Farnosť Trstená

 „Ty si sláva nášho národa, ty si radosť nášho ľudu.“

     Modlitba o úspech
     Príklad Sedemolestnej je pre nás veľavravný. Dnešná slávnosť má nielen nádych Mariánskych pútí a modlitieb jej ctiteľov, ale má aj nádych odovzdanosti Trojjedinému Bohu. A to nie zdanlivej, alebo demonštratívnej či diplomatickej, ale skutočnej – nasýtenej krvou a zriekaním, ale aj pokojom srdca a láskou.
     Páter Špidlík hovorí Pavlove slová: „Nechcem sa chváliť ničím iným, iba krížom nášho pána Ježiša Krista.“ Bohu patrí všetka sláva a chvála. Kristus tu na zemi nie je slávny, ale potom po utrpení a zmŕtvychvstaní áno. Aj my odumrime hriechu a po našej smrti hriechu aj tej našej, ktorú čakáme potom to pozemskom živote, budeme slávni, ak s ním tu zomrieme. Ak v ňom zomrieme a to nielen hriechu ale tak naozaj prechodom na druhý svet. Teraz sa však musíme učiť odumierať, aby sme získali život – večný. A preto si musíme korigovať aj naše prosby, ktoré mu adresujeme po vzore Sedembolestnej Panny Márie.
     V čakárni jednej nemocnice v New Yorku možno prečítať nápis: „Prosil som Ťa, Pane, o silu, aby som získal úspech. Urobil si ma slabým, aby som sa naučil byť poslušným. Prosil som Ťa o zdravie, aby som mohol urobiť veľké veci a ty si mi dal chorobu, aby som mohol robiť lepšie skutky. Prosil som Ťa o bohatstvo, aby som bol šťastný. Získal som chudobu, aby som sa stal múdrym. Prosil som Ťa o silu, aby som získal úctu ľudí a Ty si ma urobil slabým, aby som prejavil záujem o Teba. Prosil som Ťa o priateľstvo, aby som nebol sám a Ty si mi dal srdce pre lásku ku všetkým bratom. Nezískal som nič z toho, o čo som prosil. Získal som predsa všetko, po čom som túžil. Vďaka Ti, Pane!“
     Panna Mária je pre nás vzorom modlitby. Aj podľa tej, ktorá visí v nemocnici New Yorku.
     (PELLEGRINI, P.: 365 zamyslení na každý deň. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998, s. 85.)

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.“ (Ž 90)

     Milí bratia a sestry!  
     Zdá sa, že žijeme vo svete, ktorý preferuje mať čoraz viac.  Čoraz viac zákazníkov, objednávok, peňazí, zážitkov, úspechu a šťastia. Keď máme čoraz viac dobrého jedla a pitia, prejde nás chuť. A tí, čo mali pôst, hovoria, že im zachutila aj kôrka chleba.
Nedávno som počul takýto príklad: Pytagorova veta má 24 slov, Otčenáš 66 slov, Archimedov zákon 67 slov, Desať Božích prikázaní 179 slov, Americká deklarácia nezávislosti 1 300 slov, Ústava USA so všetkými 27 dodatkami 7818 slov a Vyhláška EÚ o predaji kapusty 26 911 slov.
     Leo Babauta zhrnul jednoduchosť do dvoch krokov: rozpoznať podstatu a eliminovať zvyšok. Ak máte radšej prácu ako svoju rodinu, je to určite horšie, ako keď pre rodinu občas neurobíte prácu. Keď začnete mať radšej peniaze ako ľudí, zostanete opustení. Keď si začnete myslieť, aký ste dôležitý, budete na smiech. Keď budete chcieť čoraz viac, budete mať menej. Chcieť príliš veľa je otroctvo. Mať menej je väčšinou viac. 
     „Byť všade znamená nebyť nikde,“ povedal Seneca. Dnes robíme niekoľko vecí naraz – sedíme na obede, v pozadí beží televízor, v mobile každému z nás pípajú sms-ky a maily, robíme fotografiu a ukladáme ju na spoločenskú sieť, … A takto prebieha mnohým ľuďom takmer celý deň. Rozličné podnety z rôznych strán nás vytrhávajú z pokoja, nie sme schopní sústrediť sa na to, čo práve robíme, nedokážeme sa začítať do knihy, očami poskakujeme po titulkoch na internete. Keď nemáte pri sebe mobil alebo ho nedvíhate, tak vás dnes ľudia považujú za nenormálnych, keď nie ste aspoň na troch – štyroch spoločenských sieťach, tak o vás hovoria, že neexistujete. Keď sa zatvoríte do ticha a nekomunikujete s okolitým svetom, hovoria o vás, že ste nepružný a nespoločenský. 
     Michelangelo povedal, že vysekať sochu z kameňa je jednoduché – stačí dať všetko zbytočné preč. Podobne je to so zjednodušovaním v našom živote, v práci, … Stačí dať všetko zbytočné preč. Myslím, že takýchto Michelangelov chce z nás mať aj Ježiš. Takých, ktorí sa nedajú pomýliť, aj keď by mali ísť proti prúdu. K tomu nás vedie jeho Duch – aby sme v hluku všetkých hlasov, ktoré nás presviedčajú, čo všetko potrebujeme, vedeli vždy rozpoznať, čo je naozaj zbytočné. A dali to jednoducho preč. 
     Páter Anselm Grün sa obracia na Pána takto: „Dobrý Bože, daj prosím, aby zmizli všetky myšlienky, ktoré mi víria v hlave, a priveď ma na dno mojej duše, kde je ticho a kde prebývaš Ty.“

Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V. I. A. C.)