Príhovor kňaza

          Keďže sme kresťania a pokrstení, máme všetci veľké povolanie ku kresťanskému náboženstvu. Kňaz dieťatko krstenca pomaže krizmou na hlave a povie: “… aby si bol sluhom Krista kňaza, proroka a kráľa. To znamená že povolaním kresťana je obetovať seba samého pre svoju vlastnú spásu a spásu iných, že má všetkým slúžiť, obetovať sa ako kráľ a zároveň zvestovať pravdu o Bohu, človeku, večnosti, ale aj o tomto svete, a tak vykonávať prorocké poslanie čiže ma predovšetkým hovoriť pravdu a vyhýbať sa hriechu. Povolanie byť kresťanom je dôležité a tu nejde len o povolanie, ktoré je duchovným povolaním ako ho voláme. Spomeňme na Martu, Máriu a na Lazára – bývali Betánii a Ježiš ich často navštevoval. Lazára nazýval svojím priateľom a plakal pri jeho smrti – to bol ten, ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych. Ďalšími ľuďmi, ktorí si uvedomovali svoje povolanie ísť za Kristom boli Jozef Arimatejský a Nikodém. Neopustili veľradu, ktoré členmi boli. Nikodém sa zastal Ježiša vo veľrade a Jozef Arimatejský sa postaral o pochovanie Ježišovho tela. Spomeňme si aj na farizeja Simona a mýtnika Zacheja. Farizeja Šimona, ktorého Ježiš navštívil a v jeho dome hriešna žena Ježišovi umyla nohy svojimi slzami. U mýtnika Zacheja zase prichádzali na jeho pozvanie ďalší mýtnici. Ježiš sa vyslovil že do jeho domu prišla spása. Poďme ďalej – v Skutkoch apoštolov sa dozvedáme o Tabite, ktorá vynikala dobrými skutkami a almužnou. Miestna cirkev zavolala Petra, lebo bola v žiali nad jej smrťou. Obstúpili Petra s plačom všetky vdovy a ukazovali mu sukne a šaty čo im urobila Tabita. Také bežné materiálne veci, niekedy azda aj objekt rozmarov a módy. A predsa si našli miesto v Písme. V týchto materiálnych veciach bola v tele na kresťanská láska tejto ženy. Odovzdávala s nadšením druhým ovocie svojej šikovnosti a pracovitosti. V Skutkoch apoštolov ktoré opisujú dejiny prvých kresťanských spoločenstiev sa dozvedáme aj o Akvilovi a jeho manželke Priscile. Dali prácu svätému Pavlovi, lebo sa obidvaja živili výrobou stanov a svätý Pavol bol vyučený v remesle tkáča látky na stany. Akvila a Priscila zostali v Efeze. Tu sa podieľali na formácii veľkej osobnosti ranného kresťanstva Apolla. Bol to výrečný a zbehlý Alexandrijčan. Správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst. Priscila a Akvila ho vzali k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu tak presne sa dozvedáme so Skutkov apoštolov mali svoje podnikanie, boli vzdelaní vo viere a zostávajú pre nás obrazom kresťanov vo svete, ktorí sa vedia postarať aj o dôkladnejšie poznanie Pánovej cesty, ba vedia ju aj vysvetliť – to je náznak teraz si spoločnej mužskej a ženskej katechézy.
          Svätosť všetkých má rovnakú dôstojnosť a veľkosť.
         Kňazstvo posväcuje a spája s Kristom kňaza a tých, ku ktorým je poslaný.
        Rehoľný život vytvára objektívne lepšie podmienky pre život s Bohom ale žije nesprávna idea, že ide o akúsi na stavbu kresťanského života istý druh elitných jednotiek, pričom sú rehoľníci pomyselne automaticky svätejší, dokonalejší. Rehoľný ani kňazský život nie je zárukou svätosti ani väčšej svätosti, než sa dá dosiahnuť vo svete.
      Na čom spočíva originalitu zasväteného života? Byť prorokmi pre iných znamená skúmať dejiny ktoré žije, schopnosť interpretovať udalosti: Rehoľník dokáže rozlišovať zlo hriechu a nespravodlivosť, pretože je slobodný. Prorok je zvyčajne na strane chudobných a bezbranných pretože vie, že Boh je na ich strane.
        Prví mučeníci nehovorili: “… preto nemôžem obetovať, lebo  som biskup, som kňaz alebo som z katolíckej akcie alebo z tohto mariánskeho združenia, fokolaŕe. Ale jednoducho povedali: „… lebo som kresťan“. Všetko ostatné je na druhom mieste, to že patríme Kristovi, na všetkých robí bratmi a sestrami a to v nás a z nás vytvára Eucharistia. V Božom kráľovstve nejde o to, kto produkuje desať alebo päť mín, ale Boh sa teší aj z malých úrokov, ktoré budú z lásky k nemu. To je zmysel podobenstva o tom, ako si správca zavolal k sebe sluhov, ktorým zveril jednu mínu, päť mín alebo 10 mín…
          Jedna žena si myslela, že vo videní sa jej zjavil Boh. Šla sa teda poradiť k svojmu biskupovi. Dobrý prelát jej odporúčal: „Drahá pani, možno veríte ilúziám, klamom. Musíte vedieť, že ako diecézny biskup som tu ja, kto môže rozhodnúť, či sú vaše videnia pravé. alebo nepravé.“
„Samozrejme, excelencia.“
„To je moja zodpovednosť, moja povinnosť.“  – dodal.
„Tak teda, drahá pani, urobte, čo vám poviem.“ – „Urobím to, excelencia.“
„Nabudúce, keď sa vám Boh zjaví, ako vy tvrdíte, podrobte ho skúške, aby ste vedeli, že je skutočne Boh.“
„Súhlasím, excelencia. Ale v čom tá skúška spočíva?“
„Povedzte Bohu: „Odhaľ mi, prosím, osobné a súkromné hriechy pána biskupa.“
Ak sa vám skutočne zjaví Boh, prezradí vám moje hriechy. Potom sa vráťte sem a poviete mi, čo vám povedal, mne. A nikomu inému. Súhlasíte?“
„Urobím tak, ako si želáte, excelencia.“ O mesiac pani požiadala, aby ju biskup prijal. Biskup sa jej spýtal: „Zjavil sa vám znovu Boh?“ „Myslím si, že áno, excelencia.“
„Požiadali ste ho o všetko, čo som vám kázal?“
„Áno, excelencia.“ „A čo vám povedal Boh?“
„Povedal mi: „Povedz biskupovi, že na jeho hriechy som zabudol.“ (Ferrero)

Juraj Spuchľák, farár

     Hovorí sa, že známosť plodí pohŕdanie, ale môže viesť aj k nude. To znamená, že to, čo už poznáme, nás nejako veľmi neprekvapuje, ba skôr naopak – je to pre nás normálne. Keď teda my, ktorí poznáme kresťanstvo od detstva, počujeme, že Boh nás tak miloval, že poslal svojho jediného Syna, aby zomrel za naše hriechy, hrozí nám, že si povieme: „To je pekné. Ho, hm!” alebo si pomyslíme: „Áno, ďakujem, že si mi pripomenul, aký som milý.
       Božia šokujúca láska k tomuto hriešnemu svetu je taká veľká, že dal svojho jedinečného Syna, aby každý, kto v Neho verí, nezahynul, ale mal večný život.
Myslíme si o sebe príliš vysoko a príliš nízko o Bohu, takže strácame šok, že Boh, ktorý je absolútne svätý, by miloval hriešnikov ako my natoľko, že by poslal svojho jediného Syna zomrieť, aby nás vykúpil. Zabúdame na Pavlov zázrak (Rim. 5:8): „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnikmi.“ Pavol nikdy nestratil šok z Božej lásky v Kristovi (Gal. 2:20; 1. Tim. 1:15). Ani my by sme nemali.
      Pokorné poučenie o tom, čo je naozaj skutočná láska, uprostred toľkých napodobenín, ktoré vyzerajú ako láska.
Takto vieme, čo je láska: Ježiš Kristus za nás položil svoj život. A máme položiť život za našich bratov a sestry.” A teda najpravdivejším dôkazom lásky je dávanie. Milujem, keď naozaj dávam. Môžeme povedať, že niekoho milujeme, ale čo sme ochotní pre toho človeka urobiť? V realite života a skutočných vzťahov je skutočná láska naozaj zriedka vhodná. Bude to vyžadovať čas, úsilie a obete, aby sa to podarilo. A to nám málokedy príde naozaj vhodné pre nás a našu situáciu.
      Pre Ježiša určite nebolo ľahké dať svoj život za nás na kríži. Minulý týždeň som písal o troch spôsoboch, ktorými sme v pokušení. Verte tomu alebo nie, Ježiš bol pokúšaný diablom týmito tromi spôsobmi; žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života. Pomocou týchto pokušení sa diabol snažil skrátiť Ježišovo poslanie zomrieť na kríži, vybrať si ľahšiu cestu a vyhnúť sa všetkej tej bolesti, poníženiu a utrpeniu. Ale Ježiš sa vybral cestou lásky – pre nás! Nezlacnil spasenie skratkou. Ak by súhlasil s akoukoľvek Satanovou taktikou kapitulácie a kompromisu, naše spasenie a večný život by neboli možné. Počas toho stretnutia na púšti išlo naozaj o veľa – o rozhodovalo za nás, ako veľmi nás Ježiš miluje a kam až zájde, aby nám dokázal svoju lásku.
     Ježiš dal svoj život za nás, lebo nás, hriešnikov, svätý Boh miluje – aký bude moja reakcia?          

Branislav Kožuch, kaplán

        Vzťah Cirkvi sa stal aj súčasťou mnohých rozhovorov dnešných ľudí. Mnoho kresťanov považuje Cirkev len za inštitúciu a často podceňujú, ba priam znevažujú jej úlohu. Niekedy pre liturgické predpisy, ktoré vo svojej právomoci dáva, či mení, pre postoje, ktoré nekonvenujú svetskému zmýšľaniu, alebo jednoducho len preto, aby vyzerali moderní. Treba si však uvedomiť že iba z milosti viery môžeme poznať, že ona je zároveň viditeľná aj duchovná. Tak nás učí Katechizmus. 
          Popritom existuje aj množstvo veriacich, ktorí žijú aktívnym kresťanským životom, ale v poznaní Cirkvi, tajomstva Cirkvi zaostávajú. Mnohí preto ani netušia, ako sa veľmi zmenil pohľad na Cirkev počas Druhého vatikánskeho koncilu a čo to znamená pre život viery. Poznanie tajomstva Cirkvi je veľmi potrebné, aby sme nesnívali a nebojovali za niečo, čo nám Duch ukázal, že máme opustiť.
          Obraz lode sa nám ponúka a to v dvojitej podobe na to, aby sme tento rozdiel poznali. Na tomto koncile došlo k epochálnemu zmenu pohľadu na Cirkev. Obraz lode, bojové lode, pripravenej pod vedením pápeža odrážať útoky nepriateľov konciloví otcovia opustili a priblížili sa k obrazu jednoduchej neozbrojenej rybárskej lode, ktorej základnou úlohou je spustiť siete na lov a nebojovať s nepriateľmi. Oceán, na ktorom sa táto loď pohybuje, je svet, a nové tisícročie. Zvolanie Jana Pavla II., ktoré často vo svojich príhovoroch používal: “Zatiahni na hlbinu!” Nie je len opakovaným Ježišových slov, ale aktualizovaný výzvy pre cirkev v dnešnom svete. Zároveň tento svet vytvára obraz veľkého priestoru, kde nie je jasné, kam sa vlastne chceme plaviť, alebo nie ani viery v to, že jestvuje nejaký prístav, nejaká pevnina. Presadzuje sa model života, v ktorom sa človek sám predstavuje ako absolútny stredu všetkého, ktorý sa nemusí nikomu zodpovedať. A v praxi žijú ľudia tak, ako keby Boha nebolo. No povedzte, či to nie je tak?! Aj v našej farnosti… meste…
          Na to, aby sme sa chopili to aktuálneho obrazu Cirkvi ako lode, ktorá sa snaží urobiť ryby, musíme vedieť a poznať aj tajomstvo podobenstva nášho Pána o horčičnou zrnku, ktorý muž zasieva do zeme a vyrastie z neho veľký strom a o kvase, ktorý žena vmiesi do množstva múky.
          Tajomstvo Božieho kráľovstva Nepodľahnime pokušeniu znechutiť sa z prítomnosti zla a nedokonalosti. Nepodľahnime predstave, že musíme mať silnú a všetkými prostriedkami zabezpečenú Cirkev. A nepodľahnime panike, keď vidíme, že kresťanské spoločenstvo je oproti svetu čoraz menšie a menšie. Ak budeme mať Boží pohľad a trpezlivosť, ak objavíme silu skrývajúcu sa v malom zrnku, kúsku kvasu, nemusíme sa ničoho báť. Tieto tajomstvá, lebo ide o tajomstvá Božieho kráľovstva však treba objaviť. Boh, ktorý nesmierne prevyšuje všetko, čo jestvuje, prichádza do tohto sveta veľa menší, než by sme si mohli pomyslieť, oveľa pokornejší, než by sme si vedeli predstaviť, oveľa jednoduchší, než by sme verili, oveľa bližší, ako by sme sa odvážili nádejať.
          Tak ako pre Židov, tak aj pre nás je to tajomné, prekvapivé a protirečí to našej mentalite, lebo my máme radi silného a mocného Boha, ktorý by bol oporou víťazstiev a úspechov. Ježiš vo svojich tajomných podobenstvách i v sebe samom zjavuje Boha, ktorý je taký veľký, že si môže dovoliť ukázať sa ako malý a chudobný.
          Toto je pohoršenie, ktoré prináša kráľovstvo do všetkých čias. A ak my, Kristovi učeníci, neobjavíme tajomstvo tohto kráľovstva, tak budeme lamentovať nad slabosťou nášho Boha. Budeme sa báť, že sme biedni a nič nemôžeme, že sme len kúsok kvásku oproti veľkej mase múky dnešného sveta. Nebojme sa teda stratiť medzi ľuďmi. Robiť jednoduché vecí s jednoduchými prostriedkami. Dôležitejšie než naše prostriedky je naša skromnosť, dôležitejšie než naše množstvo je naša schopnosť prenikať a zvnútra premieňať múka sa nikdy nestane kvasom a kvas múkou. Ale ich zmiešaním vznikne chlieb večného života pre celé ľudstvo, Preto milujme ľudstvo, ponúkajme mu kvas evanjelia. A nebojme sa, že sa všetko končí, keď sa rozpadávajú zabezpečené štruktúry kresťanstva. Kto by chcel vidieť Božie kráľovstvo alebo Cirkev majestátnu a vyvýšenú, schopnú silou vtlačiť svoje predstavy do spoločnosti, Cirkev plnú pozitívnych štatistík a účinnosti jej pracovníkov, ten si pomýlil dobu – žije ešte v Starom zákone. (Porov. Grach)

Juraj Spuchľák, farár – dekan