Drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia!
Prišli sme k nohám našej Nebeskej Matky, aby sme ju počúvali, všímali si jej životný príklad a učili sa od nej. Svoj život a všetky svoje sily venovala nazaretskej rodine. Bola v službách svätého Jozefa a v službách Pána Ježiša, ktorého spolu so svätým Jozefom vychovávala a vytvárala mu dobré rodinné zázemie. Z toho mala silné vedomie užitočnosti. Vedomie užitočnosti je veľkým zdrojom šťastia. A dokiaľ v pokoji slúžila Pánu Ježišovi, šťastná bola. Prišiel čas, keď Pána Ježiša odsúdili na smrť a ona spolu s ním prežíva krížovú cestu a bolestne stojí pod krížom. Do jej šťastia vstupuje horkosť. Horkosť z toho, že musí hľadieť na také strašné utrpenie svojho nevinného syna, ktorého tak veľmi miluje. Ale po pochovaní Pána Ježiša prichádza aj pocit nepotrebnosti. Ten, ktorému slúžila, ktorému bola užitočná je preč, už ju nepotrebuje. Tento pocit nepotrebnosti je veľmi bolestivý, nejde o bolesť tela, ale o bolesť duše. Pri nej človek zosmutnie a niekedy aj zatrpkne.
Panna Mária ani nezosmutnela, ani nezatrpkla. Ona vedela, že Ježiš Kristus naplnil svoje poslanie určené mu Nebeským Otcom. Vedela, že aj ona naplnila poslanie, ktoré mala pri Pánu Ježišovi. Toto prijala ako čosi, čo sa malo stať. Nezosmutnela ani nezatrpkla preto, lebo sa s plným nasadením ujíma novej úlohy. Z matky Pána Ježiša sa postupne stáva matkou svätého Jána apoštola, potom matkou všetkých apoštolov a nakoniec matkou Cirkvi. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o zdegradovanie z matky Božieho Syna na matku Cirkvi. Keď však na Cirkev hľadíme očami viery, tak v Cirkvi spoznávame tajomné Kristovo telo. Ak je teda Panna Mária matkou Cirkvi, je stále matkou toho istého ale už mystického Krista. To, čo vo svojom živote uskutočnila Panna Mária, by sme dnešnou rečou nazvali rekvalifikácia. Z matky Pána Ježiša sa rekvalifikovala na Matku Cirkvi.
V našom živote sa často stáva to isté. Ľudia majú prácu, ktorá ich robí užitočnými. Zrazu sa čosi stane, firma skončí a ľudia sú bez práce. Cítia sa hrozne. Nielen že sa boja o živobytie, ale majú ten bolestný pocit, že sú neužitoční. Spôsobuje to veľa smútku a veľa trpkosti. Tu je veľmi užitočné, ak sa daný človek dokáže čím skôr rekvalifikovať a nájsť si inú prácu, aj keby bola tá práca ťažšia, prípadne menej platená. Mnohí ľudia majú veľkú schopnosť rekvalifikácie, to im pomáha, aby nezosmutneli a aby nezatrpkli. Taká bola Panna Mária.
Pri našom uvažovaní si všimnime tých ľudí, ktorí dosiahli vek, alebo už vyčerpali svoje sily a odišli, prípadne odchádzajú do dôchodku. Aj na tento odchod sa treba pripraviť. Treba myslieť na to, že ten čas raz príde, vnútorne to prijať a zmieriť sa s tým.
Jestvujú situácie, že ľudia sú ešte pri dobrom zdraví a v dobrej kondícii. Práca ich baví a tešia sa z nej. Ale na základe ich veku, okolie im dá pocítiť, že už sa s nimi v práci nepočíta a musia odísť. U tých ľudí môže nastúpiť aj smútok aj trpkosť. Ak sú však opravdivými ctiteľmi Panny Márie, nájdu si v spoločnosti miesto, aby boli aj naďalej užitoční. Príjmy už také mať nebudú, ale pocit užitočnosti im možno ešte stúpne a stým stúpne aj pocit šťastia. Takto sa snažia v živote nasledovať Nebeskú Matku opravdiví mariánski ctitelia, ktorí nie sú zatrpknutí, ale ktorí zanietene hľadajú príležitosti konať dobro, aj keď už vstúpili do dôchodkového veku.
Prednedávnom som sa rozprával s človekom, ktorému pre jeho vek v práci dali najavo, že sa už s ním nepočíta. Tento človek to takto skomentoval: je prirodzené, že ľudia prichádzajú a odchádzajú, taký je život. Je však dôležité, aby každý kto odchádza, odchádzal dôstojným spôsobom.
Aby bol odchod zamestnanca dôstojný, musia byť na patričnej úrovni obidve strany. Musí k tomu prispieť ten kto odchádza, ale musí vládnuť dobrá atmosféra aj vo firme.
Bol som na vyšetrení v jedenej nemocnici a na chodbu nemocnice vošiel lekár dôchodca, ktorý tam pred nedávnom pracoval. Keď tam vstúpil, všetci zamestnanci ho vítali s rozžiarenými očami. A ja som si vtedy uvedomil, tento lekár odchádzal do dôchodku dôstojným spôsobom. Preto, keď sa náhodou v tej nemocnici ukáže, všetkým zamestnancom zažiaria oči. Žiaľ, mnohé odchody z pracoviska, či už pre dôchodkový vek alebo z iných príčin, také nie sú a ľudia odchádzajú zatrpknutí. Znovu však pripomínam, príčina môže byť na obidvoch stranách.
Seniori, aj keď už nevládzu pracovať, majú vydávať mladej generácii svedectvo viery a tak byť užitoční. To svedectvo budeme vydávať vtedy, ak viera v Boha bude v našom srdci zo dňa na deň pevnejšia. Všetko máme prežívať s odovzdanosťou do vôle Božej a ťažkosti prekonávať s Božou pomocou podľa príkladu Nebeskej Matky Panny Márie. Skutočná odovzdanosť do vôle Božej nás urobí, trpezlivými v bolestiach, nenáročnými voči okoliu a vďačnými za každú prejavenú službu, na ktorú sme odkázaní. Svojim utrpením, ktoré je sprevádzané modlitbou, máme zvolávať Božie požehnanie na tento svet.
Naša viera má posilňovať v nás lásku k Bohu a dobroprajnosť voči okoliu. Tú dobroprajnosť Pán istotne ocení, lebo on povedal: akou mierou budete merať vy, takou sa aj vám nameria.
Naša dobroprajnosť sa nesmie skĺznuť do takej formy, že budeme mladej generácii schvaľovať hriešne, ba až bohorúhavé radovánky. Zachovajme si úctu k desatoru a opravdivou úctou k desatoru ukážme svetu správnu cestu do neba. V dnešnom evanjeliu nám Pán Ježiš adresuje tieto slová: „Každý, kto plní vôľu môjho otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat, i sestra, i matka“. (Mt 12, 50). Plniť vôľu Nebeského Otca, znamená podľa vzoru Panny Márie zachovávať desatoro a tak sa stať bratom Ježiša Krista a synom Nebeského Otca.
Milí bratia a sestry, aj my starí sme si už zvykli na mnohé veci, ktoré sú úplne v konflikte s desatorom. Treba sa nám spamätať a všetko, čo je proti desatoru, treba uznať ako hriech a pokáním to napraviť. Tak vydáme správne svedectvo viery.
Uvedomme si, že je to veľká Božia milosť, ak dokážeme naše nedobré skutky uznať pred Bohom ako naše hriechy a ľútosťou sa ich zbaviť. Ako príklad poviem. On vie, že bol opitý, ale raz to nechce uznať ako svoj hriech. Predsa aký hriech, veď som pil za svoje peniaze. On vie, že sa s manželkou pohádal, ale nechce to raz uznať ako svoj hriech, lebo predsa ona začala. Je veľa zlých vecí, ktoré poznáme a nechceme ich uznať ako hriechy. Je to veľká škoda, lebo ak ich neuznáme ako hriechy, tým dávame najavo, že nestojíme o to, aby nám boli odpustené. Mohla by to byť pre nás vo večnosti veľká ťarcha.
S rokmi naša pamäť už slabne, preto na mnohé hriechy sme už zabudli. Nebojme sa toho. Zabudnuté hriechy nám pri svätej spovedi budú odpustené. Horšie je to s tými hriechmi, na ktoré si pamätáme a nechceme ich uznať ako hriechy.
Dnešný svet už veľmi veľa zlých vecí nechce uznať ako hriechy. Desatoro odmieta. Nedajme sa pomýliť. Zostaňme verní desatoru a úprimne vyznávajme svoje hriechy. Tým si zachránime svoju večnosť a vyšleme správny signál mladej generácii.
Prosme dnes, aby nám Panna Mária bola príkladom ako prežívať ťažké životné situácie a nech nám ona u svojho Syna vyprosuje svetlo i silu konať podľa jej príkladu.
