Biskupská kázeň v Katedrále sv. Martina na Spiši prednesená počas diakonskej vysviacky 14. júna 2018 (1. časť)

          Milí profesori a predstavení seminára, milí oltárni bratia, drahí rodičia, milí veriaci a predovšetkým vy, milí ordinandi!
          Rozhodli ste sa prijať diakonát a o rok sa chystáte prijať aj sviatosť kňazstva. Svoj život dávate do služieb Cirkvi, ktorá je Kristovou nevestou. Vašou celoživotnou úlohou bude ohlasovanie Ježišovho Evanjelia  Ježišovej radostnej zvesti. Boh chce, aby ho ľudia spoznali, uverili v neho, podľa viery žili, a tak dosiahli spásu. Viera v Božom ľude bude zásluhou vášho ohlasovania. Pre spásu ľudí je potrebné, aby vaše ohlasovanie bolo účinné. Tu nejde o to, aby ste vy boli úspešní, vašu účinnosť v ohlasovaní potrebuje Boží ľud pre svoju spásu. Vaša apoštolská horlivosť má urobiť všetko preto, aby ľudia mohli uveriť.
          Tajomstvo neprávosti je v tom, že ľudia zvesť Evanjelia odmietajú nie preto, že by to nebola pravda, ale z úplne iných dôvodov. Obviňujú nás, že nevieme ohlasovať evanjelium rečou dnešného človeka. Tvrdia, že dnešný človek nestojí o sakrálnu reč, tej údajne nerozumie, chce počuť evanjeliovú zvesť „civilnou rečou“, rečou dnešného tínedžera. Táto výhovorka veľmi sťažuje prácu ohlasovateľa a robí ho neúčinným na škodu tých, pre ktorých ohlasovateľ pracuje. Nedajte sa však pomýliť. Svetáckou rečou, ktorá je niekedy až vulgárna, sa Kristovo posvätné posolstvo ohlasovať nedá. A tej náboženskej aj sakrálnej reči, ak budú mať dobrú vôľu, porozumejú.
          Keď v spoločnosti a hlavne v médiách príde reč na Cirkev, hovorí sa o nej veľmi negatívne a to mnohých akoby oprávňuje odmietať blahozvesť, ktorú Cirkev prináša. Pritom ide o Ježišove slová, ktoré dávajú život a to život večný. Dnes sa stretávame s nedôverou verejnosti k cirkevným štruktúram. Poukazujú na chyby a nedostatky v živote a účinkovaní Cirkvi. Môžeme povedať, že máme tu do činenia s pohoršením.
          O pohoršení sa vyjadruje Pán Ježiš veľmi tvrdo, keď hovorí, že beda tomu, skrze koho pohoršenia prichádzajú. Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých. (Lk 17, 1 – 2).
           Milí ordinandi, o chvíľu sa stanete diakonmi, ak dá Pán Boh o rok aj kňazmi. A ako diakoni, potom kňazi, aj vy sa budete musieť denne vážne zamýšľať nad tým, nemám aj ja na tom podiel, že ľudia sú pohoršení, odmietajú Boha a tým odmietajú spásu, ktorú im Boh ponúka? A tu ide o večnosť tých ľudí. Preto Pán Ježiš o pohoršení vyriekol také tvrdé slová.
          Je tu aj iná otázka. Za neveru dnešného človeka sú zodpovední len kňazi svojou nedôveryhodnosťou? Obstojí človek pred Bohom s výhovorkou: Bože, odmietol som ťa preto, lebo tvoji biskupi a kňazi mi boli na pohoršenie? Ak sú pre nich chyby kňazov či biskupov zámienkou na to, aby odmietli Boha, tak raz pred Božím pohľadom možno pochopia, že dobrotivému Bohu sa pomstili za chyby ľudí. Prejavuje sa tu akási „kultúra výhovoriek“, a to dosť lacných výhovoriek.
          Na adresu nás kňazov musím uznať, naozaj beda nám, ak sme svojím pohoršením ľuďom zničili vieru. Ale na adresu každého človeka, ktorý odmietol uveriť, treba povedať, dobre uváž či obstojíš pred Bohom s výhovorkou, že pre chyby a nedostatky tvojich kňazov, či biskupov som ťa, Bože, odmietol. Ak niekto nebude spasený, tak za svoje viny, nie za viny iných.
          Pán Ježiš povedal aj to, že nie je možné, aby neprišli pohoršenia. On sám bol príčinou pohoršení. Pohoršovali sa na ňom napríklad, že uzdravuje v sobotu. Tu si treba uvedomiť, že za pohoršenie je zodpovedný ten, kto koná zle, alebo ten, kto sa dokáže pohoršovať na dobrých skutkoch.
          Podľa svätého Pavla bol veľkým pohoršením pre Židov doráňaný Pán Ježiš visiaci na kríži. Oni sa mohli pýtať: Takto zúbožene má vyzerať náš Boh? Takého Boha odmietame. V takto zohavenom človeku predsa nemôže byť prítomný Boh. A bol prítomný. A vyzeral tak preto, že vzal na seba všetky následky našich hriechov. Následky rúhačov, vrahov, zlodejov, alkoholikov, narkomanov …
          Grécki filozofi zas vraveli, to len blázon dokáže povedať, že Boha možno zavesiť na kríž. Dnes podobne si mnohí ľudia kladú otázku: Takáto Cirkev môže byť nevestou Kristovou? A Pán Ježiš pritom hovorí: „A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“ (Mt 11, 6).
          Z lásky k nám bol Boh ochotný sa tak nepochopiteľne hlboko ponížiť. A Otec Nebeský sa nehanbil ani vtedy hlásiť sa k svojmu Synovi. A Kristus sa bude vždy hlásiť k svojej neveste Cirkvi, nech by bola akokoľvek doráňaná. A takejto Cirkvi Kristus zveril úlohu ohlasovať nadprirodzenú pravdu a nadprirodzenú lásku.

Mons. Andrej Imrich,

emeritný pomocný biskup

 

Dvanásta nedeľa v období „cez rok“ “A”

Zabijem ťa! 

          Milí bratia a sestry,
nebohý Jaroslav Budz, učiteľ vo Vrútkach, sa postavil útočníkovi v škole, aby chránil deti. Zaplatil za to. Ale koľkí povedia: „Ja by som toho učiteľa – učiteľku zabil? A je to len preto, že nesúhlasí s jeho výchovou alebo vyučovaním. Pred deťmi.
          V jednej škole na Slovensku dostali žiaci na konci školského roka otázku: „Čo by ste zmenili alebo zlepšili v budúcom školskom roku?“ Jeden žiak nahlas pred ostatnými žiakmi a učiteľmi povedal učiteľke: „Zabil by som Vás!“ Počula to dobre. Bolo jej ťažko. Pretože mala už vtedy diagnostikovanú chorobu ciev, ktorá ju ohrozovala mozgovou porážkou.
          O rok takmer na mesiac presne učiteľka chorobe podľahla. Pri správe o jej smrti v škole „smelý“ žiak počul od jej kolegyne: „Už ju nemusíš zabiť. Pán Boh si ju povolal k sebe.“ Žiak sa rozplakal… Ľutoval to, čo povedal.
          Detský psychológ hovorí: „Veľmi rozšírenou formou násilia na deťoch je ich zanedbávanie.“ Koľkokrát počujeme vo filmoch: „Ja ho (poslanca, suseda…) zabijem!“ Nesmieme takto nikdy hovoriť. Ani pred sebou samým. A z hriechu zanedbania detí a výchovy sa s ľútosťou spovedajme. Aby sa to okolo nás zlepšilo.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Túžba Samaritánky a Nikodéma (5. časť – záver) …

Aké je ovocie duchovného svätého prijímania?

          Duchovné sväté prijímanie je určené pre všetkých, ktorí sa usilujú o zrelosť, nielen pre dokonalých. Práve z toho istého dôvodu diabol, ktorý sa vždy snaží zmariť používanie užitočných prostriedkov na ceste k zrelosti, robí všetko pre to, aby dobrých ľudí odradil od tejto praxe nahovárajúc im, že je určená len pre „svätých“. Videli sme však, že je určená pre všetkých, ktorí chcú žiť v stave milosti, v priateľstve s Bohom a zdokonaľovať sa vytrvalým úsilím.
          Spôsob ako sa toto ovocie rodí je iný, ako pri skutočnom prijímaní Eucharistie. V takom prípade sa ovocie rodí samotným prijatím sviatosti. No pri duchovnom prijímaní niet žiadneho sviatostného znaku; ovocie závisí od veľkosti túžby, alebo inými slovami, od spôsobilosti príjemcu. Deje sa tak prirodzene v menšej miere. Avšak, keďže aj ovocie skutočného prijímania závisí vo svojej konečnej hodnote pre príjemcu od jeho dispozície a jeho spôsobu života, je možné, že človek, ktorý prijíma duchovné prijímanie získa viac ovocia ako ten, ktorý prijíma skutočné prijímanie, pretože jeho dispozície sú lepšie. Jedným z posledných postrehov je, že v skutočnom prijímaní Eucharistie je samotná intimita duše s Ježišom, ktorý je pravdivo a skutočne prítomný, považovaná za jednoznačné privilégium. Samozrejme, takáto sviatostná prítomnosť Ježiša sa pri duchovnom prijímaní neuskutočňuje.
          Teraz ale uvážme ovocie, ktoré prináša duchovné prijímanie. Prvým a špeciálnym ovocím je nárast posväcujúcej milosti, tak ako pri skutočnom prijímaní. Preto keď niekto cíti, že jeho láska voči Bohu chladne, duchovné prijímanie ju opäť roznieti. Sv. Leonard z Porto Maurizio na prekonanie chladu v láske voči Bohu radil prijímať duchovné prijímanie trikrát denne. Tvrdil, že za mesiac bude vaše srdce úplne zmenené a v objatí Božej lásky.
          Skutočné prijímanie posilňuje človeka v boji proti pokušeniam a pomáha mu vyhýbať sa hriechu. Prijímanie je chlebom silných. Buduje odolnosť voči Satanovi. Človek je menej náchylný uraziť Boha a viac naklonený podstúpiť väčšie obete pre získanie vyšších čností. Toľko k ovociu, ktoré priamo pramení z duchovného prijímania. Je však aj ďalšie, ktoré môže byť považované za vzdialenejšie a nepriame.
          Po prvé, existuje viacero foriem prejavov viery, ktoré disponujú dušu rovnako dobre tak pre skutočné prijímanie, ako aj pre duchovné prijímanie. Avšak duchovné prijímanie disponuje človeka výnimočným spôsobom. Keďže predstavuje vrúcnu túžbu po Ježišovi a po jeho milostiach, poskytuje jeho mysli to najlepšie nastavenie na jeho prijatie.
          Po druhé, duchovné prijímanie vytvára v duši horlivejšiu túžbu byť s Ježišom stále viac a dokonalejšie, a tak ho prijať v skutočnom prijímaní častejšie a pravidelnejšie. Naozaj, ak je túžba úprimná, človek ktorý často vykonáva duchovné prijímanie bude prijímať Ježiša v skutočnom prijímaní tak často, ako len bude môcť. Takže z tohto uhla pohľadu, duchovné prijímania nielen neodstraňujú potrebu skutočného prijímania Eucharistie, ale ju aj pozoruhodne podporuje.
          Po tretie, duchovné prijímanie je účinným prostriedkom podporujúcim univerzálnejší eucharistický život. Pomáha udržať živými myšlienky na eucharistického Krista a lásku k nemu.
          Po štvrté, duchovné prijímanie spôsobuje počas dňa sprítomnenie niečoho konkrétneho, skutočného, osobného a príjemného.
          Duchovné prijímanie bude teda prinajmenšom nepriamo viesť k všetkým dôsledkom kráčania v Božej prítomnosti, a to vo významnej miere. Ježiš často zjavoval svätým, ako veľmi nám túži dať samého seba. Traduje sa, že jedného dňa sv. Margita Mária túžila veľmi vrúcne prijať Eucharistiu. Ježiš prišiel ku nej a povedal: „Tvoja túžba prijať ma sa dotkla môjho srdca tak príjemne, že aj keby som nikdy neustanovil sviatosť Eucharistie, urobil by som to v tomto momente, aby som ti mohol dať seba. Taká potešujúca je pre mňa túžba byť prijatý vo sviatosti mojej lásky.“
          Nachádzame aj opačné poradie, v ktorom viera človeka, či jeho konkrétne gesto, alebo prosba, vytvára priestor a je podmienkou na to, aby Ježiš urobil znamenie, alebo sa inak sprítomnil. Pán Ježiš napríklad chváli vieru stotníka, s ktorým sa osobne ani len nestretol, no na prosbu jeho poslov uzdravuje jeho sluhu (Lk 7,2-10). Apoštolovi Tomášovi po zmŕtvychvstaní hovorí o blaženosti tých, ktorí nevideli a uverili (Jn 20,29). Keď vo viere žijeme bežné okolnosti, zdieľame s Ježišom celý život. Keď sa modlíme, rozprávame sa s ním a tento náš kontakt môže nadobudnúť intímny charakter. Duchovné prijímanie umožňuje často otvárať svoje srdce Božej dobrote a tak nám pomáha, aby sme boli pravdivými Kristovými svedkami. Pápež Pavol VI. v tejto súvislosti pripomína: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (Evangelii nuntiandi 41). Modlitba viery nespočíva len v tom, že hovoríme „Pane, Pane“, ale v tom, že si pripravíme srdce, aby plnilo Otcovu vôľu (Mt 7,21). V momente duchovného prijímania prežívame jeho prítomnosť a keď potom nasledujeme jeho šľapaje, naše srdce sa pretvára, osvojujeme si jeho postoje a naše svedectvo o stretnutí s Ježišom získava na uveriteľnosti.

Juraj Spuchľák, dekan – farár – spracoval podľa predlohy uvedenej v prvej časti. 

 

Túžba Samaritánky a Nikodéma (4. časť) …

Milí bratia a sestry,
pokračujeme v našej katechéze o duchovnom svätom prijímaní.

Príprava na duchovné sväté prijímanie

Inokedy je možné, že niekto pocíti v okamihu túžbu po duchovnom prijímaní. Na takéto okamžité duchovné prijímanie nie je potrebný žiaden vyhradený čas ani osobitná príprava. Nie je potrebná žiadna osobitná modlitba, hoci ak ju formulujeme, môžeme ňou konkretizovať prax duchovného prijímania. Napríklad: „Môj Ježiš, príď ku mne“ alebo „Ježišu v Najsvätejšej sviatosti, milujem ťa.“

Dĺžka modlitby a duchovného svätého prijímania

Môže trvať veľmi krátko, ale aj dlhšie – polhodiny. Pre takéto viac či menej dlhé duchovné prijímanie sú vhodné zvyčajné prejavy pokánia, lásky a viery v skutočnú Kristovu prítomnosť osobitne v Eucharistii. Patrí sem i modlitba výslovnej túžby po Ježišovi vo sviatosti oltárnej, ktorá je aktom duchovného prijímania. Malo by sa pri tom predniesť aj poďakovanie za prijaté milosti a prosba k Ježišovi o vernosť, ako aj o iné želané milosti.

Typy na zbožné prežívanie duchovného svätého prijímania

Ako dodatočnú pomoc pre zbožné duchovné prijímanie si môžeme predstaviť samého seba pri prijímaní skutočnej Eucharistie. Ak má niekto živú spomienku na nejaký výnimočný deň svätého prijímania, napríklad na prvé sväté prijímanie, na svadobný deň, alebo deň duchovného povolania či vysviacky, bolo by dobré mentálne si túto príležitosť pripomenúť a túžiť prijímať rovnako vážne a zbožne aj teraz. Ďalšou užitočnou pomôckou by mohlo byť stanoviť si, ak je to možné, deň najbližšieho skutočného prijímania, a následne svoju túžbu upriamiť na konkrétne prijímanie Eucharistie v budúcnosti ako naplnenie prítomnej túžby. Tento postup môže byť nápomocný a prinášať útechu najmä matkám, ktoré nemôžu chodiť na svätú omšu a pristupovať k prijímaniu tak často, ako by chceli. To isté platí pre mužov, ktorí odchádzajú do práce skoro ráno a vracajú sa neskoro večer. Rovnako i deti, ak majú dostatok poznania, môžu duchovne prijímať už skôr, než pristúpia k prvému svätému prijímaniu.

Komu je duchovné sväté prijímanie určené?

Duchovné prijímanie je určené všetkým katolíkom, ktorí chcú žiť v milosti a prehlbovať svoj duchovný život. Je určené pre ženy v domácnosti a pracovníkov v administratíve, pre učiteľov i robotníkov. Pre túto formu zbožnosti nejestvuje prekážka ani nevhodná profesia. A tak každý deň je veľa príležitostí na uskutočňovanie duchovného prijímania. Ako sme vysvetlili vyššie, všetci tí, ktorí sa zúčastňujú na omši, ale nepristupujú k Eucharistii, môžu prijímať aspoň duchovne. Omša je skutočne tou hlavnou príležitosťou pre duchovné prijímanie, ak človek nedostáva samotnú sviatosť. Praktiky ako adorácia a návšteva kostola sú skvelými príležitosťami pre duchovné prijímanie.

Príležitosti duchovného svätého prijímania

Dobrou príležitosťou na duchovné prijímanie je aj modlitba pred jedlom. Aj počas rannej modlitby je možné bez väčšej námahy duchovne prijímať. K duchovnému prijímaniu môže dôjsť počas meditácie, ruženca, či duchovnej obnovy. Večer, tesne pred uložením sa na spanie, ako súčasť osobnej večernej modlitby, je vynikajúcou príležitosťou na obnovenie túžby po spojení sa s Kristom v Eucharistii. Je utešujúcim zvykom zaspať po úkone dokonalej ľútosti a láskyplnej túžby po spojení s Kristom v Eucharistii. Vo chvíľach pokušenia, najmä tých doliehajúcich, sa oplatí opevniť sa duchovným spojením sa s Bohom. Ako by sa mohol človek odvážiť uraziť Boha, po ktorom tak horlivo túži! Ako by mohol Ježiš opustiť v čase pokušenia človeka, čo tak úprimne túži po jeho spoločenstve! Nič nemôže prelomiť obdobie osamelosti tak, ako zjednotenie sa s Ježišom v duchovnom prijímaní. To isté platí aj o chvíľach nezvyklého utrpenia, fyzického či duševného. Vyskúšajte sami, ako duchovné prijímanie zmierňuje bolesť. Takto sa prax duchovného prijímania stane akoby druhou prirodzenosťou. Vďaka nej človek často doslova pozdvihne svoje srdce a myseľ k spoločenstvu s eucharistickým Kristom a časom takmer nepretržite.

Nabudúce si povieme o tom, aké je ovocie duchovného svätého prijímania, a v čom sa odlišuje v podstatnej miere od fyzického prijímania Eucharistického Spasiteľa.

Juraj Spuchľák, dekan – farár