Celá Mojžišova reč, ktorej môžeme načúvať v prvom čítaní dnešnej nedele, je pozvaním k zachovávaniu Božích prikázaní. Zákon nie je proti človeku, ale pre človeka a pre jeho dobro, podobne ako je dobrom pre rieku, aby mala dva brehy, umožňujúce jej tiecť jedným prúdom a nepremeniť sa tak na bažinu. Na spoločenskej rovine umožňuje zákon Izraelu, aby existoval ako ľud putujúci k zasľúbenej zemi. Z tlupy nomádskych kmeňov sa stáva jednoliaty národ, ľud bol v podstate oslobodený z otroctva, aby mohol slobodne slúžiť Bohu.
Táto základná hodnota nie je pri prechode od Starého zákona k Novému vôbec popieraná. Nie je vôbec pravdou, žeby evanjelium zrušilo zákon, Ježiš naopak hovorí: „Nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona.“ (Mt 5, 18). Zachovávanie prikázaní zostáva podmienkou pre vstup do zasľúbenej zeme: „Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 17). Plniť Otcovu vôľu alebo uvádzať do praxe jeho prikázania, to sú stále opakujúce sa témy evanjelia. Svätý Jakub nám to pripomenul v druhom čítaní: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi.“ (Jak 1, 22).
V čom spočíva zdokonaľovanie zákona, ktoré Ježiš priniesol? Snáď v skutočnosti, že dopĺňa iné prikázania, než aké nájdeme v Mojžišovom zákonníku, napríklad prikázanie vzájomne sa milovať, ním priamo označované ako „svoje“ prikázanie? Alebo v tom, že radikalizuje požiadavky Starého zákona do takej podoby, ktorá je nevídaná dokonca aj v súčasnosti (odpúšťať nie iba sedemkrát, ale zakaždým, milovať aj nepriateľov)?
Tou najzásadnejšou novinkou je však niečo iné. Ježiš presúva všetok zmysel a význam Zákona z vonkajšieho k vnútornému, z pier do srdca, z „vonkajška“ človeka do jeho „vnútra“. Aby sme pochopili toto Ježišovo dôrazné odvolanie sa na vnútro človeka, potrebujeme vedieť, čo sa stalo s Mojžišovým zákonom v náuke a praxi farizejov, alebo aspoň niektorých z nich, tých najviac nepriateľských voči Ježišovi. Stal sa z neho súbor malicherných praktík, často bezduchých a neživotných; svätosť spočívala prevažne vo formálnom a čo najpresnejšom zachovávaní zákona a tradície otcov: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám,“ hovoril farizej v chráme.
V tejto chvíli je vhodné položiť si dôležitejšiu otázku: Komu vlastne všetky tieto veci Ježiš hovorí? Sú to iba farizeji v dobe, v ktorej žil? Evanjelium nám ani na okamih neumožňuje nechať sa upokojiť touto ilúziou. „Počujte ma všetci a pochopte!“ Tieto slová, ktoré v ten deň povedal Ježiš svojim učeníkom, sa obracajú aj na nás. Farizejský spôsob zmýšľania neskončil s farizejmi Ježišovej doby, ale prenasleduje náboženský život veriacich až dodnes. Aj dnes existuje riziko, že zredukujeme vieru iba na určité formálne náboženské praktiky a budeme sa považovať za zbožnejších a riadne žijúcich s Bohom, čím početnejšie budú naše pobožnosti, ktorých sa zúčastňujeme, čím viac sviečok zapálime, čím viac ružencov odriekame alebo čím viac púti uskutočníme.
Aj dnes môže medzi nami existovať pokrytectvo, keď konáme alebo nekonáme nejakú vec len z toho dôvodu, aby nás nejaká osoba videla a spoznala v rúchu zbožného kresťana katolíka, a iná nás zase videla ako človeka, ktorý sa o náboženské veci veľmi nezaujíma alebo je voči ním rezervovaný (napr. v škole alebo práci).
Poprosme dnes Pána, aby prišiel a očistil naše srdce, rovnako ako kedysi vyčistil Jeruzalemský chrám. Aby naše srdce oslobodil od akejkoľvek povrchnosti a formalizmu, ktorý nám bráni žiť našu vieru s radostným a úprimným srdcom.
Pavol Forgáč, kaplán
v Oravskom centre mládeže
