On nie je Bohom mŕtvych, ale živých

      Blížime sa pomaly ku koncu liturgického roka a liturgia nás nabáda, aby sme sa zamysleli nad „poslednými vecami“ a nad posmrtným životom. Niektorí otvorene tvrdia, že posmrtný život neexistuje, že život je len výsledkom náhody, že cnosť je len zbytočná námaha a zmyslom života je užívať si čo najviac. Zničiť život podľa nich nie je problém, pretože nemá žiadny hlbší zmysel. Je toto pre nás, kresťanov, prijateľné? Rozhodne nie! My veríme v existenciu večného života. Táto naša viera často prekáža tým, ktorí neveria, pretože pravda vždy prekáža lži.
      V nedeľnom evanjeliu nám Pán Ježiš predstavuje vzkriesenie mŕtvych ako ovocie zmluvy Boha s ľuďmi. Evanjelista Lukáš píše, že po svojom slávnostnom   mesiášskom vstupe do Jeruzalema ide Ježiš do chrámu. Tu sa ho predstavitelia rôznych náboženských skupín Izraela, stále viac podráždení jeho autoritou a odhodlaní zabiť ho, vypytujú na rôzne otázky, aby ho „pristihli pri čine“ a mohli ho obviniť. Skupina saducejov, ktorí na základe doslovného výkladu Božieho zákona, Tóry, popierajú zmŕtvychvstanie, kladie Ježišovi otázku, ktorej cieľom je zosmiešniť pozíciu tých, ktorí vo zmŕtvychvstanie veria. Odvolávajú sa na tzv. „levirátsky zákon“: keď muž zomrie bez toho, aby zanechal potomstvo, vdova sa musí vydať za jeho brata, aby mu dala syna, ktorý dostane meno jeho mŕtveho brata, aby toto meno v Izraeli nezaniklo. Prekrútením tejto normy zameranej na život, saduceji vytvárajú bizarný prípad siedmich bratov, ktorí zomierajú bez toho, aby zanechali potomstvo po tom, čo sa postupne oženili s tou istou ženou: ktorému z tých siedmich bude pri vzkriesení manželkou?
     Ježišova odpoveď na seba nenechá dlho čakať. Ježiš chce, aby saduceji pochopili, že tento svet je dočasný, pominuteľný,   kde má všetko iba krátke trvanie. Na druhej strane večný život je niečo iné, kde aj samotné manželstvo už nebude existovať, pretože ono patrí do tejto „pozemskej“ fázy nášho ľudského príbehu. Nie je to teda plodenie potomstva, čo zaručuje večný život, ale Božia moc: to znamená, že ľudia budú „ako anjeli a synmi vzkriesenia“, v plnom spoločenstve s Bohom v Jeho kráľovstve. Okrem toho Ježiš, odvolávajúc sa na históriu patriarchov, hovorí: „A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva Pána ,Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“. To znamená, že zmluva, ktorú Boh uzatvára, je večná a smrť pre ňu nepredstavuje prekážku: Boh nás nemiluje iba počas krátkej doby našej pozemskej existencie, On nás vždy miloval, miluje a vždy nás milovať bude. Teda veriť v zmŕtvychvstanie znamená „veriť v lásku“, v Božiu lásku, ktorá nás privádza do večného života.

Simeon Brindzák, OFM