Príhovor kňaza

„Pomoc nám príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“ (Ž 121)

 Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?  

Pozeráme na svoj život, na dobu, ako sa vyvíja a môžeme mať obavu či viera vo svete vydrží až do druhého príchodu Pána Ježiša. V prvej vete sme počuli návod, aby sme nemuseli mať strach. Stále sa modliť a neochabovať. Vo veľkých životných ťažkostiach sme krátkodobo dokázali sa stále modliť, keď išlo o zdravie alebo o život niektorému z našich blížnych. Ale nevieme si predstaviť tú nepretržitú modlitbu celý život. Ustavičná modlitba vychádza z ustavičnej túžby po Bohu. Je to modlitba srdcom. Nie sme schopní sa stále modliť slovami ani myšlienkami. Je to túžba po Pánu Bohu. Naše skutky potom vychádzajú z tejto túžby. Túžba po Pánovi dáva hodnotu všetkému, čo konáme. Najprv Pán Boh túži po nás a my len opätujeme jeho túžbu. Niekedy nám nedá hneď to, čo chceme, pretože on nám chce dať seba, nielen nejakú vec. Ak sa modlíme za niečo, čo by sa pre nás stalo ľahko modlou a odpútavalo by nás to od Božej lásky, nedostaneme to hneď. Až keď  dozreje náš správny postoj k tej veci. Pán nás nechce stratiť tým, že ho vymeníme za pozemské veci. To uzdravuje náš postoj k stvorenému svetu. Usporadúva to správne naše poradie hodnôt. V tom je Pán Boh na prvom mieste, že všetko čo máme a čím sme, patrí jemu. Ak mu túžime patriť, vedie nás to ku svätosti. A nemyslime pritom len na seba. Mojžiš sa modlil za víťazstvo celého národa. Aj my sa modlime aj za tých, ktorí ani nechodia do kostola, nemajú záujem o spásu. Mojžiš sa modlil, oni bojovali – to je spojenie modlitby a práce na sebe. Mnohí sa snažia žiť lepšie a nevládzu. Keď sa zjednocujeme v modlitbách za nich, my sa dostávame cez modlitbu bližšie k Pánu Bohu a im pomáhame k zmene.

Dominik Jamrich, kaplán

(Oravské centrum mládeže, Ústie)

„Pred očami pohanov vyjavil Pán svoju spásu.“ (Ž 98)

Najhoršia modlitba je nepomodlená…

     Modlitba posvätného ruženca – dnes aktuálna.
     Tento mesiac si v rámci mesiaca pripomíname nielen misionárov, ale aj misie samotné. Mali by sme poznať svoj krst a ďakovať zaň Bohu, ale aj rodičom a krstným rodičom za vieru.
     Viera a jej odovzdávanie je misijným poslaním, ktoré nevyžaduje vycestovanie, ale cestu do ľudského srdca – v tomto prípade dieťaťa – s rešpektom a budovaním jeho slobody.
     Pri tejto snahe nás musí sprevádzať modlitba, pretože bez požehnania a pomoci Trojjediného Boha nemôžeme rátať s evanjelizáciou alebo misiami, nanajvýš s indoktrináciou. Evanjelizácia je nadviazanie osobného vzťahu s Bohom, Cirkvou a celým spoločenstvom veriacich, biskupom ako zástupcom apoštolov.
     Na to nám môže poslúžiť modlitba ruženca. Promótor ruženca – jeho oficiálny podporovateľ – dominikán Alan Ján Dely, OP hovorí, že najhoršia modlitba je nepomodlená modlitba. Takto odpovedá na otázku, či sa oplatí modliť aj napriek roztržitosti.
     Voči ružencu vnímame aj inú námietku – ako sa sústrediť alebo ako sa dobre modliť a pritom stále odriekať rovnakú modlitbu?
     Odpoveď – je to ako viezť sa po rieke na člne. Cestujúci po rieke si nevšíma prúd vody, ktorý ho unáša, ale brehy, ktoré sa pohybujú voči nemu pomalšie, ako prúd vody a obdivuje jeho krásy. Tak aj modlitba ruženca má v sebe akoby prúd modlitby „Zdravas Mária…“ a „brehy“ – tajomstvá ruženca zo života Pána Ježiša a Panny Márie – ich spojitosť s našou spásou je zrejmá.
     Tak teda, ako sa hovorí medzi ekológmi o šetrení  energiou: „Najčistejšia elektrina je tá neminutá,“ tak sa hovorí  podobne, aj keď z iného pohľadu, o modlitbe a roztržitosti: „Najhoršia modlitba je nepomodlená…“ Môj ružencový mesiac môže byť tento október a moje misie vo vlastnom srdci – naučím sa modliť s radosťou.

Ďakujem za pozornosť. 😊

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas

a nezatvrdzovali si srdcia.“ (Ž 95)

     Milí bratia a sestry! Benediktíni žijú podľa hesla Ora et Labora (modli sa a pracuj) – život, v ktorom sa strieda modlitba s prácou, samota so spoločenstvom a slovo s mlčaním. Majú čas rozdelený medzi duchovné činnosti a prácu. Spojenie modlitby a práce vedie k tomu, aby ľudia nezostali len v rovine zbožných pocitov a nábožného duchovného sveta, ale aby svojou činnosťou vytvárali niečo viditeľné, v čom sa ukáže Božie dielo. 
     Sv. Benedikt povedal, že mnísi majú žiť a slúžiť druhým prácou svojich vlastných rúk. Práca nie je protikladom modlitby, ale jej pokračovaním a testom, či je modlitba pravá. Len zdravá a kreatívna práca preukáže skutočnú zbožnosť. Práca sa takto stáva dôležitým zdrojom sebapoznania mnícha. Ak sa mu práca nedarí a unavuje ho, nie je asi niečo v poriadku ani v jeho duši.
     Benediktíni považujú prácu za miesto, kde môže mních premeniť to vnútorné, čo dostal v modlitbe, smerom von na úžitok pre druhých. V práci hľadajú nielen službu, ale aj tvorivosť, slobodu a radosť zo spolupráce na Božom diele. Snažia sa vytvárať dôstojné a pozitívne pracovné prostredie, ktoré považujú sa oveľa dôležitejšie pre efektívnu prácu ako niektoré moderné racionalizačné systémy v priemysle. Cieľ každej práce vidia v tom, aby bol pokoj medzi ľuďmi, aby každý dostal to, čo potrebuje a aby sa starostlivo a s úctou zaobchádzalo s ľuďmi a vecami okolo nás. 
     Benediktín  páter Anselm Grün hovorí: „Vzrušuje ma kreativita. Mnohé kláštory nemajú žiadne dobré nápady, zle hospodária, a potom nariekajú. Ale nenamáhajú svoje hlavy hľadaním riešení. Ako povedal veľký teológ Karl Rahner: Lenivosť v myslení nie je dar Ducha svätého.”
     Aj toto ja osobne vidím za Ježišovými slovami: Keby ste mali vieru… Benediktínsky pohľad na prácu, ktorý je inšpirovaný vierou a nezostáva len pre múry kláštora. Veď nielen v kláštore žijú veriaci ľudia. 🙂  

Prajem požehnaný týždeň, v ktorom živá viera – hoci malá ako horčičné zrnko – premieňa dokonca aj obyčajnú prácu a pohľad na ňu…  

                        Branislav Kožuch, kaplán (OZ V. I. A. C., Trstená)

„Blahoslavení chudobní v duchu,

lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Ž 146)

     Milí bratia a sestry!
     Boh dal po stvorení sveta človeku všetko stvorenstvo a kázal človeku podmaniť si túto zem, jej bohatstvá. Preto aj bohatstvá tejto zeme sú darom Božím, no nesprávnym používaním sa v rukách človeka môžu stať aj veľkým zlom, bariérou v medziľudských vzťahoch i vo vzťahu k Bohu.
     Majetok je ako to striebro v príbehu, ktoré robí zo skla zrkadlo a človek ním spútaný už vidí iba seba, svoj odraz.
    Bratia a sestry, Pán Ježiš vysvetľuje farizejom v podobenstve O boháčovi a Lazárovi, že byť bohatý pred svetom, to nie je to isté, ako byť bohatý pred Bohom.
     Vo večnosti sa platí inými hodnotami. Pýtame sa: „Čo to znamená byť bohatý pred Bohom?“ Láska, almužna, služba, skutky milosrdenstva, spravodlivosť, život vo viere – toto sú hodnoty, ktoré presahujú hranice tohto sveta. Snažme sa aj dnes, aby sme boli pred Bohom o niečo bohatší…
     Povzbuďme sa, aby sme prijímali do svojho života hodnoty, ktoré nás urobia bohatými pred Bohom.

Martin Tešla, kaplán

„Chváľte Pána, lebo dvíha chudobných.“ (Ž 113)

     Milí bratia a sestry!
     Prorok Amos napomína národ, v ktorom vládne nespravodlivosť a vykorisťovanie. Kupci už neslávia sviatky, sú pre nich záťažou. Už nedokážu oslavovať Pána Boha, ktorý je tiež výčitkou a prekážkou ich šťastia. Žijú len pre zisk a rozmýšľajú len nad tým, ako čo najviac získať akýmkoľvek spôsobom. Ich modlou, božstvom sa stal majetok a láska k nemu. Najradšej by slávili sviatky majetku.
     Pán neodsudzuje majetok. Odporúča: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony. Peniaze nie sú prekážkou na ceste do neba, ale láska k nim. Keď ich má človek radšej ako Pána Boha. Majetok sa môže stať kľúčom k nebu. Keď je rozdeľovaný  pre chudobných. Pán Boh dal do sveta vyváženosť. Sú chudobní, ktorí nemajú a sú tí, ktorým Pán Boh doprial, aby sa mali s čím deliť. Tak sa navzájom ťaháme do neba. Nemáme pozerať na majetok bohatých, ale na ten náš. Aj od nás sú chudobnejší a aj my máme priestor pomáhať. Pán Boh sa vo veľkodušnosti predbehnúť nedá, ale vidí náš úmysel. Či rozdávame z vypočítavosti, alebo pre dobro druhých.

Dominik Jamrich, kaplán
(Oravské centrum mládeže, Ústie)