Príhovor kňaza

„Pane, náš Vládca,

aké vznešené je tvoje meno na celej zemi.“ (Ž 8)

 
     Je jeden, a predsa nie je sám
     Jeden Boh v troch osobách – najväčšia záhada našej viery.  Dokonalá jednota a dokonalá láska.
     Okrajovo sledujem výskum podstaty hmoty v CERN-e (európska organizácia pre základný a aplikovaný výskum najmä v oblasti časticovej fyziky). Túžba ľudstva objaviť a spoznať náš materiálny svet je veľká. A pritom stvorený svet je len „božia stopa“, náznak toho, aký je jeho Tvorca.
     My veriaci ľudia by sme mali mať podobnú túžbu poznávať Boha. Vo Svätom písme sa nám Boh dáva poznať natoľko, nakoľko sme to my ľudia schopní pochopiť. Naše poznanie je žiaľ obmedzené. A práve toto je priestor pre vieru. Viera dokáže prekročiť hranice nášho poznania a jedine vierou môžeme uchopiť duchovné skutočnosti.
    Starovekí cirkevní otcovia vo svojich dielach hovoria, že celú večnosť budeme v úžase a obdive toho, že budeme vidieť  a spoznávať, aký je Boh.
     Kým sme v tele (počas pozemského života) nám ostáva jedine viera v Boha a náznaky jeho stvoriteľskej múdrosti. Viera znamená, že môžem mať aj veľa otázok a nejasností. Dokonca aj pochybnosti patria k viere. A pritom Boh – TROJICA – nám stále ponúka indície, aby sme ho hľadali, túžili po ňom a aby sme vo večnosti našli odpoveď na otázku s názvom VIERA. 

Štefan Hrbček, kaplán 

„Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme.“ (Ž 104)

     Milí bratia a sestry!
     V čom sa odlišujú veci jednoduché a zložité? Jednoduché výrobky sa ľahko ovládajú. Napríklad tablet alebo Google. Iba potiahnete prstom a počítač robí bez toho, aby ste zadávali zložité kódy. Zadáte slovo a Google vám ho „vygúgli“. Vo vnútri sa s tým asi inžinieri riadne natrápili, ale zvonku je to jednoduché. Za tou jednoduchosťou sa však skrýva veľký talent a drina. 
     Aj náš život je niekedy zložitý. Komplikujeme si ho často tým, že sa nevieme zastaviť, stíšiť a rozpoznať to, čo je podstatné. Ľuďom behá v hlave množstvo myšlienok, reagujú na rôzne podnety, trápia sa pre veci, ktoré vôbec za to nestoja. A potom stretnete človeka, ktorý žije v prítomnosti, jednoducho je, prijíma veci také, aké sú a žije najlepšie, ako vie. Nestrachuje sa z budúcnosti, netrápi sa pre minulosť, ktorú už nemôže napraviť. Žije – tu a teraz.
     Anselm Grün niekedy nazýva Ducha Svätého aj čistým prameňom, z ktorého čerpáme silu. Mnohí ľudia hovoria o tom, ako sa im život zjednodušil, keď ho odovzdali Bohu. Už sa netrápili stratégiami, ktoré im denne diktovalo ich ego. Naučili sa počúvať Boží hlas a nasledovať ho. Naučili sa žiť v Duchu Svätom. Poviete si aké jednoduché. Ale nie je to tak. Mnohí to pochopili až ako múdri starci, po ceste plnej pádov a bolesti.
     Jednoduchosť života je v redukovaní, vzdávaní sa vecí a osobných ambícií, v oslobodzovaní sa od svojho ega, od očakávaní, ktoré na nás kladú druhí ľudia. Mnohí zločinci hovoria, že sa oslobodili, až keď ich chytili a uväznili. Oslobodili sa od zla, ktoré ich ovládalo, zjednodušili svoj život. Rovnako ako tí, ktorým sa podarilo skoncovať so závislosťou na alkohole, drogách, hazardných hrách, peniazoch, sláve, úspechu, kariére, snahe byť „dokonalý pred svetom“ a ďalších veciach, ktoré im komplikovali život. Cesta k jednoduchosti nie je jednoduchá, priama a ľahká. Ale stojí za to. Jedno – duchý život je lepší ako zlo – žitý.

Branislav Kožuch, kaplán

   (OZ V.I.A.C., Trstená)

Pán kraľuje, Najvyšší na celej zemi. (Ž 97)

     Milí bratia a sestry!
     Pán Ježiš sa modlí, aby sme všetci jedno boli. Opýtajme sa seba samých. Som tvorcom jednoty, lásky a pokoja v manželstve, v rodine, vo farnosti alebo v práci? Ak nie som, čo robím preto, aby som ním bol?  Alebo či vôbec niečo preto robím? Ak sa chceme stať tvorcami a šíriteľmi pokoja a jednoty, musí tomu zodpovedať aj náš kresťanský život. Dnešnému svetu, dnešnému človeku chýba opravdivá láska, lebo kde je láska, tam je aj jednota, a kde je jednota, tam je aj skutočný pokoj. Ak v sebe necítim lásku pomôcť tomu druhému v núdzi, ako môžem povedať, že milujem svojho Boha, keď vo svojom vnútri cítim odpor k svojmu blížnemu. V prvom Jánovom liste môžeme čítať: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 3, 10) Ako sa chcem s tým človekom zjednotiť? Ako môžem od niekoho žiadať, aby žil v manželstve, v rodine, v práci poriadne, keď moje svedectvo, môj život je v rozpore s Božím zákonom? Snažme sa žiť svoj každodenný život podľa Božích príkazov i napriek tomu, že sa vyskytne určité zaváhanie, ľudská nedokonalosť. Otvorme svoje srdcia pôsobeniu Ducha Svätého, aby do nás vlial viacej lásky a jednoty medzi sebou navzájom.

Vyprosujem vám požehnaný nasledujúci týždeň
Jaroslav Chovanec, farár

     Veľmi ma oslovujú slová Žalmu 19: „Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach? Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem a svojho služobníka zachráň od pýchy, aby ma neovládala. Tak budem bez škvrny a čistý od veľkého hriechu. Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ.“ (Ž 19, 13 – 15) Je v nich vyjadrená prosba, aby nás neovládala pýcha. Keď som nad sebou premýšľal, zistil som, že pýcha sa asi najviac prejavuje pri mojom pohľade na druhých. Asi sa vám už stalo, že ľudia na tú istú situáciu mali úplne odlišný pohľad. Podobne ako v tom príklade, kde dvaja kamaráti pozerajú na spolovice naplnený pohár. A jeden ho vidí poloplný a druhý poloprázdny. Ale medzi ľuďmi to asi stále bude tak. Najviac sa nás to dotýka, keď ľudia vyjadrujú názor na nás samých. Žiaľ, stále sa nájde niekto, kto zmraští obočie a… No aké má človek srdce, také je aj jeho zmýšľanie. Hoci to navonok nemusí dať najavo, predsa naše postoje postupne formujú naše myšlienky a časom aj konanie. Každý človek tým, že spoznáva, verí a túži, vytvára si vlastný názor. Sú takí, ktorí od počiatku pristupujú ku všetkému pesimisticky. Tí majú množstvo predsudkov. Najprv si všímajú to zlé, a to dobré prehliadajú. Sú silne náchylní druhých odsúdiť. Podobajú sa človekovi, ktorý nosí vodu do vane, aby sa okúpal. Nosí však vodu zo špinavého potoka. A pritom sa nestačí čudovať, prečo je všetko také zlé, prečo je tá voda vo vani taká špinavá. Iní zas ku všetkému pristupujú až príliš idealisticky a všetko vidia v najlepších farbách. Sú to takí rojkovia. Niekedy všetkému a každému naivne veria, a potom sú často sklamaní. Takíto sa podobajú človeku, ktorý akoby ani nechcel vidieť či tá jeho voda je čistá alebo špinavá. Aké by to bolo, keby sme skončili len pri týchto dvoch pohľadoch človeka… Je tu predsa ešte jedna skupina ľudí. Nechcem ich nazvať rovno realistami, aby si to niekto nepoplietol s nejakým literárnym či filozofickým smerom, ale sú to ľudia, ktorí sa snažia ku všetkému pristupovať bez predsudkov. Najprv vec dôkladne preskúmajú, až potom si o nej vytvoria vlastný názor. Plne si uvedomujú, že nikdy nebudú poznať všetky okolnosti, prečo je niečo tak a nie inak. Radšej povedia toľko, koľko sa dá zistiť a nič nepridajú, nedomýšľajú si, nezveličujú, a pritom všetkom veria v dobro človeka. Verím, že Boh nás bude vovádzať do pravdy o situáciách a ľuďoch, keď ho budeme o to prosiť. 
     Pane, očisť ma od nesprávneho pohľadu, hlavne od postojov, ktoré si neuvedomujem, cez ktoré nemilujem. Chráň ma od pýchy a veď ma po ceste pravdy.

Matúš Reiner, kaplán 

(Oravské centrum mládeže, Ústie)

„Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ.“ (Ž 145)

     Milí bratia a sestry!
     Veľkonočné nedele majú špecifické posolstvo. Prvá veľkonočná nedeľa je zameraná na Ježišovo zmŕtvychvstanie – podstatnú udalosť dejín spásy. Druhá nedeľa dáva dôraz na Božie milosrdenstvo. Tretia sa donedávna volala Biblickou nedeľou a vlastne ňou aj ostáva, lebo vtedy počúvame, ako Ježiš emauzským učeníkom vysvetľuje zmysel Svätého písma.  Štvrtá je nedeľa Dobrého pastiera. A čo ďalej?
     V Skutkoch apoštolov (SK6, 1) sa píše, že počet učeníkov rástol. A v prvom čítaní, že Pavol a Barnabáš posilňovali srdcia učeníkov. Evanjelium nám predstavuje Ježiša, ako sa k učeníkom obracia s najdôležitejšou požiadavkou – aby sa milovali navzájom. Všetky tieto veci sa nejako z každej strany dotýkajú učeníkov. Aj keď na to nemám kompetencie, ale ja by som nazval túto nedeľu UČENÍCKA NEDEĽA.
     V priebehu historického vývoja Cirkvi sa nám pomaly vytrácali učenícke spôsoby a možno práve teraz žijeme v dobe znovuobjavenia krásy a hĺbky učeníctva. V mnohých farnostiach existujú malé skupinky ľudí, ktoré sa stretávajú v Ježišovom mene a veria, že platí jeho prisľúbenie, že On je medzi nimi. Je dobre, ak okrem vedomia príslušnosti k veľkej univerzálnej Cirkvi máme aj bližšie vzťahy s ľuďmi, ktorí prežívajú vieru (radosti i ťažkosti) podobne ako my, keď si môžeme slúžiť povzbudením, radou alebo napomenutím. Staňme sa učeníkmi – často sa stretávajme s Ježišom v modlitbe, čítaní Sv. písma, pri lámaní chleba a napĺňajme príkaz lásky k bratom a sestrám.

Štefan Hrbček, kaplán