Po odpuste …

 Milí bratia a sestry,
          Karmelská – Škapuliarska Panna Mária nie je iná Panna Mária ako Božia Matka a Panna.
          Predsa jej sviatok je vždy trochu iný ako ostatné mariánske sviatky. Je poznačený rozdávaním škapuliarov – prihlásením sa do radov ctiteľov Panny Márie, ktorí žiadajú od nej tým ochranu, ale aj sami sa hlásia ku jej nasledovaniu.
          Tohto roku odpadol koncert Spievame Márii, jarmok, odpustová slávnosť na námestí. Bola v kostole. Biskup Ján, ktorý prijal pozvanie, pokojným hlasom hovoril o nemožnosti vydobyť sebe alebo iným skutočný mier.
          Aj my sme za spravodlivosť, pokoj, ale dosahujeme oboje často menším zlom. Myslíme, že menšie zlo porazí väčšie, ako napísal na svojom blogu Ján Košturiak.
          V skutočnosti je zlo podobné jedno druhému. Svojou deštrukciou, ničením dobra v nás aj okolo nás. Preto nemožno zlo poraziť inak, ako dobrom. „Dobrom premáhajte zlo.“ Toto sa dozvedáme z Nového zákona. A je to pravda. Aj mier niekedy chceme vydobyť menším zlom, ale postupne zisťujeme, ako obe zlá rastú a nakoniec sme v tom – ako sa hovorí – až po uši. V zle a zlom zasiahnutí.
          Panna Márie je príkladom dobra. Premáhala zlo dobrom. Boh jej pomáhal a tak sa úplne odovzdala Jemu. Duch Svätý konal v jej živote divy, ale aj pokroky, ako rástla duchovne aj telesne.
          Myslím si, že hlavné ťažisko týchto úvah sa nachádza v našich rodinách a vzťahoch medzi nami. Ak chceme dobrom premáhať zlo, už slovo premáhať hovorí o námahe. Tá je v tomto prípade väčšia ako keď si na pomoc zoberieme zlo – proti zlu. Premôcť dobrom, je ukázať dobro aj tomu, kto by si podľa pohľadu sveta zaslúžil zlo, lebo je zlý alebo zle koná. Ale keď máme radi toho druhého, potom to s dobrom ľahšie.
        „V spore na Balkáne mnohí zabudli, že sú si navzájom bratmi a sestrami. Jedna i druhá strana mala svoju pravdu. Filozofovali ju. Každý videl len seba. A predsa celkom tak nebolo. Svet obletela fotografia asi dvanásťročného dievčatka, ako na úteku z Kosova nesie na chrbte asi štvorročného bračeka. A pod fotografiou bol text. Novinár sa pýta: „Nie je ti ťažký?“ A dievča úsmevom odpovedá: „Je to môj brat!“ (Záver –  Stanček, Ľ.: Homília na štrnástu nedeľu cez rok. Vincentini.sk).

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Pyžamová omša …

          Milí bratia a sestry, 
pyžamová omša – takto nazvala jedna matka účasť, aj keď plne venovanú sledovaniu bohoslužby v nedeľu v jej domácnosti cez televíziu alebo rozhlas, predsa len nie v živom spoločenstve s ostatnými veriacimi počas obdobia, kedy otcovia biskupi dišpenzovali veriacich od účasti na svätej omši v nedeľu a prikázané sviatky. 
          Dišpenz, teda nemožnosť účasti pre pandemické opatrenia na svätej omši bez hriechu, skončil. Mnohí z nás si ho na vlastné triko – ako sa vraví – predlžujú a nezúčastňujú sa bohoslužieb ani po skončení dišpenzu. Treba zdôrazniť, že je potrebné aj dnes, keď v našej farnosti opäť prichádza doba s obnovenými opatreniami, že po skončení tejto druhej vlny pandémie v lokálnom meradle, zúčastňovať sa bohoslužieb v nedele a prikázané sviatky, akonáhle nám to okolnosti dovolia. 
          Vzhľadom na opatrenia okresného hygienika, ktorý zakázal verejné zhromaždenia na otvorenom priestranstve a vnútri platia skôr stanovené odstupy, je potrebné ich zachovať. A ako farár tejto farnosti prosím, aby ten, kto pre svoje okolnosti, ako je karanténa alebo vek, či iné rizikové faktory sledoval posvätné obrady z televízie alebo kanálov pre našu farnosť bez výčitiek a s vedomím, že nehreší. 
          No povinnosťou ostáva aj v takom prípade aktívna účasť aj pri elektronických médiách so všetkými úkonmi a odpoveďami aj spevom, ako je to pri fyzickej účasti na svätej omši. Bez postranných činností. A okrem toho je potrebné nedeľu zasvätiť Bohu a svojmu oddychu modlitbou, návštevou nemocných alebo starých a budovaním dobrých vzťahov so svojimi blízkymi. Všetkým zdravým a bez povinnosti karantény sa patrí a treba ísť do chrámu. Do spoločenstva. 
          Veľkosť sluhu – a to sme my všetci ako Boží sluhovia – sa nemeria ani tak kvantitou vykonanej práce, ale veľkosťou pána, ktorému slúži. Preto si vyhraďme čas na svätú omšu v kostole alebo doma. Aby nebola len formalitou účasť na nej, cesta do kostola a z kostola, alebo len „pyžamová“ – teda bez potreby vychystať sa na cestu do kostola a z neho, ale v živom spoločenstve viery a lásky s celou Cirkvou. 

Pochválený buď Ježiš Kristus! 

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Biskupská kázeň v Katedrále sv. Martina na Spiši prednesená počas diakonskej vysviacky 14. júna 2018 (2. časť, dokončenie)

          Milí bratia a sestry,
prirodzené poznanie je to, ktoré ľudstvo získalo skúsenosťou. O toto poznanie sa stará veda a ona nám ho aj sprostredkuje.
          Jestvuje aj také poznanie, ku ktorému veda nedočiahne. Toto poznanie máme z Božieho zjavenia. Zjavenie dosiahlo vrchol v Kristovi. Zjavenie, ktorým poznávame Boha a jeho plán spásy Kristus zveril svojej Cirkvi a ona ho nesie dejinami a ponúka stále novým generáciám. Ide o nadprirodzené poznanie. Poznávame Boha očami Ježiša Krista. Z nadprirodzeného poznania vyplýva aj nadprirodzená láska. O nadprirodzenú lásku ide vtedy, ak milujeme Boha, ako najvyššie dobro, ak milujeme človeka, lebo je na obraz Boží stvorený a Ježišom Kristom vykúpený a ak sme zodpovední k prírode, lebo ona je pre nás Božím darom. Vždy sa tam skrýva láska k Bohu. Ak konáme dobro na slávu Božiu, naše skutky nadobúdajú takú nevysloviteľnú hodnotu, akú mali skutky Ježiša Krista. Toto všetko je možné len prostredníctvom viery.
          Ak človek koná dobro, a pritom odmieta Boha, to môže byť humanizmus. Pre pozemské šťastie veľmi užitočný humanizmus, ale nemôže to byť nadprirodzená kresťanská láska, ktorá dáva našim skutkom nadprirodzenú hodnotu, a za ktorú si zaslúžime nebo.
          V pozemských pravdách ľudstvo tápe a s ním tápu aj kresťania. V pozemských veciach má Cirkev ako inštitúcia rovnaké ťažkosti, omyly, krivdy a iné nedostatky, ako majú aj ostatné inštitúcie. Aj napriek tomu ju Kristus poveril, aby bola nositeľkou zjavenej Božej pravdy a prostriedkov spásy. On sám sa rozhodol byť jej ženíchom, aj keď vedel, že to bude v dejinách pre mnohých pohoršením, ako bol on pohoršením, keď visel na kríži. Stále nám pritom pripomína: „Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší.“ Ale aj pripomína: „Beda tomu, skrze koho pohoršenie prichádza.“
 
          Milí ordinandi,
boží ľud vás potrebuje, potrebuje vaše ohlasovanie, aby dosiahol spásu. Kristus chce, aby ste boli účinní ohlasovatelia, lebo on všetkým pripravuje večné šťastie. Pri ohlasovaní musíte byť verní učeniu Ježiša Krista a jeho Cirkvi. Bez tejto vernosti sa nedá viesť ľudí k Bohu.
          Majte na pamäti, že ak máte byť v ohlasovaní účinní, musíte dať veľký pozor, aby ste svojím životom a svojím konaním nespôsobovali pohoršenie. Nezabudnite na tie tvrdé Ježišove slová o pohoršení. Dajte pozor aj na to, aby ste sa vy sami zbytočne nepohoršovali nad tými, ktorí sa snažia byť dôslední, zbožní a zodpovední a nepohŕdali nimi.
 
          Milí bratia a sestry, milí veriaci,
vieme byť dosť vďační Pánu Bohu za to, že sa nám tak dokonale zjavil v Kristovi a my ho preto môžeme poznať a milovať? Vieme byť dosť vďační Pánu Bohu, že nám posiela ohlasovateľov? Nepohoršujeme sa nad ich nedostatkami až tak, že odmietame dobrotivého Pána Boha? Nesprávame sa niekedy tak, že nech je Pán Boh rád, že ešte v neho verím a nech je Cirkev rada, že ešte vôbec vkročím do kostola? Pán Boh nás tak miluje, že sa skutočne teší z našej viery a úprimne sa z nej teší aj Cirkev. Uvedomme si však, že viera v Boha je pre naše dobro a dôvera v Cirkev je nám užitočná.
 
          Milí rodičia našich ordinandov,
ďakujem vám, že ste vo svojich rodinách vytvorili atmosféru viery, v ktorej sa zrodilo duchovné povolanie. Ďakujem vám, že ste darovali svojich synov Bohu a Cirkvi, nech vás za to Pán bohato odmení. Nech tak sprevádza svojím požehnaním vašich synov, aby ste s radosťou mohli sledovať, ako dobre a zodpovedne si počínajú vo svojom povolaní. Podporujte ich na tejto ceste svojimi modlitbami.

Mons. Andrej Imrich, emeritný pomocný biskup Spišskej diecézy