Kontumačné víťazstvo života nad smrťou

          Evolučný naturalizmus a kreacionizmus. Evolučný naturalizmus hovorí o akejsi samozrejmosti, že z prírody možno poznať neexistenciu Boha. Že prírodné zákony a zákony evolúcie poukazujú na úplnú samostatnosť pri vývoji bez potrebu zásahu bytosti ako Boh. Kreacionizmus hovorí, že Biblia je aj príručkou biológie. Teda že Boh stvoril svet za šesť našich slnečných dní a podobne.
        Tieto dve vetvy zmýšľania sa pre svoju existenciu potrebujú, aby mohli mať dôvod na jestvovanie a opodstatnenosť pre živenie diskusií. Lebo tak môžu získať motiváciu pre argumenty proti druhej strane.
          Skromný a Ježišov človek hľadá pravdu a vie, že viera odpovedá na základné otázky človeka, nie pyšný rozum vyvolávajúci dojem, že na všetky potrebné odpovede príde sám či už so záverom, že Boh nejestvuje alebo že jestvuje a všetky vedecké poznatky sú vopred dohodnutým klamstvom pre živenie ateizmu. Rozum nie, ale viera.
          Vedomie reality, ktorú priniesol Pán Ježiš, keď ako človek trpel a Božskou mocou vstal zmŕtvych, je pre nás zdrojom viery, ktorú vyznávali o večnom živote apoštoli a nesú ako fakľu poznania a radosti všetci veriaci v Krista. Cirkev a biskupi sú garanciou tohto pokladu viery. V tejto viere vidíme potrebu modlitby za našich nebohých blízkych i vzdialených s pohľadom upreným na svoj život, naplneným napriek dobrým predsavzatiam aj chybami a zlobou. Zlobu možno ľutujeme, následky a škody napravujeme aspoň čiastočne, ale aj tak sa vynárajú ako kostlivci zo skrine nové výzvy, kríže a niekedy aj nezahojené rany na dušiach našich blízkych i v našich srdciach. Sme odsúdení na to, aby sme sa učili a rástli cez vlastné utrpenie a kríže. Nie ony sami, ale spôsob ich nesenia je liečivý. Pre celú našu osobnosť.
          Úžasným prínosom pre nás a pre iných aj zosnulých je Ježiš a jeho milosť i príklad. Príklad na motiváciu niesť kríže a pomáhať iným živým aj nebohým – ich dušiam, a milosť, vlastne zázrak prepojenia s tými, ktorí vierou a sviatosťami prepojení s nami v Cirkvi – tom tajomnom Tele Krista – aby sme za nich prinášali obety. Teraz to robme! Pretože teraz je ten milostivý čas. On je vždy cez celý rok, ale v dni od prvého do ôsmeho novembra máme dar veľmi dušiam nebohých pomáhať. To čistenie ich duší utrpením po smrti môže byť anulované – pre naše modlitby a pre nich získané odpustky zlo kontumačne prehráva. Idú do neba… Šťastnú cestu, duše našich!

Juraj Spuchľák, farár – dekan

Ako hráme…

           Istý divadelný osvetľovač v rozhovore pre noviny povedal: „Práca osvetľovačov je veľmi dôležitá. Správnym osvetlením sa môže dotvoriť atmosféra deja, ktorý herci vytvárajú svojimi slovami a gestami. Zlé osvetlenie môže niekedy pokaziť celý výstup – aj keď herec zo seba vydá maximum.“
         Evanjelista Lukáš nám zachytil Ježišovo podobenstvo, v ktorom vystupujú dvaja herci – mýtnik a farizej. Pri ich výstupe osvetlenie hralo tiež veľmi dôležitú úlohu. Farizej si v chráme posvietil do svojho vnútra. Použil však nesprávny farebný filter. V tomto svetle zaniklo všetko, čo bolo v jeho živote nesprávne a vyniklo to, čo bolo v poriadku. Výsledkom tohto nesprávneho osvetlenia bola spokojná modlitba pred Bohom: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Mýtnik však zvolil iný typ osvetlenia, ktorý pôsobil úplne opačne: zdôraznil to, čo bolo v jeho živote zlé a dal zaniknúť dobrým skutkom. Zaiste to musel byť hrozný pohľad do vlastného vnútra, keď sa neodvážil vkročiť ďalej do chrámu. Z poznania nehodnosti života sa zrodil kajúcny výkrik: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“
        Podobenstvo nám prináša Božie zhodnotenie výkonu týchto dvoch hercov. Farizej v tomto hodnotení neobstál. Zvolil nesprávne osvetlenie a tak jeho výkon bol nepresvedčivý. Vyznel veľmi falošne a pyšne. Mýtnik zvolil správne osvetlenie – a obstál.
        Život je akýmsi podobným vystúpením. Ako hráme? A aké osvetlenie používame? Ak sa budeme pozerať do svojho svedomia cez nesprávny filter – potom sa ľahko môže stať, že aj náš výkon bude ohodnotený ako nepresvedčivý. Nesprávnym filtrom je sebaláska, ktorá je naviazaná na dobré skutky. Neustále ich pripomína, zveličuje ich veľkosť, chváli sa nimi. Ignoruje zlé skutky, pretože uznať ich znamená umenšiť sebalásku. Nesprávnym filtrom je aj pýcha. Znemožňuje vnímanie nesprávnych skutkov, pretože to by znamenalo pokles na pomyselnom rebríčku hodnoty ľudského života. Nesprávnym filtrom je i životný postoj človeka, ktorý k Bohu pristupuje nie preto, aby si vyprosil zmilovanie, ale aby obdržal dary, ktoré si podľa svojho presvedčenia jednoznačne zaslúži.

         Ak sme v sebe objavili niektorý z týchto nesprávnych typov osvetlenia, prijmime návod k správnemu osvetleniu svojho vnútra. Je ukrytý v podobenstve o mýtnikovi a farizejovi. Nie je ťažké nájsť ho. Správne osvetlenie dosiahneme, keď nasadíme správny filter – pokoru. Pokoru pred Bohom i ľuďmi. Zaiste nepôjde o veľmi príjemný pohľad do nášho vnútra. Možno, že vyústi do mýtnikovho výkriku: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Ale teraz už vieme, že takýto výstup bude mať u Boha úspech.

            Marek Gavalier,   kaplán

Boží sluha biskup Ján Vojtaššák

Výročie prevzatia úradu diecézneho biskupa
Pamätný deň Spišskej diecézy

Homília Mons. prof. Antona Tyrola, farára v Zuberci z 26.02.2022 v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule zverejnené s láskavým dovolením autora:

Najdôstojnejší otec biskup, vysokodôstojný pán rektor seminára, emeritný pán rektor Katolíckej univerzity, milí bratia kňazi a seminaristi, zasvätené osoby, milí mladí priatelia, drahí poslucháči Rádia Lumen, všetci spolu: bratia a sestry!

1.

         Dnes nás na toto posvätné miesto zhromaždila Božia dobrota a ustanovenie, ktoré určil blahej pamäti diecézny biskup Štefan Sečka, keď rozhodol, že v diecéze budeme sláviť pamätné dni. Jedným z týchto dní je výročie prevzatia služby diecézneho biskupa Božieho sluhu Jána Vojtaššáka. 27. februára tohto roku to bude už 101 rokov od tejto udalosti.
          Stali sme sa dedičmi duchovného odkazu tohto vynikajúceho biskupa Spišskej diecézy. Po viac ako troch desiatkach rokov máme ešte stále v pamäti časy ateistickej totality, počas ktorej sme neskonale obdivovali odvahu a vernosť tohto biskupa Bohu a Cirkvi, ako aj zásadám, ktoré si zachoval zo svojho rodinného kruhu, rodného kraja a potom rokmi zušľachtil v kňazskej a biskupskej službe Božiemu ľudu našej diecézy aj celému Slovensku. Boli sme šťastní a brali sme ako veľkú satisfakciu, keď dňa 27. septembra 1990 Krajský súd v Košiciach Božieho sluhu biskupa Jána úplne rehabilitoval od všetkých obvinení, ktoré týmto úkonom boli zrušené a vyhlásené za neplatné. Rovnako sa to týkalo aj biskupov bl. Petra Pavla Gojdiča a Michala Buzalku. Vtedy sa nik neodvolal, nik neprotestoval, ba ani dnes už nikto nenapáda toto rozhodnutie príslušného súdu. Podobne sme sa nesmierne radovali, keď sv. Ján Pavol II. sa ako najvzácnejší pútnik na Mariánskej hore v Levoči 3. júla 1995 vyjadril v tom zmysle, že proces jeho blahorečenia sa môže začať.
          A tak dnes jeho, či ich neprajníkom ostáva už len žurnalistická alebo ideologická rovina, na ktorej realizujú svoje výpady využívajúc liberálne nastavenú spoločenskú mentalitu dnešných čias. Ak však máme čo len štipku zdravého rozumu, tak musíme priznať, že tie isté skutky jedného a toho istého človeka nemôžu byť raz dobré, inokedy zlé a potom zas dobré… vždy podľa toho, aký režim či ideológia tu vládne. Skutky človeka sa hodnotia podľa absolútneho dobra, ktorým je Boh a od neho sa odvodzujú aj hodnotia.
          Môže sa nám zdať, že proces blahorečenia Božieho sluhu Jána Vojtaššáka už trvá pridlho. Je však zaujímavé, že Boží ľud nie je unavený z tohto dlhého čakania a aj naďalej sa vytrvalo modlí za jeho blahorečenie a mnohí aj pozorne sledujú zápas, ktorý sa o túto osobnosť predovšetkým na spomínanej ideologickej rovine v súčasnosti odohráva. Za seba tu chcem povedať, že mi nijako neprekáža dlho trvajúci priebeh tohto procesu. Práve naopak, takto máme možnosť hlbšie pochopiť naše dedičstvo, ktoré nám Boží sluha zanechal. Máme sa o koho opierať v dnešnom zápase s liberalizmom, a tak lepšie pochopiť, kde je naše miesto v snahe o spoluprácu s Bohom na šírení Božieho kráľovstva. Sme vďační súčasnému postulátorovi Petrovi Jurčagovi za jeho bravúrny výkon, pretože svojou trpezlivou a precíznou prácou dosiahol, že proces pokračuje a veríme, že naplnenie všetkých náležitostí, ktoré z administratívnej stránky k procesu patria, už nie je ďaleko.

(Pokračovanie)

Deti v kostole, evanjelium o nepoctivom správcovi

          Nepoctivým správca, ktorý korumpoval dlžníkov svojho pána na úkor jeho majetku, aby sám dostal pomoc v čase núdze vyvolanej iba podozrením. Správa majetku iných sa vždy spájala s potrebou absolútnej dôvery bez ochrany obvineného dôkazmi.
          Podobne je to v našom prípade s potrebou účasti detí na svätých omšiach. Veľmi prosím nás všetkých, aby sme boli trpezliví pri znášaní šuchotu alebo hlasu dieťaťa v kostole v kočíku alebo bez neho.
          Rodičov prosím o ohľaduplnosť a zodpovedné rozhodovanie v prípade, že dieťa nemožno utíšiť.
          Hoci nechcem Vašu trpezlivosť napínať na hranicu, prosím, aby sa rodičia nebáli na sväté omše zobrať aj dieťa. Najmä na tie nedeľné, ktoré budú pre rodiny. V nedele o 10:30.
          Niekedy stačí málo: v jednej triede boli dvaja žiaci s rovnakými menami: Kevin Adams. Jeden vynikajúci a druhý darebák. No na prvé rodičovské stretnutie mama nedobrého žiaka prísť nemohla. Prišla sa opýtať skôr. „Keby sme mali všetkých, ako je váš syn! Môžete byť spokojná, objímte ho a pohlaďte, pobozkajte. Máte skvelého syna!“
         Na druhý deň prišiel chlapec za učiteľkou a povedal: „Pani učiteľka, pomôžte mi! Bola tu moja mama včera a doma ma objala, pohladila, vystískala a pobozkala. To sa mi nestalo už ani nepamätám.“
           Učiteľke došlo, že sa pomýlila, chlapec pokračoval: „Pani učiteľka, chcel by som byť dobrým, aby ma moja mama objala, pobozkala, viem, že nie som taký, pomôžte. Doteraz na mňa iba kričala, aj bila… Viem, že nie som dobrý, ale chcel by som.“ Učiteľka mu radila, povzbudzovala a na konci školského roka bol na tej úrovni ako jeho menovec. Jedno stretnutie zmenilo tohto chlapca k lepšiemu životu.
          Často stačia povzbudivé slová k zodpovednosti a čas venovaný pre budovanie vzťahov, utuženie rodinného puta. Je to však nutné. Koľkým ľuďom sme každý z nás vďačný za povzbudenie v ťažkých chvíľach! Pomodlime sa za nich. A povedzme im to.
          Aj my sme nepoctiví správcovia, na ktorých budú žalovať vlastné hriechy. A predsa sa môžeme dobrým plnením svojich kresťanských a rodičovských povinností vyviazať pre Božie milosrdenstvo z trestu a žiť v spoločenstve svätých. Iná cesta nie a nebola ani pre svätých.                  

Juraj Spuchľák, farár  – dekan

Špendlíky

          Iste každý z nás by vedel dobre dlho rozprávať o tom, čo nám robí radosť a kedy sme šťastní. Skúsili ste sa však niekedy zamyslieť nad tým, čo Bohu robí radosť, kedy je On šťastný? Odpoveď nachádzame v dnešnom evanjeliu: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.
          Už vieme, čo robí Bohu radosť? Obrátenie hriešnika! Možno mnohým z nás toto konštatovanie vyrazí dych. Boh má radšej jedného hriešnika ako deväťdesiatdeväť spravodlivých? V týchto Ježišových slovách je vystihnutá intenzita radosti. Ako príklad si zoberme rodičov, ktorí majú radosť z jedného zo svojich detí, ktoré v živote poblúdilo a opäť sa vrátilo na správnu cestu. Veď s ostatnými deťmi, ktoré sú dobré, žijú v neustálej radosti, ale z návratu zlého dieťaťa, majú nesmiernu radosť.
          Takým otcom je aj Boh. Má veľkú záľubu v deťoch, ktoré sú dobré, milujú ho a snažia sa žiť podľa jeho zákonov. Jeho záľuba sa však zväčšuje u tých detí, ktoré sa k nemu vracajú, lebo predtým boli zlé, nemilovali ho a urážali ho. A teraz buďme úprimní: Môže niekto z nás povedať, že je dobrý? Môže niekto s istotou tvrdiť, že Boh má z jeho života radosť?
          Počujme, ako o tomto probléme píše duchovný spisovateľ Carlo Caretto: Vždy, keď som mal pred očami obraz Dobrého pastiera, myslel som si, že ovca, ktorú nesie na pleciach je ktosi iný a ja mu ju musím pomôcť hľadať. Keď som však zostarol, zistil som, že tou ovcou na Ježišových pleciach môžem byť ja sám. A tak Caretto iba potvrdzuje slová svätého Jána: Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.
          Možno aj my máme chuť rozmýšľať, kto z nášho okolia je tou stratenou ovcou. Ale to nie je správne! Pýtajme sa radšej: Nie som ja stratená ovca? Nenechá Ježiš jednu ovečku, aby hľadal deväťdesiatdeväť stratených? Veď si len všimnime správanie mnohých ľudí okolo seba. Chodia síce každú nedeľu do kostola, ba občas si vykonajú aj dajakú púť, ale od pondelka do soboty žijú ako neveriaci. A uvažujme: Nepatrím medzi nich aj ja? Ak niekto zistí, že má medzi nimi miesto, iste sa začne logicky pýtať: Čo mám robiť? Skúsme od pondelka do soboty všímať si, aké sú naše rozhovory s manželkou, manželom, otcom, matkou, spolužiakmi, kolegami, susedmi… Sledujme naše názory na Cirkev, na kňazov, na náboženstvo, na ľudí okolo seba, na spoločenské dianie… Skúmajme naše skutky od rána do večera a to najmä vo vypätých situáciách, počas únavy alebo nechuti pracovať či študovať… Vtedy sa pýtajme: Sú moje rozhovory, názory, skutky v súlade s Božími prikázaniami? Alebo mám nebodaj svoj vlastný mravný kódex? Lebo utekať celý týždeň od Krista ako splašená ovca a v nedeľu prísť do kostola, nie je ani čestné ani úprimné. To by bolo divadlo, v ktorom celý týždeň hrám svoje hry a v nedeľu očakávam aplauz od Ježiša. Skôr by sme sa mali podobať zblúdenej ovci, ktorá povie: Pane, zhrešil so proti tebe, nie som hodný byť tvojim bratom a sestrou, prijmi ma ako zblúdenú ovcu a daj mi silu, aby som ďalší týždeň vytrval v tvojej blízkosti. Len v takomto postoji k vlastnému životu môžeme Ježišovi dopriať radosť a sebe postupné uzdravovanie.
           O najväčšom bankárovi Lafittovi sa hovorí, že ako chudobný chlapec šiel k istému bankárovi, aby ho prijal do práce. Bankár mal veľmi zlú náladu a chlapca vyhodil, hoci mal odporúčanie od priateľov bankára. Keď chlapec odchádzal z jeho kancelárie, videl na zemi špendlík a zodvihol ho. Bankár to spozoroval a zavolal ho späť. Spýtal sa ho: Čo si to zodvihol? Špendlík, odvetil chlapec, niekedy sa mi môže zísť. Bankárovi sa páčilo, že si všíma maličkosti a prijal ho do práce.
           Tento príbeh nás poúča, že dokonalosť vzniká odstraňovaním maličkých chýb. Dovoľme dnes Ježišovi, aby nás objal svojou milosrdnou láskou, v ktorej pocítime túžbu polepšiť sa a vyzbierať „špendlíky“ z nášho života, lebo doznajme, že nie sme svätí a bola by veľká tragédia, keby sme so sebou zostali spokojní.

Marek Gavalier, kaplán