Siedma veľkonočná nedeľa

Naozaj stačí len túžba? Veru, áno. (2. časť)

          Keď má človek chuť na šťavnaté jablko, akokoľvek veľmi by po ňom túžil, samotná túžba mu nepomôže uspokojiť jeho hlad. V skutočnosti iba zväčšuje chuť na jablko. Túžba po materiálnych veciach nespôsobuje efekt skutočného vlastnenia. S duchovnými vecami je to ale úplne inak. Často už iba túžba po objekte spôsobí jeho aktuálne vlastnenie. Napríklad, keď je človek tu a teraz neschopný prijať sviatosť krstu, úprimná túžba po ňom vnesie do duše človeka podstatný efekt jeho posväcujúcej milosti. To je dôvod prečo ho nazývame krstom túžby. Rovnako to platí aj pre sväté prijímanie. Ak ho človek nemôže prijať v skutočnosti, môže ho prijať túžbou, a tak obdržať mnohé z ovocia skutočného prijímania.
           Duchovné prijímanie je takým veľkým prínosom pre život našej duše, že by sme nemali ignorovať jeho povahu a ovocie a v čo najväčšej možnej miere by sme ho mali využívať. Ponajprv musíme trvať na tom, že duchovné prijímanie je túžbou. Nejde o aktuálne prijatie skutočného prijímania, ale ide o túžbu prijať ho v tej chvíli. A práve táto túžba je podstatným znakom duchovného prijímania. Objasňujú a zdôrazňujú to aj mnohí duchovní autori. Táto túžba môže byť vyjadrená napríklad takto: „Kiež by som ťa mohol prijať v prijímaní Ježišu, dnes, teraz!“ Ide o túžbu, ktorá je tak úprimná, že pokiaľ by tento človek nebol fyzicky alebo morálne obmedzený prijať Eucharistiu, prijal by ju.
          Druhým bodom, ktorý v našej definícii chceme zdôrazniť je, že ide o túžbu prijať skutočný eucharistický pokrm. Sv. Hyacinta, malá svedkyňa zjavení vo Fatime, ležala na smrteľnej posteli. Podľa vtedajších zvykov ešte nedovŕšila potrebný vek, aby mohla pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Mala však takú veľkú túžbu po prijatí Ježiša, že poprosila kňaza o láskavosť. On súhlasil s tým, že jej sväté prijímanie prinesie ráno. Zomrela však ešte v ten večer. Ježiš musel byť veľmi potešený jej horlivou túžbou a daroval jej bohaté ovocie sviatosti.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Šiesta veľkonočná nedeľa

        Túžba Samaritánky a Nikodéma (1. časť) …

          Počas tohto obdobia, kedy zažívame protipandemické opatrenia aj v duchovnej oblasti nám prichádzajú ťažkosti spojené s obmedzeniami vo sviatostnom živote, predovšetkým v prijímaní eucharistie. No napriek týmto ťažkostiam nám Pán odhaľuje týmto spôsobom aj nové poklady Cirkvi – zo Starej pokladnice. Sú pre nás nové, pretože sme ich až tak často nepoužívali. Medzi tieto vzácne poklady patrí aj duchovné sväté prijímanie. Dostal som sa ku knihe, ktorú pripravili zo svojich starších prameňov otcovia kapucíni (autor Dominik J. Unger: Duchovné prijímanie. Bratislava: Minor, 2020). Na začiatku kniha vysvetľuje a uvádza do tajomstiev duchovného svätého prijímania.
          Mnohí z nás prichádzajú za Pánom Ježišom „vo tme“ ako Nikodém alebo sa skrývajú pred zrakmi iných ako Samaritánka. On nás však očakáva, ba dokonca nám vychádza naproti ako Zachejovi, lebo túži po hlbokom spoločenstve s nami a chce byť našim hosťom. „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem jesť s ním a on so mnou“ (Zj 3,20). Vzhľadom na hĺbku a osobnosť osožnosť tohto daru pre duchovný život každého z nás, nielen pre tých, ktorí nemôžu ísť na svätú omšu a pristúpiť fyzicky k svätému prijímaniu, rozhodol som sa venovať sa tejto problematike v úvodníkoch nášho infolistu niekoľko týždňov za sebou. Asi tri alebo štyri. Dúfam, že vás tu neunaví, ale povzbudí.
          Milí čitatelia, milí bratia a sestry! Nech aj toto trochu duchovné čítanie prinesie do nášho srdca ešte viac svetla A do nášho života ešte viac sily kráčať s Kristom a za Kristom. Nechajme hovoriť autora tejto duchovnej úvahy a diela: Duchovné prijímanie nám v tom môže pomôcť. Vyžaduje podstúpiť úsilie, usporiadať vlastné city, prijať podmienky a dôsledky ktoré stretnutie s Ježišom prináša. To nám pomáha prekonať dva extrémy. Na jednej strane bezprostrednosť pocitov, o ktorých sa môžeme mylne domnievať, že sú jediným indikátorom vzťahu viery a na strane druhej výlučné prežívanie viery len na úrovni kultúrno-spoločenského kontaktu a tradície.
          Vskutku, počas pandémie koronavírusu Covid-19 boli veriaci na celom svete pozbavení možnosti bežne prijímať Eucharistiu a ostatné sviatosti. Podľa svedectiev si mnohí vďaka tomu uvedomili, akou veľkou je hodnota prítomnosti na svätej omši. Avšak prax Cirkvi naznačila, ako prežívať vzťah s Kristom a jej spoločenstvom aj v situáciách, keď ho nemôžeme prijímať sviatostne.
           V tejto súvislosti chceme poukázať na dve situácie, ktoré môžu vyvolávať otázniky. Prvou a všeobecnou je situácia hriechu, ktorá si vnútorne protirečí s túžbou po duchovnom prijatí Krista. Pápež František v tejto súvislosti v jednej z ranných homílií v Dome sv. Marty upriamil pozornosť na učenie katechizmu, ktorý pripomína, že medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť.“ A ďalej hovorí o účinkoch dokonalej ľútosti: „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa ,dokonalá‘ (je to ľútosť z lásky). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné“ (Katechizmus 1451- 1452).
           To znamená, že hoci ešte len čakáme na najbližšiu možnosť prijať rozhrešenie od kňaza, úkonom dokonalej ľútosti sa nám už v tej chvíli dostáva odpustenie. Potvrdil to už Tridentský koncil, ktorý uvádza, že ľútosť sprevádzaná predsavzatím vyspovedať sa „zmieruje človeka s Bohom už prv než reálne túto sviatosť prijme“ (Učenie o sv. pokánia a posl. pomazania 4). (Pokrač.)

Juraj Spuchľák, dekan – farár

5. VEĽKONOČNÁ NEDEĽA

Hľadáme domov …
 
         Milí bratia a sestry,
prežívame 5. veľkonočnú nedeľu. Po dlhom čase sa opäť otvárajú kostoly a verejné bohoslužby, a tak s nadšením aj novým elánom sa pomaly môžeme vracať do normálnych koľají nášho života. Evanjelium dnešnej nedele nám hovorí o našom domove, v ktorom budeme s Bohom a všetkými svätými bývať naveky. 
Niektoré krajiny majú obrovský problém s utečencami. Niektorí utekajú za lepším životom – ekonomickí migranti; iní preto, aby si zachránili aspoň život. Nájdu sa aj takí, ktorí nemajú dobré úmysly. Z pohodlia a bezpečia domova sa nám ľahko rozpráva a súdi, ale sú to veľmi vážne a zložité veci.
Utečenci, ktorí opustili svoje domovy preto, aby si zachránili holý život, rozprávajú strašné príbehy o tom, kde až dokáže zájsť ľudská nenávisť, zloba, násilie, brutalita. Rozprávajú o tom, ako ich mestá či dediny boli zničené; o tom, že ich domy boli zrovnané zo zemou. 
          Ale keď dostanú otázku, čo chcú robiť, keď vojna v ich krajine skončí, neraz odpovedia, že sa chcú vrátiť. Človek sa pýta: „Kde sa vrátiť?“ Odpovedajú: „Domov.“ Hoci ich domy boli zničené, oni cítia, že domov niekde tam stále majú. Slovo domov, to nie je len budova, stavba. Slovo domov sa v nás spája s mnohými spomienkami, blízkymi ľuďmi a vzťahmi. Aj Pán Ježiš poznal toto slovo a jeho obsah. Mal svoj domov na zemi, lebo vyrastal vo svätej rodine. Ale mal aj iný domov. Domov v nebi, o ktorom hovoril apoštolom pri poslednej večeri. Keď hovoril o nebi, o večnom živote, hovoril o dome Otca, o príbytkoch. Tým chcel apoštolom aj nám povedať, ako sa máme pozerať na večnosť.
          „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14, 2 – 3)
          Bratia a sestry, Ježiš je pre nás cesta, ktorá vedie domov k Otcovi. Ježiš nás tam vedie skrze svoju osobu. Stal sa človekom a tým nám zanechal príklad, ako treba v živote ísť. Zanechal nám evanjelium -návod, mapu – podľa ktorej máme životom ísť.
         Lebo viera a poznanie sama o sebe nestačí. Je potrebné snažiť sa o to, v čo veríme, a snažiť sa o to, čo poznáme. 
         Čo osoží človeku, ak pozná cestu, ale nemá odhodlanie a odvahu po nej ísť? Každý večer skúmajme svoj deň: svoje myšlienky, slová skutky. To, čo sme urobili, ale aj to, čo sme zanedbali. Či sme na tej správnej ceste. Či sme z nej nezišli. 
          Bratia a sestry! Ježiš nám pripravil vo večnosti miesto. Keď o ňom hovoril, použil obraz domova. To preto, aby sme sa naň tešili, aby sme po ňom túžili a niečo preň robili. Lebo Ježiš prišiel preto, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie.
 
Martin Tešla, kaplán 

4. VEĽKONOČNÁ NEDEĽA

Ježiš Kristus je mierou všetkých vecí …

         Poznáte to, keď človek zje príliš veľa jedla alebo vypije viac alkoholu, ako je vhodné? Dostavia sa nepríjemné pocity, niekedy bolesti, pálenie záhy alebo výčitky svedomia. Ak na tieto signály človek nedbá a prekračuje mieru pravidelne, dostavia sa oveľa vážnejšie choroby a problémy.  V jedle a pití sú signály pomerne jednoznačné, my však prekračujeme mieru aj v iných oblastiach. Chceme naprávať tento svet a niekedy nás to strhne tak, že všade vidíme iba zlé veci, hľadáme chyby na druhých, hodnotíme a kritizujeme ich namiesto toho, aby sme im pomohli rozvíjať to dobré, čo je v nich. Niečo v živote získame a chceme ešte viac, niečo sa nám podarí a myslíme si, že to tak bude naveky, dosiahneme peniaze, úspech a slávu a chceme stále viac a viac. Mnoho rozprávame a mali by sme viac počúvať. Veľa si o sebe namýšľame, pridávame si projekty, úlohy a ciele. Myslíme si, že zvládneme všetko na svete. 
          Zdá sa mi, že všetko zlé na svete pramení z nedostatku správnej miery. Šikovný a pracovitý človek sa vyšplhá do funkcie, na ktorú nemá. Bohatý človek chce ešte viac ako potrebuje, úspešný muž sa vzďaľuje od darov, ktoré má, za zbytočnosťami, ktoré nepotrebuje. Každý z nás občas podľahne tomu, že chce mať viac peňazí, vecí, obdivu, moci a slávy, ako je prospešné. Udeľujeme si vyznamenania, súťažíme, kto viac vydrží, vystatujeme sa akí sme úžasní. Svätý Benedikt hovorí o tom, že človek má každý deň objavovať mieru, ktorú mu pridelil Boh a snažiť sa žiť v harmónii sám so sebou a ostatným tvorstvom a dodáva: „Dajte si pozor, aby vaše srdcia neboli zaťažené nestriedmosťou.“ (RB, 39, 6 9).
           Náuka o správnej miere (De mensura) sa teda snaží správne merať to, čo človeku prospieva, hľadať spravodlivosť a uvádzať veci do poriadku. V Benediktovej reholi slovo miera spolu so slovami disciplína a poriadok definujú to, čo človeku prospieva. Hľadanie miery nie je lenivosť ani nedostatok odvahy, či tvorivosti. Je to hľadanie a uvedomovanie si toho, čo nám prospieva a čo nám robí zle, kde tvoríme úžitok a kde už škodíme, kde sa približujeme k Bohu a kde sa od neho vzďaľujeme. Kiež sa znova stane našou mierou Kristus – a nielen pre tento čas. Skutočnou mierou, ktorá naozaj platí. Mierou života, mierou vzťahov, mierou bohatstva, … Inú mieru my, kresťania, naozaj nepotrebujeme. Veď prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie. 

Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V.I.A.C., Trstená)

3.Veľkonočná nedeľa

Po vzkriesení Pána Ježiša …
Lk 24,13 35

          Po vzkriesení Pána Ježiša sa stretáme s tými, ktorí nevidia Pána, aj keď stojí pred nimi. Mária Magdaléna v ňom vidí záhradníka, cestujúci do Emauz v ňom vidia pocestného. Vidieť Pána Ježiša môžeme duchovnými očami. Oni ho videli svojimi očami, ale nespoznali. Stretli sa s ním a nevedeli, že je to on. Aj pri Božom súde budeme počuť: „Hladný som bol, dali ste mi jesť… Čokoľvek ste urobili jednému s týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“
          Spoznali ho pri rozhovore, ako ho spoznala Mária Magdaléna, alebo pri vysvetľovaní Písma a lámaní chleba ako učeníci, ktorí kráčali do Emauz. Pán ich nechal vyrozprávať to, čo ich trápilo, až potom začal vysvetľovať. Aj nám v modlitbe dáva priestor vyrozprávať to, čo nás ťaží, ale k uzdraveniu ešte niečo chýba. Srdce im horelo až vtedy, keď im vysvetľoval Písma. Aj modlitba, ktorá je rozhovorom s Bohom, musí mať časť, v ktorej rozprávame, a potom druhú, v ktorej počúvame, čo nám hovorí Pán. Aj Mária Magdaléna plakala, kým nepočula hlas Ježiša. Je rok Božieho Slova. Prozreteľnostne ho vyhlásil Sv. Otec – pápež František v čase, kedy máme obmedzené možnosti v chodení do kostola a nemáme zatiaľ veľa príležitostí na sv. omšu. Vysvetľovanie Písma im prinieslo radosť do duše a dôveru voči záhadnému spolucestujúcemu. Najprv to Písmo museli poznať, potom im ho Pán Ježiš mohol vysvetliť. Bibliu nečítame ako učebnicu. Nečítame ju s tým, že všetko musíme pochopiť. Ale čítame ju ako Božie slovo pre mňa a môj život. Raz nás osloví jedna veta, inokedy iná, alebo celý verš. Je to živé slovo, ktoré má moc. Pán Ježiš im vysvetľoval Písmo. Ak ho čítame len ako text, článok a pritom nie sme zjednotení s Ježišom, málo sa nám podarí pochopiť. Dovoľme mu, nech môže on rozprávať cez Sv. písmo v našej duši a počúvajme jeho hlas. On prináša povzbudenie aj tým najúbohejším a dáva radostnú premenu života.

Dominik Jamrich, kaplán
(Oravské centrum mládeže, Ústie)