keby som si spytoval svedomia a sledoval Božie, moje aj diablove pôsobenie počas dňa a rozlišoval, čo som urobil dobre a čo zle, bol by som lepšie pripravený na stretnutie s ním v bežných udalostiach a v srdciach blížnych. Počúval by som lepšie jeho hlas a poznával znamenia, ktoré mi dáva.
          V tých časoch, keď sa budú rýchlejší zajtrajšky, sa hovorilo, že v krajine, ktorá bola výstavnou skriňou všetkého naj, naj… mali zoologickú záhradu, v ktorej bola ohrada a v nej boli spolu vlk i baránok. Na túto raritu sa chodilo pozerať, ako sa ako na model raja, ktorý už tu na zemi družstvo dokáže vytvoriť a nepotrebuje mesiášske časy. Keď sa vyzvedali, ako sa to podarilo, tak opatrovateľ povedal: “ Veľmi jednoducho. Každý deň tam dáme nového baránka.“
          Naše pokánie nech učí vlka v nás mierumilovnosti. Potom nebudeme hľadať “baránka”, hodnotu, ktorú budeme obetovať. Bude to skutočný raj s Bohom v našom srdci. 

Juraj Spuchľák , farár – dekan

Čas prebudiť sa zo sna

          Aj vy si pripomínate, že každým dňom sme bližšie k Bohu? Zvlášť na Prvú adventnú nedeľu je to moment, s ktorým môžeme vstúpiť do nového cirkevného roka. Čo očakávame? Je to v zhode s tým, čo od nás žiada Ježiš? Prvá časť liturgického roka nás pripravuje na stretnutie s Bohom. Pripomíname si historický advent, keď proroci, králi a najmä Ján Krstiteľ pripravovali vyvolený národ na očakávaného Mesiáša. Advent má aj ďalší význam. Pripravuje nás na stretnutie s Kristom ako osobným Sudcom aj ako so Sudcom živých i mŕtvych na konci sveta. Advent a začiatok nového cirkevného roka je pre nás obdobím bdenia, aby sme neboli podobní ľuďom za Noemových čias, ktorí zabudli na Boha.
        „Stvoril si nás pre seba, Bože, a nespokojné je srdce človeka, kým nespočinie v tebe,” povedal sv. Augustín. Adventné obdobie je výzvou na toto spočinutie. Všeobecne platí, že chceme žiť dlho. Ale ako vlastne žijeme?
        Jeden príbeh hovorí: Keď Boh stvoril svet, pridelil všetkému stvoreniu určitý čas pobytu na zemi. Jedine človek bol vraj nespokojný so Stvoriteľovým plánom. „Čo je to 25 rokov?” prejavil slovami svoju nespokojnosť. Obrátil sa na koňa a poprosil ho, či by mu nedaroval svojich 15 rokov. Ale ani to mu nestačilo. Obrátil sa preto s prosbou na somára o ďalších 15 rokov. Mal potom 55 rokov, ale spokojný ešte nebol. Prial si niekoľko rokov navyše. Kde ich vziať? Skúsil to u opice. „Keď chceš, ber si ich!” zasmiala sa. Ako to teda vyzerá s človekom? Keď mu pominie mladosť – 25 rokov, nasleduje 15 rokov koňa – driny, nato 15 rokov somára – útrap, a napokon 15 rokov opice – výsmechu.
          Tvrdé konštatovanie? V mnohých prípadoch však pravdivé. Chceme žiť dlho, ale aký je náš život? Začiatok cirkevného roka je časom milosti, aby sme spoznali ďalekosiahly význam Kristovho príchodu. Prežili sme už viacero adventov, ale nechceme riskovať ani ten, ktorý začíname. Byť bližšie k Bohu je našou povinnosťou i nádejou.         

Marek Gavalier, kaplán

Ježiš, kráľ našich sŕdc

 Začnem skúsenosťou z nášho detstva. Ako deti sme radi pozerali rozprávky. V nich vystupovali mnohé postavy. Jednou z nich bol kráľ. Kráľ v rozprávke mal veľké kráľovstvo, bol bohatý a sedel na zlatom tróne. V rukách mal žezlo, bol skvostne oblečený a na hlave mal zlatú korunu. Slúžili mu podaní. V jeho kráľovstve sa konali hostiny, hrala hudba a vždy bola dobrá nálada. Vozil sa na krásnom koči a mal svoju armádu.
      Božie slovo poslednej 34. nedele obdobia cez rok predstavuje nie kráľa z rozprávky, ale Ježiša, kráľa ľudských sŕdc, kráľa neba a zeme. Ježiš nás pozýva do Božieho kráľovstva. Ježiš nám predstavuje iné hodnoty, nie také aké nám ponúka dnešný svet. Narodil sa v chudobe nie v bohatstve. Bohatí sme my, ak máme Ježiša. Kto má Ježiša má všetko. On má svoj trón v nebi a v nás kresťanoch má byť túžba prísť k nemu. On má v rukách nie žezlo, ale trstinu, kríž. Na krížovej ceste ho bili, posmievali sa mu, pľuli mu do tváre. Bol skromne oblečený, na hlave mal tŕňovú korunu. Ježiš slúži všetkým, nikdy neodmietne pomoc a má vo veľkej úcte každého človeka. V Božích očiach máme všetci veľkú hodnotu. Pán kraľuje oslavujme ho. Je to výzva pre každého z nás. Nech Ježiš kraľuje v našich životoch. Vzdajme mu slávu, majme ho v úcte, žime s ním. Ježiš je kráľom našich sŕdc, kráľ lásky a pokoja. Jeho kráľovstvo je kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja. Koľko zla, nelásky, nespravodlivosti, nepokoja je i v našich srdciach, vzťahoch, rodinách. Náš život je vystavený tvrdým skúškam. Mnoho skúšok nezvládneme, lebo sme krehkí, slabí a nestáli. Je to ovplyvnené aj našou vlastnou hriešnosťou, či chybám, zlyhaniam. Nebojme sa prosiť Ježiša kráľa za nás všetkých, aby sa v našich srdciach zakorenila jeho láska a pokoj. Ježiš nás učí, aby sme aj my kraľovali sami nad sebou, nie nad druhými. Postavme sa v pravde pred Ježiša, „nekraľujme“ nad druhými, vstúpme do seba, meňme náš život a pripodobňujme sa jemu.
      Pápež František povedal: „Božie kráľovstvo je založené na láske a svoje korene zapúšťa v srdciach. Božie kráľovstvo je zakorenené v srdciach udeľujúc tým, ktorí ho prijímajú pokoj, slobodu a plnosť života.“ Dovoľme Ježišovi, aby sa stal kráľom našich sŕdc, našich rodín, vzťahov. Jeho slovo, príklad, život obetovaný na kríži nás zachránil pred smrťou a dáva i našim životom zmysel.

 Vladimír Bača, kaplán

Ak vytrváte, zachováte si život

           To evanjelium vyzerá byť veľmi aktuálne na dnešné časy, ale Pán Ježiš tie slová nehovoril len pre jednu generáciu v dejinách sveta. Celá debata začala obdivovaním chrámu. Oni neobdivovali Božiu moc, ani Božiu prítomnosť, ale výzdobu a dary – dôležité veci, ale bez pohľadu na zmysel chrámu neboli až tak najdôležitejšie. Pán ich varoval, aby si dali pozor na falošných mesiášov, ktorí sa budú tváriť ako Mesiáš, ale nebudú mať jeho správanie a jeho zmýšľanie. Ježišovo slovo v tom prípade je veľmi jasné – nechoďte za nimi. Aby sme poznali Mesiáša stačí čítať sv. Písmo. Na internete v správach zo sveta a v článkoch rôznych ľudí sa môže nájsť nejaká pozemská informácia, ale nie Mesiáš. Potrebujeme poznať sv. Písmo, aby sme sa nedoplietli. Budú vojny, nepokoje a   znamenia, ale Pán jasne hovorí – „Neľakajte sa, nebojte sa!“ To, že sa nám ani vlas z hlavy nestratí je vyjadrenie toho, že nad tým všetkým je Pán Boh a má to v rukách. Sv. Pavol nám to upresňuje, keď upozorňuje na tých, ktorí nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami. To môže byť sedenie a špekulovanie nad koncom sveta a zháňanie informácií, ktoré vraj koniec potvrdzujú. Nič na chode sveta sa nezmení tým, že sa snažíme dopátrať k tomu o čom nevedia ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec, ale sú falošní proroci, ktorí to aj tak vedia a vedia o tom veľa rozprávať. Ale sv. Pavol hovorí – „Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali a tak jedli svoj chlieb.“ To hovorí tým, čo sa zháňajú za zbytočnosťami.

      Poznám dvoch bratov. Obaja pred mnohými rokmi boli ovplyvnení informáciou o konci sveta. Jeden pokračoval v prácach a normálnom existovaní ďalej a druhý pokračoval v špekuláciách. Deti od neho odišli, manželka bola unavená s počúvania konšpirácií. Dom sa im rozpadal, lebo ho nebolo treba opraviť, veď príde koniec sveta. Teraz pozerá na tie premárnené roky života a vidí, že mohli byť prežité krajšie. Že sa mohol venovať skôr rodine, vzťahom, že ho to pátranie a rozmýšľanie k radosti nepriviedlo. Keď bol roku 70 natrvalo zničený chrám pre hriechy národa, tak mnohí boli presvedčení, že je koniec sveta a časť zo slov Pána Ježiša vtedy tak jasne platila. Ale svet už niekoľko tisíc rokov existuje ďalej.

      Dnes je čas prosiť o svetlo z neba, aby sme vedeli čo v živote zdokonaliť, premeniť, aby náš život stál za to, aby mal zmysel a bol radosťou aj pre druhých a aby sme jeho žitím šírili Božie kráľovstvo – ktoré nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. 

Dominik Jamrich, kaplán

On nie je Bohom mŕtvych, ale živých

      Blížime sa pomaly ku koncu liturgického roka a liturgia nás nabáda, aby sme sa zamysleli nad „poslednými vecami“ a nad posmrtným životom. Niektorí otvorene tvrdia, že posmrtný život neexistuje, že život je len výsledkom náhody, že cnosť je len zbytočná námaha a zmyslom života je užívať si čo najviac. Zničiť život podľa nich nie je problém, pretože nemá žiadny hlbší zmysel. Je toto pre nás, kresťanov, prijateľné? Rozhodne nie! My veríme v existenciu večného života. Táto naša viera často prekáža tým, ktorí neveria, pretože pravda vždy prekáža lži.
      V nedeľnom evanjeliu nám Pán Ježiš predstavuje vzkriesenie mŕtvych ako ovocie zmluvy Boha s ľuďmi. Evanjelista Lukáš píše, že po svojom slávnostnom   mesiášskom vstupe do Jeruzalema ide Ježiš do chrámu. Tu sa ho predstavitelia rôznych náboženských skupín Izraela, stále viac podráždení jeho autoritou a odhodlaní zabiť ho, vypytujú na rôzne otázky, aby ho „pristihli pri čine“ a mohli ho obviniť. Skupina saducejov, ktorí na základe doslovného výkladu Božieho zákona, Tóry, popierajú zmŕtvychvstanie, kladie Ježišovi otázku, ktorej cieľom je zosmiešniť pozíciu tých, ktorí vo zmŕtvychvstanie veria. Odvolávajú sa na tzv. „levirátsky zákon“: keď muž zomrie bez toho, aby zanechal potomstvo, vdova sa musí vydať za jeho brata, aby mu dala syna, ktorý dostane meno jeho mŕtveho brata, aby toto meno v Izraeli nezaniklo. Prekrútením tejto normy zameranej na život, saduceji vytvárajú bizarný prípad siedmich bratov, ktorí zomierajú bez toho, aby zanechali potomstvo po tom, čo sa postupne oženili s tou istou ženou: ktorému z tých siedmich bude pri vzkriesení manželkou?
     Ježišova odpoveď na seba nenechá dlho čakať. Ježiš chce, aby saduceji pochopili, že tento svet je dočasný, pominuteľný,   kde má všetko iba krátke trvanie. Na druhej strane večný život je niečo iné, kde aj samotné manželstvo už nebude existovať, pretože ono patrí do tejto „pozemskej“ fázy nášho ľudského príbehu. Nie je to teda plodenie potomstva, čo zaručuje večný život, ale Božia moc: to znamená, že ľudia budú „ako anjeli a synmi vzkriesenia“, v plnom spoločenstve s Bohom v Jeho kráľovstve. Okrem toho Ježiš, odvolávajúc sa na históriu patriarchov, hovorí: „A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva Pána ,Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“. To znamená, že zmluva, ktorú Boh uzatvára, je večná a smrť pre ňu nepredstavuje prekážku: Boh nás nemiluje iba počas krátkej doby našej pozemskej existencie, On nás vždy miloval, miluje a vždy nás milovať bude. Teda veriť v zmŕtvychvstanie znamená „veriť v lásku“, v Božiu lásku, ktorá nás privádza do večného života.

Simeon Brindzák, OFM