Príhovor kňaza

Dar Ducha

     Štefan v dnešnom prvom čítaní je „naplnený Duchom Svätým“ a to ho vedie bližšie k Ježišovi Kristovi. Je schopný vidieť Ježiša. Vidí vlastne “Božie kráľovstvo“, pretože „ak sa niekto nenarodí znovu [z vody a Ducha], neuzrie Božie kráľovstvo“. Dar Ducha nám umožňuje „vidieť“ duchovnú realitu a tiež sa pripodobniť Ježišovi, ako to vidíme na konci tohto čítania. Štefan sa vo svojej smrti pripodobnil Ježišovi, pretože spôsob jeho smrti (spôsob, akým sa k smrti postaví) veľmi pripomína spôsob, akým zomrel Ježiš. Obaja zomierajú s prosbou, aby Boh odpustil ich vrahom. Obaja zomrú odovzdávajúc svojho ducha Bohu. Pretože je plný Ducha Svätého, Štefan môže vidieť Kráľovstvo a konať presne ako Ježiš. To v nás koná Duch.
     V pôsobení Ducha Svätého je kľúčové uveriť, že Boh existuje a aj dnes aktívne hovorí, koná a pôsobí. Duch Svätý, ktorého chrámom sme od krstu, je teda v nás, je “ten“ Boh, ktorý pôsobí v nás. „Veriaci, ktorí prijímajú, že Kristus je prítomný v Eucharistii, a veria zjaveniam Panny Márie, majú zrazu problém rozoznať, že Boh aktívne hovorí cez rôzne prejavy. Pre niekoho je obrovský problém, keď iný povie, že v modlitbe vnímal, ako mu Boh odpovedal. No ak nám Boh neodpovedá, tak je mŕtvy,“ popisuje istý kňaz skúsenosť s veriacimi, no zároveň dodáva, že je potrebné rozlišovať a nezhltnúť všetko okamžite.
     Aj pápež František v jednej zo svojich homílií zdôrazňuje: „Život toho, kto si hovorí kresťan, ale nenecháva miesto Duchu a nenechá sa ním viesť vpred, je pohanským životom v kresťanskom prezlečení. Duch je protagonistom kresťanského života, Duch Svätý, ktorý je s nami, nás sprevádza, premieňa, víťazí v nás. Nikto nikdy nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, čiže Ježiš. On zostúpil z neba. A vo chvíli zmŕtvychvstania nám hovorí: „Prijmite Ducha Svätého“, on bude životným spoločníkom v kresťanskom živote.”
     O akom tohto je život svetáka. So svetáckym srdcom môžeme chodiť do kostola, môžeme sa modliť, môžete robiť veľa vecí. Ale o čo Ježiš prosil pri Poslednej večeri v modlitbe k Otcovi? „Ale prosím, Otče, ochráň týchto učeníkov, aby neupadli do [ducha] sveta, aby neupadli do svetáckosti.“ – Je to delikátny hriech. – Je to viac ako hriech, je to hriešny stav duše.
     Raz darmo, Ježiš vie, že jeho Ducha potrebujeme, že bez neho to nepôjde. Život kresťana teda nemôže existovať bez Ducha Svätého, ktorý je jeho „každodenným spoločníkom“. V tomto poslednom týždni do Turíc sa modlime a postime za veľké vyliatie Ducha Svätého do našich každodenných životov. Prosme si od Ducha Svätého v týchto posledných dňoch Veľkonočného obdobia, aj v rámci novény k Duchu Svätému, milosť rozlišovať čo je svetskosť a čo je Evanjelium, a nenechať sa oklamať, a aj Ježiš sa modlil, aby nás Otec obránil pred duchom sveta.
Branislav Kožuch 

Hľa, Boží príbytok.

          Svätý Ján hovorí veľmi mnoho o láske. Hovorí o láske Boha k ľuďom. Hovorí o láske človeka k Bohu. O vzájomnej láske medzi ľuďmi. V jeho náuke sa tieto lásky vzájomne preplietajú až k jednote.  Predovšetkým hovorí o prvenstve Božej lásky. Boh Otec dáva svojho Syna za spásu sveta. Boh Otec, spoločne so Synom, dáva každému Ducha Lásky. Všetci traja spoločne sa dávajú človeku. Prichádzajú, aby prebývali v človeku. Človeku, tak štedro obdarovanému, stačí len natiahnuť ruky k tomuto daru…
          Lenže jeho ruky samy o sebe sú na to príliš krátke. Preto mu Boh ponúka možnosť predĺženia rúk, aby, ak bude chcieť, mohol vziať túto ponúkanú lásku. Tým predĺžením je zachovávanie Božích prikázaní. Vo svojej náuke ich Kristus odovzdáva človeku a Duch Svätý mu ich ustavične pripomína, keď ho učí všetkej pravde.
          Duch Lásky bdie predovšetkým nad vzájomnou láskou. Priúča jej, pripomína ju a dáva aj moc k tejto láske…  Lebo hlavným prikázaním je láska k blížnemu, ňou totiž človek získava lásku k Bohu.
          Takto sa Božia láska stáva mojím vlastníctvom. Tak môžem správnym spôsobom milovať Boha. Láskou môžem v ňom zotrvávať, ako On vo mne. Je to naozaj nepochopiteľné: Boh a človek sú spojení láskou. Vlastne, človek už na zemi môže prežívať nebo, lebo láska mu dáva skutočné prebývanie v Bohu.   
          Potrebujem niečo viac na tejto zemi? Čo ešte by som chcel?         

Marek Gavalier, kaplán

 

O dokonalej radosti

          Raz, keď v zimnom čase svätý František prichádzal z Perugie k Panne Márii Anjelskej spolu s bratom Leom, a kruto ich trápil mráz, zavolal na brata Lea, ktorý šiel pred ním, a takto mu povedal: „Brat Leo, hoc by menší bratia dávali po celej zemi veľký príklad svätosti a dobrého správania, dobre to zapíš a poznač, že v tom nie je dokonalá radosť.“ A keď prešiel trochu ďalej, znova ho zavolal a povedal: „Ó brat Leo, hoc by menší brat vracal zrak slepým, vystieral krivých, zaháňal zlých duchov, navracal hluchým sluch, chromým chôdzu a nemým reč, ba čo by aj vzkriesil mŕtvych po štyroch dňoch, napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.“ A keď ešte kúsok podišiel, svätý František nahlas zvolal: „Ó brat Leo, ak by menší brat poznal všetky jazyky a všetky vedy a všetky písma tak, žeby dokázal i prorokovať a odhaliť nielen budúce veci ale dokonca aj tajomstvá ľudských svedomí, napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.“ A keď ešte ďalej podišli, svätý František znovu nahlas zvolal: „Ó brat Leo, Božia ovečka, hoc by menší brat rozprával anjelským jazykom a poznal beh hviezd a moc bylín, a boli mu zjavené všetky poklady zeme; a poznal by vlastnosti vtákov, rýb a všetkých zvierat, kameňov a vôd, napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.“ A keď poodišli ešte kúsok, svätý František nahlas zvolal: „Ó brat Leo, hoc by menší brat vedel tak dobre kázať, žeby obrátil na vieru v Krista všetkých neveriacich, napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.“
A keď už takéto reči trvali dobré dve míle, brat Leo sa s veľkým úžasom spýtal a povedal: „Otče, pre Boha ťa prosím, povedz mi, kde je teda dokonalá radosť?“ A svätý František mu odpovedal takto: „Keď prídeme k Panne Márii Anjelskej, takto zmáčaní dažďom, skrehnutí mrazom, zablatení a vyhladnutí, zabúchame na bránu domu a vrátnik príde nasrdený a povie: „Čo ste zač?“ A my povieme: „Sme dvaja z vašich bratov.“ A ten na to: „Klamete! Ste skôr dvaja ničomníci, čo sa s klamstvami potulujete po svete a kradnete chudobným almužnu! Choďte preč!“ A neotvorí nám, ale nechá nás stáť vonku v snehu a vode, na mraze a o hlade až do noci. Ak vtedy znesieme toľké urážky, krutosť a nadávky trpezlivo, bez rozčúlenia a šomrania naň, a s pokorou si budeme myslieť, že ten vrátnik nás naozaj dobre pozná, a že to Boh mu vnuká hovoriť proti nám; ó brat Leo, napíš, že v tomto je dokonalá radosť. A ak budeme ešte vytrvalo búchať na bránu a ten vyjde nahnevaný a ako dotieravých ničomníkov nás s nadávkami a bitkou zaženie so slovami: „Zmiznite odtiaľto, lotrovskí darebáci a choďte do útulku! Tu sotva dostanete jedlo či nocľah!“ A ak toto všetko trpezlivo, s radosťou a láskou znesieme, ó brat Leo, napíš, že v tomto je dokonalá radosť. A ak donútení hladom, zimou a nocou budeme ešte ďalej búchať, kričať a pre lásku Božiu s plačom prosiť, aby nám predsa len otvoril a pustil dnu; a on, ešte väčšmi popudený, zvolá: „Títo tu sú ale protivní bezočivci. Ale ja im vyplatím to, čo si zaslúžia!“ A vyjde von so sukovicou, zdrapí nás za kapucňu, hodí nás na zem a zaborí do snehu a hlava nehlava nám s tou sukovicou naloží, ak toto všetko znesieme s radosťou a budeme to považovať za útrapy Krista požehnaného, ktoré musíme znášať z lásky k nemu; ó brat Leo, napíš, že tu a v tomto je dokonalá radosť. A teraz počuj záver, brat Leo: Zo všetkých milostí a darov Ducha Svätého, ktoré Kristus dáva svojim priateľom, najväčšia je premôcť seba samého a ochotne podstúpiť príkoria, urážky a nepohodlie z lásky ku Kristovi. Lebo žiadnymi inými Božími darmi sa nemôžeme chváliť, pretože nepatria nám, ale Bohu, ako hovorí Apoštol: Čo máš, čo by si nemal od Boha? A keď to máš od neho, prečo sa chváliš, akoby si to mal sám od seba (porov. 1Kor 4,7)? Ale krížom trápení a príkorí sa chváliť môžeme, lebo Apoštol hovorí: Ja sa nechcem chváliť ničím, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista (porov. Gal 6,14)

Na chválu Ježiša Krista a chudáčika Františka. Amen. P. Peter Vnučák, OFM

Naše dozrievanie

          Bratia a sestry, 
          v tomto veľkonočnom období, ktoré práve prežívame počúvame o tom, ako apoštoli odvážne vyznávali vieru v Ježiša Krista. Vieme, že táto odvaha v ich živote nebola stále, ale že aj oni na svojej ceste za Kristom museli dozrieť. Veľmi dobrým príkladom toho je apoštol Peter. Skôr, ako Pán Ježiš zveril Petrovi do jeho rúk riadenie  Cirkvi, Peter musel prejsť dlhou a ťažkou školou. Tri roky chodil Peter ako učeník s Pánom Ježišom. Bol svedkom Ježišových slov a zázrakov. Ježiš ho nazval skalou, na ktorej vystaví svoju Cirkev. To všetko malo zrejme vplyv na to, že Peter sa začal preceňovať. 
          Keď pri Poslednej večeri Ježiš rozprával o zrade učeníkov, Peter sebaisto vyhlásil: „Aj keby všetci odpadli, ja nie“ .Vtedy Pán Ježiš konkretizoval: Peter, ty ma „tri razy zaprieš“. Ale Peter opäť suverénne opakoval: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa“ 
          Všetci dobre poznáme záver tohto príbehu. Niekoľko hodín po tomto jeho  vyznaní, Peter tri krát zrádza. No tento pád ho nepoložil na zem, neodpadol od viery a od nasledovania Krista ale toto „zlyhanie“ Petrovi pomohlo. Jeho vstávanie je poznačené slzami pokánia. Peter je po svojom páde pravdivejším, lebo je pokornejší. Vidí, že nestačí len jeho dobrá vôľa a ochota, ale že je potrebná aj Božia pomoc, aby sme vytrvali v dobrom až do konca. Možno až vtedy Peter pochopil Ježišove slová: „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ .
          Bratia a sestry, Peter zradil, ale za svoj hriech robil pokánie a to ho upevnilo v tom, aby viac miloval. Preto mu jeho pád pomohol. Urobil ho pravdivejším, pokornejším a oddanejším Bohu. 
V prvom čítaní dnešnej tretej veľkonočnej nedele budeme počuť, ako si Peter smelo počínal pred veľradou. Pred tou veľradou, ktorá odsúdila na smrť Ježiša a mohla aj jeho. Keď ho veľkňaz prísne napomínal, aby on a ostatní apoštoli viac nehovorili o Ježišovi, Peter a apoštoli odvážne a priamo povedali: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ Toto je veľká výzva pre nás všetkých a zvlášť v dnešnej dobe, ktorá sa naoko zdá, že Boha nepotrebuje. Boha treba viac počúvať ako ľudí.
          Milí bratia a sestry, prosme Pána, aby sme mu zostali verní v každej situácií, ale ak padneme, nech nás naše pády a zlyhania nezlomia a nepoložia na zem, ale nech nás opäť postavia na nohy a nech nás viac pripútajú k Bohu.

Martin Tešla, kaplán 

Vidíme alebo nevidíme Pána?

          Každý človek má svoju povahu a mnohí z nás trpia jej zlými prejavmi. Ľudská povaha je veľmi pekne vystihnutá aj v dnešnom evanjeliu. My všetci sme vlastne zobrazení v apoštolovi Tomášovi. Keď mu ostatní tvrdili: Videli sme Pána, on sa zmohol iba na odvrávanie: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.
           Aj my si niektorí podobne povieme, že veríme iba v to, čo vidíme a sme presvedčení, že naše tvrdenie je pravdivé. Keď sa však nad ním bližšie zamyslíme, zistíme, že nemáme pravdu. Stačí si napríklad všimnúť ľudské oko, ktoré vidí iba zlomok z toho, čo je okolo nás. Rozozná iba to, čo je hmotné, ale v našej blízkosti existuje aj veľa nehmotných skutočností. Napríklad vzduch, rádiové či televízne vlny, infračervené alebo ultrafialové žiarenie. Nevidíme elementárne častice hmoty, atómy, molekuly, plyny… hoci sú súčasťou nášho života. Je dobré, že Boh to tak zariadil, lebo pre množstvo vĺn a atómov, ktoré sú okolo nás, by sme nevideli ani jeden druhého. Môžeme smelo povedať, že hoci sú ľudské oči pekné, predsa sú nedokonalé. A preto, že Boh nie je z hmoty, ale je duch, našimi očami ho nemôžeme vidieť. Kvôli tomu Ježiš pokarhal Tomáša, ukázal mu svoje rany, a keď napokon uveril, povedal mu: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.
            Boha teda nedokážeme vidieť svojím zrakom, lebo naše oči nie sú toho schopné, ale ho môžeme hľadať a nájsť svojím rozumom a vierou. Rozum a viera sú našimi duchovnými očami, sú Božími darmi, aby sme poznali Boha a vedeli, že nás miluje, že ho môžeme volať Otcom. Pre túto skutočnosť Ježiš Kristus obetoval aj svoj vlastný život.
           Pred niekoľkými rokmi médiá informovali verejnosť, že v Taliansku istá žena pred smrťou zanechala list na rozlúčku, v ktorom uvádza, že svoj život obetuje preto, aby mohli po jej smrti vyoperovať rohovky z jej očí a dať ich jej synovi, ktorý ako 6-ročný, oslepol. Operácia sa vydarila a chlapec, ktorý bol dlhé roky slepý, opäť uvidel. Matka z lásky k synovi obetovala svoj život.
          Aj Ježiš obetoval život, aby sme mohli vidieť nebeského Otca. V tom je naše šťastie a naozaj sú šťastní tí, ktorí svetlom rozumu a viery ho vidia. Život takého človeka má zmysel, lebo vie, odkiaľ pochádza a kam smeruje. Vie, ako má žiť, znášať utrpenia, ale aj zomrieť, lebo si je vedomý, že nad všetkým je Boh, ktorý nás vidí.
          Prosme za seba, aby sme svojím životom pred Božím pohľadom si pripravovali cestu do večnosti, kde svetlom slávy budeme Boha vidieť takého, aký je, z tváre do tváre.

Marek Gavalier, kaplán