Vzťah Cirkvi sa stal aj súčasťou mnohých rozhovorov dnešných ľudí. Mnoho kresťanov považuje Cirkev len za inštitúciu a často podceňujú, ba priam znevažujú jej úlohu. Niekedy pre liturgické predpisy, ktoré vo svojej právomoci dáva, či mení, pre postoje, ktoré nekonvenujú svetskému zmýšľaniu, alebo jednoducho len preto, aby vyzerali moderní. Treba si však uvedomiť že iba z milosti viery môžeme poznať, že ona je zároveň viditeľná aj duchovná. Tak nás učí Katechizmus. 
          Popritom existuje aj množstvo veriacich, ktorí žijú aktívnym kresťanským životom, ale v poznaní Cirkvi, tajomstva Cirkvi zaostávajú. Mnohí preto ani netušia, ako sa veľmi zmenil pohľad na Cirkev počas Druhého vatikánskeho koncilu a čo to znamená pre život viery. Poznanie tajomstva Cirkvi je veľmi potrebné, aby sme nesnívali a nebojovali za niečo, čo nám Duch ukázal, že máme opustiť.
          Obraz lode sa nám ponúka a to v dvojitej podobe na to, aby sme tento rozdiel poznali. Na tomto koncile došlo k epochálnemu zmenu pohľadu na Cirkev. Obraz lode, bojové lode, pripravenej pod vedením pápeža odrážať útoky nepriateľov konciloví otcovia opustili a priblížili sa k obrazu jednoduchej neozbrojenej rybárskej lode, ktorej základnou úlohou je spustiť siete na lov a nebojovať s nepriateľmi. Oceán, na ktorom sa táto loď pohybuje, je svet, a nové tisícročie. Zvolanie Jana Pavla II., ktoré často vo svojich príhovoroch používal: “Zatiahni na hlbinu!” Nie je len opakovaným Ježišových slov, ale aktualizovaný výzvy pre cirkev v dnešnom svete. Zároveň tento svet vytvára obraz veľkého priestoru, kde nie je jasné, kam sa vlastne chceme plaviť, alebo nie ani viery v to, že jestvuje nejaký prístav, nejaká pevnina. Presadzuje sa model života, v ktorom sa človek sám predstavuje ako absolútny stredu všetkého, ktorý sa nemusí nikomu zodpovedať. A v praxi žijú ľudia tak, ako keby Boha nebolo. No povedzte, či to nie je tak?! Aj v našej farnosti… meste…
          Na to, aby sme sa chopili to aktuálneho obrazu Cirkvi ako lode, ktorá sa snaží urobiť ryby, musíme vedieť a poznať aj tajomstvo podobenstva nášho Pána o horčičnou zrnku, ktorý muž zasieva do zeme a vyrastie z neho veľký strom a o kvase, ktorý žena vmiesi do množstva múky.
          Tajomstvo Božieho kráľovstva Nepodľahnime pokušeniu znechutiť sa z prítomnosti zla a nedokonalosti. Nepodľahnime predstave, že musíme mať silnú a všetkými prostriedkami zabezpečenú Cirkev. A nepodľahnime panike, keď vidíme, že kresťanské spoločenstvo je oproti svetu čoraz menšie a menšie. Ak budeme mať Boží pohľad a trpezlivosť, ak objavíme silu skrývajúcu sa v malom zrnku, kúsku kvasu, nemusíme sa ničoho báť. Tieto tajomstvá, lebo ide o tajomstvá Božieho kráľovstva však treba objaviť. Boh, ktorý nesmierne prevyšuje všetko, čo jestvuje, prichádza do tohto sveta veľa menší, než by sme si mohli pomyslieť, oveľa pokornejší, než by sme si vedeli predstaviť, oveľa jednoduchší, než by sme verili, oveľa bližší, ako by sme sa odvážili nádejať.
          Tak ako pre Židov, tak aj pre nás je to tajomné, prekvapivé a protirečí to našej mentalite, lebo my máme radi silného a mocného Boha, ktorý by bol oporou víťazstiev a úspechov. Ježiš vo svojich tajomných podobenstvách i v sebe samom zjavuje Boha, ktorý je taký veľký, že si môže dovoliť ukázať sa ako malý a chudobný.
          Toto je pohoršenie, ktoré prináša kráľovstvo do všetkých čias. A ak my, Kristovi učeníci, neobjavíme tajomstvo tohto kráľovstva, tak budeme lamentovať nad slabosťou nášho Boha. Budeme sa báť, že sme biedni a nič nemôžeme, že sme len kúsok kvásku oproti veľkej mase múky dnešného sveta. Nebojme sa teda stratiť medzi ľuďmi. Robiť jednoduché vecí s jednoduchými prostriedkami. Dôležitejšie než naše prostriedky je naša skromnosť, dôležitejšie než naše množstvo je naša schopnosť prenikať a zvnútra premieňať múka sa nikdy nestane kvasom a kvas múkou. Ale ich zmiešaním vznikne chlieb večného života pre celé ľudstvo, Preto milujme ľudstvo, ponúkajme mu kvas evanjelia. A nebojme sa, že sa všetko končí, keď sa rozpadávajú zabezpečené štruktúry kresťanstva. Kto by chcel vidieť Božie kráľovstvo alebo Cirkev majestátnu a vyvýšenú, schopnú silou vtlačiť svoje predstavy do spoločnosti, Cirkev plnú pozitívnych štatistík a účinnosti jej pracovníkov, ten si pomýlil dobu – žije ešte v Starom zákone. (Porov. Grach)

Juraj Spuchľák, farár – dekan

          To, o čom dnes Ježiš hovorí, je určené dôverným priateľom. Ak aj nás dnes pozýva do večeradla medzi svojich najbližších, je to veľké vyznamenanie. Nechápme to ako niečo samozrejmé. Pripravme sa na toto stretnutie najlepšie, ako vieme.
Až doteraz sme mohli prebývať v Ježišovej blízkosti, počúvať jeho slová, byť svedkami jeho obdivuhodných skutkov lásky. Ale dnes nadišla chvíľa, kedy nás pozýva k sebe domov, do súkromia svojho vnútorného života. Dôverne nás uvádza do svojho najintímnejšieho tajomstva a zveruje sa nám so svojím vnútorným bytím, pretože ho chce s nami zdieľať. Snažme sa so všetkých síl, aby sme mu porozumeli: 
          Ja nie som sám. Môj život je tajomným spoločenstvom s Otcom a Duchom. Zostúpil som k tebe preto, aby som ťa pozval k nám: do nášho vnútorného spoločenstva, do samého stredu nášho života. Náš život to je tá najdokonalejšia blaženosť. Chceš vstúpiť so mnou k nám? Nemusíš sa báť. Môj Otec ti dal zákon. Ja som ho naplnil. Prijmi ho. Je to tvoja cesta lásky, po ktorej pôjdeš ku mne a po ktorej nepôjdeš sám. Ak ma budeš naozaj milovať tak, že budeš zachovávať moje prikázania, môj Otec, ktorý ma miluje a miluje tých, ktorí mňa milujú, dá ti Ducha pravdy. V jeho svetle spoznáš, aké krásne je to, čo od teba žiadam. Žiadam to len preto, aby si mohol byť tam, kde som ja. Môj Duch je svetlo, v ktorom ja poznávam Otca a Otec poznáva mňa. Môj Duch je láska, ktorou ja milujem Otca a Otec miluje mňa. S naším Duchom zostáva v tebe naše svetlo a naša láska. Naše svetlo a naša láska, to je celý náš život. Dal som ti prikázania, pretože môj Otec i ja ťa chceme milovať a chceme ti poslať nášho Ducha, aby sme my mohli žiť v tebe a ty v nás. Kde je láska, tam je i svetlo. Keď sa budeme naozaj milovať, dám ti poznať seba a naše tajomstvá.
          Doprajme si chvíľu ticha, aby sme mohli domyslieť a prežiť toto neuveriteľné a šokujúce Ježišovo pozvanie, ktoré je zároveň vyznaním lásky. Ak sa nám zdá, že to presahuje naše myslenie, či predstavivosť, požiadajme Pána, aby nám svoje pozvanie znovu zopakoval.
          Porovnajme tento jeho projekt božskej veľkodušnosti s tak rozšírenou predstavou o Bohu ako o zachmúrenom starcovi, ktorý svojimi príkazmi chce človeku prekaziť každé „potešenie“. To je pohľad zrodený v mysliach tých, ktorí nie sú schopní prijať Ducha, ktorí ho nevidia ani nepoznajú, pretože milujú len seba a predstava nekonečnej bytosti, ktorá nezištne miluje a rozdáva samu seba, je im cudzia a nepochopiteľná.
          Z Ježišových slov však môžeme jasne poznať, že dôvod, pre ktorý nám Boh dáva prikázania, je iný. Je to prejav najvyššej Božej lásky. To láska ho prinútila, aby vykročil zo svojho bytia a dal priechod svojej štedrosti tým, že stvoril svet a v ňom človeka, ktorému ponúkal účasť na svojom vlastnom živote. Božia láska to je rozdávanie seba. Ako nesmierne Bohu na tom záleží, poznávame z toho, že vo svojom Synovi sám trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby nás priviedol k sebe. Ježišove prikázania sú pre nás návodom, ako môžeme vo svojom živote uprostred ľudského spoločenstva nasledovať Boží spôsob správania, v rozdávaní seba samých. I v tomto „slzavom údolí“ napriek všetkým starostiam, bolestiam, môžeme zreteľne zakúšať podiel na tej radosti, ktorú Boh prežíva sám v sebe tým, že s nami zdieľa svoj život, nakoľko mi napodobňujeme jeho dobrotu, pokoru, miernosť, zhovievavosť. A Ježiš nás uisťuje, že máme pripravené miesto v Božom lone. Potom uvidíme tvárou tvár toho, ktorý nám umožnil, aby sme sa mu podobali a dôverne sa s ním stretali.

Marek Gavalier, kaplán

          Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“

          Pán Ježiš povedal o sebe, že je DOBRÝ PASTIER. Úloha pastiera je dávať potravu a chrániť stádo. On je ten, ktorý sa o nás stará. Jemu na nás záleží. Stará sa o nás tak, že obetoval za nás aj svoj život. On nás vyvádza z ovčinca. Nato, aby sa ovca dostala na pašu, musí opustiť ovčinec. Ak by ovca zostala zatvorená v košiari, tak by zomrela od hladu. Len tá ovca, ktorá
nasleduje pastiera prichádza s ním na miesto, kde môže prijímať potravu. Pán Ježiš, ako Dobrý pastier prichádza do ovčinca zvonku. Prichádza ku svojím ovciam, lebo mu na nich záleží. Prichádza, aby bol s nimi a aby ich vyviedol na skvelé pastviny. Ovčinec, to je svet a božie ovečky – to je každý z nás, veriaci, aj neveriaci, celé ľudstvo. Pán Ježiš prichádza z vonku –
z neba, lebo mu záleží na celom ľude. Prichádza a stáva sa jedným z nás, lebo chce byť s nami. On nás vyvádza s tohto sveta a ukazuje nám správnu cestu. On je brána. Pán prišiel, aby nás vyviedol von, za plot ovčinca. Tým plotom je smrť. Živá ovca ide za Ježišom, vychádza cez bránu. Tí ľudia, ktorí žijú len pre tento svet sú presvedčení, že nič lepšie nie je. Majú
v sebe kúsok pravdy. Nič iné nevideli, tak sú presvedčení, že to čo žijú, je to najlepšie. Ale Pán prichádza z vonku. On videl tie pastviny, on vie čo je tam vonku. On odtiaľ prichádza a hovorí nám. „Poďte za mnou, ja vás zavediem na tie skvelé pastviny. Ja vám ukážem, kde sú tie vynikajúce pastviny. Nik iný vám ich neukáže, lebo nik iný tam nebol“. Človek si môže zariadiť
šťastie po svojom, ale nikdy sa to nevyrovná tomu šťastiu, ktoré nám prináša Pán Ježiš. Bez Pána tam nevieme prísť. Každý človek túži po Pánu Bohu. Aj neveriaci, aj keď o tom nevie. Keď niekto povie „Túžim žiť naplno, Túžim žiť večne, túžim po slobode, po víťazstve.“ V skutočnosti túži po Ježišovi, lebo on je život. On je víťaz, on je sloboda. Pán nás volá na nádherné miesta, ktorým sa nič nevyrovná. Ak človek spozná kto naozaj je Pán Ježiš, už nedokáže od neho odísť. Ak veríme, že Ježiš je Dobrý pastier, tak mu dôverujme. Poďme za ním a zverme mu
svoj život. On vedel, prečo sa tak nazval, aby prelomil náš strach, ktorý nás uzatvára v košiari, ale kto nevykročí, nemôže žiť večne. Pane Ježišu, dôverujeme Ti a chceme Ťa nasledovať, lebo vieme, že nás vedieš na miesta požehnania. 

Dominik Jamrich, kaplán