Keď v roku 1972 celý Bangladéš postihli záplavy, Matka Tereza tam ihneď poslala na pomoc svojej sestry. Zavolali ich skôr na prácu a nadľudské výkony. Prosili ich, aby výnimočne neprerušovali svoju prácu v čase určenom na modlitbu.
Matka Tereza sa postavila proti tomu: Nie, sestry prídu domov na adoráciu a svätú omšu. Matke Tereze bolo jasné, že sila jej sestier sa stratí, ak ju denne nenačerpajú na omši a adorácii.
Nespočetnekrát matka Tereza citovala výrok: Rodina ktorá sa spoločne modlí, spolu aj zostane. Výrok pochádza od otca Paytona, amerického kňaza a veľkého apoštola rodinnej modlitby. (Z knihy: Matka Tereza – zápisky z knihy neobyčajné príbehy.)
Celkovo sa mi vidí, že dnešní kresťania na Slovensku nemajú vzťah k modlitbe, čo vyjadruje aj skladba náboženskej literatúry a jej ponuka v rámci katolíckych vydavateľstiev. Skôr vidíme meditačné a teologické knihy pre obranu viery alebo svedectvá. Modlitby však nie sú práve v kurze. Populárne Výlevy alebo spevníky už nevychádzajú, ak tak so základnými modlitbami. Chýbajú rodinné pobožnosti a tie úchvatkom vychádzajú príležitostne pri nejakej udalosti ako je Advent a podobne ako letáky. V poslednej dobe prichádzajú na trh aj modlitbové texty s oživením náboženských dramatizovaných modlitebných stretnutí ako je napríklad Hľadanie prístrešia. Chvályhodne v tomto smere konajú niektoré rehoľné vydavateľstvá. Hoci v malej miere.
Duch modlitby v rodinách musí rásť a chvála Bohu, v niektorých žije. Musí to byť rozšírený zvyk. Modlitba je nosný prvok duchovného života každého katolíka aj kresťana.
Ak chceme deťom v rodinách niečo dať, tak je to sila modlitby, ak zažijú živú Božiu prítomnosť, pri vypočutí modlitby, pri ochrane Božej pre rodinné podujatia, či modlitbe za uzdravenie.
Chválové stretnutia a ich rozvoj je znakom potreby modlitby, ale je to len jedna forma modlitby. A často bez nárokov na modliaceho sa.
Potrebujeme modlitbu sústredenú a tichú. Dôvernú a dôverujúcu.
Jacques Mourad, biskup v Sýrii bol väznený a takmer umučený na smrť džihádistami. S pomocou moslimov sa dostal z väzenia. Redaktor zo slovenského portálu robil s ním rozhovor. V ňom bola aj takáto pasáž:
Redaktor: Nešokovalo vás, že kým jedni moslimovia vás mučili a pokladali za nič, druhí vás zachránili a boli ste pre nich rodinou?
Biskup: Toto je veľmi dôležitý moment. Nikdy vo svojich životoch nesmieme generalizovať. Boh nás stvoril všetkých úžasne na svoj obraz. Ak spravíme chybu, zločin, zlyháme, nie je to preto, že nie sme dobrí, ale preto, že sme podľahli egoizmu a svojej slabosti.
Cesta, ako oslobodiť náš svet, naše komunity, je učiť ľudí o skutočnej slobode nezaťaženej žiadnymi záujmami a byť blízko ku všetkým, nielen k svojim. Sme pozvaní prijímať aj ľudí, s ktorými bytostne nesúhlasíme, bez súdenia. A to sa týka každej situácie. Ako sa u nás hovorí: Ak on sa má dobre, aj ja sa mám dobre.
Sme pozvaní prijímať aj ľudí, s ktorými bytostne nesúhlasíme, bez súdenia. Naším svedectvom má byť pomoc všetkým bez rozdielu. Takáto cesta potvrdzuje našu identitu Kristových učeníkov.
Viete, aký je rozdiel medzi moslimami a kresťanmi?
Redaktor: Prezraďte.
Biskup: Najväčší je v tom, že moslimovia sa naozaj stále a všade modlia. Čas na modlitbu je neoddeliteľnou súčasťou ich bytia. My kresťania strácame ducha modlitby. Treba sa k nemu neustále vracať.
Obnovíme silu modlitby a chuť modliť sa tak, aby bola modlitba pre nás prácou a práca modlitbou. Ďakujem všetkým, ktorí sa modlite hodiny doma, aj v kostole. Zachraňujete Cirkev a našu farnosť. Ďakujem rehoľníkom a rehoľniciam za ich modlitbu breviára a aj mnohým veriacim našej farnosti.
Juraj Spuchľák
