Na čo je obraz Pána Ježiša a dvoch učeníkov v kostole?

          Otec biskup František vyhlásil nový pastoračný plán na tento rok – je to tematický obraz plánu.
          Obraz – ikona Emauzských učeníkov v našich kostoloch zobrazuje udalosť po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Z Evanjelia podľa Lukáša 24, 13-3. Obdobie Adventu a Vianoc je zmeranie na prvú časť príbehu, zobrazujúceho Ježiša, ako sa pripojí k učeníkom.
          Evanjelista umiestňuje príbeh emauzských učeníkov „do toho istého dňa“. Je to „prvý deň týždňa“ (Lk 24,1) – deň zmŕtvychvstania – ktorý znamená pre učeníkov začiatok nového času, ak sú ochotní prijať novosť, ktorú je Boh schopný vniesť do ľudského diania. Chceme byť ľuďmi Veľkej Noci. Ak pozorne čítame text, uvedomíme si, že práve táto novosť obom učeníkom spočiatku chýba: hovoria o prázdnom hrobe, o videní anjelov a o zvestovaní zmŕtvychvstania, o tom, čo ženy a učeníci keď išli k hrobu, videli a počuli; napriek tomu sa vracajú so smutnými tvárami. Videli zlyhanie svojich očakávaní. Ich nedostatok sebadôvery je možno motivovaný strachom a zmätkom. Faktom zostáva, že práve v tej najlepšej chvíli, teda keď mohli mať dôkaz o Ježišovi a ako sa to všetko vyvinie ďalej, sa rozhodli odísť sklamaní z Jeruzalema. Všetko sa začína meniť v živote dvoch učeníkov vtedy, keď sa k nim pridá neznámy spolupútnik, s ktorým sa podelia o trpkosť. Aj my si uvedomíme, že Boží Syn stále prechádza okolo, pretože nám sľúbil: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20) Najprv sa Ježiš „priblížil a kráčal s nimi“. Tieto dve slovesá vyjadrujú blízkosť Boha k ľuďom a zdieľanie ich existencie prostredníctvom tajomstva vtelenia Krista. Stretnutie je jedným z najkrajších obrazov prítomnosti Boha medzi nami. A tak nám ukazuje štýl, akým musíme pristupovať ku každému, koho stretneme na našich cestách; ale ešte predtým nám ukazuje, ako sa nám stáva blízkym.   Nikto nemôže dať to, čo nemá: nemôžeme autenticky pristupovať k druhým a kráčať s nimi úprimne, ak nedovolíme Kristovi, aby sa k nám priblížil a kráčal vedľa nás. Pán nás necháva vyventilovať, alebo skôr provokuje naše uvažovanie: „O čom sa to cestou zhovárate?“ (Lk 24,17) – pretože sa nebojí našich sťažností. Pán nás aj dnes pozýva, aby sme slobodne hovorili, rozprávali o našich zápasoch a nádejach; berie sklamanie, reptanie, utrpenie, kritiku vážne, bez toho, aby vrátil úder za ranu, ale snažil sa pochopiť, „čo je vo vnútri“.   V Ježišovom štýle je počúvanie reality a skúseností aj pre nás učeníkov prvým krokom k autentickému rozlišovaniu. Už od prvých chvíľ svojej existencie, Cirkev mala túto dôležitú vlastnosť. Apoštoli to urobili, keď brali vážne správu o probléme v komunite Jeruzalema a potom sa rozhodli ustanoviť siedmich diakonov (porov. Sk 6). Neskôr prejavili podobnú odvahu a otvorenosť ,keď rozhodli o prijatí pohanov do kresťanstva na zhromaždení v  Jeruzaleme (Sk 15). (Z rekolekčného príhovoru biskupa Františka).
           Odporúčania pre nás na tento čas: počúvajme a prijmime boha a blížnych; rozdávajme sa vynaliezavým spôsobom v láske k bohu a blížnym; vyjdime zo seba smerom k bohu a blížnym prehlbujme náš vzťah s bohom a blížnymi.

(Juraj Spuchľák, farár)