10 rokov od úmrtia spišského diecézneho biskupa Mons. Františka Tondru

          Dňa 3. mája 2022 uplynie 10 rokov od úmrtia spišského diecézneho biskupa Mons. Františka Tondru.
  V tento deň, na sviatok apoštolov sv. Filipa a Jakuba, bude diecézny administrátor Mons. Ján Kuboš spolu s kňazmi a Božím ľudom sláviť o 17.00 hod. sv. omšu v Katedrále sv. Martina, ktorá bude obetovaná za spásu nesmrteľnej duše tohto nástupcu apoštolov.

Vidíme alebo nevidíme Pána?

          Každý človek má svoju povahu a mnohí z nás trpia jej zlými prejavmi. Ľudská povaha je veľmi pekne vystihnutá aj v dnešnom evanjeliu. My všetci sme vlastne zobrazení v apoštolovi Tomášovi. Keď mu ostatní tvrdili: Videli sme Pána, on sa zmohol iba na odvrávanie: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.
           Aj my si niektorí podobne povieme, že veríme iba v to, čo vidíme a sme presvedčení, že naše tvrdenie je pravdivé. Keď sa však nad ním bližšie zamyslíme, zistíme, že nemáme pravdu. Stačí si napríklad všimnúť ľudské oko, ktoré vidí iba zlomok z toho, čo je okolo nás. Rozozná iba to, čo je hmotné, ale v našej blízkosti existuje aj veľa nehmotných skutočností. Napríklad vzduch, rádiové či televízne vlny, infračervené alebo ultrafialové žiarenie. Nevidíme elementárne častice hmoty, atómy, molekuly, plyny… hoci sú súčasťou nášho života. Je dobré, že Boh to tak zariadil, lebo pre množstvo vĺn a atómov, ktoré sú okolo nás, by sme nevideli ani jeden druhého. Môžeme smelo povedať, že hoci sú ľudské oči pekné, predsa sú nedokonalé. A preto, že Boh nie je z hmoty, ale je duch, našimi očami ho nemôžeme vidieť. Kvôli tomu Ježiš pokarhal Tomáša, ukázal mu svoje rany, a keď napokon uveril, povedal mu: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.
            Boha teda nedokážeme vidieť svojím zrakom, lebo naše oči nie sú toho schopné, ale ho môžeme hľadať a nájsť svojím rozumom a vierou. Rozum a viera sú našimi duchovnými očami, sú Božími darmi, aby sme poznali Boha a vedeli, že nás miluje, že ho môžeme volať Otcom. Pre túto skutočnosť Ježiš Kristus obetoval aj svoj vlastný život.
           Pred niekoľkými rokmi médiá informovali verejnosť, že v Taliansku istá žena pred smrťou zanechala list na rozlúčku, v ktorom uvádza, že svoj život obetuje preto, aby mohli po jej smrti vyoperovať rohovky z jej očí a dať ich jej synovi, ktorý ako 6-ročný, oslepol. Operácia sa vydarila a chlapec, ktorý bol dlhé roky slepý, opäť uvidel. Matka z lásky k synovi obetovala svoj život.
          Aj Ježiš obetoval život, aby sme mohli vidieť nebeského Otca. V tom je naše šťastie a naozaj sú šťastní tí, ktorí svetlom rozumu a viery ho vidia. Život takého človeka má zmysel, lebo vie, odkiaľ pochádza a kam smeruje. Vie, ako má žiť, znášať utrpenia, ale aj zomrieť, lebo si je vedomý, že nad všetkým je Boh, ktorý nás vidí.
          Prosme za seba, aby sme svojím životom pred Božím pohľadom si pripravovali cestu do večnosti, kde svetlom slávy budeme Boha vidieť takého, aký je, z tváre do tváre.

Marek Gavalier, kaplán

Srdce Zmŕtvychvstalého…

          Tu je svedectvo lekára z Paríža, ktorý pochádzal zo šľachtickej rodiny. Hoci bol solventným a mal klientov z vyšších kruhov, predsa chodieval aj k chudobným poslúžiť ako lekár. Ako uznávaného špecialistu ho pozvali ku kráľovi Ľudovítovi XIV., ktorý ako je známe, dával sa nazývať Kráľ Slnko. Po príchode lekára kráľ poznamenal: „Dúfam, že sa o mňa postaráte lepšie ako o svojich bedárov.“ A lekár mu pokojne povedal: „Nie, vaša výsosť, lebo ja svojich bedárov tak obslúžim ako samého kráľa“
         To je síce z dávneho starého sveta, ale málo by nás to viesť k tomu „Súčasnému, reálnemu kresťanskému životu a reštartu: každý človek je pre mňa Ježiš…  Striktne podľa evanjelia: čo ste jednému z týchto urobili, mne ste to urobili. To je program a úloha.
          O to viac, že pri nás je Duch Svätý, ktorý je Darom Zmŕtvychvstalého Pána. Pomáha nám a mení náš život, keď žijeme podľa svedomia. Dajme modlitbe ticho, aby mohla v nás rásť. Dajme práci srdce, aby sme priniesli dobré ovocie svojej námahy. Dajme úprimnosť každému slovu padajúcemu z našich úst do uší počúvajúcich. Vymeťme svoje srdcia aj od malých smietok zloby a trpkosti, aby sme mohli zvestovať Lásku, ktorá večne žije!
          Ježiš je meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: “Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. (Flp 2. 6.11).
         Neuvedomujeme si dary, ktoré máme a nesnažíme sa ich rozvíjať a pracovať na nich a s nimi. Každý kresťan má viac ako najväčší boháč tohto sveta, lebo patrí svojmu Nebeskému Otcovi, ktorému patrí všetko.
          Silvester Krčméry hovoril o formovaní mladých:
„Umenie vychovať špičkových ľudí na Harvarde nie je veľké, kde sú samí excelentní študenti. Ťažšie je vykresať niečo z tých slabších. Povedal som si, dobre, zoberme teda tú druhú triedu a pokúsme sa z nej vychovať aspoň niekoľko desiatok výborných študentov. Je pravda, že máme veľa priemerných študentov. Ale mnohí z tých, ktorí u nás skončia, sú naozaj výnimoční.“
          Hoci nie sme učiteľmi iných, ale sami sme zodpovední za seba, aby sme boli v škole Božej dobrými žiakmi. Formujme svoje svedomie, prispôsobujme sa situácii každého dňa, aby sme vedeli pomáhať, byť prívetivými.

Prajeme Vám zo srdca požehnané veľkonočné sviatky! 

Juraj Spuchľák