Advent je obdobím prípravy …

          Drahí bratia a sestry,
ešte pár dní a máme opäť Vianoce. Máte už doma všetko pripravené? Dom uprataný a vyzdobený, koláče napečené, darčeky zabalené? A ako je na tom naše srdce? Môže do neho vstúpiť Kráľ kráľov a Pán pánov, Stvoriteľ zeme i neba? Upratali sme ho vo sviatosti zmierenia a skutkami pokánia? Naplnili sme ho vôňou modlitby? Vyzdobili sme ho skutkami lásky k našim blížnym? Pripravili sme seba v tomto adventnom čase ako dar nebeskému Dieťaťu? Alebo sme pri svetských starostiach, neistote a obavách, ktoré nás naplňujú dnes viac ako po iné roky, pozabudli na prisľúbený príchod Spasiteľa? 
           Advent je obdobím prípravy na toto najkrajšie obdobie v roku, keď si pripomíname jednu z najväčších udalostí v dejinách ľudstva, keď sa Boh stal jedným z nás, stal sa človekom a prišiel na tento svet v podobe dieťaťa, aby nám bol bližšie a aby my sme boli bližšie k Nemu. Advent by mal byť tiež obdobím modlitby a načúvania Božiemu Slovu. K čomu ma pozýva dnes? Možno nás pozýva k pravidelnej modlitbe a účasti na svätej omši. Možno nás pozýva k odpusteniu krívd z minulosti. Možno k „uprataniu“ si svojich vzťahov v rodine, so susedmi. Možno k väčšej trpezlivosti s deťmi, manželom, manželkou, rodičmi. K väčšej pozornosti na potreby tých, ktorí majú menej ako ja, k poriadnej spovedi, na ktorej som už dlhšie nebol … 
           Advent je takisto obdobím očakávania príchodu vteleného Slova. Toho, ktorý bol prisľúbený praotcom, ohlasovaný prorokmi a očakávaný generáciami židovského národa. Akého Boha očakávame my?
          Na polnočnej svätej omši budeme počuť slová proroka Izaiáša: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.  Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca na Dávidovom tróne a nad jeho kráľovstvom, aby ho upevnil a posilnil právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Pána zástupov to urobí.“ (Iz 9, 5-6) Príchod takéhoto Boha očakávame aj dnes. On chce prísť ako zázračný Radca, ako mocný Boh, večný Otec a knieža Pokoja. Ako veľmi potrebujeme počuť tieto slová práve dnes, keď si sami nevieme dať rady, keď neistota a strach na nás útočí z každej strany. Ako veľmi potrebujeme prijať do svojho života mocného Boha, ktorého pokoj bude bez konca. Možno naše domácnosti ešte nie sú úplne pripravené na Vianoce a možno naše srdce ešte nie je pripravené na príchod Božieho Syna. Pred nami je posledný adventný týždeň. Veľa treba stihnúť a dokončiť, ale nezabudnime ani na naše srdce, na príbytok, kde sa chce narodiť Kristus. Čo máme robiť? Vykročme. Začnime ešte dnes a prijmime za svoje slová proroka Nátana z prvého čítania: „Choď a rob všetko, čo ti vnuká srdce, Pán je s tebou.“
 

Sr. Alžbeta Kozelová

(Kongregácia školských sestier františkánok, Trstená)

Pôsobenie Božieho Ducha …

Milí bratia a sestry, 
          veľmi sa mi páči pôsobenie Božieho Ducha. Keď som uvažoval nad témou tohto úvodníka, vybavili sa mi v mysli dva biblické obrazy: 
1. Abrahám, ktorý v Sodome a Gomore hľadá 10 spravodlivých, pre ktorých by boli tieto mestá uchránené pred záhubou, a 
2. ľud Ninive, ktorý prijíma rozhodnutie autorít “z ničoho nič” prerušiť bežný život a konať pokánie, pretože je tu nejaký prorok, ohlasujúci, že práve toto ich zachráni pred zánikom. 
          Abrahám, ktorý nehľadá 10 úspešných ani vplyvných či bohatých, výnimočných či najmocnejších, ale “len” spravodlivých, je vo svojej misii neúspešný. A mestá sú zničené. Ninive sa naopak zachráni – Ninivčania totiž počúvnu proroka a berú vážne to, čo hovorí, hoci sa “navonok” v ničom nezdá, že by mal prísť koniec. 
          A v čom je pre mňa to pôsobenie Ducha? Pretože, keď som si na druhý deň ráno pozeral maily, našiel som v nich: Pandémia a jej dôsledky ukazujú, že pre život človek nie sú dôležité celebrity z titulkov novín a televíznych programov, ale ľudia „ktorí každý deň prejavujú trpezlivosť a veľkú nádej a snažia sa nešíriť paniku, ale zmysel pre zodpovednosť“. Sú to slová pápeža Františka, keď od 9. 12. 2020 do 8.12. 2021 vyhlasuje pre celú Cirkev – Rok sv. Jozefa. Tohto svätca zároveň opisuje charakteristikami „milovaný otec“, „nežný a láskavý“, „poslušný“, „prijímajúci“, „tvorivo odvážny“, „pracovitý“ a držiaci sa v úzadí – „v tieni“. A celý pápežov apoštolský list Patris corde (S otcovským srdcom), ktorým ustanovuje tento mimoriadny čas, je „slovom uznania a vďačnosti“ pre rodičov, starých rodičov, učiteľov, opatrovateľov, lekárov, predavačov v supermarketoch, upratovací personál, políciu, špeditérov, dobrovoľníkov, kňazov a rehoľníkov – pre „každého, kto ukazuje, že nikto sa nemôže zachrániť sám“. A tak si naozaj myslím, že v týchto pohnutých časoch nám Boží Duch stále intenzívnejšie a aj stále hlasnejšie ukazuje, že sú to práve “nenápadní” Boží spravodliví, ktorí sú v tomto rozbitom svete nesmierne dôležitými oporami nádeje a budúcnosti pre mesto, národ, celý svet i Cirkev. Tí Boží spravodliví, pre ktorých uprostred každého aj najobyčajnejšieho dňa je “Pán ich silou a udatnosťou” a jedinou možnosťou, najvyššou prioritou či jediným riešením je pre nich vernosť Jeho slovu. Tí Boží spravodliví, ktorí vždy dávajú prednosť dôvere v Božiu Prozreteľnosť a v nej prijímajú do svojho života aj udalosti, ktorým nerozumejú. Tí Boží spravodliví, ktorí sa nepoddávajú sklamaniu, nereagujú vzburou a násilí (aj keď “len” v slovách”), nechávajú bokom svoje úsudky, neupadajú do rezignácie, ale sa odvážne a statočne nasadzujú za evanjelium, lebo Boh môže dať rozkvitnúť kvetom aj medzi kameňmi. A je jedno, ako sa na nich pozerá svet či spoločnosť. Je jedno, čo o nich hovoria susedia či kolegovia v práci alebo spolužiaci. Oveľa dôležitejšie je, ako sa na nich – a snáď môžem povedať “na vás” – pozerá Boh. On sám dáva tým, čo nasadzujú svoj život, hoci zdanlivo skrytý a “nevýznamný” pre tento svet, do služieb Mesiáša – a snáď “vám” – výnimočný podiel na dejinách spásy. „Spravodliví žijú naveky. V Pánovi je ich odmena a starosť o nich má Najvyšší.“(Mudr 5,15)

Branislav Kožuch, kaplán (OZ V. I. A. C.)

Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“

          Milí bratia a sestry,
         na prvý pohľad výzva k pokániu straší, ale keď sa pokánie začne diať prináša radosť. Tak ako náročný šport priťahuje práve veľkým premáhaním sa a úsilím športovcov. Aj v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi  spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Pokánie znamená návrat k Pánovi. Opustiť hriech a nasledovať Pána. Ján Krstiteľ dával jasne vedieť každému v čom sa má zmeniť. My sme už schopní počúvať čo hovorí Boží Duch v nás cez svedomie a konkrétne nás usmerňuje v čom znížiť vrch a vyrovnať dolinu – v čom premeniť život. Každý má iné okolnosti života, slabosti a poslanie, preto aj cesta pokánia a obrátenia je u každého iná. Máme mnoho svätých a každý z nich má iný životopis. Všetci nasledovali Pána, ale každý v iných podmienkach. Aj naše nasledovanie Pána je osobné a potrebujeme zodpovedne počúvať čo hovorí Pán. Preto sme dostali čas stíšenia v advente, aby sme mali priestor na počúvanie Pána a na jeho nasledovanie. Za nami asi nepríde anjel z neba, aby nám oznámil, čo máme robiť, ako prišiel za Pannou Máriou. Asi by sme aj tak neuverili, že prišiel z neba a ktovie ako by skončil.  Ale Pán nám hovorí cez svedomie, sv. Písmo, autority .. Abrahám bol pohostinný a keď prišli traja anjeli, pohostil ich ako to robil vždy – až pri odchode zistil s kým sa rozprával. Gedeón bol úctivý aj napriek ťažkej dobe a utláčaniu ku každému a úctivo sa rozprával aj s anjelom, ktorý ho prišiel poslať do Božej služby oslobodenia národa. Všeobecné konanie dobra nás učí byť vnímavými na Božích poslov, ktorých Pán posiela rôznym spôsobom. Spomeňme si, ako sa zachovali Sodomčania voči anjelom, ktorí prišli za Lótom. Prejavili svoju skazenosť, za ktorú boli zničení. Preto v tomto milostivom čase adventu nasledujme Pána a utekajme od každého zla v akejkoľvek podobe. Nech nám k tomu Dobrý Pán Boh dáva silu. 

Dominik Jamrich, kaplán

Advent – doba pohľadu na nebo a hviezdy

          Milí bratia a sestry,
kňaz Benjamín si zapamätal z detstva štyri vety o konaní nás ľudí a ich hodnotení z hľadiska ľudskosti, zloby, ale aj kresťanskosti:
– odmeniť sa zlým za zlé je zvieracie, 
– odmeniť sa dobrým za dobré je ľudské, 
– odmeniť sa zlým za dobré je diabolské, 
– odmeniť sa dobrým za zlé je božské.
Vety odzrkadľujú prirodzenú a nadprirodzenú rovinu pohnútok pre naše konanie a motivujú nás, aby sme nezostávali na rovine ľudskosti, ak chceme svedčiť o Ježišovi. Ak sa chceme volať kresťanmi. Nestačí byť dobrým človekom, aj keď to je dobré byť dobrým človekom. Je to základ. Ak chcem byť dobrým kresťanom, musím byť najprv dobrým človekom, ale sme povolaní k vyššiemu.
          Advent. Doba pohľadu na nebo a hviezdy. Súčasná doba má aj svoje úskalia. Jedným z nich je aj samota alebo opustenosť. „Ak nemáte nikoho pri sebe, hľaďte na nebo. Povedzte, kto z ľudí sa hnevá na blankyt?“ (Rudolf Dilong)
          Modlitba a klaňanie sa Pánovi s vďakou za každé dobro od Neho a prosba za všetkých, aj tých, ktorých by sme podľa ľudských meradiel do modlitby nezahrnuli – ktorí nám ublížili – je božské. Chcime byť Božími. Ježišovými …
Keď sa oddáš Bohu, 
Boh vždy nájde Teba.
Tam kde vložíš nohu,
Budeš mať kus neba.
(Rudolf Dilong)
          Posvätný čas nech je pre nás výzvou mať chvíle pre Pána a tichú modlitbu. Svet sa takto zmení, pretože k lepšiemu ho mení len Boh a iné ľudské skutky. Duch Svätý je Obnoviteľ a oživuje všetko na zemi, je Darca života – aj nadprirodzeného.
 

Juraj Spuchľák, dekan – farár 
 

O čom diskutovať dnes s mladými?

Milí bratia a sestry,
          po dlhšom čase ako aj pre predĺženie núdzového stavu, vďaka ústretovosti a ochote mnohých ľudí, prichádzam s nápadom pokračovať vo vydávaní nášho infolistu tak, aby sa dostal najmä tým, ktorí nemajú k dispozícii internet alebo sociálne siete. Tento infolist chcem adresovať aj tým, ktorí tieto technológie majú.  Je veľmi osožné, aby sme si prezreli oznamy aj v tlačenej podobe a aby sme si ich mohli v pokoji prečítať a znova prehliadnuť. Tak si ich iste lepšie zapamätáme.
           Dnes sa chcem venovať práve možnosti, ktorú máme vďaka tejto dobe a ktorú prežívame spoločne trávením chvíľa v domácnostiach, teda  možnosť hovoriť s mladými ľuďmi. Šéfredaktor časopisu Rozmer vo svojom poslednom úvodníku – Boris Rakovský – hovorí: „Napriek tomu, že sa chválime novými technológiami a veda značne pokročila, o to väčšmi sa medzi ľuďmi lavínovite šíria rozmanité povery a mnohí z nás sú unášaní vlnami iracionálneho ezoterického zmýšľania. Zdravý „sedliacky” rozum sa dnes nejako nenosí, vyšiel z módy …“  
          Mladí ľudia hľadajú: pravdu, lásku, zmysel. Často sa búria, ale pritom túžia byť akceptovaní a milovaní. Vedia to, pochopiteľne, aj rozliční „náborári“ siekt, a preto je také dôležité, aby im, obzvlášť v tomto ich zraniteľnom a nestálom životnom období, nenaleteli. Lenže zhovárame sa vôbec s mládežou o týchto veciach? Alebo tomu, ako je to bežné, aj pri mnohých iných veciach nechávame „voľný priebeh”? A ak predsa, akých chýb by sme sa mali v takýchto diskusiách vyvarovať, aby sa naše rady neminuli účinkom?
          Predovšetkým by sme sa mali vyvarovať nadradenosti, odovzdávania pocitu, že máme vo všetkom pravdu. Na druhej strane naša viera sa musí opierať o naše silné presvedčenie, že je správne ísť za Kristom a že v Cirkvi nájdeme pravé učenie. Zároveň aj v Katechizme dokážeme objaviť odpovede na základné otázky našej viery, teda také odpovede, ktoré nám ukážu smer – čo je tajomstvo a čo je osvetlené. Napríklad v utrpení môžeme nájsť cestu ku svetlu ducha, ktoré nám ho pomôže uniesť. Ale odpoveď na to: prečo je vo svete utrpenie, nenájdeme v našom živote. To je našim očiam skryté. Teda mali by sme vedieť, a odovzdať to iným aj mladým, čo je pre nás tajomstvo a čo je pre nás jasné. 

Prajem Vám veľa sily a svetla Ducha Svätého pri vyznávaním našej viery.

Juraj Spuchľák, dekan – farár