Príhovor kňaza

Milí bratia a sestry,
          Matka Tereza je pre mňa vzorom starostlivosti o chudobných. No zabúdame na to, že je predovšetkým vzorom byť obrazom Ježiša medzi ostatnými, ktorí potrebujú. A toto je aj naša úloha – to bola jej svätosť. K tomuto sme aj my povolaní. Veľmi nám v tom môže poslúžiť aj kniha, z ktorej čerpám myšlienky na to, aby som sa spolu s vami zamyslel nad podmienkami, ktoré musíme splniť, aby sme mohli v Ježišovom mene a spolu s ním pomáhať ostatným – nielen dávkou, ale s Božou milosťou.

Jej slová sú …
          Vidieť potreby tých, ku ktorým sme poslaní. A to všetko preto, že ich miloval … Ježiš nekázal ihneď, najprv sa nad zástupmi zľutoval a nakŕmil ich. Urobil zázrak. Požehnal chlieb a nasýtil päťtisíc ľudí, a to všetko preto, že ich miloval. Prišlo mu ich ľúto. Hlad im videl priamo na tvárach a nakŕmil ich. Až potom ich učil.

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha …
          Dnes chcú ľudia viac, než kedykoľvek predtým zažiť lásku cez naše skromné skutky lásky. Dnes je nevýslovne potrebné, aby sme milovali Ježiša, aby sme ho nasýtili v chudobných a opustených. Akýže čistý a nezakalený musí byť náš zrak i srdce, aby sme ho spoznali v chudobných! Akéže čisté musíme mať ruky, aby sme sa vedeli láskyplne a súcitne dotknúť Ježiša v chudobných! Aké len čisté musia byť naše slová, aby sme oslovili hladných a priniesli im dobrú novinu!

Láska musí bolieť …
          Nezabúdajte, ja nežiadam o peniaze! Ide mi o to, aby ste sa obetovali. Chcem, aby ste sa vzdali niečoho, čo je vášmu srdcu blízke, niečo, čo ste si chceli ponechať. Jedného dňa nás navštívila istá veľmi chudobná pani. Vraví: „Matka, chcela by som pomáhať, ale som veľmi chudobná. Dennodenne chodím z domu do domu a periem ľuďom šaty. Potrebujem z niečoho nachovať deti, ale veľmi rada by som pomáhala. Prosím vás, nemohla by som k vám chodiť každú sobotu aspoň na polhodinku a oprať vašim deťom šaty?!“ Táto žena mi dala oveľa viac, než to, čo si človek kúpi za tisíc rupií, pretože sa mi odovzdala celým srdcom.

Tu a teraz pomáhajme …
          Spoločne môžeme pre Boha urobiť niečo krásne. Lásku treba tu a teraz, programy majú význam pre budúcnosť. Aj my sme tu dnes, teraz a zajtra sa uvidí, čo sa dá robiť. Keď je niekto smädný, má smäd tu a teraz, ak je hladný, je hladný tu a teraz. Ak ich dnes nenachováme, zajtra ich nebude, takže človek by sa mal zaujímať o to, čo môže pre druhých urobiť hneď, dnes, tu a teraz.
(Zdroj: Matka Tereza Kolodiejchuk, B.: Cestami milosrdenstva. Srdcom ľúbiť, rukami slúžiť. Trnava, SSV 2020, s. 27 n).

          Ďakujem vám všetkým, ktorí sa namáhate, aby ste pomáhali iným, aj keď to sami máte ťažké. Ďakujem vám za dobrý príklad Ježišovej lásky a prítomnosti. Nech vás požehnáva sám Pán Ježiš Kristus!

Juraj Spuchľák, dekan – farár 

Milí bratia a sestry,
     hovorí sa, že dostávame od Boha povolanie. Slovo povolanie možno chápať v rôznych kontextoch. Ale v základoch tohto slova je volanie – Boh nás volá k niečomu.
Povolanie nie je to isté ako práca, zamestnanie alebo kariéra. Môžeme povedať, že práca je činnosť potrebná na splnenie úlohy. Zamestnanie je situácia, v ktorej sa to deje. Kariéra je dlhodobá pracovná dráha alebo sled viacerých zamestnaní. Povolanie je však hlbšie ako ktorýkoľvek z týchto pojmov. (James Martin)
Boh nás volá ku oslave, ďakovaniu, odprosovaniu a prosbe.
To je náplň a zmysel života človeka – vypestovať si živý vzťah s Bohom.
Preto je v našej farnosti Sviatosť oltárna vyložená ku celodennej poklone. V pondelok, v utorok a v stredu v Kostole svätého Juraja – u františkánov; vo štvrtok, v piatok a v sobotu vo farskom Kostole svätého Martina.
     Preto je potrebné, aby do divočiny – ak tak môžem povedať – nášho života, jeho okolností, tlakov, pokušení aj neistoty sme počuli volanie, ku ktorému nás volá Ježiš: nechať rásť v sebe pokoj, ktorý môže dať len On. Byť mu vďačný za všetko – predovšetkým za život vlastný, za život ostatných, aj za život vôbec. Ďakovať za povolanie byť svätým a byť v nebi. Ďakovať za poslanie kresťana, ktoré je na tejto zemi pre nás veľmi dôležité, dôležité aj pre spásu ostatných. A pretože sme hriešni – je potrebné sa nielen klaňať, ale aj odprosovať za naše hriechy a za hriechy iných. Robiť pokánie.
     A nakoniec prosiť. Za čo? Predovšetkým za Božiu milosť. Aby sme ju mali stále v duši. A potom aj za našu farnosť a celé spoločenstvo a za mesto. Nové okolnosti, v ktorých sa ocitajú našej rodiny, ktoré nie sú vôbec ľahké. Objektom našej prosby nech je aj všetko nové, čo sa v našom meste rodí – predovšetkým naše sídlisko, aby sme spoznali v našom živote, akým spôsobom sa otvárať druhým, aby sme tu svoje povolanie kresťana uskutočnili.
To je Kristovo volanie do morálnej „divočiny“ dnešného života – aby bolo naším zamestnaním, kariérou, ale predovšetkým povolaním všetko, čo robíme na Božiu slávu a pre úspešné pozvanie ostatných žiť v živom vzťahu s Ježišom, a tak napĺňať svoje poslanie a šíriť pokoj.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Milí bratia a sestry,
          kňaz mal ísť k sestričkám na západné Slovensko duchovné cvičenia. Nikdy u nich nebol. Jeho kolegovia mu vysvetľovali a ukazovali na mape cestu. Jeden jeho kolega ho vzal k sebe a vysvetlil mu ako funguje navigačný systém GPS, ktorý mal. Zariadenie malo aj hlasový výstup. Požičal si ho a podľa neho šoféroval auto až na dvor ku rehoľným sestrám. Zaparkoval auto. Ozval sa mobilom a sestra ho voviedla do ich budovy. Prechádzali chodbu a sestrička ukázala kaplnku. „Máme vyloženú najsvätejšiu Eucharistiu, ak chcete tak sa môžete pokloniť.“ Povedal: „Samozrejme, veď sa patrí poďakovať, že som sa pokojne dostal k vám.“ Vošiel do kaplnky, kde adorovali sestričky najsvätejšiu Eucharistiu. Kľakol si na kolená a vtedy sa ozval hlas zo zariadenia GPS: „Došli ste do cieľa svojej cesty. Prajeme nádherné zážitky z pobytu.“ Modliace sa sestričky sa obzreli smerom ku klasu. A tento kňaz nahlas povedal: „Pane Ježišu, daj mi milosť, aby tie isté slová zazneli, keď raz prídem ku tebe.“ (Zdroj: Na ceste do Emauz, s. 50)
          Milí bratia a sestry, aj napriek tomu, že nie každý cestujeme, vieme si predstaviť, že je dôležité poznať cestu predtým, než sa dostaneme do ciele. V tento dovolenkový a prázdninový čas sa môžeme zamyslieť aj nad cieľom našej cesty: životnej cesty. Je veľmi potrebné, aby sme vedeli, že Pán Boh je pri nás, keď sa rozhodujeme. A on chce, aby sme sa rozhodovali dobre, s láskou, zdravo, pozitívne a životodarne. Je dôležité, aby sme ho pri rozhodovaní prosili najmä pri rozhodnutiach, ktoré súvisia s našim životným poslaním a povolaním. To prajem všetkým žiakom, ktorí sa rozhodujú o spôsobe štúdia na ďalšej škole, rodinám a manželstvám, ktoré sa usilujú o kvalitatívne zlepšenie vzťahov voči sebe navzájom, a všetkým, ktorí hľadajú Boha, aby mali radostný a pokojný život a stále lepší vzťah s Ježišom. Nech je živý a pekný! Pestujme ho v Cirkvi a s Cirkvou, so spoločenstvom veriacich! Tak budeme mať stále v srdci duchovný kompas, GPS do neba …

Juraj Spuchľák, dekan – farár

 Milí bratia a sestry,
          Karmelská – Škapuliarska Panna Mária nie je iná Panna Mária ako Božia Matka a Panna.
          Predsa jej sviatok je vždy trochu iný ako ostatné mariánske sviatky. Je poznačený rozdávaním škapuliarov – prihlásením sa do radov ctiteľov Panny Márie, ktorí žiadajú od nej tým ochranu, ale aj sami sa hlásia ku jej nasledovaniu.
          Tohto roku odpadol koncert Spievame Márii, jarmok, odpustová slávnosť na námestí. Bola v kostole. Biskup Ján, ktorý prijal pozvanie, pokojným hlasom hovoril o nemožnosti vydobyť sebe alebo iným skutočný mier.
          Aj my sme za spravodlivosť, pokoj, ale dosahujeme oboje často menším zlom. Myslíme, že menšie zlo porazí väčšie, ako napísal na svojom blogu Ján Košturiak.
          V skutočnosti je zlo podobné jedno druhému. Svojou deštrukciou, ničením dobra v nás aj okolo nás. Preto nemožno zlo poraziť inak, ako dobrom. „Dobrom premáhajte zlo.“ Toto sa dozvedáme z Nového zákona. A je to pravda. Aj mier niekedy chceme vydobyť menším zlom, ale postupne zisťujeme, ako obe zlá rastú a nakoniec sme v tom – ako sa hovorí – až po uši. V zle a zlom zasiahnutí.
          Panna Márie je príkladom dobra. Premáhala zlo dobrom. Boh jej pomáhal a tak sa úplne odovzdala Jemu. Duch Svätý konal v jej živote divy, ale aj pokroky, ako rástla duchovne aj telesne.
          Myslím si, že hlavné ťažisko týchto úvah sa nachádza v našich rodinách a vzťahoch medzi nami. Ak chceme dobrom premáhať zlo, už slovo premáhať hovorí o námahe. Tá je v tomto prípade väčšia ako keď si na pomoc zoberieme zlo – proti zlu. Premôcť dobrom, je ukázať dobro aj tomu, kto by si podľa pohľadu sveta zaslúžil zlo, lebo je zlý alebo zle koná. Ale keď máme radi toho druhého, potom to s dobrom ľahšie.
        „V spore na Balkáne mnohí zabudli, že sú si navzájom bratmi a sestrami. Jedna i druhá strana mala svoju pravdu. Filozofovali ju. Každý videl len seba. A predsa celkom tak nebolo. Svet obletela fotografia asi dvanásťročného dievčatka, ako na úteku z Kosova nesie na chrbte asi štvorročného bračeka. A pod fotografiou bol text. Novinár sa pýta: „Nie je ti ťažký?“ A dievča úsmevom odpovedá: „Je to môj brat!“ (Záver –  Stanček, Ľ.: Homília na štrnástu nedeľu cez rok. Vincentini.sk).

Juraj Spuchľák, dekan – farár