„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Ž 22)
Milí bratia a sestry!
Najprv vchádza do Jeruzalema ako oslavovaný kráľ a o pár dní za múrmi mesta umiera odsúdený ako zločinec. Obdivovanú silu vystriedala zavrhovaná slabosť – aspoň tak sa to zdá navonok. No viera nás učí pravde, že najsilnejšia chvíľa bola, keď ako najslabší bol pribitý na kríž. Áno, aj v slabosti je sila.
Nedávno rozprával jeden kňaz príhodu o tom, ako sa mu nedarilo pripraviť si dobrú kázeň na prvé sväté prijímanie. Nešlo mu to ani večer, ani ráno a tak použil osvedčenú kázeň “búrka na mori”, ktorú už v mestečku všetci poznali. “Hanbil som sa, najradšej by som sa bol pre svoju slabosť pod zem prepadol,” hovorí kňaz. Keď odchádzal z kostola, skrížil mu autom cestu neznámy muž. “Vaša kázeň bola pre mňa, pán farár, ďakujem vám za ňu,” hovorí neznámy muž. Ten človek sa dostal do ťažkej životnej situácie a kázeň mu možno zachránila život alebo pomohla nájsť ďalšiu cestu. “Aj takto používa Pán našu slabosť vo svojich plánoch,” hovorí skúsený kňaz a usmieva sa.
Keď sme pri sile a sebavedomie nám hovorí, že všetko zvládneme sami, tak často zakopneme. Keď sme bezmocní, tak sa k nám vystrie neviditeľná ruka, ktorá nás dvíha a dáva nám silu. Len sebavedomie musí ustúpiť prijatiu vlastnej bezmocnosti a pomoci, ktorá prichádza.
Anselm Grün píše v jednej zo svojich kníh: „Ľudský život je paradox. Človek musí bojovať a v tomto boji sa snaží prekonávať svoje slabosti. Pritom však získa skúsenosť, že vlastnými silami sa nikdy nestane pánom seba samého, že v sebe nie je schopný napĺňať dobro. Je celkom odkázaný na Božiu milosť a pomoc, a predsa musí nasadiť všetky svoje sily a ďalej bojovať. Až potom, čo už využil všetky svoje možnosti a všetko, čo bolo v jeho silách, smie pokorne priznať porážku a uznať, že to, čo je v živote najdôležitejšie, si nemôže vydobyť, ale môže to iba prijať. A tak človek dospieva k pokore jedine bojom, avšak vybojovať si ju nemôže – pokora znamená priznať si, že vo svojom boji neuspel.”
A tak nezúfajme nad našou slabosťou. Keď nevládzeme, nevieme ako ďalej, alebo cítime, že sme v koncoch, spomeňme si na slová: „Do Tvojich rúk svoj život vkladám.”
Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V. I. A. C., Trstená)
