Príhovor kňaza

          Milí bratia a sestry,
prirodzené poznanie je to, ktoré ľudstvo získalo skúsenosťou. O toto poznanie sa stará veda a ona nám ho aj sprostredkuje.
          Jestvuje aj také poznanie, ku ktorému veda nedočiahne. Toto poznanie máme z Božieho zjavenia. Zjavenie dosiahlo vrchol v Kristovi. Zjavenie, ktorým poznávame Boha a jeho plán spásy Kristus zveril svojej Cirkvi a ona ho nesie dejinami a ponúka stále novým generáciám. Ide o nadprirodzené poznanie. Poznávame Boha očami Ježiša Krista. Z nadprirodzeného poznania vyplýva aj nadprirodzená láska. O nadprirodzenú lásku ide vtedy, ak milujeme Boha, ako najvyššie dobro, ak milujeme človeka, lebo je na obraz Boží stvorený a Ježišom Kristom vykúpený a ak sme zodpovední k prírode, lebo ona je pre nás Božím darom. Vždy sa tam skrýva láska k Bohu. Ak konáme dobro na slávu Božiu, naše skutky nadobúdajú takú nevysloviteľnú hodnotu, akú mali skutky Ježiša Krista. Toto všetko je možné len prostredníctvom viery.
          Ak človek koná dobro, a pritom odmieta Boha, to môže byť humanizmus. Pre pozemské šťastie veľmi užitočný humanizmus, ale nemôže to byť nadprirodzená kresťanská láska, ktorá dáva našim skutkom nadprirodzenú hodnotu, a za ktorú si zaslúžime nebo.
          V pozemských pravdách ľudstvo tápe a s ním tápu aj kresťania. V pozemských veciach má Cirkev ako inštitúcia rovnaké ťažkosti, omyly, krivdy a iné nedostatky, ako majú aj ostatné inštitúcie. Aj napriek tomu ju Kristus poveril, aby bola nositeľkou zjavenej Božej pravdy a prostriedkov spásy. On sám sa rozhodol byť jej ženíchom, aj keď vedel, že to bude v dejinách pre mnohých pohoršením, ako bol on pohoršením, keď visel na kríži. Stále nám pritom pripomína: „Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší.“ Ale aj pripomína: „Beda tomu, skrze koho pohoršenie prichádza.“
 
          Milí ordinandi,
boží ľud vás potrebuje, potrebuje vaše ohlasovanie, aby dosiahol spásu. Kristus chce, aby ste boli účinní ohlasovatelia, lebo on všetkým pripravuje večné šťastie. Pri ohlasovaní musíte byť verní učeniu Ježiša Krista a jeho Cirkvi. Bez tejto vernosti sa nedá viesť ľudí k Bohu.
          Majte na pamäti, že ak máte byť v ohlasovaní účinní, musíte dať veľký pozor, aby ste svojím životom a svojím konaním nespôsobovali pohoršenie. Nezabudnite na tie tvrdé Ježišove slová o pohoršení. Dajte pozor aj na to, aby ste sa vy sami zbytočne nepohoršovali nad tými, ktorí sa snažia byť dôslední, zbožní a zodpovední a nepohŕdali nimi.
 
          Milí bratia a sestry, milí veriaci,
vieme byť dosť vďační Pánu Bohu za to, že sa nám tak dokonale zjavil v Kristovi a my ho preto môžeme poznať a milovať? Vieme byť dosť vďační Pánu Bohu, že nám posiela ohlasovateľov? Nepohoršujeme sa nad ich nedostatkami až tak, že odmietame dobrotivého Pána Boha? Nesprávame sa niekedy tak, že nech je Pán Boh rád, že ešte v neho verím a nech je Cirkev rada, že ešte vôbec vkročím do kostola? Pán Boh nás tak miluje, že sa skutočne teší z našej viery a úprimne sa z nej teší aj Cirkev. Uvedomme si však, že viera v Boha je pre naše dobro a dôvera v Cirkev je nám užitočná.
 
          Milí rodičia našich ordinandov,
ďakujem vám, že ste vo svojich rodinách vytvorili atmosféru viery, v ktorej sa zrodilo duchovné povolanie. Ďakujem vám, že ste darovali svojich synov Bohu a Cirkvi, nech vás za to Pán bohato odmení. Nech tak sprevádza svojím požehnaním vašich synov, aby ste s radosťou mohli sledovať, ako dobre a zodpovedne si počínajú vo svojom povolaní. Podporujte ich na tejto ceste svojimi modlitbami.

Mons. Andrej Imrich, emeritný pomocný biskup Spišskej diecézy

          Milí profesori a predstavení seminára, milí oltárni bratia, drahí rodičia, milí veriaci a predovšetkým vy, milí ordinandi!
          Rozhodli ste sa prijať diakonát a o rok sa chystáte prijať aj sviatosť kňazstva. Svoj život dávate do služieb Cirkvi, ktorá je Kristovou nevestou. Vašou celoživotnou úlohou bude ohlasovanie Ježišovho Evanjelia – Ježišovej radostnej zvesti. Boh chce, aby ho ľudia spoznali, uverili v neho, podľa viery žili, a tak dosiahli spásu. Viera v Božom ľude bude zásluhou vášho ohlasovania. Pre spásu ľudí je potrebné, aby vaše ohlasovanie bolo účinné. Tu nejde o to, aby ste vy boli úspešní, vašu účinnosť v ohlasovaní potrebuje Boží ľud pre svoju spásu. Vaša apoštolská horlivosť má urobiť všetko preto, aby ľudia mohli uveriť.
          Tajomstvo neprávosti je v tom, že ľudia zvesť Evanjelia odmietajú nie preto, že by to nebola pravda, ale z úplne iných dôvodov. Obviňujú nás, že nevieme ohlasovať evanjelium rečou dnešného človeka. Tvrdia, že dnešný človek nestojí o sakrálnu reč, tej údajne nerozumie, chce počuť evanjeliovú zvesť „civilnou rečou“, rečou dnešného tínedžera. Táto výhovorka veľmi sťažuje prácu ohlasovateľa a robí ho neúčinným na škodu tých, pre ktorých ohlasovateľ pracuje. Nedajte sa však pomýliť. Svetáckou rečou, ktorá je niekedy až vulgárna, sa Kristovo posvätné posolstvo ohlasovať nedá. A tej náboženskej aj sakrálnej reči, ak budú mať dobrú vôľu, porozumejú.
          Keď v spoločnosti a hlavne v médiách príde reč na Cirkev, hovorí sa o nej veľmi negatívne a to mnohých akoby oprávňuje odmietať blahozvesť, ktorú Cirkev prináša. Pritom ide o Ježišove slová, ktoré dávajú život a to život večný. Dnes sa stretávame s nedôverou verejnosti k cirkevným štruktúram. Poukazujú na chyby a nedostatky v živote a účinkovaní Cirkvi. Môžeme povedať, že máme tu do činenia s pohoršením.
          O pohoršení sa vyjadruje Pán Ježiš veľmi tvrdo, keď hovorí, že beda tomu, skrze koho pohoršenia prichádzajú. Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých. (Lk 17, 1 – 2).
           Milí ordinandi, o chvíľu sa stanete diakonmi, ak dá Pán Boh o rok aj kňazmi. A ako diakoni, potom kňazi, aj vy sa budete musieť denne vážne zamýšľať nad tým, nemám aj ja na tom podiel, že ľudia sú pohoršení, odmietajú Boha a tým odmietajú spásu, ktorú im Boh ponúka? A tu ide o večnosť tých ľudí. Preto Pán Ježiš o pohoršení vyriekol také tvrdé slová.
          Je tu aj iná otázka. Za neveru dnešného človeka sú zodpovední len kňazi svojou nedôveryhodnosťou? Obstojí človek pred Bohom s výhovorkou: Bože, odmietol som ťa preto, lebo tvoji biskupi a kňazi mi boli na pohoršenie? Ak sú pre nich chyby kňazov či biskupov zámienkou na to, aby odmietli Boha, tak raz pred Božím pohľadom možno pochopia, že dobrotivému Bohu sa pomstili za chyby ľudí. Prejavuje sa tu akási „kultúra výhovoriek“, a to dosť lacných výhovoriek.
          Na adresu nás kňazov musím uznať, naozaj beda nám, ak sme svojím pohoršením ľuďom zničili vieru. Ale na adresu každého človeka, ktorý odmietol uveriť, treba povedať, dobre uváž či obstojíš pred Bohom s výhovorkou, že pre chyby a nedostatky tvojich kňazov, či biskupov som ťa, Bože, odmietol. Ak niekto nebude spasený, tak za svoje viny, nie za viny iných.
          Pán Ježiš povedal aj to, že nie je možné, aby neprišli pohoršenia. On sám bol príčinou pohoršení. Pohoršovali sa na ňom napríklad, že uzdravuje v sobotu. Tu si treba uvedomiť, že za pohoršenie je zodpovedný ten, kto koná zle, alebo ten, kto sa dokáže pohoršovať na dobrých skutkoch.
          Podľa svätého Pavla bol veľkým pohoršením pre Židov doráňaný Pán Ježiš visiaci na kríži. Oni sa mohli pýtať: Takto zúbožene má vyzerať náš Boh? Takého Boha odmietame. V takto zohavenom človeku predsa nemôže byť prítomný Boh. A bol prítomný. A vyzeral tak preto, že vzal na seba všetky následky našich hriechov. Následky rúhačov, vrahov, zlodejov, alkoholikov, narkomanov …
          Grécki filozofi zas vraveli, to len blázon dokáže povedať, že Boha možno zavesiť na kríž. Dnes podobne si mnohí ľudia kladú otázku: Takáto Cirkev môže byť nevestou Kristovou? A Pán Ježiš pritom hovorí: „A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“ (Mt 11, 6).
          Z lásky k nám bol Boh ochotný sa tak nepochopiteľne hlboko ponížiť. A Otec Nebeský sa nehanbil ani vtedy hlásiť sa k svojmu Synovi. A Kristus sa bude vždy hlásiť k svojej neveste Cirkvi, nech by bola akokoľvek doráňaná. A takejto Cirkvi Kristus zveril úlohu ohlasovať nadprirodzenú pravdu a nadprirodzenú lásku.

Mons. Andrej Imrich,

emeritný pomocný biskup

Zabijem ťa! …

          Milí bratia a sestry,
nebohý Jaroslav Budz, učiteľ vo Vrútkach, sa postavil útočníkovi v škole, aby chránil deti. Zaplatil za to. Ale koľkí povedia: „Ja by som toho učiteľa – učiteľku zabil?“ A je to len preto, že nesúhlasí s jeho výchovou alebo vyučovaním. Pred deťmi.
          V jednej škole na Slovensku dostali žiaci na konci školského roka otázku: „Čo by ste zmenili alebo zlepšili v budúcom školskom roku?“ Jeden žiak nahlas pred ostatnými žiakmi a učiteľmi povedal učiteľke: „Zabil by som Vás!“ Počula to dobre. Bolo jej ťažko. Pretože mala už vtedy diagnostikovanú chorobu ciev, ktorá ju ohrozovala mozgovou porážkou.
          O rok takmer na mesiac presne učiteľka chorobe podľahla. Pri správe o jej smrti v škole „smelý“ žiak počul od jej kolegyne: „Už ju nemusíš zabiť. Pán Boh si ju povolal k sebe.“ Žiak sa rozplakal… Ľutoval to, čo povedal.
          Detský psychológ hovorí: „Veľmi rozšírenou formou násilia na deťoch je ich zanedbávanie.“ Koľkokrát počujeme vo filmoch: „Ja ho (poslanca, suseda…) zabijem!“ Nesmieme takto nikdy hovoriť. Ani pred sebou samým. A z hriechu zanedbania detí a výchovy sa s ľútosťou spovedajme. Aby sa to okolo nás zlepšilo.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Aké je ovocie duchovného svätého prijímania?

          Duchovné sväté prijímanie je určené pre všetkých, ktorí sa usilujú o zrelosť, nielen pre dokonalých. Práve z toho istého dôvodu diabol, ktorý sa vždy snaží zmariť používanie užitočných prostriedkov na ceste k zrelosti, robí všetko pre to, aby dobrých ľudí odradil od tejto praxe nahovárajúc im, že je určená len pre „svätých“. Videli sme však, že je určená pre všetkých, ktorí chcú žiť v stave milosti, v priateľstve s Bohom a zdokonaľovať sa vytrvalým úsilím.
          Spôsob ako sa toto ovocie rodí je iný, ako pri skutočnom prijímaní Eucharistie. V takom prípade sa ovocie rodí samotným prijatím sviatosti. No pri duchovnom prijímaní niet žiadneho sviatostného znaku; ovocie závisí od veľkosti túžby, alebo inými slovami, od spôsobilosti príjemcu. Deje sa tak prirodzene v menšej miere. Avšak, keďže aj ovocie skutočného prijímania závisí vo svojej konečnej hodnote pre príjemcu od jeho dispozície a jeho spôsobu života, je možné, že človek, ktorý prijíma duchovné prijímanie získa viac ovocia ako ten, ktorý prijíma skutočné prijímanie, pretože jeho dispozície sú lepšie. Jedným z posledných postrehov je, že v skutočnom prijímaní Eucharistie je samotná intimita duše s Ježišom, ktorý je pravdivo a skutočne prítomný, považovaná za jednoznačné privilégium. Samozrejme, takáto sviatostná prítomnosť Ježiša sa pri duchovnom prijímaní neuskutočňuje.
          Teraz ale uvážme ovocie, ktoré prináša duchovné prijímanie. Prvým a špeciálnym ovocím je nárast posväcujúcej milosti, tak ako pri skutočnom prijímaní. Preto keď niekto cíti, že jeho láska voči Bohu chladne, duchovné prijímanie ju opäť roznieti. Sv. Leonard z Porto Maurizio na prekonanie chladu v láske voči Bohu radil prijímať duchovné prijímanie trikrát denne. Tvrdil, že za mesiac bude vaše srdce úplne zmenené a v objatí Božej lásky.
          Skutočné prijímanie posilňuje človeka v boji proti pokušeniam a pomáha mu vyhýbať sa hriechu. Prijímanie je chlebom silných. Buduje odolnosť voči Satanovi. Človek je menej náchylný uraziť Boha a viac naklonený podstúpiť väčšie obete pre získanie vyšších čností. Toľko k ovociu, ktoré priamo pramení z duchovného prijímania. Je však aj ďalšie, ktoré môže byť považované za vzdialenejšie a nepriame.
          Po prvé, existuje viacero foriem prejavov viery, ktoré disponujú dušu rovnako dobre tak pre skutočné prijímanie, ako aj pre duchovné prijímanie. Avšak duchovné prijímanie disponuje človeka výnimočným spôsobom. Keďže predstavuje vrúcnu túžbu po Ježišovi a po jeho milostiach, poskytuje jeho mysli to najlepšie nastavenie na jeho prijatie.
          Po druhé, duchovné prijímanie vytvára v duši horlivejšiu túžbu byť s Ježišom stále viac a dokonalejšie, a tak ho prijať v skutočnom prijímaní častejšie a pravidelnejšie. Naozaj, ak je túžba úprimná, človek ktorý často vykonáva duchovné prijímanie bude prijímať Ježiša v skutočnom prijímaní tak často, ako len bude môcť. Takže z tohto uhla pohľadu, duchovné prijímania nielen neodstraňujú potrebu skutočného prijímania Eucharistie, ale ju aj pozoruhodne podporuje.
          Po tretie, duchovné prijímanie je účinným prostriedkom podporujúcim univerzálnejší eucharistický život. Pomáha udržať živými myšlienky na eucharistického Krista a lásku k nemu.
          Po štvrté, duchovné prijímanie spôsobuje počas dňa sprítomnenie niečoho konkrétneho, skutočného, osobného a príjemného.
          Duchovné prijímanie bude teda prinajmenšom nepriamo viesť k všetkým dôsledkom kráčania v Božej prítomnosti, a to vo významnej miere. Ježiš často zjavoval svätým, ako veľmi nám túži dať samého seba. Traduje sa, že jedného dňa sv. Margita Mária túžila veľmi vrúcne prijať Eucharistiu. Ježiš prišiel ku nej a povedal: „Tvoja túžba prijať ma sa dotkla môjho srdca tak príjemne, že aj keby som nikdy neustanovil sviatosť Eucharistie, urobil by som to v tomto momente, aby som ti mohol dať seba. Taká potešujúca je pre mňa túžba byť prijatý vo sviatosti mojej lásky.“
          Nachádzame aj opačné poradie, v ktorom viera človeka, či jeho konkrétne gesto, alebo prosba, vytvára priestor a je podmienkou na to, aby Ježiš urobil znamenie, alebo sa inak sprítomnil. Pán Ježiš napríklad chváli vieru stotníka, s ktorým sa osobne ani len nestretol, no na prosbu jeho poslov uzdravuje jeho sluhu (Lk 7,2-10). Apoštolovi Tomášovi po zmŕtvychvstaní hovorí o blaženosti tých, ktorí nevideli a uverili (Jn 20,29). Keď vo viere žijeme bežné okolnosti, zdieľame s Ježišom celý život. Keď sa modlíme, rozprávame sa s ním a tento náš kontakt môže nadobudnúť intímny charakter. Duchovné prijímanie umožňuje často otvárať svoje srdce Božej dobrote a tak nám pomáha, aby sme boli pravdivými Kristovými svedkami. Pápež Pavol VI. v tejto súvislosti pripomína: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (Evangelii nuntiandi 41). Modlitba viery nespočíva len v tom, že hovoríme „Pane, Pane“, ale v tom, že si pripravíme srdce, aby plnilo Otcovu vôľu (Mt 7,21). V momente duchovného prijímania prežívame jeho prítomnosť a keď potom nasledujeme jeho šľapaje, naše srdce sa pretvára, osvojujeme si jeho postoje a naše svedectvo o stretnutí s Ježišom získava na uveriteľnosti.

Juraj Spuchľák, dekan – farár – spracoval podľa predlohy uvedenej v prvej časti. 

          Milí bratia a sestry,
pripomeňme si z minulej časti, že duchovné sväté prijímanie je predovšetkým túžbou, a potom že je túžbou prijať skutočného Krista v Eucharistii.
A teraz pokračovanie: Čo je teda treťou dôležitou skutočnosťou pri chápaní duchovného svätého prijímania?
          Tretím prípadom je, keď má človek túžbu po skutočnom prijatí Eucharistie a jej ovocí, no aktuálne ju neprijíma, hoci mu v tom nič závažné nebráni. Mohlo by ísť napríklad o niekoho, kto prijíma raz za mesiac. Hoci by aj chcel prijímať častejšie, aktuálne neprijíma, pretože by to od neho vyžadovalo nejakú obetu navyše. Bola by takáto túžba duchovným prijímaním?Ak by sme ju porovnávali s vyššie spomenutým prvým prípadom, tak je nedokonalá. Takáto túžba je skutočne málo účinná a niektorí duchovní autori ju nezahŕňajú do duchovného prijímania v úzkom zmysle. No dá sa povedať niečo aj v prospech tejto túžby a hodnotiť ju ako oprávnený dôvod duchovného svätého prijímania. Zdá sa, že práve to mal na mysli Tridentský koncil a pápež Pius XII., keď všetkých povzbudzoval prijímať Eucharistiu počas svätej omše, na ktorej sa zúčastňujú, aspoň duchovne. Boli si vedomí toho, že viacerí idú v nedeľu na svätú omšu a možno aj počas týždňa, no nevenujú pozornosť tomu, aby išli rovnako často aj k svätému prijímaniu. Zdá sa, že práve im boli adresované tieto pápežove slová. Nakoniec, aj niektorí z cirkevných otcov často hovoria o duchovnom sýtení sa, ktorým myslia neustály život v jednote s Kristom skrze vieru a osobitne lásku ako trvalý účinok skutočného prijímania. 

Dispozície
          Pre duchovné prijímanie nie je potrebná žiadna telesná dispozícia, keďže pred takouto túžbou sa nevyžaduje pôst či zdržanie sa akéhokoľvek jedla. Dispozícia duše sa tu však vyžaduje rovnako ako pri skutočnej Eucharistii. Duša musí byť v stave posväcujúcej milosti. To, že ide o nevyhnutnú dispozíciu, je obsiahnuté vo vyhlásení Tridentského koncilu, ktoré sme citovali vyššie. V ňom je túžba opísaná ako živá viera, ktorá pôsobí prostredníctvom lásky. Túžba po Ježišovi vo svätom prijímaní môže chýbať, pokiaľ je človek v smrteľnom hriechu, prípadne v úplnom nepriateľstve s Ježišom. Vtedy musí znovu získať stav milosti dokonalou ľútosťou. A práve v tom je veľký rozdiel medzi skutočným a duchovným prijímaním. Pre prijatie skutočnej Eucharistie je potrebná sviatostná spoveď, ale pre duchovné prijímanie postačuje akt dokonalej ľútosti.

 Príprava a metódy
          Pre vzdialenú prípravu nie je nič lepšie ako neustále úsilie napodobňovať Kristove čnosti. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš (Flp 2,5). Zjednotenie s Kristom prostredníctvom rovnakých postojov, to je skrze premenu na Krista prostredníctvom čnostného života, vynikajúcou prípravou na spojenie s Kristom v Eucharistii. Z týchto čností možno osobitne spomenúť snahu stále viac sa darovať z lásky ku Kristovi, ktorý sa sám stal obetou lásky za nás na kríži, a stále ňou je v eucharistickej obete. Takáto snaha darovať sa z lásky ku Kristovi je tou najlepšou prípravou aj na skutočné prijímanie Eucharistie, a teda aj na duchovné prijímanie.
          Bezprostredná príprava na duchovné prijímanie je úzko spojená s metódou duchovného prijímania a vlastne aj je úkonom samotného duchovného prijímania. Budeme sa im preto venovať spoločne. Potrebujeme pritom rozlišovať konkrétne okolnosti duchovného prijímania. Ak by chcel niekto prijímať duchovne počas svätej omše v tom čase, keď prebieha skutočné prijímanie Eucharistie, je dobré sa na ňu pripraviť rovnakými modlitbami, aké by sa použili pri skutočnom prijímaní. To je múdra rada sv. Leonarda z Porto Maurizio. Pokračovanie.

Juraj Spuchľák, dekan – farár