Celá Mojžišova reč, ktorej môžeme načúvať v prvom čítaní dnešnej nedele, je pozvaním k zachovávaniu Božích prikázaní. Zákon nie je proti človeku, ale pre človeka a pre jeho dobro, podobne ako je dobrom pre rieku, aby mala dva brehy, umožňujúce jej tiecť jedným prúdom a nepremeniť sa tak na bažinu. Na spoločenskej rovine umožňuje zákon Izraelu, aby existoval ako ľud putujúci k zasľúbenej zemi. Z tlupy nomádskych kmeňov sa stáva jednoliaty národ, ľud bol v podstate oslobodený z otroctva, aby mohol slobodne slúžiť Bohu.
          Táto základná hodnota nie je pri prechode od Starého zákona k Novému vôbec popieraná. Nie je vôbec pravdou, žeby evanjelium zrušilo zákon, Ježiš naopak hovorí: „Nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona.“ (Mt 5, 18). Zachovávanie prikázaní zostáva podmienkou pre vstup do zasľúbenej zeme: „Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 17). Plniť Otcovu vôľu alebo uvádzať do praxe jeho prikázania, to sú stále opakujúce sa témy evanjelia. Svätý Jakub nám to pripomenul v druhom čítaní: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi.“ (Jak 1, 22).
          V čom spočíva zdokonaľovanie zákona, ktoré Ježiš priniesol? Snáď v skutočnosti, že dopĺňa iné prikázania, než aké nájdeme v Mojžišovom zákonníku, napríklad prikázanie vzájomne sa milovať, ním priamo označované ako „svoje“ prikázanie? Alebo v tom, že radikalizuje požiadavky Starého zákona do takej podoby, ktorá je nevídaná dokonca aj v súčasnosti (odpúšťať nie iba sedemkrát, ale zakaždým, milovať aj nepriateľov)?
        Tou najzásadnejšou novinkou je však niečo iné. Ježiš presúva všetok zmysel a význam Zákona z vonkajšieho k vnútornému, z pier do srdca, z „vonkajška“ človeka do jeho „vnútra“. Aby sme pochopili toto Ježišovo dôrazné odvolanie sa na vnútro človeka, potrebujeme vedieť, čo sa stalo s Mojžišovým zákonom v náuke a praxi farizejov, alebo aspoň niektorých z nich, tých najviac nepriateľských voči Ježišovi. Stal sa z neho súbor malicherných praktík, často bezduchých a neživotných; svätosť spočívala prevažne vo formálnom a čo najpresnejšom zachovávaní zákona a tradície otcov: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám,“ hovoril farizej v chráme.
          V tejto chvíli je vhodné položiť si dôležitejšiu otázku: Komu vlastne všetky tieto veci Ježiš hovorí? Sú to iba farizeji v dobe, v ktorej žil? Evanjelium nám ani na okamih neumožňuje nechať sa upokojiť touto ilúziou. „Počujte ma všetci a pochopte!“ Tieto slová, ktoré v ten deň povedal Ježiš svojim učeníkom, sa obracajú aj na nás. Farizejský spôsob zmýšľania neskončil s farizejmi Ježišovej doby, ale prenasleduje náboženský život veriacich až dodnes. Aj dnes existuje riziko, že zredukujeme vieru iba na určité formálne náboženské praktiky a budeme sa považovať za zbožnejších a riadne žijúcich s Bohom, čím početnejšie budú naše pobožnosti, ktorých sa zúčastňujeme, čím viac sviečok zapálime, čím viac ružencov odriekame alebo čím viac púti uskutočníme.
          Aj dnes môže medzi nami existovať pokrytectvo, keď konáme alebo nekonáme nejakú vec len z toho dôvodu, aby nás nejaká osoba videla a spoznala v rúchu zbožného kresťana katolíka, a iná nás zase videla ako človeka, ktorý sa o náboženské veci veľmi nezaujíma alebo je voči ním rezervovaný (napr. v škole alebo práci).
          Poprosme dnes Pána, aby prišiel a očistil naše srdce, rovnako ako kedysi vyčistil Jeruzalemský chrám. Aby naše srdce oslobodil od akejkoľvek povrchnosti a formalizmu, ktorý nám bráni žiť našu vieru s radostným a úprimným srdcom.

Pavol Forgáč, kaplán
v Oravskom centre mládeže

          Slová sú prostriedkom, pomocou ktorého komunikujeme. Pomocou slov môžeme druhým odovzdať niečo krásne a dobré, ale aj niečo zlé. Slovami možno niekoho zachrániť, ale ho aj zabiť. Možno nimi šťastne zmeniť osud druhého človeka, alebo ho nechať tak, napospas jeho možno aj zničujúcemu životnému smerovaniu. 
          Na počiatku bol Boh – Slovo. A to Slovo sa stalo telom, aby tak najprv skrze prorokov, a potom prostredníctvom Pána Ježiša kráčalo po tejto zemi a dávalo ľuďom spoznávať pravdu a krásu života. Avšak nie každý mal schopnosť ju poznať.
          Pán Ježiš tým, že nám dal svoje Telo a živí nás sebou samým, dovoľuje, aby sme boli preniknutí Jeho slovom, a krstom je nám umožnené hovoriť Jeho slovami, ktoré sú slovami večného života, to znamená, že každému, kto ich prijme, pomáhajú dobre žiť a kráčať v ústrety večnému životu, ktorý Boh sľubuje svojim deťom.
         Ježiš nám svojimi slovami zjavuje Otcovu lásku, vlieva do nás teplo, ktoré dokáže rozohriať aj tie najtvrdšie srdcia a ukazuje nám cestu k pravému životu. Jeho slovo a Jeho učenie psú však rovnako fascinujúce ako aj náročné: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60).
          Žijeme v dobe, v ktorej sú populárne nároky „všetko a hneď“ a „všetko je dovolené“. Tieto naše nároky nás nútia zabúdať na to, aké je dôležité postupne a niekedy veľmi namáhavo dosahovať míľniky a určité ciele a nedovoľujú nám žiť dôležité životné hodnoty. A keď sa nám ponúka Ježišova cesta, cítime sa znudení a otrávení, pretože sa nám zdá, že táto cesta nikam nevedie alebo neprináša okamžité výsledky. A tak teda uprednostňujeme cesty, ktoré nám pripadajú ľahšie, jednoduchšie a rýchlejšie.
          Nie je však pravdou, že vytvorenie veľkého umeleckého diela si často vyžaduje roky tvrdej práce? A nechceš snáď aj ty byť takým majstrovským dielom, ktoré odráža krásu samotného Boha, ktorý je absolútne dokonalý?

Simeon Brindzák, gvardián