Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“ Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ‚Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť. A on znútra odpovie: ‚Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti. Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“
Modlitba je dialóg. Tak sme sa to učili na náboženstve a veľmi jasne nám to ukazuje aj prvé čítanie, v ktorom Mojžiš prosí Pána Boha o milosrdenstvo nad skazenými mestami. Ľahko sa z modlitby stane monológ, v ktorom zostanú iba slová a Pána Boha v ňom niet. Pán raz povedal: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“. A pri modlitbe zisťujeme, kde sú naše poklady tak, ako keď sa v medicíne alebo technike použije kontrastná látka, aby zvýraznila miesto, ktoré potrebuje opravu. Pán Boh je žiarlivý Boh a nemá rád modly. Ak ho v modlitbe prosím, aby mi splnil nejakú modlu, tak nevypočuje takú prosbu, ani keby som veľa prosil. Lebo po vypočutí by som ho odstrčil z prvého miesta v mojom živote a zabudol naňho. Preto nás Pán Ježiš učí svoju modlitbu. Nie sú v nej tak dôležité len slová, ale postoj. Pán nás učí prijímať Božiu vládu nad našim konaním, nad našim životom, našimi vzťahmi. Dáva nám do ruky meter, lebo ako my odpustíme, tak odpúšťa aj on nám, a tým nás viac priťahuje k sebe, lebo vieme, že bez neho nedokážeme úplne odpustiť.
Človek, ktorý prijme Božiu vládu nad životom, získa slobodu. Môže sa stať, že vonkajšie okolnosti sa nezmenia, ale vnútorne nie je zviazaný neodpustením, svojimi modlami, ani túžbami, ktoré by nad ním vládli. A takýto človek sa nebojí ani roztržitosti pri modlitbe, lebo všetko na čo si spomenie, odovzdáva v modlitbe Pánu Bohu. Tak prepája život s modlitbou. Všetko dobré aj zlé odovzdáva Pánovi do jeho všemohúcich rúk, a tým získava voľnosť od krívd aj od túžob hľadať šťastie mimo Pána Boha.
Dominik Jamrich, kaplán
