Čo hľadáte?

          „Čo hľadáte?“ To je dôležitá, základná otázka, ktorú Ježiš adresoval dvom učeníkom. Zvyčajne hľadáme niečo, čo nemáme, čo nám chýba. Hľadanie charakterizuje naše ľudské bytie. Nepokoj, ktorý v nás prebýva, to niečo neurčité, čo často cítime, nás núti vždy niečo hľadať. A tento smäd v nás sa nikdy celkom neutíši, neopúšťa nás v žiadnej etape nášho života. Ježiš to vie, a tak sa toto ľudské hľadanie stáva základom prvej otázky, ktorú kladie tým, ktorí ho nasledujú, učeníkom tej doby, ale aj učeníkom všetkých čias, teda aj nám. Čo vlastne vo svojom živote hľadáme? Po čom skutočne túžime?
          Na tieto otázky môžeme mať veľa útržkovitých odpovedí, veľa  rôznych pokusov uspokojiť náš smäd po nekonečne, veľa utišujúcich prostriedkov, ktoré sa snažia len zmierniť naše napätie, veľa lacných a falošných náhrad, ktorými sa snažíme zaplniť našu vnútornú prázdnotu. Mnohí z nás možno majú aj pokušenie prestať hľadať, rezignovať, zastaviť sa, uspokojiť sa s bežnou rutinou, donekonečna opakovať tie isté veci, obvyklý pomalý a monotónny rytmus, ktorý nám dáva určitý pocit istoty.
         Ježišovo pozvanie uspokojiť tento smäd po hľadaní je jasné, provokujúce, trochu nás snáď aj vyvádza z rovnováhy: „Poďte a uvidíte!“
          „Poďte“: prvá vec, ktorú musíme urobiť, je hýbať sa, nezostať stáť na mieste, nezaseknúť sa. Ak chceme nájsť odpovede, musíme sa vydať na cestu. Ježiša stretneš len na ceste, kráčajúc  spolu s Ním.
          „Uvidíte“: je to práve náš každodenný život s Kristom, ktorý nám otvára oči a umožňuje nám vidieť a vnímať svet a život nielen povrchne, ale do hĺbky, vidieť aj to neviditeľné. Ježiš nám umožňuje vidieť realitu iným spôsobom. Práve na ceste s Ježišom sa plnia naše najvzdialenejšie túžby a farby tohto sveta sa pre nás stávajú jasnejšími. Kráčajúc krôčik po krôčiku so Svetlom sveta vždy nachádzame správnu cestu. Krok za krokom, bez zastavenia, bez reptania na premárnené príležitosti či urobené chyby (ktoré sa môžu prihodiť).
           Dôsledkom tejto skúsenosti s Ježišom je radosť. Radosť taká veľká, že si ju nemôžete nechať pre seba a okamžite cítite potrebu podeliť sa o ňu s niekým iným. A presne toto robí Ondrej: uteká k svojmu bratovi Šimonovi. Nemôže mu nepovedať o tom, čo našiel pri svojom hľadaní. Privádza Šimona k Ježišovi, aby aj on zažil, aby aj on videl. Tu vidíme funkčný mechanizmus odovzdávania viery (až potom môžu prísť mnohé lekcie katechizmu, morálne princípy a reguly, teologické konferencie, filozofické dizertácie…).
          Radosť zo stretnutia s Ježišom je nákazlivá, viera sa prenáša „nákazou“. Viera ako odpoveď na náš smäd po hľadaní. Zážitok stretnutia s Ježišom je taký krásny, že ho chceme sprostredkovať iným. Pretože to je ten veľký poklad, tá najvzácnejšia perla, ktorú sme našli pri našom hľadaní.
          Na konci hľadania nájdeme Božieho Baránka. Baránka uprostred sveta šeliem, baránka, ktorý nebojuje násilné pozemské boje o moc a nadvládu. Tento Baránok… skončí ako baránok medzi vlkmi, ale svojím príbehom predznamenáva koniec tohto sveta šeliem.

Simeon. Brindzák, OFM

Veľkosť a bieda človeka

      Benedikt XVI. raz vyjadril pravdivú myšlienku: „Nie sme stvorení pre pohodlie, ale pre veľkosť!“ Toto nám hovorí Krst Pána – Ježiš sa v poslušnosti dáva krstiť Jánovi ako človek bez hriechu a a posväcuje všetky vody ako Boh vstupujúci do Jordána. To je svedectvo pre nás – veľkosť človeka nie je v jeho nadutosti, ale skromnosti. V snahe zamyslieť sa nad novým rokom pápež František krásne hovorí o veriacom vedcovi s menom: Blaise Pascal:
          „Veľkosť a bieda človeka sú paradoxom, ktorý sa nachádza v centre úvah posolstva Blaisea Pascala. Narodil sa pred štyristo rokmi 19. júna 1623 v Clermonte v strednom Francúzsku a už od detstva až do konca života hľadal pravdu. Odôvodnene nac hádzal jej stopy najmä v oblasti matematiky, geometrie, fyziky a filozofie. Veľmi rýchlo urobil mimoriadne objavy, čím sa značne preslávil. Ale tu sa nezastavil. V storočí veľkého pokroku vo všetkých oblastiach vedy, ktorý sprevádzal narastajúci duch filozofického a náboženského skepticizmu, Blaise Pascal sa ukázal ako neúnavný hľadač pravdy, ktorý ako taký zostáva stále „nepokojný“, lebo ho priťahujú ďalšie a ďalšie nové horizonty.
          Práve pre tento jasný a v tom čase zároveň taký otvorený dôvod nikdy v sebe neumlčoval starú a stále novú otázku, ktorá zaznieva v ľudskom vnútri: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8, 5). Táto otázka je vpísaná do srdca každej ľudskej bytosti všetkých čias a na všetkých miestach, v každej civilizácie a jazyku, v každom náboženstve. Pascal sa pýta: „Čo je človek v prírode? Nič vzhľadom na nekonečno, všetko vzhľadom na nič.“ A zároveň je otázka ukotvená v žalme, v živom príbehu vzájomnej lásky Boha a jeho ľudu, v príbehu, ktorý sa zavŕšil v tele „Syna človeka” Ježiša Krista, darovaného Otcom až po opustenosť, aby človeka ovenčil slávou a cťou viac než akékoľvek iné stvorenie, pred touto otázkou, položenou jazykom takým odlišným od vyjadrovania v matematike a geometrii, sa Pascal nikdy neuzatváral.
          Zdá sa, že koreňom tohto všetkého je u neho jeho základný postoj, ktorý by som definoval ako „otvorenosť realite v úžase”. Otvorenosť iným rozmerom poznania a existencie, otvorenosť ostatným ľuďom, otvorenosť spoločnosti. Napríklad v roku 1661 bol v Paríži pri vzniku prvej siete verejnej dopravy v dejinách, čím boli takzvané „koče za päť sols“. Ak kladiem na to dôraz na začiatku tohto listu, je to preto, aby som objasnil, že ani jeho Obrátenie ku Kristovi najmä po „noci ohňa“ 23. novembra 1654, ani jeho mimoriadne intelektuálne úsilie brániť kresťanskú vieru, neurobilo z neho človeka izolovaného od svojej doby. Všímal si problémy, ktoré sa vtedy najviac pociťovali, ako aj materiálne potreby všetkých vrstiev spoločnosti, v ktorej žil.
          Otvorenosť skutočnosti pre neho znamenala neuzatvárať sa pred druhými ani v hodine poslednej choroby. Z tohto obdobia, keď mal tridsaťdeväť rokov, sa tradujú slová, ktoré záverečný krok na jeho evanjeliovej ceste: „Ak lekári hovoria pravdu a Boh dovolí, aby som vstal z tejto choroby, som rozhodnutý po celý zvyšok života nezaoberať sa ničím iným, ako službe chudobným.“ Je dojímavé konštatovať, že taký geniálny mysliteľ ako Blaise Pascal v posledných dňoch života nevidel nič naliehavejšie, ako vložiť energiu do diela milosrdenstva: „Jediným predmetom Písma je dobročinná láska.“

(Pápež František: Veľkosť a bieda človeka. Trnava : SSV, 2023, s. 5 – 7)

Pripravil: Juraj Spuchľák, farár

Na čo je obraz Pána Ježiša a dvoch učeníkov v kostole?

          Otec biskup František vyhlásil nový pastoračný plán na tento rok – je to tematický obraz plánu.
          Obraz – ikona Emauzských učeníkov v našich kostoloch zobrazuje udalosť po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Z Evanjelia podľa Lukáša 24, 13-3. Obdobie Adventu a Vianoc je zmeranie na prvú časť príbehu, zobrazujúceho Ježiša, ako sa pripojí k učeníkom.
          Evanjelista umiestňuje príbeh emauzských učeníkov „do toho istého dňa“. Je to „prvý deň týždňa“ (Lk 24,1) – deň zmŕtvychvstania – ktorý znamená pre učeníkov začiatok nového času, ak sú ochotní prijať novosť, ktorú je Boh schopný vniesť do ľudského diania. Chceme byť ľuďmi Veľkej Noci. Ak pozorne čítame text, uvedomíme si, že práve táto novosť obom učeníkom spočiatku chýba: hovoria o prázdnom hrobe, o videní anjelov a o zvestovaní zmŕtvychvstania, o tom, čo ženy a učeníci keď išli k hrobu, videli a počuli; napriek tomu sa vracajú so smutnými tvárami. Videli zlyhanie svojich očakávaní. Ich nedostatok sebadôvery je možno motivovaný strachom a zmätkom. Faktom zostáva, že práve v tej najlepšej chvíli, teda keď mohli mať dôkaz o Ježišovi a ako sa to všetko vyvinie ďalej, sa rozhodli odísť sklamaní z Jeruzalema. Všetko sa začína meniť v živote dvoch učeníkov vtedy, keď sa k nim pridá neznámy spolupútnik, s ktorým sa podelia o trpkosť. Aj my si uvedomíme, že Boží Syn stále prechádza okolo, pretože nám sľúbil: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20) Najprv sa Ježiš „priblížil a kráčal s nimi“. Tieto dve slovesá vyjadrujú blízkosť Boha k ľuďom a zdieľanie ich existencie prostredníctvom tajomstva vtelenia Krista. Stretnutie je jedným z najkrajších obrazov prítomnosti Boha medzi nami. A tak nám ukazuje štýl, akým musíme pristupovať ku každému, koho stretneme na našich cestách; ale ešte predtým nám ukazuje, ako sa nám stáva blízkym.   Nikto nemôže dať to, čo nemá: nemôžeme autenticky pristupovať k druhým a kráčať s nimi úprimne, ak nedovolíme Kristovi, aby sa k nám priblížil a kráčal vedľa nás. Pán nás necháva vyventilovať, alebo skôr provokuje naše uvažovanie: „O čom sa to cestou zhovárate?“ (Lk 24,17) – pretože sa nebojí našich sťažností. Pán nás aj dnes pozýva, aby sme slobodne hovorili, rozprávali o našich zápasoch a nádejach; berie sklamanie, reptanie, utrpenie, kritiku vážne, bez toho, aby vrátil úder za ranu, ale snažil sa pochopiť, „čo je vo vnútri“.   V Ježišovom štýle je počúvanie reality a skúseností aj pre nás učeníkov prvým krokom k autentickému rozlišovaniu. Už od prvých chvíľ svojej existencie, Cirkev mala túto dôležitú vlastnosť. Apoštoli to urobili, keď brali vážne správu o probléme v komunite Jeruzalema a potom sa rozhodli ustanoviť siedmich diakonov (porov. Sk 6). Neskôr prejavili podobnú odvahu a otvorenosť ,keď rozhodli o prijatí pohanov do kresťanstva na zhromaždení v  Jeruzaleme (Sk 15). (Z rekolekčného príhovoru biskupa Františka).
           Odporúčania pre nás na tento čas: počúvajme a prijmime boha a blížnych; rozdávajme sa vynaliezavým spôsobom v láske k bohu a blížnym; vyjdime zo seba smerom k bohu a blížnym prehlbujme náš vzťah s bohom a blížnymi.

(Juraj Spuchľák, farár)