Neboj sa vykročiť s Ježišom

          Začnem peknou a povzbudzujúcou myšlienkou: ,,Ak chceš kráčať po vode musíš vystúpiť z lode.“ Máte strach? Pochybnosti? Máte problémy? Určite áno a nie je ich málo. Náš život sprevádzajú: osobné problémy, rodinné, vzťahové a mnohé iné. Spomínam, keď prišli za mnou ľudia a povedali mi: „Nemám chuť žiť, stratil som zmysel života, rozpadá sa mi rodina, čaká ma operácia a iné“.

          Celý svet je zmietaný rôznymi  „búrkami“ života. To sa potom prenáša do našich rodín, vzťahov a priateľstiev. To, čo nám dáva istotu, pomocnú ruku je Ježišova pomoc. Je to Ježiš, ktorý sa skláňa k človeku, posilňuje nás a máme v našej blízkosti toho najlepšieho Priateľa. S ním sa nemáme čoho báť. Už treba len uveriť týmto slovám a žiť ich. Spoliehajme sa nie na seba, ale na jeho každodennú pomoc.
          Božie slovo 19. nedele nás povzbudzuje nebáť sa vykročiť do všetkého, čo prežívame s Ježišom. Udalosť sa odohráva na mori. Ježiš kráča po mori smerom k svojím učeníkom. Kľúčovými slovami v dnešnom Evanjeliu sú: strach, pochybnosti, dôvera a nebojte sa.
           Apoštol Peter je krásnym obrazom dnešného človeka, každého z nás. Napriek strachu, pochybnostiam, problémom vykročí k Ježišovi a kráča po mori. Uvedomuje si svoje slabosti, limity a nedokonalosti. Najprv však povie Ježišovi: ,,Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ Ježiš ho pozýva: ,,Poď.“
          Na Svetových dňoch mládeže v Lisabone pri poslednej svätej omši pápež František mladých povzbudil troma slovami, ktoré majú aplikovať do života. Tieto slová sú: žiariť, počúvať a nebáť sa. Každý človek potrebuje vo svojom živote svetlo. Prežívame v ňom veľmi veľa tmy. Svetlo, to je naša nádej. Je ním Ježiš. On je svetlo, ktoré nezhasína a stále žiari. Toto pochopil aj Peter, keď vykročil z loďky a išiel k Ježišovi. Počul hlas Ježiša a vykročil. Ostatní učeníci sedeli v loďke a všetko sledovali. Zlom nastáva, keď Peter vidí silný vietor, naľaká sa, začne sa topiť a vykríkne: ,,Pane, zachráň ma!“
          V našom živote aj my kričíme k Ježišovi: ,,Bože, kde si? Prečo práve ja? Už nevládzem a nezvládam tieto skúšky, situácie, problémy. Ježiš je tu, vystiera k nám svoju ruku. Chyťme sa jej.
          Nebojme sa vykročiť v dôvere k Ježišovi, spoliehajme sa na neho. Každodenný život a naše slabosti nás často podnecujú, aby sme poprosili Pána nielen o pomoc, ale aby bol súčasťou našich životov, zápasov a skúšok života. Toto uvažovanie zakončím myšlienkou pápeža Františka: ,,Mať vieru znamená mať uprostred búrky srdce upriamené na Pána, na jeho lásku, na jeho otcovskú nehu.“
Vladimír Bača, kaplán
 

Ďakujem Vám, že sa modlíte

          Keď v roku 1972 celý Bangladéš postihli záplavy, Matka Tereza tam ihneď poslala na pomoc svojej sestry. Zavolali ich skôr na prácu a nadľudské výkony. Prosili ich, aby výnimočne neprerušovali svoju prácu v čase určenom na modlitbu.
          Matka Tereza sa postavila proti tomu: Nie, sestry prídu domov na adoráciu a svätú omšu. Matke Tereze bolo jasné, že sila jej sestier sa stratí, ak ju denne nenačerpajú na omši a adorácii.
          Nespočetnekrát matka Tereza citovala výrok: Rodina ktorá sa spoločne modlí, spolu aj zostane. Výrok pochádza od otca Paytona, amerického kňaza a veľkého apoštola rodinnej modlitby. (Z knihy: Matka Tereza – zápisky z knihy neobyčajné príbehy.)
          Celkovo sa mi vidí, že dnešní kresťania na Slovensku nemajú vzťah k modlitbe, čo vyjadruje aj skladba náboženskej literatúry a jej ponuka v rámci katolíckych vydavateľstiev. Skôr vidíme meditačné a teologické knihy pre obranu viery alebo svedectvá. Modlitby však nie sú práve v kurze. Populárne Výlevy alebo spevníky už nevychádzajú, ak tak so základnými modlitbami. Chýbajú rodinné pobožnosti a tie úchvatkom vychádzajú príležitostne pri nejakej udalosti ako je Advent a podobne ako letáky. V poslednej dobe prichádzajú na trh aj modlitbové texty s oživením náboženských dramatizovaných modlitebných stretnutí ako je napríklad Hľadanie prístrešia. Chvályhodne v tomto smere konajú niektoré rehoľné vydavateľstvá. Hoci v malej miere.
          Duch modlitby v rodinách musí rásť a chvála Bohu, v niektorých žije. Musí to byť rozšírený zvyk. Modlitba je nosný prvok duchovného života každého katolíka aj kresťana.
           Ak chceme deťom v rodinách niečo dať, tak je to sila modlitby, ak zažijú živú Božiu prítomnosť, pri vypočutí modlitby, pri ochrane Božej pre rodinné podujatia, či modlitbe za uzdravenie.
          Chválové stretnutia a ich rozvoj je znakom potreby modlitby, ale je to len jedna forma modlitby. A často bez nárokov na modliaceho sa.
Potrebujeme modlitbu sústredenú a tichú. Dôvernú a dôverujúcu.
          Jacques Mourad, biskup v Sýrii bol väznený a takmer umučený na smrť džihádistami. S pomocou moslimov sa dostal z väzenia. Redaktor zo slovenského portálu robil s ním rozhovor. V ňom bola aj takáto pasáž:
          Redaktor: Nešokovalo vás, že kým jedni moslimovia vás mučili a pokladali za nič, druhí vás zachránili a boli ste pre nich rodinou?
          Biskup: Toto je veľmi dôležitý moment. Nikdy vo svojich životoch nesmieme generalizovať. Boh nás stvoril všetkých úžasne na svoj obraz. Ak spravíme chybu, zločin, zlyháme, nie je to preto, že nie sme dobrí, ale preto, že sme podľahli egoizmu a svojej slabosti.
          Cesta, ako oslobodiť náš svet, naše komunity, je učiť ľudí o skutočnej slobode nezaťaženej žiadnymi záujmami a byť blízko ku všetkým, nielen k svojim. Sme pozvaní prijímať aj ľudí, s ktorými bytostne nesúhlasíme, bez súdenia. A to sa týka každej situácie. Ako sa u nás hovorí: Ak on sa má dobre, aj ja sa mám dobre.
          Sme pozvaní prijímať aj ľudí, s ktorými bytostne nesúhlasíme, bez súdenia. Naším svedectvom má byť pomoc všetkým bez rozdielu. Takáto cesta potvrdzuje našu identitu Kristových učeníkov.
          Viete, aký je rozdiel medzi moslimami a kresťanmi?
          Redaktor: Prezraďte.
          Biskup: Najväčší je v tom, že moslimovia sa naozaj stále a všade modlia. Čas na modlitbu je neoddeliteľnou súčasťou ich bytia. My kresťania strácame ducha modlitby. Treba sa k nemu neustále vracať.
          Obnovíme silu modlitby a chuť modliť sa tak, aby bola modlitba pre nás prácou a práca modlitbou. Ďakujem všetkým, ktorí sa modlite hodiny doma, aj v kostole. Zachraňujete Cirkev a našu farnosť. Ďakujem rehoľníkom a rehoľniciam za ich modlitbu breviára a aj mnohým veriacim našej farnosti.

Juraj Spuchľák

Najväčšie šťastie

          Každý človek túži po šťastí. Pre každého človeka je ale šťastie niečo iné. Pre jedného je to bohatstvo, pre iného rodina, pre ďalšieho deti, pre niekoho postup v práci. Počujme, ako krásne sa o práci vyjadril Tolstoj: Pozorne sledovať rast obilnín, rozvíjanie púčka, ak sme neverili v Boha, znova v neho veriť, myslieť, milovať a odpúšťať, toto môže byť podobou ľudského šťastia.
           Podľa Ježiša najväčším šťastím a nekonečnou radosťou je nebeské kráľovstvo. O ňom hovorí v dnešnom evanjeliu. Čo myslíte, má pravdu? Človek je veľmi nespokojný tvor. Denne je uponáhľaný a čosi hľadá. A keď to nájde, opäť nie je úplne spokojný. Akási tajomná sila ho neustále pobáda k ďalšiemu hľadaniu. Keď to však nájde a dosiahne cieľ, obyčajne v ňom zostane pocit prázdnoty a sklamania. To, čo dosiahol, nezodpovedá úplne jeho očakávaniu. Taký je človek, takí sme vlastne všetci.
          Každodenne sa presviedčame, že netúžime po tom alebo onom predmete, po tom alebo onom dobre, ale po neobmedzenom, trvalom, nekonečnom dobre. Sme posadnutí túžbou po nekonečne. Celá naša bytosť smädí po večnosti, po úplnom a trvalom šťastí. Z vlastnej skúsenosti však vieme, že úplné šťastie tu na zemi nemožno dosiahnuť, neposkytne nám ho žiadna osoba ani vec. Preto hľadáme osobu, ktorá je nositeľom všetkých dobier, po ktorých človek túži. Tou osobou je nekonečný a večný Boh. Svätý Augustín hneď na samom začiatku svojej nesmrteľnej knihy Vyznania, to potvrdzuje Bohu slovami: Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.
          Z toho teda vidíme, že keď nám Ježiš približuje nebeské kráľovstvo ako najväčšie šťastie, má pravdu. Preto povedal aj podobenstvo o nebeskom kráľovstve. Robotník pri kopaní našiel poklad. Rýchle všetko zanechal, utekal domov, predal všetky cenné veci a za utŕžené peniaze kúpil pole, na ktorom bol poklad. To isté urobil aj obchodník, ktorý objavil cennú perlu, ktorá ležala medzi ostatnými ozdobami. Ihneď predal všetky ostatné skvosty, aby mohol získať cennú perlu. Takouto veľkou hodnotou je aj Boh, jeho láska, milosrdenstvo, dobrota… A my, aby sme túto hodnotu získali, musíme sa podobať ľuďom z dnešného evanjelia. Máme sa vedieť pre nebeské kráľovstvo niečoho zriecť. Pre jedného je to lenivosť, pre iného alkohol, pre ďalšieho dajaká vášeň, pre niekoho mimomanželský styk alebo drogy, či nevera v Boha. To sú veci, ktoré treba „predať“, aby sme získali najcennejšiu perlu – nebeské kráľovstvo. Čoho sa ja musím zriecť? Čo je tou mojou prekážkou, ktorá mi zabraňuje vstup do Božieho kráľovstva?
          Medzi ľuďmi, ktorým lekári transplantovali srdce, bol aj Kanaďan Steve Boyd. Za svoje takmer zničené srdce po troch infarktoch dostal zdravé srdce mladej mexickej ženy, ktorá zomrela pri pôrode, S novým srdcom žil 16 mesiacov. Týchto 16 mesiacov života ho stálo 160 tisíc dolárov. A teraz sa pýtam: Koľko sme my ochotní obetovať nie za rok-dva života, ale za celú večnosť? Čoho sme sa už zriekli, a čo sme ešte ochotní obetovať, aby sme získali večný život?
           Niektorí sme viac, iní menej spriatelení s Bohom. Boh nás však všetkých pozýva do trvalého priateľstva. Všetkým nám vraví: Čo by ste mali z toho, keby ste získali všetky pôžitky sveta a mňa by ste stratili? Rozhodnime sa predať a zanechať všetky bezcennosti a pôžitky sveta v tejto konzumnej dobe, aby sme mohli prijať pozvanie do trvalého a šťastného priateľstva s Bohom.

Marek Gavalier, kaplán

Prázdninové zastávky a myšlienky

      Cez prázdniny sa viac ako inokedy zamýšľame nad osvojiť životom. Ponúkam Vám zopár oporných bodov. Povrchnosť, útek od povinností. To je časté pokušenie, keď uvažujeme o svojich chybách a nezdaroch. Pri sledovaní rád sa obraciame aj na internet. Pamätajme však: 99,99 % informácií máme ignorovať. Jednu stotinu využiť. Filmy, knihy a linky na internet redukovať viac ako v minulosti.       Komárek hovorí, že informačné odtučňovanie je aktuálne najmä dnes. Google a Facebook nie je okno do sveta, ale zrkadlo môjho ega. Aj film je pretavený príbeh predsudkami našej doby. Ani ten nám veľa neporadí. Ak sme to urobili, potom uvažujem o potrebe zmeniť seba a v Božom mene slúžiť iným. Sv. Terezia Avilská – konala podľa pohľadu na človeka, v ktorého vnútri sídli Boh Trojjediný. Najprv obrátila namáhavo troch ľudí. Potom založila 16 kláštorov. Španielsko sa obracalo. Tisíce mladých žien prichádzalo k obráteniu, ktoré pre ne znamenalo niekedy nové duchovné povolanie, niekedy obrátenie v povolaní, ktoré prežívali – v manželstve a rodine. Všetky naše snahy pretkávajme modlitbou, ako sa polievajú kvety v záhrade. Nepozorná modlitba je ako deravé vedro a polievanie kvetín. Modlitba má byť vnútorná. Štefan Smoleň v knihe “Buď, kde si!” Hovorí o troch pravidlách: 1. Staraj sa o seba. O svoj duchovný život a rast. Pravdivosť povolania. A v povolaní sa staraj o druhých. 2. Neodchádzaj z miesta, kde si. Niekto sa sv. Antona spýtal, čím sa zapáči Bohu. Odpovedal: Aby som bol citlivý na stretnutie, keď si ku mne Pán sadne ako k Samaritánke. Povolanie alebo stav si vyžaduje vytrvalosť. Nemôžeš ísť po troch cestách naraz. Pri žehlení treba žehliť, pri modlitbe sa modliť. Rozbíjanie rodinných vzťahov niektorí volajú epochou sériových monogamií. Budovanie manželského vzťahu prirovnávajú k výstupe na vrch. Ale pod vrcholom v hmle na kameňoch sa turisti rozídu a vrátia a znova začínajú s iným človekom výstup. Tak to vyzerá pri pokusoch začínať nové vzťahy. Podotýkam, že je veľmi bolestné, ak ten druhý vo vzťahu zisti, že ten prvý neférovo vzdáva výstup len preto, aby začal s iným…3. Rob to, čo robíš vo všedný deň. Tak dosiahneš spásu. Zamiluj si všedný deň. Odpoveď na otázku istého návštevníka kláštora: – Čo mám robiť, aby som dosiahol spásu? Mních, čo odpovedal, plietol povrazy. Rutina – hovorí – ma ukotvuje v prítomnosti a prítomnosť mám vedie k stretnutiu s Bohom. Rutina je forma mučeníctva. Rutina a opakovanie ma chráni pred klamom. Pokušenia malátnosti – je to nuda a zároveň všetečnosť. Telesná malátnosť a nepokoj. Obedňajší démon – tak to volajú duchovní vodcovia. Je to hlad srdca pre únavu z rutiny. Emerichová, svätci hovoria: Keď dosť dlho vydržím držať srdce o srdce, príde potrava zhora. Niekedy zabúdame, že aj duchovný život má svoje počasie. Aj môj duchovný život. Záchrana je rutina, vtedy, keď sme malátni a nechce sa nám. Pomáha vo vernosti Bohu. Príde aj nechuť k modlitbe. Podotknime, že modliť sa v nechuti nám môžu anjeli závidieť.

      A už bolo povedané všetkého potrebného dosť. Čo chýba, je mlčanie. To je dôležité ako voda pre smädného. 🙂 Toľko na prázdniny…

                                Juraj Spuchľák, farár

Moje jarmo je príjemné

          V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.
         Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
        Jarmo slúži na prenos sily z ťažného zvieraťa na náklad. Severský pes dokáže utiahnuť naložené sane aj sám, ale na krátku vzdialenosť. Potom dychčí a nevládze. Keď je s ostatnými psami v záprahu, tak dokáže bežať aj 20 kilometrov. Ešte krajšie je prirovnanie z modlitby pri sobáši. „… ktorých si spojil sladkým jarmom svornosti.“ Tak sa manželia dostávajú do dvojzáprahu a ťahajú životné veci spolu. Ale oni nie sú len dvaja, lebo zavolali sobášom Pána k sebe. A Pán je s nimi aj vtedy, keby sa rozhodli, že budú ťahať všetko bez neho. Pán nám netrhá náklad z rúk. Len ponúka pomoc.
         Tí múdri a rozumní sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že nikoho nepotrebujú, ani Pána Boha. Myslia si, že zvládnu všetko svojou šikovnosťou. Pohŕdajú Pánom Bohom, aj inými ľuďmi. Uznávajú seba a svoj názor a neprijímajú názor, ani mienku iných. Maličkí nie sú len najmladší, ale sú to ľudia, ktorí vedia, že Pána Boha potrebujú a uznávajú jeho moc a svoju obmedzenosť. Lebo Pán Ježiš povedal – „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Človek, ktorý sa snaží poctivo žiť bude preťažený, lebo prikázania sú náročné, nezvládnuteľné našou ľudskou silou, ale Pán Boh nás nenechal samých. Ponúkol nám seba, lebo Pán Boh nestvoril človeka nato, aby sa trápeniami presekával sám. Vždy počítal s tým, že bude stáť vedľa nás a ťahať s nami – čiže v obrovskej miere- ťahať za nás. On nás nechce nechať trápiť sa, ale túži po tom, aby sme žili s ním v blízkom vzťahu. Poďme za Pánom, tak, ako nás volá, učme sa jeho pokore a tichosti a nechajme sa ním posilniť. Lebo pokora nie je zaznávanie seba a seba ponižovanie, ale priznanie veľkej pravdy – Pane Bože potrebujem ťa a prijímam ťa do celého svojho života.

Dominik Jamrich, kaplán