Dokiaľ je „lopta v hre“, všetko je možné

          Drahí bratia a sestry!
          Istý kňaz spomína na jednu rodinu, ktoré ťažko ochorel manžel a pretože ho zavolali ku chorému, chcel sa prihovoriť manželke a dospelému synovi, ktorí prežívali ťažké chvíle, aby ich povzbudil a potešil nádejou na Kristovu prítomnosť v ich živote napriek ťažkostiam, ktoré sa spájali s chorobou ich manžela a otca.
          Syn prerušil kňaza po prvých slovách kňaza takto: “Pán farár, viem, že nás chcete povzbudiť, ale nie je to potrebné. My sme už zažili Božiu prítomnosť starostlivosť Božiu v týchto ťažkých dňoch, spracovali sme to, a preto dovoľte, aby som vám najskôr povedal niečo ja.
          Pred chorobou otca sme cítili a vnímali spolu s mamou, že otec bol na hranici odchodu z manželstva, že má ešte dvojitý život. Po príchode choroby, o ktorej lekári vyslovili ako neliečiteľnej a odporučili iba paliatívnu starostlivosť, po príchode domov, sa otec veľmi s nami zblížil. Spoločne sme strávili mama, ja a otec veľa spoločných chvíľ pri posteli otca. Otec nakoniec povedal: „Ďakujem Vám všetkým. Až teraz viem, čo je to mať syna, a manželku.“ Otec zomrel po niekoľkých mesiacoch. A ja teraz viem, čo znamená mať otca…”
          Podobne ako v športovom zápase – v ľudskom v živote nie je nič stratené dovtedy, kým človek žije, a kým je možné, že sa stretne s Bohom, so svojím povolaním, ktoré mu dal a preto si nesmime nikdy zúfať, ale modliť sa za seba aj za druhých, aby sme sa my aj naši blízky s Pánom Ježišom stretli.
          Evanjelium tejto nedele o synoch, z ktorých jeden súhlasil a prijal príkaz otca, aby išiel pracovať do vinice a nakoniec nešiel, druhý však nechcel ísť, ale nakoniec išiel pracovať, vidíme, že plniť Božiu vôľu znamená konať to, čo Boh od nás očakáva. Lebo to je pre nás dobré. Osožné po ľudskej aj duchovnej stránke. Pre pozemský i večný život. Nikdy sa neutekajme od toho, čo od nás očakáva Boh, keď to cítime o svedomí, vnímame z okolností života.
          Skončili sa prázdniny a dovolenky, je potrebné aby sme išli ďalej – do škôl a do práce, aby sme – oddýchnutí viac alebo menej – boli si vedomí toho, že sme stvorení pre budovanie vzájomných vzťahov s Bohom vo svojom srdci, navzájom vo svojich rodinách, medzi sebou na pracoviskách.
          A pamätajme, že najdôležitejšia je pokojná atmosféra medzi nami, obetavý život aj vtedy, keď obeta neprináša hneď výsledok, ale je potrebná pre udržanie duchovného dobra v našom srdci, lásky k Bohu, poriadku v našich vzťahoch.

Juraj Spuchľák, farár