Zhnitý blahobyt

Milí bratia a sestry,
          trstenský rodák Mons. Viktor Trstenský mal 28. marca (v sobotu) 112 rokov od narodenia. Narodil sa teda 28. marca 1908 a zomrel 7. decembra 2006. Logom alebo mottom jeho života možno označiť knihu s názvom „Sila viery, sila pravdy.“ Katolícky kňaz a bojovník, zástanca obyčajného človeka. Nechcem mu ubrať na aureole pokrvenstva slávneho rodu Trstenský. Ale väčší je jeho podiel na sláve Boha a Cirkvi!
          Čo by nám poradil, ako by povzbudil všetkých nás v tejto mäteži názorov a hrozieb temna budúcnosti?
          Tak, ako to robil počas života. Nebojte sa! Pán Boh je s nami. On nás nedovolí skúšať nad vaše sily. Utiekajte sa k nebeskej Matke. Karmelská – teda Škapuliarska Panna Mária je aj naďalej ochrankyňou tohto mesta. Aj vďaka príkladu monsiňora – ako ho volali v Spišskej diecéze – využívame nové prostriedky na evanjelizáciu, napr. tieto sociálne siete, ale aj staré informačné prostriedky. Obraz – kópiu našej ochrankyne Panny Márie Škapuliarskej –  budem nosiť na chrbte medzi Vaše príbytky a prechádzať ulicami aj so zobrazením Božského Syna v jej náručí. Nech Vás prítomnosť oboch viditeľná na obraze z nášho oltára posilní.
          Týmto chcem slušne vyzvať na modlitbu vás za oknami vašich domovov a k nádeji, že naozaj vstaneme zo všetkého nešťastia. Ako ON. Že toto dnes je skúška. Že jestvuje večnosť. Záver tohto pôstneho obdobia nám dáva ešte čas na duchovné sväté prijímanie. Na dokonalú ľútosť a domácu veľkonočnú pobožnosť. Dostatočné materiály k tomu postupne prikladáme na túto stránku, internetovú stránku našej farnosti a do infolistu.
          Ešte máme čas odstrániť zbytky zhnitého blahobytu viažuceho naše srdce a životy na zhon za dostatkom bez mravných zásad a čností. Pán nech je s nami. Škapuliarska Panna Mária, ochraňuj nás, naše rodiny, chorých i lekárov, kňazov i kajúcnikov!

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Tretia pôstna nedeľa “A“

NEDEĽNÁ HOMÍLIA

Evanjelium o Samaritánke pri studni (Jn 4, 5-42)

Milí bratia sestry!

Každý z nás stojí každý deň pred rozhodnutím nasledovať svoje svedomie a plniť Božie prikázania. Často to súvisí s riešením nášho života, najmä vtedy, keď sa nevieme zorientovať a hľadáme akési svetlo. Ladislav Hanus vo svojej knihe Pamäti svedka storočia rozpráva o chvíľach a rokoch, kedy bol v bani. Spolu s ostatnými – ako politický väzeň – zistil, čo baníci dávno vedia, že v bani je veľmi dôležité svetlo. „Už som spomenul banícku lampu, ten kahan. Baník je povinný stále ho so sebou vláčiť vo vlastnom záujme, lebo to bolo jeho jediné svetlo. Tieto kahančeky často boli nedostatočne nabité, iba blikotali. Mne sa stalo raz, a to práve vtedy, keď som bol na tej motorovej stanici, kde mi konkuroval redaktor z Rudého práva, ten Kráľ…, už neviem, ako sa volal, že mi úplne zhaslo svetlo. Našiel som sa v absolútnej tme. Ak existuje absolútna tma, tak v bani. Musel som zastať, len tak tichučko pár krokov spraviť a čakať, kým neskončia šichtu ostatní baníci. Kým sa potom nezjavia ich kahance. Videl som dlhý rad pohybujúcich sa svetielok. Keď prišli ku mne, pridal som sa k nim. Mal som nepríjemnosti, že som sa nedostavil skôr. Vyhovoril som sa na svetlo. Človek naozaj od toho Kahanca celý závisel.“ Tak aj my hľadáme svetlo v živote. Neistota nás pripraví o nádej, ktorú potrebujeme každý deň. A preto často hľadáme okolo seba iné Svetielko, hoci malé, aby nám po svietilo a dalo nádej.

„Ja som Cesta, Pravda, Život!“ Tieto slová Ježiša Krista nás upriamujú na jeho večné svetlo, ktoré symbolizuje aj svetlo bohostánku v našom chráme. Toto dáva nádej človeku, že prekoná všetko, nielen na tejto zemi, ale aj vo večnosti. Ako Samaritánka pri studni, ktorej sa Ježiš prihovára, postupne nadobúda úctu k Bohu ako k svojmu záchrancovi, a to cez Ježiša Krista. Začínam mať bázeň. A tá je zdrojom nádeje. Čo to je bázeň Božia? Svätý biskup Hilár hovorí, že pravá bázeň pred Pánom vychádza z citátu: „Blažení všetci, čo sa boja Pána a kráčajú po jeho cestách.“ Treba si všimnúť, že kedykoľvek je v Písme reč o bázni pred Pánom, nikdy sa nehovorí len o nej, akoby nám sama stačila na dokonalú vieru, ale podopiera ju alebo predchádza všeličo, z čoho možno pochopiť význam a dokonalosť bázne pred Pánom. Vieme to z toho, čo hovorí Šalamún v Prísloviach: „Ak budeš vzývať múdrosť a dovolávať sa rozumnosti, ak sa budeš za ňou zháňať ako za striebrom a hľadať ju ako poklady, vtedy pochopíš bázeň Pánovu.“

Vidíme teda, po koľkých stupňoch sa prichádza k bázni pred Pánom.
Najprv treba vzývať múdrosť a rozum má úlohu všetko hodnotiť; potom sa treba zháňať za múdrosťou a hľadať ju; až potom možno pochopiť bázeň pred Pánom. Ale túto bázeň neslobodno chápať podľa bežnej všeobecnej predstavy ľudí. Lebo strach je chvenie ľudskej slabosti, ktorá sa bojí znášať to, čomu sa vzpiera. Existuje v nás a vyvoláva ho v nás vedomie viny, právo mocnejšieho, útok silnejšieho, choroba, napadnutie divou zverou a akékoľvek zlo a utrpenie. Takémuto strachu sa netreba učiť, vyplýva zo slabej prirodzenosti. Ani sa neučíme, čoho sa treba báť; to, čoho sa obávame, naháňa nám samo osebe strach.

O bázni pred Pánom sa píše: „Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej.“ Teda bázni pred Pánom sa treba učiť, lebo ju vyučujú. Ona nespočíva v hrôze, ale v pochopení náuky. Ani nie je výsledkom chvenia prirodzenosti, ale dosahuje sa zachovávaním prikázaní, skutkami nevinného života a poznávaním pravdy. Pre nás všetka bázeň pred Bohom spočíva v láske a dokonalá láska je vrcholom tejto bázne. Vlastnou úlohou našej lásky k Bohu je odpovedať na jeho podnety, poslúchať príkazy, veriť jeho prísľubom.

Počúvajme, čo hovorí Písmo: „A teraz, Izrael, čo žiada od teba Pán, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Pána, svojho Boha, a kráčal po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval a zachovával jeho príkazy z celého svojho srdca a z celej svojej duše, aby ti dobre bolo.“Pánových ciest je veľa, ale aj on sám je cesta. Keď hovorí o sebe a sám sa nazýva cestou, uvádza aj dôvod, prečo sa cestou nazýva: „Nik nemôže prísť k Otcovi, iba cezo mňa.“A tak sa treba pýtať na mnohé cesty, na mnohé treba nastúpiť, aby sme pomocou mnohých náuk našli tú jednu dobrú, jedinú cestu večného života, ktorú chceme nájsť. Lebo cesty sú v zákone, cesty sú v prorokoch, cesty sú v evanjeliách, cesty sú v apoštoloch, cesty sú aj v rozličných skutkoch podľa prikázaní a tí, čo idú po nich s bázňou pred Bohom, sú blažení.

Na strane 574 v knihe Pamäti svedka storočia Ladislav Hanus píše:
„Niekedy nás tam poslali. Do takéhoto miesta, kde už bolo uhlie vybrané, len tie stĺpiky to držali. Tam voľačo podložiť, niečo doniesť alebo odniesť, pravdaže na bruchu. Bolo cítiť, že tie stĺpiky sú preťažené, hovorilo sa, že – “ to drevo spieva “. To bol signál, že už – už sa to ide všetko rozmliaždiť, že to už drevo neudrží, že to klesne. Tak tam ešte poslať človeka, do takej chvíle, keď ide o minúty, to je tiež všelijaký zážitok!“ Vieme si iste ľahko predstaviť, ako sa v tmavom kúte s toľkými tunelmi zeme nad hlavou po bruchu treba platiť úzkou štrbinou, aby sa zachránila baňa, ale nie človek. Možno iba jej niekoľko metrov.A predsa aj v takejto situácii je potrebné mať nádej. Lebo tá umožňuje človeku dúfať a nakoniec aj uskutočniť – vyjsť von a zachrániť seba aj to, načo tam bol poslaný. Modlíme sa o to, aby sme mali aj my vždycky odvahu, ktorá sa bude zakladať na bázni Božej, aby sme mohli zachovávať Božie prikázanie, žili v pokoji medzi sebou aj napriek ťažkostiam, a tak dúfam, že sa raz stretneme spolu v nebi. Amen.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Druhá pôstna nedeľa “A” – 08.03.2020

„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho.“

          To, že je Pán Ježiš špeciálne výnimočným človekom, vedeli učeníci už dávno. Aj to vedeli, že si ich vyvolil. Teraz išiel s nimi na vrch, kde sa premenil. Keď sa do toho vžijeme, muselo to byť pre nich niečo veľmi silné. Ale to bol len začiatok. Prišli Mojžiš a Eliáš – tí, ktorí sa už počas pozemského života rozprávali priamo s Pánom Bohom a vedelo sa o nich, že nezomreli, ale si ich Pán Boh zobral špeciálnym  spôsobom do neba. Keď sa rozprávali s Pánom, zahalil ich svetlý oblak, ktorý 40 rokov sprevádzal židov na ceste do zasľúbenej zeme a bol jasným dôkazom Božej prítomnosti. Vidíme tu rovnakú postupnosť ako pri stvorení sveta, pri fungovaní prírody a našom duchovnom raste. Je to rukopis Boží. Ale to všetko bola iba príprava. To presahovalo všetko ľudské, hlavne, keď z  oblaku – symbolu Božej prítomnosti – bolo počuť Boží hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho.“ Peter, Jakub a Ján mali vedomosti o Mojžišovi a Eliášovi, bolo im jasné, čo znamená svetlý oblak a vedeli, že počujú hlas Boží. Keby nemali vedomosti, bol by to pre nich len čudný deň a vôbec ničomu by nerozumeli. Pôst je aj časom bližšieho spoznávania Pána Boha. Sme milované Božie deti a sme určení na premenenie v Božej sláve. Je normálne, že máme z toho strach podobne ako učeníci. Ale kým sa premeníme vo večnom, nebeskom kráľovstve na konci sveta, teraz sme povolaní, aby sme boli požehnaním tu na zemi  tak ako Abrahám. Nech prijímame Božie požehnanie a ono môže cez nás pôsobiť vo svete. Pán má moc premeniť aj nás, aj naše životy, rodiny. Naše starosti premeniť na skúsenosť s Jeho mocou. Pán túži po tom, aby sme mu odovzdali to, čo nás presahuje, čo nedokážeme. Ale stále podľa jeho slov: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a ostatné sa vám pridá.“ Božie Kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. Božie Kráľovstvo môže tvoriť Len Boží Duch v našom živote. Nás premieňa spojenie s Pánom Bohom. Nech aj toto pôstne obdobie je časom zjednotenia s Pánom cez vedomie o ňom, ktoré sa premení do skutkov.

Dominik Jamrich, kaplán

Prvá pôstna nedeľa “A“

Chudoba v duchu proti pokušeniam

          V dnešnom evanjeliu poznávame Ježiša, ako odporovateľa Zlému a Pokušiteľovi. Nediskutuje s ním, ale je pre nás vzorom – odpovedá slovami Svätého písma na každé pokušenie a výzvu k neposlušnosti voči Bohu Otcovi. S diablom nediskutuje. Bránou k takejto pokore je chudoba v duchu. Tá má byť aj naším postojom. Povedzme si niečo o nej. Začína vo vedomí našich prirodzených obmedzení, ktorým každá ľudská bytosť čelí. V každodennom živote. (Metz) Chudoba v duchu nie je materiálna chudoba. Neoberá o radosť zo života. Naopak. Je bránou k radosti. Pretože nám v konečnom dôsledku umožňuje odovzdať sa do Božej vôle, čo vedie k slobode. (Fleming) Závislosť od Božej vôle môže vyznieť ako návod na lenivosť. Veci, ktoré sú mimo nášho dosahu, treba nechať na Boha. Duchovná chudoba nás oslobodzuje od zúfalstva, ktoré prichádza, keď si myslíme, že sa máme spoliehať len na vlastné úsilie a sily. Toto poznanie nás môže uchrániť pred populárnymi pokušeniami našich čias: workoholizmom a ilúziou, že môžeme zachrániť svet. Usilovnosť môže degenerovať na skrytú formu pýchy.
          Duchovná chudoba predstavuje oslobodenie od potreby neustále sa ponáhľať, neustále pracovať a byť neustále aktívny. Ochraňuje nás pred škodlivými postojmi byť nie človekom alebo bytosťou s láskou a rozumom, ale akýmsi robotom. Preto je chudoba v duchu prameňom pomoci a základnou čnosťou, nielen blahoslavenstvom, ktorú potrebujeme, aby sme zvládli pokušenia a ťažkosti spojené so súčasným životom, ktorý poskytuje veľa príležitostí na blahobyt, ale nie na vzťahy, veľa kanálov na komunikáciu, ale nie na zblíženie a odpustenie, veľa duchovných smerov, ale nie spásu a naplnenie nášho života a jednoznačné nasmerovanie na večnosť.
          Modlime sa o to a usilujme sa, aby sme boli chudobní v duchu, silní voči pokušeniam súčasnej doby a otvorení pre Boha a jeho plány v našom živote – láskavosť voči ľuďom a silný vzťah k Ježišovi v Duchu Svätom.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Siedma nedeľa “cez rok” “A” – 23.02.2020

Svet okolo nás vyznáva silu …

          Zdá sa, že svet okolo nás vyznáva silu. Silné firmy kupujú slabšie, arogantní boháči a mafiáni sa vysmievajú chudobným a slabým, v médiách dominujú politici, ktorí najskôr hlasno kričia a keď vznikne problém, tak sa zbabelo skryjú.  Tvária sa, že sú silní a pritom sú slabosi. Mnohí z nás sa v mladosti vystatovali svojou fyzickou alebo intelektuálnou silou. S odstupom času človek pochopí, aká to bola slabosť. Koľkokrát sme precenili svoju fyzickú silu a prišlo zranenie alebo choroba. Preceňovanie intelektu má ešte horšie následky: neschopnosť prijímať nové poznatky, počúvať a učiť sa od druhých ľudí, nekriticky myslieť a upriamovať pozornosť na seba. Človek, ktorý si o sebe myslí, aký je vzdelaný a inteligentný, nakoniec vyzerá ako hlupák a rozpráva ako chrobák truhlík z rozprávky.
          V slabosti je sila. Nedávno rozprával jeden kňaz príhodu o tom, ako sa mu nedarilo pripraviť si dobrú kázeň na prvé sväté prijímanie. Nešlo mu to ani večer, ani ráno, a tak použil osvedčenú kázeň „búrka na mori“, ktorú už v mestečku všetci poznali. „Hanbil som sa, najradšej by som sa bol pre svoju slabosť pod zem prepadol,” hovorí kňaz. Keď odchádzal z kostola, skrížil mu autom cestu neznámy muž. „Vaša kázeň bola pre mňa, pán farár, ďakujem vám za ňu,” hovorí neznámy muž. Ten človek sa dostal do ťažkej životnej situácie a kázeň mu možno zachránila život alebo pomohla nájsť ďalšiu cestu. „Aj takto používa Pán našu slabosť vo svojich plánoch,“ hovorí skúsený kňaz a usmieva sa. Svätý Pavol, napísal tento odkaz: „Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1,27). Keď sme pri sile a sebavedomie nám hovorí, že všetko zvládneme sami, tak často zakopneme. Keď sme bezmocní, tak sa k nám vystrie neviditeľná ruka, ktorá nás dvíha a dáva nám silu. Len sebavedomie musí ustúpiť prijatiu vlastnej bezmocnosti a pomoci, ktorá prichádza.
         Anselm Grün k tomu píše: „Ľudský život je paradox. Človek musí bojovať a v tomto boji sa snaží prekonávať svoje slabosti. Pritom však získa skúsenosť, že vlastnými silami sa nikdy nestane pánom seba samého, že v sebe nie je schopný napĺňať dobro. Je celkom odkázaný na Božiu milosť a pomoc, a predsa musí nasadiť všetky svoje sily a ďalej bojovať. Až potom, keď už využil všetky svoje možnosti a všetko, čo bolo v jeho silách, smie pokorne priznať porážku a uznať, že to, čo je v živote najdôležitejšie, si nemôže vydobyť, ale môže to iba prijať. A tak človek dospieva k pokore jedine bojom, avšak vybojovať si ju nemôže – pokora znamená priznať si, že vo svojom boji neuspel.” A tak nezúfajme nad našou slabosťou. Keď nevládzeme, nevieme ako ďalej alebo cítime, že sme v koncoch, spomeňme si na slová: „Do Tvojich rúk svoj život vkladám.”

Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V.I.A.C., Trstená)