Aké je ovocie duchovného svätého prijímania?

          Duchovné sväté prijímanie je určené pre všetkých, ktorí sa usilujú o zrelosť, nielen pre dokonalých. Práve z toho istého dôvodu diabol, ktorý sa vždy snaží zmariť používanie užitočných prostriedkov na ceste k zrelosti, robí všetko pre to, aby dobrých ľudí odradil od tejto praxe nahovárajúc im, že je určená len pre „svätých“. Videli sme však, že je určená pre všetkých, ktorí chcú žiť v stave milosti, v priateľstve s Bohom a zdokonaľovať sa vytrvalým úsilím.
          Spôsob ako sa toto ovocie rodí je iný, ako pri skutočnom prijímaní Eucharistie. V takom prípade sa ovocie rodí samotným prijatím sviatosti. No pri duchovnom prijímaní niet žiadneho sviatostného znaku; ovocie závisí od veľkosti túžby, alebo inými slovami, od spôsobilosti príjemcu. Deje sa tak prirodzene v menšej miere. Avšak, keďže aj ovocie skutočného prijímania závisí vo svojej konečnej hodnote pre príjemcu od jeho dispozície a jeho spôsobu života, je možné, že človek, ktorý prijíma duchovné prijímanie získa viac ovocia ako ten, ktorý prijíma skutočné prijímanie, pretože jeho dispozície sú lepšie. Jedným z posledných postrehov je, že v skutočnom prijímaní Eucharistie je samotná intimita duše s Ježišom, ktorý je pravdivo a skutočne prítomný, považovaná za jednoznačné privilégium. Samozrejme, takáto sviatostná prítomnosť Ježiša sa pri duchovnom prijímaní neuskutočňuje.
          Teraz ale uvážme ovocie, ktoré prináša duchovné prijímanie. Prvým a špeciálnym ovocím je nárast posväcujúcej milosti, tak ako pri skutočnom prijímaní. Preto keď niekto cíti, že jeho láska voči Bohu chladne, duchovné prijímanie ju opäť roznieti. Sv. Leonard z Porto Maurizio na prekonanie chladu v láske voči Bohu radil prijímať duchovné prijímanie trikrát denne. Tvrdil, že za mesiac bude vaše srdce úplne zmenené a v objatí Božej lásky.
          Skutočné prijímanie posilňuje človeka v boji proti pokušeniam a pomáha mu vyhýbať sa hriechu. Prijímanie je chlebom silných. Buduje odolnosť voči Satanovi. Človek je menej náchylný uraziť Boha a viac naklonený podstúpiť väčšie obete pre získanie vyšších čností. Toľko k ovociu, ktoré priamo pramení z duchovného prijímania. Je však aj ďalšie, ktoré môže byť považované za vzdialenejšie a nepriame.
          Po prvé, existuje viacero foriem prejavov viery, ktoré disponujú dušu rovnako dobre tak pre skutočné prijímanie, ako aj pre duchovné prijímanie. Avšak duchovné prijímanie disponuje človeka výnimočným spôsobom. Keďže predstavuje vrúcnu túžbu po Ježišovi a po jeho milostiach, poskytuje jeho mysli to najlepšie nastavenie na jeho prijatie.
          Po druhé, duchovné prijímanie vytvára v duši horlivejšiu túžbu byť s Ježišom stále viac a dokonalejšie, a tak ho prijať v skutočnom prijímaní častejšie a pravidelnejšie. Naozaj, ak je túžba úprimná, človek ktorý často vykonáva duchovné prijímanie bude prijímať Ježiša v skutočnom prijímaní tak často, ako len bude môcť. Takže z tohto uhla pohľadu, duchovné prijímania nielen neodstraňujú potrebu skutočného prijímania Eucharistie, ale ju aj pozoruhodne podporuje.
          Po tretie, duchovné prijímanie je účinným prostriedkom podporujúcim univerzálnejší eucharistický život. Pomáha udržať živými myšlienky na eucharistického Krista a lásku k nemu.
          Po štvrté, duchovné prijímanie spôsobuje počas dňa sprítomnenie niečoho konkrétneho, skutočného, osobného a príjemného.
          Duchovné prijímanie bude teda prinajmenšom nepriamo viesť k všetkým dôsledkom kráčania v Božej prítomnosti, a to vo významnej miere. Ježiš často zjavoval svätým, ako veľmi nám túži dať samého seba. Traduje sa, že jedného dňa sv. Margita Mária túžila veľmi vrúcne prijať Eucharistiu. Ježiš prišiel ku nej a povedal: „Tvoja túžba prijať ma sa dotkla môjho srdca tak príjemne, že aj keby som nikdy neustanovil sviatosť Eucharistie, urobil by som to v tomto momente, aby som ti mohol dať seba. Taká potešujúca je pre mňa túžba byť prijatý vo sviatosti mojej lásky.“
          Nachádzame aj opačné poradie, v ktorom viera človeka, či jeho konkrétne gesto, alebo prosba, vytvára priestor a je podmienkou na to, aby Ježiš urobil znamenie, alebo sa inak sprítomnil. Pán Ježiš napríklad chváli vieru stotníka, s ktorým sa osobne ani len nestretol, no na prosbu jeho poslov uzdravuje jeho sluhu (Lk 7,2-10). Apoštolovi Tomášovi po zmŕtvychvstaní hovorí o blaženosti tých, ktorí nevideli a uverili (Jn 20,29). Keď vo viere žijeme bežné okolnosti, zdieľame s Ježišom celý život. Keď sa modlíme, rozprávame sa s ním a tento náš kontakt môže nadobudnúť intímny charakter. Duchovné prijímanie umožňuje často otvárať svoje srdce Božej dobrote a tak nám pomáha, aby sme boli pravdivými Kristovými svedkami. Pápež Pavol VI. v tejto súvislosti pripomína: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (Evangelii nuntiandi 41). Modlitba viery nespočíva len v tom, že hovoríme „Pane, Pane“, ale v tom, že si pripravíme srdce, aby plnilo Otcovu vôľu (Mt 7,21). V momente duchovného prijímania prežívame jeho prítomnosť a keď potom nasledujeme jeho šľapaje, naše srdce sa pretvára, osvojujeme si jeho postoje a naše svedectvo o stretnutí s Ježišom získava na uveriteľnosti.

Juraj Spuchľák, dekan – farár – spracoval podľa predlohy uvedenej v prvej časti. 

          Milí bratia a sestry,
pripomeňme si z minulej časti, že duchovné sväté prijímanie je predovšetkým túžbou, a potom že je túžbou prijať skutočného Krista v Eucharistii.
A teraz pokračovanie: Čo je teda treťou dôležitou skutočnosťou pri chápaní duchovného svätého prijímania?
          Tretím prípadom je, keď má človek túžbu po skutočnom prijatí Eucharistie a jej ovocí, no aktuálne ju neprijíma, hoci mu v tom nič závažné nebráni. Mohlo by ísť napríklad o niekoho, kto prijíma raz za mesiac. Hoci by aj chcel prijímať častejšie, aktuálne neprijíma, pretože by to od neho vyžadovalo nejakú obetu navyše. Bola by takáto túžba duchovným prijímaním?Ak by sme ju porovnávali s vyššie spomenutým prvým prípadom, tak je nedokonalá. Takáto túžba je skutočne málo účinná a niektorí duchovní autori ju nezahŕňajú do duchovného prijímania v úzkom zmysle. No dá sa povedať niečo aj v prospech tejto túžby a hodnotiť ju ako oprávnený dôvod duchovného svätého prijímania. Zdá sa, že práve to mal na mysli Tridentský koncil a pápež Pius XII., keď všetkých povzbudzoval prijímať Eucharistiu počas svätej omše, na ktorej sa zúčastňujú, aspoň duchovne. Boli si vedomí toho, že viacerí idú v nedeľu na svätú omšu a možno aj počas týždňa, no nevenujú pozornosť tomu, aby išli rovnako často aj k svätému prijímaniu. Zdá sa, že práve im boli adresované tieto pápežove slová. Nakoniec, aj niektorí z cirkevných otcov často hovoria o duchovnom sýtení sa, ktorým myslia neustály život v jednote s Kristom skrze vieru a osobitne lásku ako trvalý účinok skutočného prijímania. 

Dispozície
          Pre duchovné prijímanie nie je potrebná žiadna telesná dispozícia, keďže pred takouto túžbou sa nevyžaduje pôst či zdržanie sa akéhokoľvek jedla. Dispozícia duše sa tu však vyžaduje rovnako ako pri skutočnej Eucharistii. Duša musí byť v stave posväcujúcej milosti. To, že ide o nevyhnutnú dispozíciu, je obsiahnuté vo vyhlásení Tridentského koncilu, ktoré sme citovali vyššie. V ňom je túžba opísaná ako živá viera, ktorá pôsobí prostredníctvom lásky. Túžba po Ježišovi vo svätom prijímaní môže chýbať, pokiaľ je človek v smrteľnom hriechu, prípadne v úplnom nepriateľstve s Ježišom. Vtedy musí znovu získať stav milosti dokonalou ľútosťou. A práve v tom je veľký rozdiel medzi skutočným a duchovným prijímaním. Pre prijatie skutočnej Eucharistie je potrebná sviatostná spoveď, ale pre duchovné prijímanie postačuje akt dokonalej ľútosti.

 Príprava a metódy
          Pre vzdialenú prípravu nie je nič lepšie ako neustále úsilie napodobňovať Kristove čnosti. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš (Flp 2,5). Zjednotenie s Kristom prostredníctvom rovnakých postojov, to je skrze premenu na Krista prostredníctvom čnostného života, vynikajúcou prípravou na spojenie s Kristom v Eucharistii. Z týchto čností možno osobitne spomenúť snahu stále viac sa darovať z lásky ku Kristovi, ktorý sa sám stal obetou lásky za nás na kríži, a stále ňou je v eucharistickej obete. Takáto snaha darovať sa z lásky ku Kristovi je tou najlepšou prípravou aj na skutočné prijímanie Eucharistie, a teda aj na duchovné prijímanie.
          Bezprostredná príprava na duchovné prijímanie je úzko spojená s metódou duchovného prijímania a vlastne aj je úkonom samotného duchovného prijímania. Budeme sa im preto venovať spoločne. Potrebujeme pritom rozlišovať konkrétne okolnosti duchovného prijímania. Ak by chcel niekto prijímať duchovne počas svätej omše v tom čase, keď prebieha skutočné prijímanie Eucharistie, je dobré sa na ňu pripraviť rovnakými modlitbami, aké by sa použili pri skutočnom prijímaní. To je múdra rada sv. Leonarda z Porto Maurizio. Pokračovanie.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Naozaj stačí len túžba? Veru, áno. (2. časť)

          Keď má človek chuť na šťavnaté jablko, akokoľvek veľmi by po ňom túžil, samotná túžba mu nepomôže uspokojiť jeho hlad. V skutočnosti iba zväčšuje chuť na jablko. Túžba po materiálnych veciach nespôsobuje efekt skutočného vlastnenia. S duchovnými vecami je to ale úplne inak. Často už iba túžba po objekte spôsobí jeho aktuálne vlastnenie. Napríklad, keď je človek tu a teraz neschopný prijať sviatosť krstu, úprimná túžba po ňom vnesie do duše človeka podstatný efekt jeho posväcujúcej milosti. To je dôvod prečo ho nazývame krstom túžby. Rovnako to platí aj pre sväté prijímanie. Ak ho človek nemôže prijať v skutočnosti, môže ho prijať túžbou, a tak obdržať mnohé z ovocia skutočného prijímania.
           Duchovné prijímanie je takým veľkým prínosom pre život našej duše, že by sme nemali ignorovať jeho povahu a ovocie a v čo najväčšej možnej miere by sme ho mali využívať. Ponajprv musíme trvať na tom, že duchovné prijímanie je túžbou. Nejde o aktuálne prijatie skutočného prijímania, ale ide o túžbu prijať ho v tej chvíli. A práve táto túžba je podstatným znakom duchovného prijímania. Objasňujú a zdôrazňujú to aj mnohí duchovní autori. Táto túžba môže byť vyjadrená napríklad takto: „Kiež by som ťa mohol prijať v prijímaní Ježišu, dnes, teraz!“ Ide o túžbu, ktorá je tak úprimná, že pokiaľ by tento človek nebol fyzicky alebo morálne obmedzený prijať Eucharistiu, prijal by ju.
          Druhým bodom, ktorý v našej definícii chceme zdôrazniť je, že ide o túžbu prijať skutočný eucharistický pokrm. Sv. Hyacinta, malá svedkyňa zjavení vo Fatime, ležala na smrteľnej posteli. Podľa vtedajších zvykov ešte nedovŕšila potrebný vek, aby mohla pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Mala však takú veľkú túžbu po prijatí Ježiša, že poprosila kňaza o láskavosť. On súhlasil s tým, že jej sväté prijímanie prinesie ráno. Zomrela však ešte v ten večer. Ježiš musel byť veľmi potešený jej horlivou túžbou a daroval jej bohaté ovocie sviatosti.

Juraj Spuchľák, dekan – farár