„Folklór“

          Určite vám nie je neznáme, že mnohí ľudia dávajú krstiť svoje deti zo zvyku. Hovoria: Je pekný zvyk pokrstiť dieťa. Dieťa musí byť pokrstené. Patrí sa to… Takto a podobne znejú ich dôvody ku krstu ich detí. No zabúda sa na jednu dôležitú vec. Krst nie je žiadna folklórna udalosť. Krst je otázka života a smrti.
          Nie, nepreháňam. Ide tu dokonca o večný život. Nie je to žiadne strašenie, ale fakt. Na tento svet sme prišli ako ľudia s nesmrteľnou dušou a vrodenou túžbou po Bohu, ale táto túžba nebola naplnená. V dôsledku hriechu prvých ľudí sa rodíme v stave, ktorý voláme dedičný hriech. Je to stav, keď – zjednodušene povedané – nie sme Božími priateľmi, čiže nemáme milosť posväcujúcu. Nie je to naša vina, ale trpíme na následky prvotného hriechu. Je to podobné ako príbeh jedného dievčaťa. Jej rodičia žili pôvodne v Španielsku a boli presvedčení komunisti. Verili, že tento politický systém zmení svet k lepšiemu, a tak sa v tridsiatych rokoch minulého storočia presťahovali do krajiny, kde komunizmus bol – do sovietskeho Ruska. Na ich veľké sklamanie ich tam čakala bieda a hlad. Oni ani ich dcéra, ktorá sa tam narodila, nemohli Sovietsky zväz opustiť. Museli žiť vo vyhnanstve, ktoré si dobrovoľne zvolili. Aj naši prví rodičia Adam a Eva sa vzbúrili proti Bohu a stratili milosť posväcujúcu. A stratili ju aj pre svojich potomkov.
          Boh na ľudí nezabudol a poslal im svojho Syna Ježiša, aby každý, kto v neho uverí, mal večný život. Krstom sa začleňujeme medzi Ježišových učeníkov a získavame milosť posväcujúcu, stávame sa dedičmi Božieho kráľovstva. To znamená, že môžeme dosiahnuť večný život.
         Kedysi dávno, keď do Afriky chodili kolonizátori a zakladali osady, sa stal tento príbeh: K jednej černošskej osade prišli belosi a usadili sa tam. Od domorodcov získavali informácie o okolí. Zarazilo ich, že miestni obyvatelia nechodia piť vodu z jedného jazera, lebo vraveli, že už oddávna v ich kmeni je tento zvyk. Miesto toho pili dažďovú vodu, ktorú zbierali do cisterien. Belosi nechápali tento zvyk a podnikli výpravu k jazeru. Zistili, že je plné krokodílov, a preto by bolo veľmi nebezpečné z neho piť. Zrejme preto kedysi dávno náčelníci zakázali chodiť k jazeru, no postupom času ľudia zabudli, prečo je to zakázané a stal sa z toho len zvyk.
          Krst sa stal pre mnohých zvykom, ktorý nechápu, ale dodržiavajú. Ale keď si uvedomíme, aký veľký dar je krst, že to je udalosť, pri ktorej získavame večný život a posväcujúcu milosť. Keby sa nás naši menej veriaci známi opýtali: Počúvaj, ty chodíš do kostola, chcel by som dať pokrstiť dieťa, čo mám robiť? pokúsme sa im aspoň trochu priblížiť, čo to krst je.
          Vyznajme takto pred nimi svoju vieru v Ježiša Krista. A nikdy nezabúdajme, že v krste sme sa stali Božími deťmi a dostali sme posväcujúcu milosť. Zveľaďujme Božiu milosť tým, že budeme nasledovať Ježiša Krista v skutkoch lásky a tým prispievať k premene sveta na lepší.

Marek Gavalier, kaplán

Vieme sa lúčiť?

          Mnoho ľudí súčasnej dobe zisťuje, že keď má prebrať umierajúceho otca alebo matku chorú v nemocnici domov, pretože lekári už vykonali všetko, čo mohli, dočkajú sa rozpakov pozostalých. Vieme sa vítať, ale nevieme sa lúčiť. Nielen s umierajúcim človekom, ale ani s časom, miestom, blízkymi pred cestou. Zistíme to až pri samotnej rozlúčke. Mnohí teraz zisťujú potrebu zmeny spôsobu života a nevedia sa rozlúčiť s doterajším. A trpko vnímajú aj seniori, ktorým ešte dlho pred smrťou napíšu „60+“, a vnímajú ten krížik za svojim vekovým určením ako poslednú stanicu ich života, ktorú by im iní až tak pripomínať nemuseli.
          V evanjeliu máme spomienku o viacerých svadbách. No podobenstvo o múdrych pannách hovorí aj o rozlúčke. Tieto v evanjeliu tvorili nielen malý uvítací „výbor“ ženícha, ale aj rozlúčkovú skupinu jeho rovesníčok. Svadba bola aj jeho rozlúčkou s nimi a jeho spôsobom života. Znaky dobrej rozlúčky ukazuje evanjelium: včasná príprava, radosť a pokoj počas nej, skromnosť a nenápadnosť, zmier s Bohom aj ľuďmi na hostine. V príprave na akúkoľvek rozlúčku nezabudnime na to, čo nám pre dôstojnú rozlúčku chýba a čo nám prekáža. Chýbajúce získajme, prekážajúceho sa zbavme. Radosť a pokoj znamená že sa treba pripraviť na radostné stretnutie. Skromnosť a nenápadnosť poukazuje aj na spôsob, akým sa pripravíme, aby sme samotné čakanie nerušili prílišným sústreďovaním pozornosti na seba pred inými. A teraz sa ospravedlňujem, nezastávam sa domácich miláčikov pred ohňostrojmi a hlukostrojmi na Silvestra.    
          Zmierenie sa s odchádzajúcim človekom, časom, situáciou, je potrebné. Zmieriť sa tu znamená prijať človeka, čas, situáciu takého, takých, aké sú s pokojom. Ak ide o odchod na dlhú cestu, treba sa zmieriť aj s Bohom, Cirkvou, o to viac, ak človek odchádza na večnosť. Schopnosť dobre sa lúčiť sa získava postupne. Každé upratovanie doma je rozlúčka s doterajším usporiadaním alebo neporiadkom. Spoveď upratovanie duše.
         Lúčil sa aj Pán pri zmŕtvychvstaní, ba aj pred smrťou. Na kríži odovzdal posledné najdrahšie, čo mal: Matku Pannu Máriu a Jána apoštola. V nich celé ľudstvo a stvorenie zveril Bohorodičke a ľudstvu ju. Pripravil sa na túto rozlúčku, radosť a pokoj v ňom bola nielen na krížovej ceste. Pokora a skromnosť pri znášaní urážok. Zmierenie s Otcom…
          Človek v živote často zažije rozlúčku. Lúčime sa so starým rokom a pripravujeme sa na nový. Zmierme sa so starým, pokorne ho prijmime, aký bol. Vo vďačnosti za starý a všetko i všetkých v ňom odstráňme všetko zlé a hriešne, čo nám k pokoju chýba a oblečme si duchovný odev láskavosti na prijatie nového roka. Aby sme sa radostne cítili preto, že máme dobrú vôľu, ako priepustku pre Radostnú zvesť do nášho života vedúcu na miesto, kde nebude rozlúčky – do neba. Panna v podobenstve je každá duša, prichádzajúca pred Pána. Ide o to, aby bola múdra.. 

Juraj Spuchľák,  dekan

Pravé svetlo

          Pán Boh nemá rád modly. Modlou je všetko, čo uprednostňujeme pred Pánom Bohom, čo máme radšej, ako jeho. Možno sme už dlho tak aj vnímali, že tie materiálne veci sú krásne, dobré, užitočné, ale nemajú v sebe stabilitu a nedokážu prinášať trvalú istotu. Táto doba nám potvrdzuje neistotu materiálnych istôt. V žalme čítame: „Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí, a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu.“ Mnoho rokov sme nadšene vítali Nový rok, a posledná doba nás skôr prenasleduje so strachom, čo prinesie.   
          Dobre sa najesť, dobre si vypiť a zatriasť zemou s množstvom pyrotechniky – to bývala bežná forma oslavy príchodu ďalšieho roka a možno v tom roku prišlo mnoho starostí a trápení. To oslavovanie samo o sebe nie je zlé, ale Pán Boh, ktorý sa o nás celý rok staral dostane omnoho menej vďačnosti a úcty, ako stánok s jedlom a zábavnými výbušninami. V tejto dobe, keď pociťujeme určité ohrozenie s každej strany začíname stále viac ďakovať za každý prežitý deň. 
          V nikom nemáme takú záruku, ako v Pánu Bohu. Je tak veľmi potrebné sa na konci roka zastaviť a ďakovať Pánu Bohu. Je krásny zvyk pochváliť kuchára, dobré jedlo… a treba to robiť. Tento zvyk preniesť aj na každé dobrodenie, ktoré dostaneme od Pána Boha. Keď prišiel Pán Ježiš na túto zem, začal sa počítať nový letopočet, lebo nastala nová doba. 
          Sv. Ján napísal: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.
          Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi …. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“
          Našou úlohou nie je pochopiť Pána Boha, to sa nedá, ale pochopiť to, čo konkrétne Pán Boh od nás chce. Každý má inú cestu do neba, lebo žije v iných podmienkach, má inú povahu a iné okolnosti života. To nás núti neposudzovať druhých, ale venovať sa skúmaniu vlastnej cesty, po ktorej nás Pán Boh volá. Slovo sa telom stalo – v našom živote sa Božie slovo, ktoré počujeme v kostole, alebo prečítame zo sv. Písma má stelesniť – stať sa skutočným, reálnym, viditeľným v našich skutkoch. Všetkým vyprosujem milosť dobre prežiť rok, ktorý nás čaká. A mať čas aj ďakovať Pánu Bohu za všetky dobrodenia, ktoré nám dal.  
          Odprosiť za to, čo nebolo dobré a prosiť o Božiu milosť aj do ďalších dní. Nech oslava pri stole je spojená aj s oslavou Pána Boha a nech sa vďačnosť a sláva vzdávaná Pánu Bohu stane súčasťou každého dňa. 

Dominik Jamrich, kaplán

Podstata Vianoc

          Milí bratia a sestry!
          Vstupujeme do 4 týždňa adventného obdobia, a tým sa bezprostredne blížime k Vianočným sviatkom, kedy slávime narodenie Ježiša Krista.
          Evanjelium štvrtej adventnej nedele nám predstavuje jedno krásne a radostné stretnutie. Radostné a krásne preto, Lebo Alžbeta po dlhých rokoch čakania, výsmechu a ponižovania vo vysokom veku počne a porodí syna Jána Krstiteľa. Ale túto radosť umocňuje fakt, že i mladá deva z Nazareta počala nadprirodzene Syna, no nie hocijakého, ale Božieho Syna, počala Boha. 
Čakanie Alžbety sa naplnilo počatím. Ale aj čakanie celého Izraela sa naplnilo počatím z Ducha Svätého. Vieme všetci dobre, že Advent je radostným čakaním Spasiteľa. A podobne tomu bolo aj počas tohto historicky prvého adventu. Ale tiež v čase keď Ján od rieky Jordán volal po príprave srdca na príchod Mesiáša. Keď teda Advent je radostným čakaním na príchod Spasiteľa, potom Vianoce sú časom stretnutia a čas po Vianociach je časom spoločného kráčania za Ním. 
          O pár dní sa na všetkých vianočných stromčekoch rozsvietia vianočné sviečky, ulice našich miest a obcí budú a možno už sú krásne vyzdobené. Ale ak neprijmeme betlehemské dieťa, tak v našom srdci ostane tma a podstata Vianoc nám unikne pomedzi prsty. Budeme mať len to, čo patrí k Vianociam, ale nie podstatu Vianoc. Verím, že i pristúpenie k sviatosti zmierenia bolo tou túžbou, ako skutočne prežiť sviatky Božieho Narodenia. V našej farnosti práve prebieha predvianočne vysluhovanie sviatosti zmierenia. Pripravme sa aj na toto stretnutie s milosrdným Otcom vo sv. spovedi a to poriadnou prípravou a úprimným spytovaním si svedomia. Sv. spoveď je čas kedy sa zmierujeme s Bohom otcom, kde vyznávame všetky svoje hriechy, nedostatky. Nie je to čas na porozprávanie sa s kňazom, ale predovšetkým čas na zmierenie sa! 
          Drahí bratia a sestry! Ak chceme skutočne prežiť Vianoce neostaňme len na povrchu. Poďme a zatiahnime na hlbinu, dotknime sa podstaty Vianoc. A čo je tou podstatou? Láska, Láska o ktorej môžeme rozjímať tento posledný týždeň adventu. 
Martin Tešla, kaplán

Cestári vlastného života

Neviem, ako to napísať… za čo sa modliť?

Mohol by som napísať pekné a poetické slová o advente, ako čase prípravy na Vianoce alebo niečo sladké, ako sa hovorí.

No život je aj o inom a nechcem, aby som odbil písanie úvodníka rečami a slovami, ktoré idú ponad hlavy.

Poďme teda rovno k veci. Rodiny a vzťahy. Ak na začiatku príde mladý človek a hľadá ženu, ktorá mu je teraz po vôli a páči sa mu bez ohľadu na jej vieru, nemôže chcieť, aby sa zmenila, keď celé detstvo strávila v rodine, kde Boh bol iba možnosťou, o ktorú možno v núdzi zakopla jeho babka, keď jej nezaberal Acylpyrín. Inak sa na Boha pozeralo ako na dobráka, ktorého si niekto vymyslel, ako Cirkev a úspešne s ním obchoduje ako s reklamným – navyše nejestvujúcim – artiklom viac ako dvetisíc rokov. Cirkev je tak v základoch zlodejská inštitúcia presiaknutá korupciou, ktorá nikdy nikoho z ich rodiny nepritiahla k Bohu a ani k sebe. Veď tu má aj dôkazy – križiacke výpravy a všeličo iné.

Skúsiť morálne žiť, hoci len podľa svedomia sa dá ľahko odložiť na starobu alebo na potom, podobne, ako pacient chorý v pandémii v ťažkom stave položí otázku záchranárom, lebo je v ťažkom stave a volal záchranku: „Ktorá vakcína je najlepšia?“ Už nijaká. Lebo treba iné lieky a prostriedky na udržanie jeho života. Odložil dôležitú starostlivosť o svoje zdravie.

Alebo stačí, aby ma budúci (aj to možno) svokor pochválil, že to viem v oblasti vzťahov alebo vo svojej práci a ocení moje schopnosti lacnou chválou? A už nemám na osobu, s ktorou budem celý život dlhšie, ako so svojimi topánkami, nijaké nároky? Stačí mi terajšia radosť? Ani sobáš netreba…

A tak to je aj bolo naopak – v prípade dievčaťa, hľadajúceho muža do manželstva.

Ak ide o agresívneho človeka, treba hneď riešiť aj právne jeho eskapády a agresivitu. Osobne a neodkladne. Ak vidíte násilie v rodine, hneď sa obráťte na inštitúcie mesta alebo našej farnosti.

Nemodlime sa tak o zázraky – aby to či ono nebolo – ale aby sme mali odvahu proti tomu sa postaviť. Nie rečami a zlosťou, ale pokojným a rozhodným slovom a skutkom v spolupráci so spravodlivými zákonmi a podporou obete akéhokoľvek druhu nespravodlivosti.

O to sa modlime.

Juraj Spuchľák, dekan