Príhovor kňaza

Úžasné stretnutie s Bohom

          Kto z nás sa nevzdeláva? Iste každý rád zoberie do rúk dobrú knihu, prečíta si zaujímavý článok v časopise, v novinách, alebo si pozrie dobrý film v televízii. A to už nehovorím o školách, rozličných kurzoch alebo prednáškach na ktorých si človek môže svoje vzdelanie dopĺňať. Tieto slová platia aj v otázke našej viery. Samozrejme tým najdôležitejším prameňom na prehlbovanie si svojich vedomostí je Sväté písmo. Každú nedeľu z neho čerpáme, vzdelávame sa a nachádzame v ňom útechu, potešenie a povzbudenie do ďalšieho života.
V dnešnú nedeľu Ježiš dáva presvedčivú odpoveď na najvážnejšiu otázku ľudstva a hovorí najpotešiteľnejšiu pravdu pravdu o večnom živote: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.
          Ježiš svojich poslucháčov postupne pripravoval na skutočnosť zmŕtvychvstania. Vynikajúco k tomu poslúžila aj udalosť s Lazárom, ktorý zomrel v Betánii vzdialenej 3 km od Jeruzalema. Tu na Ježiša číhali jeho nepriatelia a naposledy, keď tam bol, chceli ho ukameňovať. Apoštoli si vydýchli, keď videli, že Ježiš sa tam nechystá. Po dvoch dňoch predsa len oznámil, že do Betánie. Apoštoli tomu vôbec nerozumeli a nechápali, že Ježiš chce zázrakom vzkriesenia mŕtveho posilniť ich vieru vo svoje a neskôr aj v ich zmŕtvychvstanie. Ďalej chcel prehĺbiť vieru aj v Lazárových sestrách v jeho mesiášsku moc a dobrotu. Napokon chcel prehĺbiť vieru aj v okolostojacich, aby uverili v neho, ako v Božieho Syna. A Ježiš chce prehĺbiť aj našu vieru v osobné zmŕtvychvstanie.
          Koľkých z nás prenasleduje strach zo smrti? Koľkí z nás sa proti nej búria? Kto z nás si nepovie, že ešte je čas, chce si požiť a užiť? Lenže nech robíme čokoľvek, smrti sa neubránime. Poznáme však jedného víťaza nad smrťou, ktorý síce zomrel a bol aj pochovaný, ale jeho hrob sa stal najväčším výsmechom smrti. Kristov hrob nebol jeho definitívnym koncom, ale jeho druhou kolískou. A to, čo sa stalo s Kristom, stane sa aj s nami, ak budeme mať vieru. Táto viera zotiera množstvo sĺz a hovorí, že smrťou nepadáme do ničoty, ale kráčame do žiarivej budúcnosti. Smrť nie je zánikom, ale povýšením do lepšieho života a nie je ani likvidáciou, ale prehodnotením nášho života. Boh nás nestvoril preto, aby nás zničil. Cez svojho Syna nám ukazuje, že hrob je druhou kolískou, kde sa život nekončí, ale začína. A hoci sa dobre počúvajú tieto slová, predsa v nás môže byť neistota a nepríjemný pocit, lebo túžime po zárukách a chceme vidieť cestu k Bohu. Ježiš túto túžbu vyjadril slovami: Nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Cestou k Bohu je viera v neho a život podľa nej. Aby sme to mali úplne jasné svätý Jakub dodáva tieto slová: Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov. Nestačí iba biť sa do pŕs a chváliť sa, aký som veriaci a pritom byť ľahostajný k modlitbe, nedeľnej svätej omši, ku sviatostiam, nečestne pracovať, hrešiť a kradnúť ako ostatní. Naopak, svoju vieru musím podporiť konkrétnymi skutkami. Len cesta viery a života podľa nej vedie k slávnemu zmŕtvychvstaniu.
          Pre každého z nás je pripravené úžasné stretnutie s Bohom, ktorý býva v neprístupnom svetle. Stretnutie, ku ktorému vedie cesta viery a života podľa nej. Nastúpme na túto cestu hneď, teraz a pomôžme po nej kráčať aj našim blížnym.
          Zakončime slovami pápeža Damaza, ktoré má vytesané na svojom hrobe: Ten, čo kráčal po mori a utíšil protivné vlny, čo dáva život zomierajúcim semenám zeme, ten, čo mohol rozviazať putá smrti, čo po troch dňoch temnoty mohol vyviesť brata z hrobu a odovzdať sestre Marte, verím, že ten aj Damaza vzkriesi z prachu.
           Dal by Pán, aby sme takú hlbokú vieru v zmŕtvychvstanie mali aj my.
Marek Gavalier, kaplán

Boží svet podľa nás?

        Tak často chceme, aby bol svet podľa nás. Kritizujeme druhých a chceme meniť ich správanie, chceme si často prispôsobiť okolitý svet tak, aby to bolo dobré pre nás. Fakt, že ľudská myseľ je vážne narušená egoizmom, rozpoznali starovekí duchovní učitelia už pred vyše 2500 rokmi.
           Koľkí ľudia sa denne modlia za to, aby bol svet podľa nich, namiesto toho, aby prijali a ďakovali za všetko, čo dostali? Koľkí ľudia denne počúvajú evanjeliá a čítajú Písmo, no sami presne a najlepšie vedia, ako má svet a život vyzerať, ako sa majú ľudia okolo nich správať… Koľkí ľudia dnes – presne tak ako farizeji v dnešnom evanjeliu – by sa aj s Bohom dokázali hádať o tom, čo má kedy a komu urobiť a čo nie. Samozrejme podľa ich vlastnej predstavy, lebo tá je predsa tá správna a dobrá.
           Rakúsky psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, vo svojej knihe O zmysle života spomína, ako v jednej neznesiteľnej situácii v tábore si spomenul na svoju milovanú ženu, počuj jej hlas, videl jej úsmev a povzbudivý pohľad. Frankl k tomu napísal toto: Keď sa človek nemôže prejaviť činmi, keď jeho úspech môže pozostávať už len so znášania svojho utrpenia tým správnym spôsobom dôstojne aj vtedy môže človek prostredníctvom láskyplného rozjímania nad obrazom svojho milovaného pocítiť naplnenie.
          Baťa hovoril o veľkej hospodárskej kríze ako o krásnej dobe. To, v akej dobe žijeme nezávisí od toho, čo sa okolo nás deje, ale od nášho prístupu k problémom, ktoré nám život prináša. Princíp 90/10 hovorí o tom, že nemáme kontrolu nad 10 percentami toho, čo sa nám prihodí v našom živote (červené svetlo na križovatke, porucha auta alebo meškanie lietadla), ale 90 percent udalostí v našom živote rozhodujeme my našou reakciou na danú udalosť, našimi postojmi k životu a rôznym situáciám.
          Poznáte ľudí, ktorí sa trápia, lebo by chceli zmeniť svet podľa seba? Často chcú pomáhať a robiť dobré veci, ale podľa seba. Grécky filozof Epiktétos kedysi povedal, že je len jedna cesta za šťastím, a to prestať sa trápiť nad tým, čo je mimo našej moci. Myslím si, že dobrá cesta k duševnému uzdraveniu a šťastiu človeka je prijať všetko, čo nám život prináša, v dôvere v Božiu vôľu. Veď predsa Boh koná všetko v naše dobro a tým, čo ho milujú, všetko slúži na dobré. Dokonca aj to, čo je úplne iné ako čakali, chceli či si mysleli. Byť vďačný, za to čo dostávame nielen pozitívne aj to, čo z nášho pohľadu vnímame ako negatívne, pretože aj to sa v čase premení na dobré. Netreba mať všetko pod našou kontrolou a je dobré vedieť, že všetko pod kontrolou je, aj keď náš svet tak niekedy nevyzerá.

Braňo Kožuch, kaplán

Pekné srdce

          Na najobľúbenejšej pešej zóne v centre mesta spôsobný a smelý mladík pred množstvom ľudí okolo seba hrdo vyhlásil: „Pozrite sa na krásu môjho srdca a obdivujte ho. Nepochybne je najkrajšie a najdokonalejšie v celej krajine a možno aj na svete!“ Ľudia navôkol fascinovane skúmali mládencovo srdce. Nebol na ňom ani jediný škrabanček, ani jediná chybička. Všetci sa zhodli na tom, že to je to najkrajšie srdce, aké kedy videli. Mladík pokračoval v pyšnom ospevovaní dokonalosti svojho srdca.
          Akýsi starček sa pretisol cez zástup a spýtal sa: „Je podľa vás srdce tohto mládenčeka také pekné ako moje?“
         Ľudia a chlapec sa zahľadeli na starčekovo srdce, ktoré mocne bilo, no bolo pokryté jazvami. Boli na ňom štrbinky, na ktorých chýbali malé čiastočky a ich miesto zaujali iné, ktoré tam presne nezapadli, Čím sa vytvorilo mnoho nepravidelnosti. Na niektorých miestach dokonca celé kúsky chýbali.
          Keď mládenec uvidel starčekovo srdce, povedal: „To myslíte vážne? Porovnajme si naše srdcia. To moje je bezchybné, neporušené a vaše samá jazva a diera!“ „Máš pravdu!“ riekol starček. „To tvoje vyzerá dokonalo, no ja by som s tebou nemenil. Pozri, každá jazva predstavuje človeka, ktorého som miloval. Vzal som kus zo svojho srdca a daroval mu ho. Aj mnohí z nich mi dali dielik svojho srdca, aby som ho vložil do môjho. A keďže tieto kúsky neboli rovnaké, vytvorili na mojom srdci nepravidelnosti. Prijal som ich preto, lebo, mi pripomínajú lásku, o ktorú som sa s nimi delil, Niekedy som dal čiastočku svojho srdca človeku, ktorý nedal zo svojho nič. Preto tu mám tieto rany, A bolia ma: Zostávajú otvorené a pripomínajú mi lásku, ktorú som venoval týmto ľudom… Čakám, že jedného dňa mi ponúknu svoju lásku, a tak zaplnia tieto prázdne miesta. Chlapče, čo ty na to? Už chápeš, aká je pravá krása? Mladík mlčal a po tvári mu tiekli slzy, pristúpil k starcovi, vzal dielik zo svojho srdca a podal mu ho, starček urobil to isté. Mládenec sa zahľadel na svoje srdce, ktoré už nebolo dokonalé ako predtým, no napriek tomu bolo krajšie. Starec a chlapec sa objali a spoločne odišli.
          Dieťa moje, milovať nie je ľahké. Často si myslíš, že miluješ, a pritom nerobíš nič iné, len všetko ničíš, všetko pokazíš. Milovať znamená stretnúť sa, a aby si sa s niekým stretol, je potrebné s vnútorným súhlasom vyjsť zo seba v ústrety druhej bytosti. Milovať znamená komunikovať a aby si komunikoval, je potrebné zabudnúť na seba a myslieť na druhého.
Milovať znamená trpieť. Lebo po hriechu, dobre ma počúvaj, lebo milovať po hriechu znamená nechať sa ukrižovať pre druhého. (Ferrero, B.: Zaplátané srdce.)
          Ježiš Kristus zomrel aj za Samaritánku pri Jakubovej studni, aj za mňa…
          Ku skutočnému šťastiu musíme vyjsť nielen na Horu premenenia k sláve, ale aj na Horu premenia k láske – na Golgotu. Ježiš premieňa srdce.
Juraj Spuchľák, farár – dekan

Žiť chudobu v perspektíve minority

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5, 3)

          Minorita je zložka evanjeliovej chudoby, ktorú nemožno vylúčiť, lebo nie je možné byť „chudobný v duchu“ (Mt 5, 3) bez pokory. Dvojica chudoba-pokora, s ktorou sa často stretáme v Spisoch sv. Františka z Assisi, je vyjadrená v „minorite“, ktorá znamená evanjeliový postoj nezaujímať prvé miesta, nestáť nad druhými, nepresadzovať sa voči nikomu, ale byť k službe všetkým, vždy ochotný urobiť dobro a nežiadať náhradu, vďačnosť, pocty, slávu.
1. Minorita pred Bohom
          Chudoba – minorita je predovšetkým spôsob, ako sa postaviť pred Boha, Najvyššieho Pána, ktorému náleží všetko dobro. Nie náhodou začína František svoje modlitby tým, že sa obracia na Pána slovami „ Najvyšší slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca…“
Pre svoju biedu, krehkosť a skazenosť, svoj hriech a svoju vzburu, nemôže sa človek cítiť pokorným, to značí skleslým, menším. Uznaním svojho stavu, prijatím potreby vykúpenia, si človek otvára bránu spásy. Ak sa naopak uzatvorí v pýche, v sebestačnosti, ak neprijme, že je menší a chudobný pred Bohom, riskuje, že stratí večnú spásu, ktorú získal Kristus.
2. Podriadení všetkým. Vo svojom Závete pripomína František túto podstatnú zásadu života v minorite: „A boli sme neučení a poddaní všetkým“ (Závet 4). Sv. František tvrdí o sebe a o ostatných bratoch, že boli nevzdelaní (idiotae), hoci v prvotnom bratskom spoločenstve niektorí boli klerici a vzdelaní ľudia. Chce tým povedať, že pokorné nasledovanie Ježiša Krista ich doviedlo k zrieknutiu sa svojej vzdelanosti ako prostriedku práce či apoštolátu, lebo vzdelanie predstavovalo istý stupeň vážnosti a moci. V prostredí, kde vedomosti a veda boli sústredené v kláštoroch a pri katedrálach, menší bratia uprednostňovali nižšiu kultúru, totižto ľudovú, aby zdieľali svoju evanjeliovú skúsenosť.
          Byť menší je „stav“, ktorý nie je falošný a podľa Františka je primárnou povinnosťou kresťanov: „Nech sa nehádajú a neškriepia, lež sú kvôli Pánovi poddaní každému ľudskému stvoreniu a vyznávajú, že sú kresťania“ (1. regula 16). František nevymedzuje, kto má byť onen brat či sestra; skutočné zrieknutie sa seba samého ho robí podriadeným všetkým ľuďom.
Evanjeliová minorita, aj keď je nevyhnutná, nie je cieľom sama v sebe, ale je podporou pre misijnú činnosť. Tak ju chápal a prežíval sv. František. Nepovažoval apoštolát za prostú účasť na bežnej pastorácii. František chcel, aby tak ako apoštoli, rád ním založený mal za pole pôsobenia celý svet a v ňom rozvíjal svoju činnosť, ako pre polepšenie veriacich, tak pre obrátenie neveriacich.
          Čím je niekto svätejší, tým viac sa cíti hriešnikom, maličkým, menším. To je prípad sv. Františka, ktorý svojím životom pozýva k svätosti aj nás.
Vladimír Hrdý, postulant OFM
 

V skúškach života s Ježišom

          Popolcovou stredou sme vstúpili do Pôstneho obdobia. V ňom prijímame od Ježiša mnohé výzvy: ,,Kajajte sa a verte evanjeliu, alebo: ,,Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom, plačom a nárekom, srdcia si roztrhnite, nie šaty a obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu.“ (Joel 2,12) Čo pre nás znamená pôst? Je to cesta k zmene a náprave nášho života. Odprosujeme Ježiša za všetky naše hriechy a ďakujeme mu za jeho obetu na kríži. Je to čas, ktorý nás povzbudzuje zatiahnuť viac na hlbinu v našom osobnom, duchovnom a pracovnom živote.
         Každý z nás prežíva vo svojom živote mnohé skúšky. Niektoré zvládame a iné nie. Stáva sa, že niektoré sú opakované a tie nás vedú k bezradnosti, sklamaniu a znechuteniu. Páter Pio raz povedal: ,,Skúšky, ktorým nás Boh vystavuje a podrobí sú znakmi špeciálnej Božej lásky.“ ,,Sú to perly pre dušu.“ Uvedomujme si a zamyslime sa i my počas týchto dní pôstu, čo nás od Ježiša vzďaľuje a čo nás k nemu približuje. Vo svete vidíme veľa nešťastia, napätia, nenávisti, vojny. Najviac je to viditeľné v našich vzťahoch, rodinách, stretnutiach a spoločenstvách. Chybou je, že si navzájom nepomôžeme, nepodržíme sa a stávame medzi seba múry rozdelenia, ľudskej zloby a necháme sa oklamať diablom.
          V Evanjeliu 1. Pôstnej nedele nám Ježiš dáva návod ako bojovať proti diablovi a jeho pokušeniam, návnadám a nástrahám. Všetci sme prešli „púšťou“ v našom živote. Samotná púšť nie je niečo negatívne. Ona sa tiež stáva miestom pokánia a stretnutia s Bohom. Diabol pokúšal Ježiša, on v tejto skúške obstál. Ak chceme obstáť v skúškach nášho života musíme denne spolupracovať s Božou milosťou, byť v Ježišovej blízkosti a zjednotení s ním. Posilou nech je nám pravidelná modlitba, čítanie Svätého písma, modlitba posvätného ruženca, pobožnosť krížovej cesty, žime sviatostný život, robme dobre skutky a tak budeme silnejší v zápasoch a skúškach, ktoré budú doliehať na nás. Nebojme sa bojov! Potrebujeme odvahu. Strach a pýcha sú najčastejšie taktiky diabla ako nás zničiť. Spoliehajme sa vo všetkom na Ježiša a jeho pomoc. Bojujme za Ježiša a vtedy budeme na strane víťazov. Pravá dôvera k Ježišovi prinesie do nášho života skutočné víťazstvo.
          Pane buď s nami vo všetkých našich skúškach.
Vladimír Bača, kaplán