Keď zahynú horolezci, niektorí ľudia sa pýtajú: “Načo tam liezli?” Niekedy sa to pýtajú tí, čo sami nikam neliezli a nikdy nepoznali krásny pocit víťazstva nad sebou. Vášniví horolezci a turisti hodiny rozprávajú o krásach, ale aj o smutných stránkach, lezenia na kopce. Možno si teraz poviete, že tam dnes mnohí lezú len tak z roztopaše, že už to nie je o prekonávaní ľudských limitov. Ale vyjsť na kopec je často o prekonávaní našich vlastných obmedzení. Každý človek má svoje „kopce”, o ktorých sníva a lezie na ne. Nielen pre krásu, pocit víťazstva alebo svetskú slávu, ale hlavne preto, aby mal jeho život nejaký zmysel.
Nedávno som čítal o príbeh slávneho hudobníka, ktorý hral tak krásne, že mu jedna nadšená poslucháčka povedala: „Dala by som život za to, keby som vedela hrať tak, ako vy majstre.” A majster jej odpovedal: „Veď ja som dal, celý svoj život som venoval hudbe.” Poznám mnohých, ktorí dajú celý svoj život svojmu povolaniu. To sú tí šťastní, ktorí povolanie našli a pochopili, že to je vlastne ich život a jeho zmysel. A poznám aj takých, čo len tak sedia, nadávajú, kritizujú a pýtajú sa: „Prečo to robia? Načo tam lezú?”
Chudobná vdova dala všetko, aby mohla ísť do chrámu. Prečo tam ide? Naozaj tam musí ísť?
Slávni maliari, hudobníci, spisovatelia, vynálezcovia, objavitelia, vedci, podnikatelia, majstri stavebníci a remeselníci, všetci tí, ktorí posúvali svet dopredu – tí všetci niekam liezli. Horelo im srdce, dávali do toho všetko a niekedy obetovali aj svoj život. Často boli počas svojho života zosmiešňovaní, niekedy prenasledovaní alebo zabití – niekedy preto, že otvorene povedali pravdu, prejavili vieru, postavili sa proti nespravodlivosti a zlu. Mnohí z nich nezažili slávu, len poníženie, ale ich mená si história pamätá. Mená ich katov slávne nie sú. Ľudia mi niekedy hovoria, že časy hrdinov a hrdinstiev sú preč, vraj netreba nikam liezť, riskovať a komplikovať si život, že je to nezmysel.
Myslím si, že takéto konanie by bolo našim koncom. Nikdy nesmieme prestať snívať, veriť v spravodlivosť, lásku a nádej, pokúšať sa vyliezť tam, kam ľudia ešte nevyliezli, hľadať, objavovať, učiť sa, prekonávať prekážky a pomáhať druhým. Najradšej mám ľudí, ktorým keď poviete, že je niečo nemožné, tak to začnú skúšať. A najviac mi lezú na nervy tí, ktorí neustále opakujú, ako sa nič nedá.
Chudobná vdova ani vo svojej ťažkej práve pre toto dala viac ako ostatní – dala všetko, lebo neprestala veriť, neprestala snívať, neprestala dúfať… A preto kráča, preto ide… do chrámu.
Musíme liezť ďalej priatelia, aby sme sa mohli pozrieť do zrkadla, aby sme nepodľahli malomyseľnosti o víťazstve zla, aby mal náš život zmysel. Mnohých zasypú lavíny a možno ich ani nenájdu. Z niektorých urobia bláznov, z iných sa budú posmievať – tí, ktorí sa už nevedia zo srdca ani smiať, iba sa cynicky uškŕňať, sedieť v bezpečí za oknom a „drístať“ o tom, aké je všetko skazené. A skazení sú iba oni – všetky ideály a sny vymenili za válovy, pri ktorých mľaskajú ako prasatá a v duchu závidia tým, ktorí slobodne lietajú do nebies a lezú na vysoké štíty.
Nezabudnime, Ježiš pochválil túto vdovu, nie karhal. A myslím, že to robí aj dnes – hľadá takýchto mužov a ženy.
Branislav Kožuch
