Navždy v mojich modlitbách

 „To nie je lúčenie hoc chveje sa nám hlas, sme v jedno v láske spojení a zídeme sa zas“.
     Milí priatelia, milé deti, mládež, bratia a sestry,
ďalšia kapitola môjho života sa blíži ku koncu a tak sa pomaly dopisujú posledné riadky mojej kňazskej služby medzi vami v Trstenej, Zábiedove, Ústi a prináleží mi zaspomínať i poďakovať.
     Keď som pred troma rokmi dostal dekrét od už zomrelého o. biskupa Štefana Sečku, bol som milo prekvapený, že ma posiela práve tu, do Trstenej a veľmi som to vnímal ako Božie riadenie. Totiž moje rodisko, Stará Ľubovňa, bolo úzko spojené s Trstenou, keďže mnoho ľudí od nás chodievalo do Trstenej k Mons. Trstenskému, ktorý v 70. rokoch pôsobil v Starej Ľubovni. Preto som sa neskôr ako diakon rozhodol aj písať prácu o tomto veľkom mužovi, akým bol Mons. Viktor. Teda bola pre mňa veľká milosť pôsobiť tu, kde sa narodil, kde dozrieval ako chlapec a pripravoval sa na kňazskú službu a kde je aj pochovaný na miestnom cintoríne, kam som už ako váš kaplán veľmi často chodil, modlil sa a prosil ho o príhovor pred naším nebeským otcom.
     Keď som v posledných dňoch rozmýšľal a robil si rekapituláciu svojho kňazského pôsobenia medzi vami, prichádzajú mi na um myšlienky z piesne, kde sa dieťa pýta svojich rodičov, kto je to kňaz?
     Vždy pri tejto piesni, ešte za mojich čias v seminári, keď som sa pripravoval na kňazskú službu, mi veľmi rezonovali slová: „Kňaz je otec nežne milujúci, trpezlivý a vždy odpúšťajúci“ a tak som túžil, aby sa tieto slová stali mojim životným „krédom“. Byť vždy pre ľudí, byť horlivý, láskavý, otvorený. Možno nie vždy sa mi to podarilo. Tak ako každý iný aj ja som obyčajný človek, ktorý možno niekedy nemal svoj deň, nebol trpezlivý ani láskavý a pod. A preto prosím o odpustenie, ak som niekomu ublížil alebo nebol nápomocný.
     Spolu s vami som prežil krásne chvíle a to hlavne vždy a každý deň pri Pánovom oltári, keď som slúžil Najsvätejšiu obetu, ďalej pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, pri vyučovaní náboženstva na našej cirkevnej škole ale aj v škole v Zábiedove, na spoločných farských púťach v Šaštíne, či v Spišskej Kapitule alebo v Levoči.
Žiaľ, život prináša aj veci náročné a nepríjemné.
     Kňaz „opovrhovaný nikým nepohrdne, pri nešťastí cudzom, zrak mu slzou zvlhne“. Prežili sme spolu aj ťažké chvíle. Pri pohreboch, keď sme sa lúčili s vašimi blízkymi s ktorými ste sa viacerí pre pandémiu nemohli ani rozlúčiť, či dôstojne ich pochovať, keď ste mnohí hľadali útechu a útočište v modlitbe, v rozhovoroch s kňazmi, keď vás trápili rôzne rodinné, či medziľudské vzťahy, problémy s deťmi, keď nám pre pandémiu zavreli kostoly a museli sme ostať v kostole za zatvorenými dverami sami bez vás. Cítili sme to ako veľkú krivdu a veľmi sme tým všetci trpeli.
     Toto sú chvíle, ktoré kňazi prežívajú spolu so svojimi veriacimi a nečudo, že im „pri nešťastí cudzom, zrak slzou zvlhne“, ako sa spieva v spomínanej piesni.
Ostávajú ale v srdci len tie milé a pekné spomienky. Nie nadarmo sa hovorí prvá farnosť, prvá láska. V mojom prípade to tak určite bolo. Navždy ostanete v mojom srdci a v mojich modlitbách. Spoločne sa budeme duchovne podporovať a modliť sa navzájom za seba, aby sme to spoločne raz dotiahli do cieľa, ktorým je pre nás všetkých nebo. Majme radostnú vieru a žime z tejto viery, ktorá nestojí ani na kňazovi, ani na pocitoch, ale na Bohu. Takáto viera bude vždy pevná a nikdy ňou nič neotrasie. Takúto radostnú a pevnú vieru vám zo srdca žičím a vyprosujem.
     Navždy v mojich modlitbách!

Martin Tešla, kaplán