Svätá Mária, Uzdravenie nemocných a Matka nádeje, oroduj za nás!

           Na záver nedeľňajšej modlitby Anjel Pána pápež František pozval všetkých vedúcich predstaviteľov Cirkvi, kresťanských spoločenstiev i kresťanov rôznych denominácií, nech spoja svoje hlasy a pozdvihnú ich k nebu, aby sa spoločne pomodlili Otčenáš o dvanástej hodine na poludnie 25. marca na sviatok Zvestovania Pána: „Na pandémiu vírusu chceme odpovedať univerzalitou modlitby, súcitu a láskavosti,“ povedal Pápež.
          Predseda CCEE, janovský arcibiskup kardinál Angelo Bagnasco, prijal toto pozvanie Svätého Otca a išiel na poludnie do katedrály sv. Vavrinca v Janove: prosil Pána, aby na orodovanie preblahoslavenej Panny Márie oslobodil Taliansko, Európu a celý svet od pandémie COVID-19; zveril zosnulých Božiemu milosrdenstvu, pomodlil sa za chorých a vyprosoval pomoc Pána pre lekárov, zdravotnícky personál aj poriadkové sily.

         Modlime sa aj naďalej spoločne za odvrátenie pandémie. Schéma prosieb je veľmi jednoduchá: začína modlitbou Otčenáš, po nej nasledujú tri modlitby Zdravas‘ Mária, a k tomu sa ešte pridá modlitba zložená spoločne s predsedom COMECE, kardinálom Jean-Claude Hollerichom:

Boh Otec, Stvoriteľ sveta, všemohúci a milosrdný,
ktorý si z lásky k nám poslal svojho Syna na svet
ako lekára duší a tiel,
pohliadni na svoje deti,
ktoré sa v tejto ťažkej chvíli vykoľajenia a dezorientácie
v mnohých oblastiach Európy a sveta
obracajú na teba a hľadajú posilu, záchranu a úľavu;
osloboď nás od choroby a strachu.
Uzdrav našich chorých, poteš ich príbuzných,
daj múdrosť našim spoločenským predstaviteľom.
Posilňuj a odmeň našich lekárov,
sestry a dobrovoľníkov,
daj večný život zomrelým.
Neopúšťaj nás vo chvíli skúšky,
ale vysloboď nás od každého zla.
O to prosíme Teba, ktorý so Synom a Duchom Svätým
žiješ a kraľuješ na veky vekov.
Amen.

Svätá Mária, Uzdravenie nemocných a Matka nádeje, oroduj za nás!

Duchovné prijímanie…

Ako to vzniklo?

          V dejinách teológie sviatostí nebola ľahká cesta k dnešnému chápaniu sviatostného a duchovného prijímania. Až do 13. storočia sa tieto dva spôsoby, hoci boli známe, chápali ako „súčasne vykonateľné a neoddeliteľné“. Nebolo možné chápať ich ako oddelene (samostatne) vykonateľné. Pod sviatostným prijímaním sa chápalo totiž fyzické prijatie znakov akejkoľvek sviatosti a pod duchovným prijímaním zase či toto fyzické prijatie sviatosti má nejaký účinok na duši a kedy, a aký.
          Pri sviatosti Eucharistie to teda znamenalo nasledovné: sviatostné prijímanie Eucharistie = fyzické zjedenie premeneného chleba, či vypitie premeneného vína; duchovné prijímanie = uvedomenie si, Koho Telo a Krv jem či pijem. Na základe duchovného prijímania sa teda rozlišovalo či Eucharistiu prijímam hodne, alebo nehodne; či ju prijímam pre spásu, alebo pre zatratenie. Či som hodným prijatím Eucharistie prehĺbil v sebe milosť posväcujúcu; alebo či som nehodným prijatím spáchal ťažký hriech svätokrádeže a milosť posväcujúcu nadobro stratil. Zmenu priniesol teologický pohľad Tomáša Akvinského, ktorý dokázal, že je možné oddelenie sviatostného a duchovného prijímania. Túto svoju teóriu rozpracoval vo svojom azda najznámejšom diele Teologická suma.
     Kľúčovým slovom Tomášovho pohľadu bolo slovo túžba. Podľa Tomáša, túžba dovoľuje prijať účinok budúcej veci, ktorá už pôsobí, hoci ešte nenastala. Dieťa túži po zmrzline, a hoci ju ešte nemá v ruke a nemá na jazyku ešte jej chuť, v duši už prežíva radosť, ktorú mu chuť zmrzliny prináša na duši. Na tomto základe chápania človeka postavil potom Tomáš aj teóriu krstu túžby, ktorá sa stala súčasťou cirkevného učenia (pozri Katechizmus katolíckej cirkvi, bod 1258).
       A na rovnakom dokázal Tomáš postaviť i oddelenie sviatostného prijímania Eucharistie od duchovného, čo rovnako Cirkev prijala do svojho učenia. Stalo sa tak na Tridentskom koncile, ktorý definoval tri spôsoby prijatia sviatosti Eucharistie: „Čo do vykonania, naši otcovia správne rozlišovali tri spôsoby prijímania tejto sviatosti. Vskutku vyučovali, že niektorí ho prijímajú výlučne sviatostne, ako hriešnici; iní výlučne duchovne, a to sú tí, ktorí jedia nebeský chlieb aktom túžby, živou vierou činnou skrze lásku (Gal 5, 6), a obsahujú tak jej ovocie a úžitok; tretí ju prijímajú sviatostne a súčasne duchovne (kánon 8), a to sú tí, ktorí najskôr seba skúmajú a pripravujú na pristúpenie v svadobnom odeve k tomuto božskému stolu (porov. Mt 22, 11).“

Čo to je?

          Duchovné prijímanie je teda spôsob ako sa spojiť s reálnou prítomnosťou Ježiša Krista prítomného v Eucharistii (aj vtedy keď túto sviatosť nemôžem prijať). Nejde teda o „duchovný spôsob prijatia sviatosti Eucharistie“, ako sa často domnievame, a možno si to v mysli takto nesprávne i predstavujeme. Duchovným prijímaním získavame ovocie a úžitok sviatosti Eucharistie, a nimi sú Kristova prítomnosť v našej duši a Božia milosť.

Môžeme si to vysvetliť aj takto:
 – výlučne sviatostné prijatie Eucharistie = prijatie sviatosti (sviatosť je v našej teológii definovaná ako viditeľný znak neviditeľnej Božej milosti), teda znaku!, teda prijatie premeneného chleba, či premeneného vína do našich útrob, bez uvedomenia si čo tento znak znamená a koho prítomnosť mi prináša (takéto prijímanie neprináša žiaden úžitok zo sviatosti, naopak častokrát sa blíži k nehodnému prijímaniu sviatosti!)
 – sviatostné a duchovné prijatie Eucharistie = najhodnejší a najužitočnejší spôsob prijatia sviatosti Eucharistie, teda znaku!, ktorý v sebe reálne, skutočne a podstatne nesie Kristovo Telo a Krv, a tak prináša Kristovu prítomnosť do našej duše
 – výlučne duchovné prijímanie = prijatie Kristovej prítomnosti do našej duše, bez prijatia sviatosti, teda znaku!

        Duchovné prijímanie má tak byť súčasťou každého sviatostného prijímania, ktoré konáme počas svätej omše, pokiaľ chceme, aby toto sviatostné prijímanie malo aj v nás účinok. No ako vidíme, je možné toto duchovné prijímanie vykonať s úžitkom aj mimo sviatostného prijímania, pokiaľ nám toto nie je umožnené.

 Kto môže duchovne prijímať?

Z podstaty duchovného prijímania, ako sme si ju doteraz vysvetlili, je zrejmé, že duchovným prijímaním sa napĺňa naša duša Kristovou prítomnosťou. Z toho je potom aj jasné, kto vlastne môže duchovne prijímať – každý, kto je schopný do svojej duše prijať Krista ako hosťa do domu. Túto schopnosť nemá len človek, ktorý žije v smrteľnom hriechu!

SDLic. Branislav Markovič  

Na doplnenie témy: článok v KN 22/2015
(https://old.katolickenoviny.sk/22-2015-duchovne-prijimanie-kto-moze-prijimat/)

Modlitba duchovného svätého prijímania podľa sv. Alfonza z Liguori

          Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Klaniam sa Ti a milujem Ťa nadovšetko. Z lásky k Tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Sľubujem, že sa budem vyhýbať každej  príležitosti ku hriechu. Moja duša túži po Tebe, ale keďže Ťa teraz sviatostne nemôžem prijať, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca. Daj, aby som vždy žil v tvojej milosti, a tak plnil Tvoju vôľu. Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

AKO SI VZBUDIŤ DOKONALÚ ĽÚTOSŤ S POVZBUDENÍM SVÄTÉHO OTCA FRANTIŠKA

„Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa dokonalá (je to ľútosť z lásky; lat. caritatis contritio).“ KKC 1452

          PRVÝ KROKPoprosiť Ducha Svätého o pomoc pri konaní dokonalej ľútosti.
Tu prosíme aj o zahnanie myšlienok na seba a sebecké motivácie, o zahnanie strachu pred večným zatratením a inými trestami za hriechy. Môžeme tak urobiť napr. takto: „Duchu Svätý, Ty darca múdrosti a zoslaný Potešiteľ, ktorý ma vedieš odmalička cestou viery, prosím, príď ku mne v tento čas a zlom moc mojich súkromných záujmov pri mojej snahe vzbudiť si pevnú ľútosť nad mojimi hriechmi. Nedopusť, aby som pomyslel na strach zo zatratenia ako na motiváciu svojej ľútosti, ale naopak, pomôž mi vzbudiť si dokonalú ľútosť, kedy by som pocítil skutočnú skľúčenosť a bolesť duše iba z veľkej lásky k Tebe, Bože. Buď, prosím, so mnou, Pane a Bože náš. Amen.“
          DRUHÝ KROK– Vzbudenie si lásky k Bohu.
Na pomoc nám prichádza najväčšie prikázanie lásky, ktoré nám Pán zanechal. Nájdeme ho v dvanástej kapitole Markovho Evanjelia, verše 28 – 31. Skúsme si ho pomaly, ale hlavne s myšlienkou na lásku k Bohu prečítať:
Tu k nemu pristúpil jeden zo zákonníkov a spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: »Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!« Druhé je toto: »Milovať budeš  svojho blížneho ako seba samého!« Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“
          TRETÍ KROK – Vzbudenie si ľútosti nad spáchanými hriechmi s rozhodnutím polepšiť sa.
Tento krok predpokladá dve veci. Najskôr si poriadne pospytovať svedomie a zistiť všetky hriechy, ktoré sme spravili, a potom ich začať ľutovať. Pospytovať si svedomie – k tomu nám dopomôže spytovanie svedomia, ktoré máme v modlitebnej knižke, dnes už aj v aplikácii na mobile. Slová ľútosti môžeme použiť tie,  ktoré používame pri sviatosti zmierenia. Hneď potom si dám predsavzatie, že sa polepším.
         ŠTVRTÝ KROK – Pevné rozhodnutie ísť na spoveď hneď, ako to bude možné.
Rozhodnutie pri prvej príležitosti sa vyspovedať patrí k úplnosti dokonalej ľútosti. Totiž úkon lásky je vtedy naozajstný a úplný, keď je bez výhrad. Tak aj my  chceme pristupovať k Bohu bez výhrad, preto aj naše pokánie má byť bezvýhradné. Nemôžeme si teraz v tomto čase vzbudiť dokonalú ľútosť, ak nechceme ísť na spoveď hneď, ako to bude možné, ale už dopredu chceme spoveď odkladať, napríklad do Vianoc.
          PIATY KROK – Záverečné poďakovanie.
Ak sme dosiahli dokonalú ľútosť, je samozrejmé, že za tento dar Bohu aj poďakujeme. Veď práve teraz nám Boh naše hriechy odpustil a opäť nás prijal do svojho ovčinca a my sme opäť živými údmi Kristovho mystického tela, ktorým je Cirkev. Ak by sme náhle zomreli, nemusíme sa báť. Naviazali sme pomocou Ducha Svätého priateľstvo s Bohom, preto sa mu treba poďakovať za usmerňovanie, dar rady a sily. Vhodný je na záver záslužný skutok ako napr. čítanie Svätého Písma, modlitba Krížovej cesty, pomoc blížnemu a tak podobne.

Svätý Otec František: V núdzi bez spovedníka si vzbuďme dokonalú ľútosť

          Vatikán 20. marca (RV) Ako sa zmieriť s Bohom v čase, keď nemáme možnosť pristúpiť k sviatostnej spovedi? Na túto otázku dal v piatok 20. marca odpoveď pápež František pri rannej homílii v Dome sv. Marty. Veriacim pripomenul učenie Katechizmu Katolíckej cirkvi o sile dokonalej ľútosti.

          Salus animarum – spása duší – je najvyšším zákonom Cirkvi. V týchto časoch pohotovosti pandémie, s ťažko chorými izolovanými na oddeleniach intenzívnej starostlivosti, ako aj s rodinami, ktoré musia zostať doma v karanténe na zabránenie šíreniu vírusu, je užitočné pripomenúť si bohatstvo katolíckej tradície. Pápež František tak urobil v piatok 20. marca pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty:
          „Viem, že mnohí z vás na Veľkú noc chodíte na spoveď, aby ste sa znovu stretli s Bohom. Mnohí mi však dnes povedia: „Ale otče, kde môžem nájsť kňaza, spovedníka, veď sa nemôže vychádzať z domu? Ja sa však chcem zmieriť s Pánom, chcem, aby ma objal, aby ma objal ako Otec… Čo mám robiť, ak nenachádzam kňaza?“ – Rob to, čo hovorí Katechizmus. Je to veľmi jasné:
           Ak nenájdeš kňaza, aby si sa vyspovedal, hovor k Bohu, tvojmu Otcovi a povedz mu pravdu: „Pane, vyviedol som toto, toto a toto… Prepáč mi“ a pros o odpustenie s celým srdcom, so skutkom ľútosti a sľúb mu: „Neskôr sa vyspovedám, no teraz mi odpusť“. A v tej chvíli sa vraciaš do Božej milosti.
         Ako nás to učí Katechizmus, ty sám môžeš pristúpiť k prijatiu Božieho odpustenia, keď nemáš po ruke kňaza. Pomyslite: teraz je tá chvíľa! A toto je ten správny moment, vhodný okamih. Dobre si vykonajme úkon ľútosti, a takto sa naša duša stane bielou ako sneh.“

          Svätý Otec sa odvoláva na príslušné články Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to «bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť» (KKC 1451). Katechizmus tu cituje Tridentský koncil. Ďalej hovorí o účinkoch dokonalej ľútosti:
          „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné“ (KKC 1452).
          To znamená, že hoci ešte len čakáme na najbližšiu možnosť prijať rozhrešenie od kňaza, úkonom dokonalej ľútosti sa nám už v tej chvíli dostáva odpustenie. Potvrdil to už Tridentský koncil, ktorý uvádza, že ľútosť sprevádzaná predsavzatím vyspovedať sa „zmieruje človeka s Bohom už prv než reálne túto sviatosť prijme“ (Doctrina de sacramento Paenitentiae, 4. kap.).

( TK KBS, RV zk, jb; ml )

Čo dávať deťom aj sebe, aby sme po ľudskej a duchovnej stránke podrástli aj dnes?

Milí bratia a sestry! 

          Mnohým sa obmedzenie pohybu v týchto dňoch a povinnosť byť doma so svojimi, nezdá ako príležitosť k rastu a obohacovaniu sa, ale ako obmedzenie. Veď sa nemôžeme stretávať so svojimi priateľmi.  Rodičia sa musia často deliť o svoj čas – a to nielen voľný, so svojimi deťmi, aby mohli napredovať v škole, ktorá preniesla svoje ťažisko na domáce vzdelávanie.  Niekedy sa rodičia a súrodenci delia aj o počítače alebo prístup na internet. 
          Starší sa musia utiahnuť a hoci nechodili do zahraničia, ani malú prechádzku vonku spojenú s rozhovorom so známymi si nemôžu dovoliť. Kupovanie v obchodoch je pre nich vyhradené na určitý čas.
          Napriek tomu je veľa stretnutí s Pánom v kostole, pri modlitbe aj doma – to je takmer isté. 
          Preto nezabudnime na tri dôležité prvky v našom duchovnom vnímaní sveta, ktoré sme mali v detstve, alebo sme mali mať, aby sme ich oživili a tento čas sa nám poľahky stane časom duchovnej a ľudskej vzpruhy: pieseň, modlitba, rozprávka alebo príbeh. 

Milan Rúfus o tom pekne hovorí: 

Tri sudičky

Modlitbička. Vstúpila mi do detstva dosť zavčasu.
Ešte mi z formičky detských úst vypadávali slová nedokončené – už som ju, modlitbičku, tými slovami odriekal.
Prišla do mňa po uspávanke a kratučko pred rozprávkou.
Pieseň, Modlitbička a Rozprávka.
Tak sa volali tri sestry-sudičky nášho detstva.
A stále ma neopúšťa pocit, že sme mali šťastie, keďže to bolo tak.
Čas, ktorý sme žili potom, tú prostrednú zo sudičiek vlastným deťom zatajil. Hoci práve ona vedela dať plný zmysel a celú krásu dvom svojim sestrám. Budem šťastný, ak sa rozlámaný trojuholník zasa spojí a bude zvnútra rozjasňovať tváričky detí. Zdá sa mi totiž, že svet zvonka už nemá veľa toho, čo by ich srdciam mohol dať.

          Každý z nás nemusí priamo sledovať rozprávky, ale každý potrebuje príbehy na oživenie nádeje. Dobré príbehy. A tie hľadajme, aby sme našli aj cestu k  Bohu a k sebe navzájom. Modlitbu potrebujeme každý podľa svojho veku a skúseností, no najmä podľa stavu duchovného života. Pieseň nechcem  zanedbať, ale predovšetkým hovoriť ako o ušľachtilom spôsobe vyjadrovania svojich citov. Pred sebou, pred inými, ale aj smerom k Bohu a k ľuďom aj k sebe samému.
          Nech nám a našim deťom nič z toho nechýba. Svet také hodnoty nedáva. Nejde o to jednotlivo – to od sveta dostaneme. Aj zábavu, spev, aj príbehy. Ale nie dobrú modlitbu súčasne. To je jeden zo šperkov našej národnej tradície. Patrí tu aj modlitba. 

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Aktuálne farské oznamy 5. PÔSTNA NEDEĽA “A“   nájdete v sekcii farské oznamy.