On nie je Bohom mŕtvych, ale živých

      Blížime sa pomaly ku koncu liturgického roka a liturgia nás nabáda, aby sme sa zamysleli nad „poslednými vecami“ a nad posmrtným životom. Niektorí otvorene tvrdia, že posmrtný život neexistuje, že život je len výsledkom náhody, že cnosť je len zbytočná námaha a zmyslom života je užívať si čo najviac. Zničiť život podľa nich nie je problém, pretože nemá žiadny hlbší zmysel. Je toto pre nás, kresťanov, prijateľné? Rozhodne nie! My veríme v existenciu večného života. Táto naša viera často prekáža tým, ktorí neveria, pretože pravda vždy prekáža lži.
      V nedeľnom evanjeliu nám Pán Ježiš predstavuje vzkriesenie mŕtvych ako ovocie zmluvy Boha s ľuďmi. Evanjelista Lukáš píše, že po svojom slávnostnom   mesiášskom vstupe do Jeruzalema ide Ježiš do chrámu. Tu sa ho predstavitelia rôznych náboženských skupín Izraela, stále viac podráždení jeho autoritou a odhodlaní zabiť ho, vypytujú na rôzne otázky, aby ho „pristihli pri čine“ a mohli ho obviniť. Skupina saducejov, ktorí na základe doslovného výkladu Božieho zákona, Tóry, popierajú zmŕtvychvstanie, kladie Ježišovi otázku, ktorej cieľom je zosmiešniť pozíciu tých, ktorí vo zmŕtvychvstanie veria. Odvolávajú sa na tzv. „levirátsky zákon“: keď muž zomrie bez toho, aby zanechal potomstvo, vdova sa musí vydať za jeho brata, aby mu dala syna, ktorý dostane meno jeho mŕtveho brata, aby toto meno v Izraeli nezaniklo. Prekrútením tejto normy zameranej na život, saduceji vytvárajú bizarný prípad siedmich bratov, ktorí zomierajú bez toho, aby zanechali potomstvo po tom, čo sa postupne oženili s tou istou ženou: ktorému z tých siedmich bude pri vzkriesení manželkou?
     Ježišova odpoveď na seba nenechá dlho čakať. Ježiš chce, aby saduceji pochopili, že tento svet je dočasný, pominuteľný,   kde má všetko iba krátke trvanie. Na druhej strane večný život je niečo iné, kde aj samotné manželstvo už nebude existovať, pretože ono patrí do tejto „pozemskej“ fázy nášho ľudského príbehu. Nie je to teda plodenie potomstva, čo zaručuje večný život, ale Božia moc: to znamená, že ľudia budú „ako anjeli a synmi vzkriesenia“, v plnom spoločenstve s Bohom v Jeho kráľovstve. Okrem toho Ježiš, odvolávajúc sa na históriu patriarchov, hovorí: „A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva Pána ,Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“. To znamená, že zmluva, ktorú Boh uzatvára, je večná a smrť pre ňu nepredstavuje prekážku: Boh nás nemiluje iba počas krátkej doby našej pozemskej existencie, On nás vždy miloval, miluje a vždy nás milovať bude. Teda veriť v zmŕtvychvstanie znamená „veriť v lásku“, v Božiu lásku, ktorá nás privádza do večného života.

Simeon Brindzák, OFM

Kontumačné víťazstvo života nad smrťou

          Evolučný naturalizmus a kreacionizmus. Evolučný naturalizmus hovorí o akejsi samozrejmosti, že z prírody možno poznať neexistenciu Boha. Že prírodné zákony a zákony evolúcie poukazujú na úplnú samostatnosť pri vývoji bez potrebu zásahu bytosti ako Boh. Kreacionizmus hovorí, že Biblia je aj príručkou biológie. Teda že Boh stvoril svet za šesť našich slnečných dní a podobne.
        Tieto dve vetvy zmýšľania sa pre svoju existenciu potrebujú, aby mohli mať dôvod na jestvovanie a opodstatnenosť pre živenie diskusií. Lebo tak môžu získať motiváciu pre argumenty proti druhej strane.
          Skromný a Ježišov človek hľadá pravdu a vie, že viera odpovedá na základné otázky človeka, nie pyšný rozum vyvolávajúci dojem, že na všetky potrebné odpovede príde sám či už so záverom, že Boh nejestvuje alebo že jestvuje a všetky vedecké poznatky sú vopred dohodnutým klamstvom pre živenie ateizmu. Rozum nie, ale viera.
          Vedomie reality, ktorú priniesol Pán Ježiš, keď ako človek trpel a Božskou mocou vstal zmŕtvych, je pre nás zdrojom viery, ktorú vyznávali o večnom živote apoštoli a nesú ako fakľu poznania a radosti všetci veriaci v Krista. Cirkev a biskupi sú garanciou tohto pokladu viery. V tejto viere vidíme potrebu modlitby za našich nebohých blízkych i vzdialených s pohľadom upreným na svoj život, naplneným napriek dobrým predsavzatiam aj chybami a zlobou. Zlobu možno ľutujeme, následky a škody napravujeme aspoň čiastočne, ale aj tak sa vynárajú ako kostlivci zo skrine nové výzvy, kríže a niekedy aj nezahojené rany na dušiach našich blízkych i v našich srdciach. Sme odsúdení na to, aby sme sa učili a rástli cez vlastné utrpenie a kríže. Nie ony sami, ale spôsob ich nesenia je liečivý. Pre celú našu osobnosť.
          Úžasným prínosom pre nás a pre iných aj zosnulých je Ježiš a jeho milosť i príklad. Príklad na motiváciu niesť kríže a pomáhať iným živým aj nebohým – ich dušiam, a milosť, vlastne zázrak prepojenia s tými, ktorí vierou a sviatosťami prepojení s nami v Cirkvi – tom tajomnom Tele Krista – aby sme za nich prinášali obety. Teraz to robme! Pretože teraz je ten milostivý čas. On je vždy cez celý rok, ale v dni od prvého do ôsmeho novembra máme dar veľmi dušiam nebohých pomáhať. To čistenie ich duší utrpením po smrti môže byť anulované – pre naše modlitby a pre nich získané odpustky zlo kontumačne prehráva. Idú do neba… Šťastnú cestu, duše našich!

Juraj Spuchľák, farár – dekan

Ako hráme…

           Istý divadelný osvetľovač v rozhovore pre noviny povedal: „Práca osvetľovačov je veľmi dôležitá. Správnym osvetlením sa môže dotvoriť atmosféra deja, ktorý herci vytvárajú svojimi slovami a gestami. Zlé osvetlenie môže niekedy pokaziť celý výstup – aj keď herec zo seba vydá maximum.“
         Evanjelista Lukáš nám zachytil Ježišovo podobenstvo, v ktorom vystupujú dvaja herci – mýtnik a farizej. Pri ich výstupe osvetlenie hralo tiež veľmi dôležitú úlohu. Farizej si v chráme posvietil do svojho vnútra. Použil však nesprávny farebný filter. V tomto svetle zaniklo všetko, čo bolo v jeho živote nesprávne a vyniklo to, čo bolo v poriadku. Výsledkom tohto nesprávneho osvetlenia bola spokojná modlitba pred Bohom: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Mýtnik však zvolil iný typ osvetlenia, ktorý pôsobil úplne opačne: zdôraznil to, čo bolo v jeho živote zlé a dal zaniknúť dobrým skutkom. Zaiste to musel byť hrozný pohľad do vlastného vnútra, keď sa neodvážil vkročiť ďalej do chrámu. Z poznania nehodnosti života sa zrodil kajúcny výkrik: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“
        Podobenstvo nám prináša Božie zhodnotenie výkonu týchto dvoch hercov. Farizej v tomto hodnotení neobstál. Zvolil nesprávne osvetlenie a tak jeho výkon bol nepresvedčivý. Vyznel veľmi falošne a pyšne. Mýtnik zvolil správne osvetlenie – a obstál.
        Život je akýmsi podobným vystúpením. Ako hráme? A aké osvetlenie používame? Ak sa budeme pozerať do svojho svedomia cez nesprávny filter – potom sa ľahko môže stať, že aj náš výkon bude ohodnotený ako nepresvedčivý. Nesprávnym filtrom je sebaláska, ktorá je naviazaná na dobré skutky. Neustále ich pripomína, zveličuje ich veľkosť, chváli sa nimi. Ignoruje zlé skutky, pretože uznať ich znamená umenšiť sebalásku. Nesprávnym filtrom je aj pýcha. Znemožňuje vnímanie nesprávnych skutkov, pretože to by znamenalo pokles na pomyselnom rebríčku hodnoty ľudského života. Nesprávnym filtrom je i životný postoj človeka, ktorý k Bohu pristupuje nie preto, aby si vyprosil zmilovanie, ale aby obdržal dary, ktoré si podľa svojho presvedčenia jednoznačne zaslúži.

         Ak sme v sebe objavili niektorý z týchto nesprávnych typov osvetlenia, prijmime návod k správnemu osvetleniu svojho vnútra. Je ukrytý v podobenstve o mýtnikovi a farizejovi. Nie je ťažké nájsť ho. Správne osvetlenie dosiahneme, keď nasadíme správny filter – pokoru. Pokoru pred Bohom i ľuďmi. Zaiste nepôjde o veľmi príjemný pohľad do nášho vnútra. Možno, že vyústi do mýtnikovho výkriku: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Ale teraz už vieme, že takýto výstup bude mať u Boha úspech.

            Marek Gavalier,   kaplán