Minorita je zložka evanjeliovej chudoby, ktorú nemožno vylúčiť, lebo nie je možné byť „chudobný v duchu“ (Mt 5, 3) bez pokory. Dvojica chudoba-pokora, s ktorou sa často stretáme v Spisoch sv. Františka z Assisi, je vyjadrená v „minorite“, ktorá znamená evanjeliový postoj nezaujímať prvé miesta, nestáť nad druhými, nepresadzovať sa voči nikomu, ale byť k službe všetkým, vždy ochotný urobiť dobro a nežiadať náhradu, vďačnosť, pocty, slávu.

1. Minorita pred Bohom

          Chudoba – minorita je predovšetkým spôsob, ako sa postaviť pred Boha, Najvyššieho Pána, ktorému náleží všetko dobro. Nie náhodou začína František svoje modlitby tým, že sa obracia na Pána slovami „ Najvyšší slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca…“

Pre svoju biedu, krehkosť a skazenosť, svoj hriech a svoju vzburu, nemôže sa človek cítiť pokorným, to značí skleslým, menším. Uznaním svojho stavu, prijatím potreby vykúpenia, si človek otvára bránu spásy. Ak sa naopak uzatvorí v pýche, v sebestačnosti, ak neprijme, že je menší a chudobný pred Bohom, riskuje, že stratí večnú spásu, ktorú získal Kristus.

2. Podriadení všetkým. Vo svojom Závete pripomína František túto podstatnú zásadu života v minorite: „A boli sme neučení a poddaní všetkým“ (Závet 4). Sv. František tvrdí o sebe a o ostatných bratoch, že boli nevzdelaní (idiotae), hoci v prvotnom bratskom spoločenstve niektorí boli klerici a vzdelaní ľudia. Chce tým povedať, že pokorné nasledovanie Ježiša Krista ich doviedlo k zrieknutiu sa svojej vzdelanosti ako prostriedku práce či apoštolátu, lebo vzdelanie predstavovalo istý stupeň vážnosti a moci. V prostredí, kde vedomosti a veda boli sústredené v kláštoroch a pri katedrálach, menší bratia uprednostňovali nižšiu kultúru, totižto ľudovú, aby zdieľali svoju evanjeliovú skúsenosť.

          Byť menší je „stav“, ktorý nie je falošný a podľa Františka je primárnou povinnosťou kresťanov: „Nech sa nehádajú a neškriepia, lež sú kvôli Pánovi poddaní každému ľudskému stvoreniu a vyznávajú, že sú kresťania“ (1. regula 16). František nevymedzuje, kto má byť onen brat či sestra; skutočné zrieknutie sa seba samého ho robí podriadeným všetkým ľuďom.

Evanjeliová minorita, aj keď je nevyhnutná, nie je cieľom sama v sebe, ale je podporou pre misijnú činnosť. Tak ju chápal a prežíval sv. František. Nepovažoval apoštolát za prostú účasť na bežnej pastorácii. František chcel, aby tak ako apoštoli, rád ním založený mal za pole pôsobenia celý svet a v ňom rozvíjal svoju činnosť, ako pre polepšenie veriacich, tak pre obrátenie neveriacich.

          Čím je niekto svätejší, tým viac sa cíti hriešnikom, maličkým, menším. To je prípad sv. Františka, ktorý svojím životom pozýva k svätosti aj nás.