Ježiš vyháňa kupcov z chrámu

          Vyčistenie chrámu pripomína veľkonočné upratovanie. Pripomína aj upratovanie v duši – spytovanie svedomia a spoveď. Požehnanie na človeku spočíva cez jeho obetavosť voči Bohu a podľa Ježišovho zmýšľania. No myslíme tu aj na Cirkev, na spoločnosť s jej hriechmi a nedostatkami. Na hriechy Cirkvi a hriechy spoločnosti. Jedných krajín voči druhým ako obetiam vojny a násilia.
          Myslíme na obete násilia rôzneho druhu. Fyzického, sexuálneho a psychického. Kajúcne chovanie nech v tomto pôstnom období prinesie pokoj a požehnanie do našich radov, rodín a kolektívov.
        Žena trpiaca chorobou a odkázanosťou počúvala často: „Modlíme sa za teba.“ Ale nikdy ju tí, ktorí hovorili o modlitbe, nenavštívili ani neposkytli nijakú pomoc.
          Preto je potrebné, aby sme si zvykli vždy, keď niekomu hovoríme, že sa za neho modlíme, aby sme mu ponúkli aj pomoc hoci krátkym slovom, ale vždy úprimne a ochotne.
         Ak si spomenieme, že niekto potrebuje naše modlitby, alebo sme niekomu sľúbili svoje modlitby, ozvime sa mu s ochotou pomôcť. Aby sme očistili chrám svojho srdca od povrchnosti nedbalosti a modloslužby pohodlia.
          Dievčatko muselo nosiť okuliare. Nepriateľ sa ho spýtal: „Neprekáža ti, že musíš nosiť okuliare?“
          „Nie, keby boli také, aké nosí moja mama,“ odpovedalo. „Moja mama hovorí, že vždy vidí, keď sú ľudia unavení alebo malomyseľní, alebo smutní. Vidí, že potrebuješ pomoc, že ťa niečo znepokojuje. Vidí aj to, o čom by si chcel hovoriť. Ale najkrajšie je, že vždy v každom je niečo dobré.“ Dievčatko pokračovalo: „Raz som sa mamy pýtala, ako je možné, že toto všetko vidí. Odpovedala mi, že je to vďaka tomu, že zostarla. Som si istá, že je to zásluha okuliarov.“

Juraj Spuchľák, farár

Stretnutie a osobná premena s Ježišom

          Dnešné uvažovanie nad Božím slovom začnem príkladom z nášho života. Sú ľudia, ktorí majú radi turistiku. Dnes je veľa možností ísť na turistiku nielen doma, ale i v zahraničí. 
          Prežívame pôstne obdobie, ktoré je vhodným časom, aby sme vyšli do prírody a rozprávali sa s Bohom. Je to čas kráčania s Ježišom. Prežívame množstvo okamihov života spojených s obetou, námahou, bojmi a životnými skúškami. Počas 1. pôstnej nedele sme uvažovali o tom, ako je Ježiš s človekom vo všetkých jeho skúškach.  Ježiš išiel na púšť. Tam prežil pokušenia, útoky nášho najväčšieho nepriateľa – diabla. Božie slovo 2. pôstnej nedele nás uvádza na horu premenenia – vrch Tábor. V prvom čítaní počúvame udalosť, ako Abrahám vzal svojho jediného syna Izáka a mal ho obetovať na vrchu, ktorý mu Boh ukáže. V Evanjeliu Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána, vyviedol ich na vysoký vrch do samoty a tam sa pred nimi premenil a ukázal v božskej sláve. Vrch a samota sú prostriedky vďaka ktorým i my sami môžeme zakúsiť skúsenosť stretnutia sa s Bohom.
         Počas 1. pôstnej nedele som pripomenul tri kľúčové slová: púšť, milosrdenstvo a vernosť.
Dnes to budú slová: vrch, samota, stretnutia a premena.
          Vrch je symbolom obety a námahy, ktoré sú súčasťou našich životov. Je to miesto osobnej premeny, práce na sebe. Každý sám na sebe vidí koľko má nedostatkov, čo všetko je potrebné vylepšiť. Za pomoci Ježiša a jeho milosti sa to dá. Nebojme sa obetovať, vynaložme úsilie a  námahu. Výsledok nám prinesie radosť a požehnanie. To je ako pri turistike, keď dosiahneme cieľ našej cesty. Samota je tiež darom pre človeka. Vytvára priestor a čas na stretnutie s Bohom. Nebojme sa stíšiť, poďme do ticha a počúvajme Boha.   Žijeme rýchlo a čas nám „kradnú“ iné aktivity (zábava, telefóny, televízia, počítače…) Obetujme náš čas Bohu. Nie je to stratený čas. Ak dáme čas Ježišovi neoľutujeme to a neodídeme naprázdno. Skúsenosť so stretnutiami máme všetci. Ide o stretnutia v rodinách, priateľstvách, ktoré zanechajú v našom živote, hlavne v našom srdci hlbokú pečať. Nikto z nás nechce prežiť život sám, alebo izolovaný od druhých. Budujme živé vzťahy, osobné, pri ktorých človek po stretnutí s nami odíde lepší, radostnejší. Základom našich stretnutí a vzťahov mám byť láska, dobroprajnosť, blízkosť. 
         Deľme sa o srdce a obetujme sa jeden pre druhého, modlime sa za seba, odpúšťajme a buďme obrazom Boha vo svete. Svätý Ján Pavol II. nás povzbudzuje myšlienkou: ,,Každý učeník má hľadieť na Kristovu tvár.“ Osobná premena nás pozýva zakúsiť ako učeníci Peter, Jakub a Ján blízkosť Ježiša. Posilňujme každý deň našu vieru a osobný vzťah s Ježišom.   
         Pripodobňujme sa mu svojím životom, skutkami, správaním, postojmi. On nás napriek naším biedam, slabostiam, hriešnosti sprevádza na našich životných cestách.
         Pane Ježišu daj, aby sme boli tvojím obrazom v dnešnom svete.

Vladimír Bača, kaplán

 

Naplnil sa čas!

Milí bratia a sestry,
          dnes začíname prvú pôstnu nedeľu tým, že si sprítomňujeme pokúšanie nášho Pána na púšti. Evanjelista Marek píše o tejto udalosti pomerne skromne, ale dostatočne na to, aby nám vložil do srdca semienko viery, nádeje a lásky. Každá časť Evanjelia nás má viesť k premene srdca, kde nás Spasiteľ osloví svojou láskou, ale zároveň nás konfrontuje s našou osobnou i spoločenskou realitou, naším životom, v ktorom sme častokrát ľahostajní a plní kompromisov s drobnými i väčšími hriechmi. 
          Marek spája udalosť pokušenia bezprostredne po Ježišovom krste, tým nám dáva znať: krst a pokušenie spolu súvisia, inak povedané očistenie ako také a pokušenie sú vzájomne prepojené. Očistenie či už na osobnej či spoločenskej úrovni. V krste Ježiš spoznáva svoju identitu a poslanie: „Ty si môj milovaný v Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Ježiš bol v tejto oblasti častokrát pokúšaný: „Ak si Boží syn“ sprav to a to… Pokušenie overuje, resp. skúša každého, či ozaj verí. Ježiš dokončieva pokušenie, ktoré mal Izrael na púšti: vytvoriť si vlastného bôžika. To je postoj ľudu, ktorý viac nedôveruje Bohu, ale svojej modle, ktorú si vytvoril. Predstava, že život nájdeme vo vlastnom zabezpečení sa, vo vlastnom diele.
          Marek ďalej opisuje ani nie tak o aké pokušenie išlo, ale dáva dôraz na dĺžku pokušenia: štyridsať dní. Číslo štyridsať je symbolickým biblickým číslom a dáva do popredia význam kontinuity a nepretržitosti. Takto ponúka znamenie: celý Ježišov život je pokušením. Postupne Ježiš prechádza do verejného účinkovania so slovami: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15). Ide o priaznivý čas, ktorý Boh ponúka človeku, aby sa obrátil a veril Evanjeliu. Obrátiť sa znamená veriť Evanjeliu. V skratke povedané: nasledovať Ježiša, stať sa jeho učeníkmi uprostred sveta, nie vo svojej obývačke, a pomáhať ľuďom, aby sa neutopili (byť rybármi ľudí).
       Priatelia, v túto nedeľu sa môžeme aj my zamyslieť:
– v čom som pokúšaný najviac a už tak dlho?
– kde som si vyrobil modlu namiesto toho, aby som veril Bohu?
– ktorá časť Evanjelia ma najviac oslovuje a ako ju praktizujem?
– a naopak, s ktorou časťou Evanjelia mám problém a neviem/nechcem ju praktizovať?
– ako ja osobne pomáham ľuďom, aby žili v krajšom, spravodlivejšom, milosrdnejšom svete?
Prajem vám všetkým požehnanú nedeľu a skutočné obrátenie sa.

PETER VNUČÁK, OFM

Nikdy nie je neskoro!

          Bratia a sestry,
          svätý Pavol apoštol nás povzbudzuje k nasledovaniu Krista, aby každý, podobne ako On, všetko robil na Božiu česť a slávu. Možno jesť aj piť na Božiu slávu, na Božiu slávu možno aj odpočívať. Človek má však aj možnosť Boha si vôbec nevšímať, všetko zneužívať na zlo a tak dávať iným pohoršenie. Kristu s nehľadal svoj zisk, chcel všetkým pomôcť, jeho jedinou starosťou bola spása všetkých ľudí.
           Kto si inak počína, kto nenasleduje Krista, kto svojím počínaním iných pohoršuje, je človekom, ktorý je pokrytý malomocenstvom. Nemusí ani volať, že je malomocný, lebo jeho zlo ide pred ním aj za ním. Okolo seba šíri zápach hniloby zlého príkladu a ohrozuje nákazou tých, čo s ním prichádzajú do kontaktu… Svoje miesto zvyčajne hľadá medzi seberovnými.
           Stav hriechu je hodný oplakania, ale môžem sa zo svojho malomocenstva očistiť. Stačí prísť, postaviť sa pred Krista a s vierou prosiť o pomoc: „ Ak chceš, môžeš ma očistiť!“
          On ma celkom isto naplní svojou milosťou. Znova budem čistý, znova budem schopný nasledovať Krista, znova budem oslavovať Boha svojím dobrým životom.
          A preto život nás kresťanov je poznamenaný dôverou v Boha. Každý človek pociťuje nutnosť niekomu veriť. Všetci hľadajú nejakú oporu pre svoj život. Človek si uvedomuje svoj stav, objavuje v sebe túžbu po šťastí, ale vytúžené šťastie v ničom nenachádza. Vie, že voľakedy mu to šťastie patrilo, vie, že ho z akéhosi dôvodu stratil a že vo veľkej miere je to aj jeho vina, lebo zlé skutky v ňom teraz prehlbujú vedomie prázdnoty. Zároveň však v sebe objavuje aj Boha, stretáva sa s jeho zjavením, dozvedá sa o jeho ochote spasiť človeka a s radosťou prijíma ponúkanú pomoc, lebo si je vedomý, že plnosť mu môže dať jedine ten, ktorý je sám plný. Človek vie, že v ľuďoch nenájde potrebnú oporu…
          Koľkokrát už tú oporu neúspešne hľadal u iných. Vie, že oni mu nemohli skutočne pomôcť, lebo sami potrebujú tú istú pomoc, sami sú nenasýtení, sami sú smutní a nešťastní.
          Bratia a sestry, keď človek neuverí Bohu, keď neprijme Jeho pomoc, ostane aj naďalej bez akejkoľvek opory, ostane ponorený do vlastných hriechov.
          Viem, že musím niekomu uveriť. Viem, že musím mať v niekom oporu a viem, že túžim po plnosti šťastia, preto si volím toho, kto mi tú túženú plnosť dá. Tak mi Pán Boh pomáhaj!     

Marek Gavalier, kaplán

Aby sme chceli chcieť! – Zdravý nemocný

            Uzdravenie Petrovej svokry z dnešného evanjelia sprevádza jej ochota posluhovať a pomáhať hosťom po uzdravení, ako svedectvo o Ježišovej sile uzdravovať.
          Stáva sa, že mnohé veci, ktoré vidíme okolo seba, nefungujú tak, ako by mali. Myslím na inštitúcie, najmä tie, ktoré patria Katolíckej cirkvi. Nie že by boli najhoršie voči ostatným, ale najviac nám na nich záleží. Tiež by nám záležalo na nich pre ne samé.
          Ako to myslím? Napríklad takto: keď sú u nás hudobné koncerty organové, spevácke, alebo iného druhu, v našom kostole zhromaždí rôzny počet ľudí. Mnohí však sú takí, že prídu len preto, lebo niekto z ich rodiny účinkuje v spevokole, alebo vystupuje ako hudobník počas vystúpenia. Ak by nešlo o ich účasť pre vzťah k tomu človeku, ktorý vystupuje alebo ľuďom, ktorí vystupujú, aj keby to nebol záujem o pokrvné príbuzenstvo, ale lokálpatriotizmus, neprišiel by. 
          Ale určitá časť ľudí aj v našom meste vie oceniť hudobnú produkciu aj bez týchto prídavných “pomocných motúzikov”. A to je to, o čom chcem hovoriť: ak ide o charitu, katolícku školu, farnosť, aj civilné spoločenstvá, tak by nás to malo zaujímať nielen vtedy, keď školu navštevuje dieťa z našej rodiny, keď v charite máme svojho príbuzného ako klienta, alebo zamestnanca, keď v kostole pracuje či pomáha niekto z tých, s ktorými sme v spojení. Alebo keď sa v ružencovom spoločenstve či bratstve schádzajú moji známi. 
            Druhou stranou je zaujímať sa o rozkvet v pozitívnom zmysle – čím môžem prispieť, alebo pomôcť? Nie prejaviť záujem, len keď vnímam niečo kriticky, len vtedy sa ozvať. To zaváňa zaujatosťou.
            Arcibiskup Vasiľ na vysviacke arcibiskupa Jonáša v Prešove nedávno povedal o tom, ako odlíši pastier svojich pomocníkov od nádenníkov: nádenníci nedbajú o ovce, a málokedy sú pri nich, urobia vždy len to najnutnejšie, aby sa vyhli kritike a iné ich nezaujíma – možné dobro oviec, rozvoj stáda, prístup k potrave.
        V spomínanej kázni však arcibiskup Vasiľ hovoril aj o tom, ako odlíši alebo uvidí zlodejov, o ktorých hovorí Ježiš: sú to tí, ktorí neustále obchádzajú plot, bránu do ovčinca a poukazujú na nedostatky – nájdu každú škárku, uvoľnenú časť brány alebo plota. A poukazujú iba na problémy. Keď však prídu k ovci, keď ju získajú, priložia jej na krk nôž a podrežú ju s vlastným úsmevom do očí obete. Možno aj s pocitom zadosťučinenia, ktoré nazvú spravodlivosťou. Asi svojou…
        A vlci sa vraj už dnes ani nenamáhajú obliecť si ovčiu kožu. “Dávajú to na hulváta za bieleho dňa.” Proti nim pomôže iba pastierska palica, iné na nich neplatí.
        Niekedy sme aj my spútaní horúčkou, nie horúčkou krvi, ale horúčkou vlastného sebectva, malomyseľnosti a strachu. Ježiš nás chce uzdraviť. Aj nás uzdraví, ale my ako by sme chceli ostať ležať v posteli svojich ponosov s možnosťou stále poukazovať na svoju chorobu. Nevstaneme, lebo by nám chýbala oblažujúca starostlivosť a solidarita činných. Namiesto toho sa hneď máme postaviť, pracovať pre druhých a pre spoločné dobro.
      Svedectvo o Kristovej moci, hoci účinnej tak ostáva ukryté pod spotenou perinou nášho sebectva. Zdravý nemocný. Modlime sa, aby sme chceli chcieť. 

Juraj Spuchľák, farár