Naplnil sa čas!

Milí bratia a sestry,
          dnes začíname prvú pôstnu nedeľu tým, že si sprítomňujeme pokúšanie nášho Pána na púšti. Evanjelista Marek píše o tejto udalosti pomerne skromne, ale dostatočne na to, aby nám vložil do srdca semienko viery, nádeje a lásky. Každá časť Evanjelia nás má viesť k premene srdca, kde nás Spasiteľ osloví svojou láskou, ale zároveň nás konfrontuje s našou osobnou i spoločenskou realitou, naším životom, v ktorom sme častokrát ľahostajní a plní kompromisov s drobnými i väčšími hriechmi. 
          Marek spája udalosť pokušenia bezprostredne po Ježišovom krste, tým nám dáva znať: krst a pokušenie spolu súvisia, inak povedané očistenie ako také a pokušenie sú vzájomne prepojené. Očistenie či už na osobnej či spoločenskej úrovni. V krste Ježiš spoznáva svoju identitu a poslanie: „Ty si môj milovaný v Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Ježiš bol v tejto oblasti častokrát pokúšaný: „Ak si Boží syn“ sprav to a to… Pokušenie overuje, resp. skúša každého, či ozaj verí. Ježiš dokončieva pokušenie, ktoré mal Izrael na púšti: vytvoriť si vlastného bôžika. To je postoj ľudu, ktorý viac nedôveruje Bohu, ale svojej modle, ktorú si vytvoril. Predstava, že život nájdeme vo vlastnom zabezpečení sa, vo vlastnom diele.
          Marek ďalej opisuje ani nie tak o aké pokušenie išlo, ale dáva dôraz na dĺžku pokušenia: štyridsať dní. Číslo štyridsať je symbolickým biblickým číslom a dáva do popredia význam kontinuity a nepretržitosti. Takto ponúka znamenie: celý Ježišov život je pokušením. Postupne Ježiš prechádza do verejného účinkovania so slovami: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15). Ide o priaznivý čas, ktorý Boh ponúka človeku, aby sa obrátil a veril Evanjeliu. Obrátiť sa znamená veriť Evanjeliu. V skratke povedané: nasledovať Ježiša, stať sa jeho učeníkmi uprostred sveta, nie vo svojej obývačke, a pomáhať ľuďom, aby sa neutopili (byť rybármi ľudí).
       Priatelia, v túto nedeľu sa môžeme aj my zamyslieť:
– v čom som pokúšaný najviac a už tak dlho?
– kde som si vyrobil modlu namiesto toho, aby som veril Bohu?
– ktorá časť Evanjelia ma najviac oslovuje a ako ju praktizujem?
– a naopak, s ktorou časťou Evanjelia mám problém a neviem/nechcem ju praktizovať?
– ako ja osobne pomáham ľuďom, aby žili v krajšom, spravodlivejšom, milosrdnejšom svete?
Prajem vám všetkým požehnanú nedeľu a skutočné obrátenie sa.

PETER VNUČÁK, OFM

Nikdy nie je neskoro!

          Bratia a sestry,
          svätý Pavol apoštol nás povzbudzuje k nasledovaniu Krista, aby každý, podobne ako On, všetko robil na Božiu česť a slávu. Možno jesť aj piť na Božiu slávu, na Božiu slávu možno aj odpočívať. Človek má však aj možnosť Boha si vôbec nevšímať, všetko zneužívať na zlo a tak dávať iným pohoršenie. Kristu s nehľadal svoj zisk, chcel všetkým pomôcť, jeho jedinou starosťou bola spása všetkých ľudí.
           Kto si inak počína, kto nenasleduje Krista, kto svojím počínaním iných pohoršuje, je človekom, ktorý je pokrytý malomocenstvom. Nemusí ani volať, že je malomocný, lebo jeho zlo ide pred ním aj za ním. Okolo seba šíri zápach hniloby zlého príkladu a ohrozuje nákazou tých, čo s ním prichádzajú do kontaktu… Svoje miesto zvyčajne hľadá medzi seberovnými.
           Stav hriechu je hodný oplakania, ale môžem sa zo svojho malomocenstva očistiť. Stačí prísť, postaviť sa pred Krista a s vierou prosiť o pomoc: „ Ak chceš, môžeš ma očistiť!“
          On ma celkom isto naplní svojou milosťou. Znova budem čistý, znova budem schopný nasledovať Krista, znova budem oslavovať Boha svojím dobrým životom.
          A preto život nás kresťanov je poznamenaný dôverou v Boha. Každý človek pociťuje nutnosť niekomu veriť. Všetci hľadajú nejakú oporu pre svoj život. Človek si uvedomuje svoj stav, objavuje v sebe túžbu po šťastí, ale vytúžené šťastie v ničom nenachádza. Vie, že voľakedy mu to šťastie patrilo, vie, že ho z akéhosi dôvodu stratil a že vo veľkej miere je to aj jeho vina, lebo zlé skutky v ňom teraz prehlbujú vedomie prázdnoty. Zároveň však v sebe objavuje aj Boha, stretáva sa s jeho zjavením, dozvedá sa o jeho ochote spasiť človeka a s radosťou prijíma ponúkanú pomoc, lebo si je vedomý, že plnosť mu môže dať jedine ten, ktorý je sám plný. Človek vie, že v ľuďoch nenájde potrebnú oporu…
          Koľkokrát už tú oporu neúspešne hľadal u iných. Vie, že oni mu nemohli skutočne pomôcť, lebo sami potrebujú tú istú pomoc, sami sú nenasýtení, sami sú smutní a nešťastní.
          Bratia a sestry, keď človek neuverí Bohu, keď neprijme Jeho pomoc, ostane aj naďalej bez akejkoľvek opory, ostane ponorený do vlastných hriechov.
          Viem, že musím niekomu uveriť. Viem, že musím mať v niekom oporu a viem, že túžim po plnosti šťastia, preto si volím toho, kto mi tú túženú plnosť dá. Tak mi Pán Boh pomáhaj!     

Marek Gavalier, kaplán

Aby sme chceli chcieť! – Zdravý nemocný

            Uzdravenie Petrovej svokry z dnešného evanjelia sprevádza jej ochota posluhovať a pomáhať hosťom po uzdravení, ako svedectvo o Ježišovej sile uzdravovať.
          Stáva sa, že mnohé veci, ktoré vidíme okolo seba, nefungujú tak, ako by mali. Myslím na inštitúcie, najmä tie, ktoré patria Katolíckej cirkvi. Nie že by boli najhoršie voči ostatným, ale najviac nám na nich záleží. Tiež by nám záležalo na nich pre ne samé.
          Ako to myslím? Napríklad takto: keď sú u nás hudobné koncerty organové, spevácke, alebo iného druhu, v našom kostole zhromaždí rôzny počet ľudí. Mnohí však sú takí, že prídu len preto, lebo niekto z ich rodiny účinkuje v spevokole, alebo vystupuje ako hudobník počas vystúpenia. Ak by nešlo o ich účasť pre vzťah k tomu človeku, ktorý vystupuje alebo ľuďom, ktorí vystupujú, aj keby to nebol záujem o pokrvné príbuzenstvo, ale lokálpatriotizmus, neprišiel by. 
          Ale určitá časť ľudí aj v našom meste vie oceniť hudobnú produkciu aj bez týchto prídavných “pomocných motúzikov”. A to je to, o čom chcem hovoriť: ak ide o charitu, katolícku školu, farnosť, aj civilné spoločenstvá, tak by nás to malo zaujímať nielen vtedy, keď školu navštevuje dieťa z našej rodiny, keď v charite máme svojho príbuzného ako klienta, alebo zamestnanca, keď v kostole pracuje či pomáha niekto z tých, s ktorými sme v spojení. Alebo keď sa v ružencovom spoločenstve či bratstve schádzajú moji známi. 
            Druhou stranou je zaujímať sa o rozkvet v pozitívnom zmysle – čím môžem prispieť, alebo pomôcť? Nie prejaviť záujem, len keď vnímam niečo kriticky, len vtedy sa ozvať. To zaváňa zaujatosťou.
            Arcibiskup Vasiľ na vysviacke arcibiskupa Jonáša v Prešove nedávno povedal o tom, ako odlíši pastier svojich pomocníkov od nádenníkov: nádenníci nedbajú o ovce, a málokedy sú pri nich, urobia vždy len to najnutnejšie, aby sa vyhli kritike a iné ich nezaujíma – možné dobro oviec, rozvoj stáda, prístup k potrave.
        V spomínanej kázni však arcibiskup Vasiľ hovoril aj o tom, ako odlíši alebo uvidí zlodejov, o ktorých hovorí Ježiš: sú to tí, ktorí neustále obchádzajú plot, bránu do ovčinca a poukazujú na nedostatky – nájdu každú škárku, uvoľnenú časť brány alebo plota. A poukazujú iba na problémy. Keď však prídu k ovci, keď ju získajú, priložia jej na krk nôž a podrežú ju s vlastným úsmevom do očí obete. Možno aj s pocitom zadosťučinenia, ktoré nazvú spravodlivosťou. Asi svojou…
        A vlci sa vraj už dnes ani nenamáhajú obliecť si ovčiu kožu. “Dávajú to na hulváta za bieleho dňa.” Proti nim pomôže iba pastierska palica, iné na nich neplatí.
        Niekedy sme aj my spútaní horúčkou, nie horúčkou krvi, ale horúčkou vlastného sebectva, malomyseľnosti a strachu. Ježiš nás chce uzdraviť. Aj nás uzdraví, ale my ako by sme chceli ostať ležať v posteli svojich ponosov s možnosťou stále poukazovať na svoju chorobu. Nevstaneme, lebo by nám chýbala oblažujúca starostlivosť a solidarita činných. Namiesto toho sa hneď máme postaviť, pracovať pre druhých a pre spoločné dobro.
      Svedectvo o Kristovej moci, hoci účinnej tak ostáva ukryté pod spotenou perinou nášho sebectva. Zdravý nemocný. Modlime sa, aby sme chceli chcieť. 

Juraj Spuchľák, farár

OD KRÍZY A PREHRY K VÍŤAZSTVU S JEŽIŠOM

          Známy spisovateľ Bruno Ferero v jednom svojom poučnom príbehu hovorí o učiteľovi, ktorý sa opýtal najmenších žiakov: Čo potrebuje človek, aby bol šťastný? Detí povedali rôzne odpovede: jedlo, peniaze, život bez bolesti. Učiteľ dodal: prácu a Božie požehnanie. Zabudli sme ešte niečo? Malé dievčatko povedalo: zabudli sme na človeka.
          Potrebujeme človeka? Potrebujeme sa o niekoho oprieť, alebo povzbudiť? Všetci sa navzájom potrebujeme. Každý človek ma veľkú hodnotu, dôstojnosť a zaslúži si úctu. Boli sme stvorení z lásky a pre lásku. Samozrejme niet človeka, ktorý by nemal v živote zápasy, boje či ťažkostí. Všetci ich máme. Napriek krízam, prehrám máme cestu, ktorá nás privedie k víťazstvu. Je to cesta s Ježišom.  
          Božie slovo 4. nedele obdobia cez rok nás učí ako máme zvíťaziť nad hriechom. Ježiš uzdravuje človeka posadnutého nečistým duchom. Povzbudzuje nás uvedomiť si, že on je na našej strane. Je nám na blízku, keď ho potrebujeme. Človek má v Ježišových očiach dôležité miesto a hodnotu. On je vždy pripravený preukázať svoju lásku, blízkosť a pomoc každému z nás. On je ten, ktorý nás prišiel oslobodiť od diabla a hriechu. Chce, aby sme žili v slobode Božích detí.
          Skúsenosť so zlom, hriechom, pokušeniami máme všetci. V skúškach života a zápase s hriechom sme niekedy zvíťazili, ale i okúsili trpkú prehru. Napriek mnohým zlyhaniam, vlastnej hriešnosti máme záchranu v Božom objatí, láske, milosrdenstve a odpustení. Uvedomme si, že Ježiš má moc nás uzdraviť, pozdvihnúť z našich bied a zlyhaní. Neunaví sa nám odpúšťať. Dôležité je, aby sme pracovali na sebe, vždy! Ocení každú našu snahu. Snažme sa meniť náš život, postoje, skutky a byť mu podobný vo všetkom. Prvou podmienkou je, aby sme ,,počúvali jeho hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“ Nie všetky hlasy sú od Ježiša. Sú hlasy, ktoré nás vedú k Ježišovi, iné nás odvádzajú od neho a vedú k nešťastiu. Najväčším zlodejom radosti, ľudského šťastia je hriech. On ničí naše priateľstvo s Ježišom. Nedajme sa spútať diablovmu plánu, návnadám a nástrahám. Zostaňme verní Ježišovi.
          Katechizmus katolíckej cirkvi v bode 1850 píše: ,,Hriech je urážka Boha. Stáva sa proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce.“     
           Ponúkam pre nás všetkých niekoľko výziev: vernosť Ježišovi a Cirkvi, Božie prikázania, pravdy viery a pravdy Evanjelia, osobná a vytrvalá modlitba, Eucharistia, pravidelná sviatosť zmierenia, modlitba posvätného ruženca, úcta k Panne Márii, láska, radosť, pokoj, služba preukázaná naším blížnym. Zakončím myšlienkou svätého Augustína: ,,Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe Bože.“  

Vladimír Bača, kaplán

Krehká človečina a (ne)otvorený padák.

          Je Nedeľa Božieho slova. Božie slovo je ako padák – zachráni Ťa, keď ho otvoríš. S neotvoreným padákom už zahynulo mnoho letcov, ale niektorí zomreli zamotaní do šnúr padáka, ktorý sa znefunkčnil nejakým nevhodným manévrom. To nás upozorňuje na to, že Božie slovo, ktoré je zatvorené prináša ovocie vtedy, keď ho otvoríme a čítame, ale na druhej strane, vždy ho potrebujeme čítať s modlitbou, ktorá dáva schopnosť vnímať Božiu reč. Je to nádej pre nás. Nikdy nám Božie slovo nedáva Pán ako prostriedok, ktorý môžeme obíjať niekomu o hlavu.
          Nečítame ho ako vedomostný zdroj do škriepok s druhými, ale ako Božiu reč ktorou sa Pán Boh prihovára konkrétne nám. Vtedy máme z textu veľký osoh, lebo ho nečítame ako knihu s nejakým dejom, ale ako živé, Božie slovo, ktoré je vždy aktuálne v konkrétnej situácii pre konkrétneho človeka. Vidíme to aj v dnešných čítaniach. Ninive sa obrátilo zo strachu pred trestom a robili pokánie – prestali hrešiť. Pokánie pred príchodom Pána Ježiša vždy znamenalo – snažiť sa zmeniť život, prestať hrešiť a tak sa vyhnúť Božiemu trestu. Ešte za čias Jána Krstiteľa prichádzali za ním ľudia a on každému hovoril čo má robiť. Hneď po ňom prichádza Pán Ježiš a hovorí: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“.
          Naplnil sa čas – To neznamená, že prišla doba v ktorej bude málo času. Čas patrí Pánu Bohu a dáva ho vždy dosť na to, čo od nás chce. Ak nám čas chýba, potrebujeme sa pýtať Pána, čo robiť, v čom ho nasledovať. Ktoré veci on od nás chce a ktoré nie.
          Kajajte sa – Novozákonné pokánie vidíme v povolaní apoštolov. Išli za Ježišom. To chce aj od nás – aby sme ho nasledovali a vtedy on začne robiť náš život dobrodružstvom.
Zachejovi povedal: Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Ani slovo o tom, aký je zlý a hriešny. Podobne 5 x rozvedenej Samaritánke nevynadal. Ani ženu pristihnutú pri cudzoložstve nevykričal a neposlal ju na smrť. Aj márnotratný syn zažil prijatie, nie palicu Ale títo ľudia sami začali rozprávať, čo zmenia, lebo sa stretli s Božou milosťou a to ich viedlo k zmene. Základom obrátenia je prijať Pána s jeho milosťou do nášho života. Začať ho počúvať a nasledovať – prenášať do nášho života to, čo nám hovorí cez Sväté písmo. Nielen nerobiť zlo, ale nasledovať to, k čomu nás cez každé čítanie konkrétne vedie v tej etape našich dejín, ktorú práve prežívame.
          Ak by sme sa chceli len sami zbavovať hriechov a zlých vlastností, bola by to len krehká človečina. Ale ak dovolíme Pánovi pôsobiť cez jeho slovo v našom živote – tam zažívame jeho
moc a silu jeho milosti. S jedlom rastie chuť. Aj čítanie Božieho slova nám začne chutiť, keď ho otvoríme, čítame a zažívame silu jeho pôsobenia.
          Potom sa v našom živote ukazuje nádej z evanjelia = radostnej zvesti, ktorá je stále aktuálna a vychádza z nadprirodzenej Božej moci.

Dominik Jamrich, kaplán