Boží sluha biskup Ján Vojtaššák

Výročie prevzatia úradu diecézneho biskupa
Pamätný deň Spišskej diecézy

Homília Mons. prof. Antona Tyrola, farára v Zuberci z 26.02.2022 v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule zverejnené s láskavým dovolením autora:

Najdôstojnejší otec biskup, vysokodôstojný pán rektor seminára, emeritný pán rektor Katolíckej univerzity, milí bratia kňazi a seminaristi, zasvätené osoby, milí mladí priatelia, drahí poslucháči Rádia Lumen, všetci spolu: bratia a sestry!

1.

         Dnes nás na toto posvätné miesto zhromaždila Božia dobrota a ustanovenie, ktoré určil blahej pamäti diecézny biskup Štefan Sečka, keď rozhodol, že v diecéze budeme sláviť pamätné dni. Jedným z týchto dní je výročie prevzatia služby diecézneho biskupa Božieho sluhu Jána Vojtaššáka. 27. februára tohto roku to bude už 101 rokov od tejto udalosti.
          Stali sme sa dedičmi duchovného odkazu tohto vynikajúceho biskupa Spišskej diecézy. Po viac ako troch desiatkach rokov máme ešte stále v pamäti časy ateistickej totality, počas ktorej sme neskonale obdivovali odvahu a vernosť tohto biskupa Bohu a Cirkvi, ako aj zásadám, ktoré si zachoval zo svojho rodinného kruhu, rodného kraja a potom rokmi zušľachtil v kňazskej a biskupskej službe Božiemu ľudu našej diecézy aj celému Slovensku. Boli sme šťastní a brali sme ako veľkú satisfakciu, keď dňa 27. septembra 1990 Krajský súd v Košiciach Božieho sluhu biskupa Jána úplne rehabilitoval od všetkých obvinení, ktoré týmto úkonom boli zrušené a vyhlásené za neplatné. Rovnako sa to týkalo aj biskupov bl. Petra Pavla Gojdiča a Michala Buzalku. Vtedy sa nik neodvolal, nik neprotestoval, ba ani dnes už nikto nenapáda toto rozhodnutie príslušného súdu. Podobne sme sa nesmierne radovali, keď sv. Ján Pavol II. sa ako najvzácnejší pútnik na Mariánskej hore v Levoči 3. júla 1995 vyjadril v tom zmysle, že proces jeho blahorečenia sa môže začať.
          A tak dnes jeho, či ich neprajníkom ostáva už len žurnalistická alebo ideologická rovina, na ktorej realizujú svoje výpady využívajúc liberálne nastavenú spoločenskú mentalitu dnešných čias. Ak však máme čo len štipku zdravého rozumu, tak musíme priznať, že tie isté skutky jedného a toho istého človeka nemôžu byť raz dobré, inokedy zlé a potom zas dobré… vždy podľa toho, aký režim či ideológia tu vládne. Skutky človeka sa hodnotia podľa absolútneho dobra, ktorým je Boh a od neho sa odvodzujú aj hodnotia.
          Môže sa nám zdať, že proces blahorečenia Božieho sluhu Jána Vojtaššáka už trvá pridlho. Je však zaujímavé, že Boží ľud nie je unavený z tohto dlhého čakania a aj naďalej sa vytrvalo modlí za jeho blahorečenie a mnohí aj pozorne sledujú zápas, ktorý sa o túto osobnosť predovšetkým na spomínanej ideologickej rovine v súčasnosti odohráva. Za seba tu chcem povedať, že mi nijako neprekáža dlho trvajúci priebeh tohto procesu. Práve naopak, takto máme možnosť hlbšie pochopiť naše dedičstvo, ktoré nám Boží sluha zanechal. Máme sa o koho opierať v dnešnom zápase s liberalizmom, a tak lepšie pochopiť, kde je naše miesto v snahe o spoluprácu s Bohom na šírení Božieho kráľovstva. Sme vďační súčasnému postulátorovi Petrovi Jurčagovi za jeho bravúrny výkon, pretože svojou trpezlivou a precíznou prácou dosiahol, že proces pokračuje a veríme, že naplnenie všetkých náležitostí, ktoré z administratívnej stránky k procesu patria, už nie je ďaleko.

(Pokračovanie)

Deti v kostole, evanjelium o nepoctivom správcovi

          Nepoctivým správca, ktorý korumpoval dlžníkov svojho pána na úkor jeho majetku, aby sám dostal pomoc v čase núdze vyvolanej iba podozrením. Správa majetku iných sa vždy spájala s potrebou absolútnej dôvery bez ochrany obvineného dôkazmi.
          Podobne je to v našom prípade s potrebou účasti detí na svätých omšiach. Veľmi prosím nás všetkých, aby sme boli trpezliví pri znášaní šuchotu alebo hlasu dieťaťa v kostole v kočíku alebo bez neho.
          Rodičov prosím o ohľaduplnosť a zodpovedné rozhodovanie v prípade, že dieťa nemožno utíšiť.
          Hoci nechcem Vašu trpezlivosť napínať na hranicu, prosím, aby sa rodičia nebáli na sväté omše zobrať aj dieťa. Najmä na tie nedeľné, ktoré budú pre rodiny. V nedele o 10:30.
          Niekedy stačí málo: v jednej triede boli dvaja žiaci s rovnakými menami: Kevin Adams. Jeden vynikajúci a druhý darebák. No na prvé rodičovské stretnutie mama nedobrého žiaka prísť nemohla. Prišla sa opýtať skôr. „Keby sme mali všetkých, ako je váš syn! Môžete byť spokojná, objímte ho a pohlaďte, pobozkajte. Máte skvelého syna!“
         Na druhý deň prišiel chlapec za učiteľkou a povedal: „Pani učiteľka, pomôžte mi! Bola tu moja mama včera a doma ma objala, pohladila, vystískala a pobozkala. To sa mi nestalo už ani nepamätám.“
           Učiteľke došlo, že sa pomýlila, chlapec pokračoval: „Pani učiteľka, chcel by som byť dobrým, aby ma moja mama objala, pobozkala, viem, že nie som taký, pomôžte. Doteraz na mňa iba kričala, aj bila… Viem, že nie som dobrý, ale chcel by som.“ Učiteľka mu radila, povzbudzovala a na konci školského roka bol na tej úrovni ako jeho menovec. Jedno stretnutie zmenilo tohto chlapca k lepšiemu životu.
          Často stačia povzbudivé slová k zodpovednosti a čas venovaný pre budovanie vzťahov, utuženie rodinného puta. Je to však nutné. Koľkým ľuďom sme každý z nás vďačný za povzbudenie v ťažkých chvíľach! Pomodlime sa za nich. A povedzme im to.
          Aj my sme nepoctiví správcovia, na ktorých budú žalovať vlastné hriechy. A predsa sa môžeme dobrým plnením svojich kresťanských a rodičovských povinností vyviazať pre Božie milosrdenstvo z trestu a žiť v spoločenstve svätých. Iná cesta nie a nebola ani pre svätých.                  

Juraj Spuchľák, farár  – dekan

Špendlíky

          Iste každý z nás by vedel dobre dlho rozprávať o tom, čo nám robí radosť a kedy sme šťastní. Skúsili ste sa však niekedy zamyslieť nad tým, čo Bohu robí radosť, kedy je On šťastný? Odpoveď nachádzame v dnešnom evanjeliu: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.
          Už vieme, čo robí Bohu radosť? Obrátenie hriešnika! Možno mnohým z nás toto konštatovanie vyrazí dych. Boh má radšej jedného hriešnika ako deväťdesiatdeväť spravodlivých? V týchto Ježišových slovách je vystihnutá intenzita radosti. Ako príklad si zoberme rodičov, ktorí majú radosť z jedného zo svojich detí, ktoré v živote poblúdilo a opäť sa vrátilo na správnu cestu. Veď s ostatnými deťmi, ktoré sú dobré, žijú v neustálej radosti, ale z návratu zlého dieťaťa, majú nesmiernu radosť.
          Takým otcom je aj Boh. Má veľkú záľubu v deťoch, ktoré sú dobré, milujú ho a snažia sa žiť podľa jeho zákonov. Jeho záľuba sa však zväčšuje u tých detí, ktoré sa k nemu vracajú, lebo predtým boli zlé, nemilovali ho a urážali ho. A teraz buďme úprimní: Môže niekto z nás povedať, že je dobrý? Môže niekto s istotou tvrdiť, že Boh má z jeho života radosť?
          Počujme, ako o tomto probléme píše duchovný spisovateľ Carlo Caretto: Vždy, keď som mal pred očami obraz Dobrého pastiera, myslel som si, že ovca, ktorú nesie na pleciach je ktosi iný a ja mu ju musím pomôcť hľadať. Keď som však zostarol, zistil som, že tou ovcou na Ježišových pleciach môžem byť ja sám. A tak Caretto iba potvrdzuje slová svätého Jána: Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.
          Možno aj my máme chuť rozmýšľať, kto z nášho okolia je tou stratenou ovcou. Ale to nie je správne! Pýtajme sa radšej: Nie som ja stratená ovca? Nenechá Ježiš jednu ovečku, aby hľadal deväťdesiatdeväť stratených? Veď si len všimnime správanie mnohých ľudí okolo seba. Chodia síce každú nedeľu do kostola, ba občas si vykonajú aj dajakú púť, ale od pondelka do soboty žijú ako neveriaci. A uvažujme: Nepatrím medzi nich aj ja? Ak niekto zistí, že má medzi nimi miesto, iste sa začne logicky pýtať: Čo mám robiť? Skúsme od pondelka do soboty všímať si, aké sú naše rozhovory s manželkou, manželom, otcom, matkou, spolužiakmi, kolegami, susedmi… Sledujme naše názory na Cirkev, na kňazov, na náboženstvo, na ľudí okolo seba, na spoločenské dianie… Skúmajme naše skutky od rána do večera a to najmä vo vypätých situáciách, počas únavy alebo nechuti pracovať či študovať… Vtedy sa pýtajme: Sú moje rozhovory, názory, skutky v súlade s Božími prikázaniami? Alebo mám nebodaj svoj vlastný mravný kódex? Lebo utekať celý týždeň od Krista ako splašená ovca a v nedeľu prísť do kostola, nie je ani čestné ani úprimné. To by bolo divadlo, v ktorom celý týždeň hrám svoje hry a v nedeľu očakávam aplauz od Ježiša. Skôr by sme sa mali podobať zblúdenej ovci, ktorá povie: Pane, zhrešil so proti tebe, nie som hodný byť tvojim bratom a sestrou, prijmi ma ako zblúdenú ovcu a daj mi silu, aby som ďalší týždeň vytrval v tvojej blízkosti. Len v takomto postoji k vlastnému životu môžeme Ježišovi dopriať radosť a sebe postupné uzdravovanie.
           O najväčšom bankárovi Lafittovi sa hovorí, že ako chudobný chlapec šiel k istému bankárovi, aby ho prijal do práce. Bankár mal veľmi zlú náladu a chlapca vyhodil, hoci mal odporúčanie od priateľov bankára. Keď chlapec odchádzal z jeho kancelárie, videl na zemi špendlík a zodvihol ho. Bankár to spozoroval a zavolal ho späť. Spýtal sa ho: Čo si to zodvihol? Špendlík, odvetil chlapec, niekedy sa mi môže zísť. Bankárovi sa páčilo, že si všíma maličkosti a prijal ho do práce.
           Tento príbeh nás poúča, že dokonalosť vzniká odstraňovaním maličkých chýb. Dovoľme dnes Ježišovi, aby nás objal svojou milosrdnou láskou, v ktorej pocítime túžbu polepšiť sa a vyzbierať „špendlíky“ z nášho života, lebo doznajme, že nie sme svätí a bola by veľká tragédia, keby sme so sebou zostali spokojní.

Marek Gavalier, kaplán 

Byť pravými a skutočnými Ježišovými apoštolmi

          Dnes sme svedkami koľko ľudí trpí, prežíva krízy a pády. Život človeka je stále v ohrození a nebezpečenstve. Strácame zmysel života a reptáme proti Bohu. Koľkí povieme: ,,Kde si Bože? Existuje Boh?“ Keby tu bol, nebol by to dovolil. Musíme si uvedomiť, že Boh je vždy s nami. Vždy je nablízku, keď ho človek potrebuje. Každá naša životná situácia, každý okamih nášho života má byť spojený s Bohom.
          Čo znamená byť pravým a skutočným Ježišovým apoštolom? Vyžaduje si to vždy sa rozhodnúť pre Ježiša. On má byť Pánom našich sŕdc a preto sa utiekajme vždy k nemu. On je živý Boh. Niekedy však Ježiš vyžaduje od nás radikálne rozhodnutia, ktorým nie vždy rozumieme. Odpoveď nám dáva Božie slovo 23. nedele. V prvom čítaní z knihy Múdrosti čítame: ,,Kto z ľudí môže poznať Božie úmysly? Alebo kto môže pochopiť, čo chce Pán?“ V Evanjeliu čítame: ,,A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ ,,Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“
          Pravý a skutočný Ježišov apoštol musí zvládnuť každý deň, zobrať svoj kríž a nasledovať ho. Musíme sa zriekať vecí, ktoré nás od Ježiša vzďaľujú, alebo sú prekážkou na ceste k nemu. Diabol vždy bude chcieť, aby sme opovrhli Bohom. Bude robiť všetko preto, aby sa oslabil náš vzťah a vzdialil nás od najsilnejšieho zdroja, prameňa nášho života – Ježiša. Povzbuďme sa myšlienkou svätého Jána Mária Vianneya: ,,Akí sme len šťastní, že Ježiš Kristus je pre nás vzorom a príkladom vo všetkých okolnostiach života.“ Tajomstvo požehnaného a šťastného života je to, keď uznáme Ježiša za živého Boha. Dôležité je, aké miesto mu vo svojom živote každý z nás dá. Nebojme sa odovzdať Ježišovi každý problém nášho života. On dokáže so všetkým pomôcť. Naše životy sprevádza kríž, my strácame pevnú pôdu pod nohami, potápame sa v problémoch, sme zúfalí, strácame nádej. Ježiš vie, že sme slabí, že reptáme, keď dopustí na nás nejakú skúšku, kríž.
          Pane Ježišu, daj nám silu a pomáhaj nám, aby sme boli pravými a skutočnými tvojimi apoštolmi. Pomáhaj nám niesť naše životné kríže. Tak sa ti vždy pripodobníme a budeme tvojimi nasledovníkmi. Nech nám k tomu pomáha mocný príhovor Panny Márie Pomocnice kresťanov.   

Vladimír Bača, kaplán

Prvý – po Bohu

          V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.
          Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi.
          Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
          A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“
          Toto podobenstvo Pán Ježiš hovoril veriacim Židom. Nie pohanom, ale tým, ktorí žili duchovne. Čiže je to podobenstvo pre nás, tých čo chodíme do kostola, nie pre tých, ktorí nie sú pokrstení. To posledné miesto nemáme hľadať pre nejakú falošnú pokoru, ale preto, že kresťan má byť tam, kde je Pán Ježiš. On zostúpil z neba a narodil sa v maštali, celý život nevlastnil nič a odchádzal aj bez šiat. Znížil sa a z neba prišiel k tým posledným – ku nám. To všetko len preto, lebo nás má rád.
         Každý človek, ktorý pácha hriech je ten, kto sa stavia na popredné miesto a Pána necháva za sebou. On sa stavia do pozície Pána a káže Pánu Bohu, aby ustúpil. To sa môže stať mnoho krát za deň. Každý, kto sa povyšuje nad Božie prikázania, bude ponížený. A ten kto dovolí, aby jeho hrdosť šla bokom a na prvom mieste bol Pán s tým, čo hovorí v jeho Slove, bude povýšený v nebi medzi svätých – tých, ktorí sú stále s Pánom. Toto poníženie – ustúpenie nemôže byť z povinnosti, alebo len z túžby po pozemskej odmene, ale z lásky k Bohu a k blížnemu. Inú motiváciu človek nezvládne. Tým, že Pán Boh vidí do srdca, vie kvôli čomu konáme každý skutok. Či preto, lebo ho máme radi, alebo len preto, že čakáme odmenu. Kto čaká len na pozemskú odmenu za svoje skutky, bude sklamaný, lebo človek je stvorený pre nebo a tam je miesto, kde Pán Boh odmení v plnej miere. Nech Pán Boh svojou milosťou stále očisťuje naše úmysly pri konaní dobra a chráni nás od každej pýchy.

Dominik Jamrich, kaplán