(Hlasovať – nehlasovať?)
„Čo mám robiť?“ – Pýtajú sa mnohí rodičia mladých alebo dospelých detí. – „Moje deti povedia, že náboženstvo je zdrojom konfliktov. Alebo že dnes je iná doba a náboženstvo je prekonané…“
Pred 10 rokmi obnovili veľkú aulu pápežskej Urbanovej univerzity v Ríme a dali jej meno po Benediktovi XVI.. On pri tej príležitosti pripravil prednášku, v ktorej odpovedal práve na tieto otázky súčasnej doby:
Cirkev Ježiša Krista sa nikdy netýkala jediného národa alebo jedinej kultúry, ale od začiatku bola zameraná na celé ľudstvo. Posledné slová, ktoré Ježiš povedal svojím učeníkom, boli nasledovné: „Urobte mi učeníkov zo všetkých národov.“
A v okamihu Turíc apoštoli hovorili všetkými jazykmi, čím mohli silou Ducha Svätého ukázať celú šírku svojej viery. – Tak píše Benedikt XVI. vo svojej prednáške.
Prorok Zachariáš ohlasoval mesiášske kráľovstvo, ktoré majú stiahnuť od mora až k moru a malo byť kráľovstvom pokoja (Zachariáš 9,9 a nasledujúce). Vzkriesený Pán povedal apoštolom a ich prostredníctvom učeníkom všetkých čias, aby zaniesli jeho slovo až dokončím zeme a urobili z neho jeho učeníkov.
Ale naozaj to ešte platí? Tak to som nohy pýtajú v rámci Cirkvi aj mimo nej. Naozaj sú misie ešte aktuálne? Nebolo by primeranejšie stretať sa v medzi náboženskom dialógu a spoločne je slúžiť veci pokoja vo svete?
Proti otázka znie: môže dialóg nahradiť misie? Dnes si totiž mnohí myslia, že náboženstva by sa mali vzájomne rešpektovať a pomocou dialógu sa stať spoločnou silou pokoja. Tým sa viackrát vyjadruje pred poklad, že rôzne náboženstva sú variantmi jedinej a tej istej skutočnosti. Predpokladá sa, že autentická pravda o Bohu je v konečnom dôsledku nedosiahnuteľná a že nanajvýš je možné niečo neomylné predložiť len rôznosťou symbolov. Toto zrieknutie sa pravdy sa zdá realistické a užitočné pre pokoj medzi náboženstvami vo svete. A predsa je to smrtonosné pre vieru.
V našej dobe čoraz viac silný hlas tých, ktorí nás chcú presvedčiť, že náboženstvo ako také je prekonané. Pre konanie človeka by malo byť orientáciu iba kritický rozum. Ak by sme považovali tento spôsob myslenia za jediný platný, viedlo by to k umenšeniu človeka, odnímali by sme mu podstatné rozmery jeho existencie. Keď už niet priestoru pre „ethos“, čiže kultúru a morálku, človek sa stáva menším. Je teda na nás veriacich, aby sme vždy znova otvorili dokorán dvere, ktoré povedú ponad techniku a čistý pragmatizmus k celej veľkosti našej existencie, na stretnutie so živým Bohom. Odpoveďou na to, ako vo svetle takýchto otázok ohlasovať evanjelium aj na domácej pôde a u našich najbližších susedov je to, že láska sa túži odovzdávať. Pravda sa túži komunikovať. Radosť sa túži odovzdávať.
Miestom stretnutia Boha a človeka je láska. Svätý Ján hovorí: A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku.
Ježiša Krista neohlasujeme preto, aby sme získali pre naše spoločenstvo čo najviac členov; tým menej kvôli moci. Hovoríme o ňom, lebo cítime, že musíme odovzdávať radosť, ktorá nám bola darovaná. Preto hlasovať vo voľbách do Európskeho parlamentu alebo štátneho parlamentu, alebo mestského zastupiteľstva môže hocikto. Ale ohlasovať evanjelium môže len ten, komu nejde o moc a o počty a zisk, iba ten kto cíti radosť z toho, že poznal Krista a chce radosť odovzdať ďalej. Tak! A vysúkať rukávy!
Juraj Spuchľák, farár
