Byť pravými a skutočnými Ježišovými apoštolmi

          Dnes sme svedkami koľko ľudí trpí, prežíva krízy a pády. Život človeka je stále v ohrození a nebezpečenstve. Strácame zmysel života a reptáme proti Bohu. Koľkí povieme: ,,Kde si Bože? Existuje Boh?“ Keby tu bol, nebol by to dovolil. Musíme si uvedomiť, že Boh je vždy s nami. Vždy je nablízku, keď ho človek potrebuje. Každá naša životná situácia, každý okamih nášho života má byť spojený s Bohom.
          Čo znamená byť pravým a skutočným Ježišovým apoštolom? Vyžaduje si to vždy sa rozhodnúť pre Ježiša. On má byť Pánom našich sŕdc a preto sa utiekajme vždy k nemu. On je živý Boh. Niekedy však Ježiš vyžaduje od nás radikálne rozhodnutia, ktorým nie vždy rozumieme. Odpoveď nám dáva Božie slovo 23. nedele. V prvom čítaní z knihy Múdrosti čítame: ,,Kto z ľudí môže poznať Božie úmysly? Alebo kto môže pochopiť, čo chce Pán?“ V Evanjeliu čítame: ,,A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ ,,Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“
          Pravý a skutočný Ježišov apoštol musí zvládnuť každý deň, zobrať svoj kríž a nasledovať ho. Musíme sa zriekať vecí, ktoré nás od Ježiša vzďaľujú, alebo sú prekážkou na ceste k nemu. Diabol vždy bude chcieť, aby sme opovrhli Bohom. Bude robiť všetko preto, aby sa oslabil náš vzťah a vzdialil nás od najsilnejšieho zdroja, prameňa nášho života – Ježiša. Povzbuďme sa myšlienkou svätého Jána Mária Vianneya: ,,Akí sme len šťastní, že Ježiš Kristus je pre nás vzorom a príkladom vo všetkých okolnostiach života.“ Tajomstvo požehnaného a šťastného života je to, keď uznáme Ježiša za živého Boha. Dôležité je, aké miesto mu vo svojom živote každý z nás dá. Nebojme sa odovzdať Ježišovi každý problém nášho života. On dokáže so všetkým pomôcť. Naše životy sprevádza kríž, my strácame pevnú pôdu pod nohami, potápame sa v problémoch, sme zúfalí, strácame nádej. Ježiš vie, že sme slabí, že reptáme, keď dopustí na nás nejakú skúšku, kríž.
          Pane Ježišu, daj nám silu a pomáhaj nám, aby sme boli pravými a skutočnými tvojimi apoštolmi. Pomáhaj nám niesť naše životné kríže. Tak sa ti vždy pripodobníme a budeme tvojimi nasledovníkmi. Nech nám k tomu pomáha mocný príhovor Panny Márie Pomocnice kresťanov.   

Vladimír Bača, kaplán

Prvý – po Bohu

          V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.
          Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi.
          Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
          A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“
          Toto podobenstvo Pán Ježiš hovoril veriacim Židom. Nie pohanom, ale tým, ktorí žili duchovne. Čiže je to podobenstvo pre nás, tých čo chodíme do kostola, nie pre tých, ktorí nie sú pokrstení. To posledné miesto nemáme hľadať pre nejakú falošnú pokoru, ale preto, že kresťan má byť tam, kde je Pán Ježiš. On zostúpil z neba a narodil sa v maštali, celý život nevlastnil nič a odchádzal aj bez šiat. Znížil sa a z neba prišiel k tým posledným – ku nám. To všetko len preto, lebo nás má rád.
         Každý človek, ktorý pácha hriech je ten, kto sa stavia na popredné miesto a Pána necháva za sebou. On sa stavia do pozície Pána a káže Pánu Bohu, aby ustúpil. To sa môže stať mnoho krát za deň. Každý, kto sa povyšuje nad Božie prikázania, bude ponížený. A ten kto dovolí, aby jeho hrdosť šla bokom a na prvom mieste bol Pán s tým, čo hovorí v jeho Slove, bude povýšený v nebi medzi svätých – tých, ktorí sú stále s Pánom. Toto poníženie – ustúpenie nemôže byť z povinnosti, alebo len z túžby po pozemskej odmene, ale z lásky k Bohu a k blížnemu. Inú motiváciu človek nezvládne. Tým, že Pán Boh vidí do srdca, vie kvôli čomu konáme každý skutok. Či preto, lebo ho máme radi, alebo len preto, že čakáme odmenu. Kto čaká len na pozemskú odmenu za svoje skutky, bude sklamaný, lebo človek je stvorený pre nebo a tam je miesto, kde Pán Boh odmení v plnej miere. Nech Pán Boh svojou milosťou stále očisťuje naše úmysly pri konaní dobra a chráni nás od každej pýchy.

Dominik Jamrich, kaplán

Spása

          Kto bude spasený? Kto dosiahne večný cieľ raja? Na prvý pohľad sa zdá, že biblické texty nasledujúcej nedele, najmä Izaiáš a Lukáš, nám dávajú protichodné odpovede.
          Text z Izaiáša prináša utešujúce posolstvo plné prísľubov a veľkej nádeje: Boh chce spasiť „všetky národy a jazyky“, pretože je Bohom všetkých bez rozdielu. Ľudia zo všetkých národov prídu na veľké zhromaždenie zachránených. Všetky národy budú Pánovým obetným darom a Boh si vyberie svojich kňazov spomedzi všetkých národov.
          Úplne ináč nám však znie Lukášovo evanjelium, v ktorom tým, ktorí sa pýtajú, koľkí budú spasení, Ježiš dáva dosť skľučujúcu odpoveď: brána pre vstup do raja je tesná; mnohí doň nebudú môcť vstúpiť. Kto sú tí, ktorí budú vylúčení? Odpoveď je prísna: nestačí poznať Ježišovo učenie, nestačí jesť v jeho prítomnosti. Toto všetko je dôležité, ale nestačí to, ak sa človek neobráti. Ak niekto pácha neprávosť, nevstúpi do Božieho kráľovstva.
          Aby sme objasnili zdanlivo protichodné posolstvo dvoch biblických pasáží, predkladá sa nám List Hebrejom, ktorý vysvetľuje, aká je cesta spásy: je potrebné dovoliť Bohu, aby nás napravil, vychoval. Táto jeho výchova je niekedy prísna, ale vždy je zameraná na našu spásu. Je to výchova Otca, ktorý chce z lásky priviesť svoje deti k dobru, k obráteniu. Písmo nás pozýva k tomu, aby sme sa neľakali tejto, hoci niekedy prísnej, výchovy, pretože je znakom lásky Otca, ktorý chce priviesť svoje deti k spáse. Naše životné skúšky nie sú trestom, ale sú pozvaním k nášmu obráteniu a spáse.
          Posolstvo, ktoré nám v nasledujúcu nedeľu Božie Slovo ponúka vo svojej zdanlivej rozporuplnosti, je výzvou k nádeji a k obráteniu. 
          Boh skutočne chce spásu všetkých ľudí. Spása však nie je automatická. Boh nás miluje, ale spása potrebuje rovnako našu odpoveď lásky. Práve v stretnutí medzi Bohom, ktorý miluje človeka a človekom obráteným, ktorý odpovedá láskou na Božiu lásku, sa uskutočňuje spása. 
 

Páter Simeon Peter Brindzák, OFM    

Už aby to bolo

           Bohom zjavená pravda darúva človeku nový pohľad a volá po zmene. Keď Ježišov predchodca sv. Ján Krstiteľ stával po pás vo vodách Jordánu, vyzýval ľud Izraela na obrátenie. Gréčtina má na to výraz metanoia, ktorý sa často prekladá ako morálne očistenie. Základným významom tohto gréckeho slova je však zmena v názoroch alebo v spôsobe myslenia človeka. Ján týmto pripravoval ľudí na príchod Mesiáša, ktorý mal prísť s plnosťou pravdy volajúcej k zmene zmýšľania.
           Ježiš teda svojím učením „rušivo” vstúpil do tohto sveta. Nasledovať ho znamenalo opustiť pásmo vlastných istôt a odhodlať sa zmeniť vnútorné postoje, ktoré dovtedy ovládali život ľudí. Ježiš nemal v úmysle odrádzať ich svojím vyučovaním, iba hovoril pravdu. Čím bližšie sa v kázňach dostával k podstate svojho posolstva, tým viditeľnejšie sa ľudia rozdeľovali do dvoch skupín. Na jednej strane boli tí, ktorí ho úprimne hľadali a chceli dospieť k hlbšiemu pochopeniu; na druhej strane tí, ktorí ho zavrhli, lebo jeho evanjelium bolo pre nich nepohodlné. V tomto fakte bol dôvod jeho reči o rozdelení. Vedel, že nie každý bude ochotný dať sa „vyrušiť” zo starého spôsobu života, a teda medzi ľuďmi (aj tými najbližšími) vzniknú rozdiely, pričom tí, ktorí sa nechajú Ježišom osloviť, sa prirodzene stanú tŕňom v oku tých ostatných.
           Nedajme sa odradiť ani vtedy, ak by sme sa pre svoje presvedčenie stali pre niektorých ľudí nepohodlnými. Nesnažme sa o akúsi diplomatickú reč v záujme zachovania pokoja. Ak chceme týmto ľuďom pomôcť a pritom nestratiť vlastný poklad, ponúkajme im dennodenné svedectvo našej vernosti Ježišovi. Iná cesta neexistuje. Iba Ježiš dáva život. Prinášajme svedectvo o tom, že viera zjednodušuje náš pomer k svetu i k všetkým jeho problémom a že s dôverou v Božiu prozreteľnosť sa bezpečnejšie kráča životom a jeho udalosťami. Krásne o tom hovorí sv. Róbert Bellarmin: „Hory sa nám zdajú veľké, pretože sú blízko, a hviezdy, hoci sú oveľa väčšie, vyzerajú ako svetlé bodky. Keby sme boli na nebi, hviezdy by sa zdali ohromné, tak ako v skutočnosti sú, a hory by sa zdali zrnkom piesku. Ľudia, ktorí majú srdce tu na zemi, považujú za čosi veľké majetok a lopotenie sa na tomto svete. Ak niečo zdedia, ak dosiahnu hodnosti, sú radosťou celí bez seba. Keď stratia halier, poburujú všetkých okolo. Kto však slúži Bohu, býva na vysokej veži viery a je tak ďaleko od vecí tam dole, že sa mu všetky tie veľké a dôležité problémy zdajú detskými hrami. Ak porovná s večnosťou všetky nehody tohto sveta, nebojí sa ich väčšmi ako uštipnutia muchy.”
           Všetci môžeme žiť takýmto životom. Treba sa však preň rozhodnúť. Otázkou je, kedy začneme. 
Marek Gavalier, kaplán

Pravý poklad

 „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“
     Drahí bratia a sestry, pápež František nedávno vyslovil takúto osobnú skúsenosť: Veľakrát, keď som s nejakým kresťanom alebo kresťankou, ktorí sa prišli porozprávať o duchovných veciach, pýtam sa, či dáva almužnu. „Áno,“ hovorí mi. „A povedz mi, dotkneš sa ruky toho, komu dávaš mincu?“ „Nie, nie, hodím mu ju tam.“ „A pozeráš sa tomu človeku do očí?“ „Nie, nenapadne mi to.“ Ak dávaš almužnu bez toho, aby si sa dotkol skutočnosti, bez toho, aby si sa pozrel do očí človeka v núdzi, táto almužna je pre teba, nie pre neho.
     Ježiš nám v úvode dnešného evanjelia ukazuje almužnu ako cestu k hromadeniu si pokladu v nebi. Tým pokladom je večné spoločenstvo s ním. Čo to ale znamená dávať almužnu? Slovo almužna môžeme preložiť ako dobročinnosť. Je to teda činenie dobra voči blížnemu. Nedávno mi istý kňaz spomenul: „Vieš, keď vidím ako ma Boh miluje, keď vidím slúžiaceho Boha, ktorý mi dáva svoju lásku a dobrodenia, nemôžem robiť inak ako ísť a slúžiť ďalej.“ Láska k blížnemu je odpoveďou na lásku Boha k nám. Sme milovaní dokonalou a nekonečnou Láskou s veľkým „L,“ ktorou je Boh. Je to láska bezpodmienečná a osobná. Učme sa aj my milovať tak, ako miluje Boh a ako hovorí aj pápež František: dotýkajme sa konkrétnej životnej skutočnosti človeka.
     Táto životná skúsenosť je u každého iná. Niekto prežíva chudobu materiálnu, niekto duchovnú. Iný smúti po strate blízkeho, iný sa raduje z narodenia dieťaťa. Niekto potrebuje pomôcť s prácou okolo domu, ďalší túži iba nebyť sám. Buďme vnímaví na to, akú situáciu ľudia okolo nás prežívajú a podľa toho ich obdarujme. Naším časom, materiálnou pomocou, milým slovom, úsmevom, radou, povzbudením, či len našou prítomnosťou, kedy si odoprieme čas strávený pri televízii alebo internete.
     Nič tak nestratíme, iba získame. Lebo zriekaním sa pozemských „pokladov“ získavame poklad nebeský.

Denis Čuchran, diakon