Hľa, Boží príbytok.

          Svätý Ján hovorí veľmi mnoho o láske. Hovorí o láske Boha k ľuďom. Hovorí o láske človeka k Bohu. O vzájomnej láske medzi ľuďmi. V jeho náuke sa tieto lásky vzájomne preplietajú až k jednote.  Predovšetkým hovorí o prvenstve Božej lásky. Boh Otec dáva svojho Syna za spásu sveta. Boh Otec, spoločne so Synom, dáva každému Ducha Lásky. Všetci traja spoločne sa dávajú človeku. Prichádzajú, aby prebývali v človeku. Človeku, tak štedro obdarovanému, stačí len natiahnuť ruky k tomuto daru…
          Lenže jeho ruky samy o sebe sú na to príliš krátke. Preto mu Boh ponúka možnosť predĺženia rúk, aby, ak bude chcieť, mohol vziať túto ponúkanú lásku. Tým predĺžením je zachovávanie Božích prikázaní. Vo svojej náuke ich Kristus odovzdáva človeku a Duch Svätý mu ich ustavične pripomína, keď ho učí všetkej pravde.
          Duch Lásky bdie predovšetkým nad vzájomnou láskou. Priúča jej, pripomína ju a dáva aj moc k tejto láske…  Lebo hlavným prikázaním je láska k blížnemu, ňou totiž človek získava lásku k Bohu.
          Takto sa Božia láska stáva mojím vlastníctvom. Tak môžem správnym spôsobom milovať Boha. Láskou môžem v ňom zotrvávať, ako On vo mne. Je to naozaj nepochopiteľné: Boh a človek sú spojení láskou. Vlastne, človek už na zemi môže prežívať nebo, lebo láska mu dáva skutočné prebývanie v Bohu.   
          Potrebujem niečo viac na tejto zemi? Čo ešte by som chcel?         

Marek Gavalier, kaplán

 

Pravá sláva

          Sv. Bernard prirovnáva ľudskú dušu k vtákovi. Aj vták, aj duša majú po dve krídla. Jedným krídlom je príkaz lásky k Bohu a druhým príkaz lásky k blížnemu. Kto chce lietať, potrebuje obe krídla. Jedno krídlo na lietanie nestačí. Ani láska k Bohu bez lásky k blížnemu nie je pravou láskou. Platí zásada, že Boha, ktorého nevidíme, nemôžeme milovať, keď nemilujeme blížneho, ktorého vidíme. Láska k Bohu sa živí z lásky k blížnemu a láska k blížnemu nachádza svoj prameň v láske k Bohu.
          Aká však má táto láska byť?
          Svätý Augustín v Liturgii hodín hovorí: „Pán Ježiš vyhlasuje, že dáva svojim učeníkom nové prikázanie, podľa ktorého sa majú navzájom milovať. Hovorí: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom.“ 
          A nebolo toto prikázanie už v starom Božom zákone, kde sa píše: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“? Prečo teda Pán volá novým to, čo je už také staré? Či preto je novým prikázaním, že nás vyzlieka zo starého a oblieka v nového človeka? Nie každá láska obnovuje toho, kto počúva alebo skôr poslúcha, ale iba tá, ktorú Pán odlíšil od telesnej lásky, keď dodal: „Ako som ja miloval vás.“
           Takáto láska nás obnovuje, aby sme boli novými ľuďmi, dedičmi novej zmluvy, spevákmi novej piesne. Takáto láska, milovaní bratia, obnovila aj v minulosti dávnych spravodlivých, tak patriarchov a prorokov, ako neskôr svätých apoštolov, a ona aj teraz obnovuje národy a z celého ľudského pokolenia, rozšíreného po celom svete, tvorí a zhromažďuje nový ľud, telo novej snúbenice, nevesty jednorodeného Božieho Syna, o ktorej sa hovorí v Piesni piesní: „Kto je to tá, čo vystupuje v bielom?“ Isteže v bielom, veď je obnovená. A čím, ak nie novým prikázaním?“
          Evanjelium dnešnej nedele dáva zaznieť slovám Ježiša o ňom samom – ako bude oslávený – a veď hovorí o zrade, o umučení a smrti! To je mi sláva! – povieme nadnesene. A práve sláva – nie z tohto sveta a od ľudí, ale od Boha, pretože plnenie vôle Nebeského Otca sa v časovom slede dostáva v Ježišovom pozemskom živote do vrcholnej fázy naplnenia.
          Tam, kde je naša „kalvária“, tam je naša sláva – lebo je aj Božia – vždy plnenie Božej vôle. Tak nasledujeme Ježiša… To je pravá sláva našich rodín, otcov a matiek, detí, starých rodičov, kňazov, rehoľníkov. Hľadáme takúto alebo svetskú?

Juraj Spuchľák

O dokonalej radosti

          Raz, keď v zimnom čase svätý František prichádzal z Perugie k Panne Márii Anjelskej spolu s bratom Leom, a kruto ich trápil mráz, zavolal na brata Lea, ktorý šiel pred ním, a takto mu povedal: „Brat Leo, hoc by menší bratia dávali po celej zemi veľký príklad svätosti a dobrého správania, dobre to zapíš a poznač, že v tom nie je dokonalá radosť.“ A keď prešiel trochu ďalej, znova ho zavolal a povedal: „Ó brat Leo, hoc by menší brat vracal zrak slepým, vystieral krivých, zaháňal zlých duchov, navracal hluchým sluch, chromým chôdzu a nemým reč, ba čo by aj vzkriesil mŕtvych po štyroch dňoch, napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.“ A keď ešte kúsok podišiel, svätý František nahlas zvolal: „Ó brat Leo, ak by menší brat poznal všetky jazyky a všetky vedy a všetky písma tak, žeby dokázal i prorokovať a odhaliť nielen budúce veci ale dokonca aj tajomstvá ľudských svedomí, napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.“ A keď ešte ďalej podišli, svätý František znovu nahlas zvolal: „Ó brat Leo, Božia ovečka, hoc by menší brat rozprával anjelským jazykom a poznal beh hviezd a moc bylín, a boli mu zjavené všetky poklady zeme; a poznal by vlastnosti vtákov, rýb a všetkých zvierat, kameňov a vôd, napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.“ A keď poodišli ešte kúsok, svätý František nahlas zvolal: „Ó brat Leo, hoc by menší brat vedel tak dobre kázať, žeby obrátil na vieru v Krista všetkých neveriacich, napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.“
A keď už takéto reči trvali dobré dve míle, brat Leo sa s veľkým úžasom spýtal a povedal: „Otče, pre Boha ťa prosím, povedz mi, kde je teda dokonalá radosť?“ A svätý František mu odpovedal takto: „Keď prídeme k Panne Márii Anjelskej, takto zmáčaní dažďom, skrehnutí mrazom, zablatení a vyhladnutí, zabúchame na bránu domu a vrátnik príde nasrdený a povie: „Čo ste zač?“ A my povieme: „Sme dvaja z vašich bratov.“ A ten na to: „Klamete! Ste skôr dvaja ničomníci, čo sa s klamstvami potulujete po svete a kradnete chudobným almužnu! Choďte preč!“ A neotvorí nám, ale nechá nás stáť vonku v snehu a vode, na mraze a o hlade až do noci. Ak vtedy znesieme toľké urážky, krutosť a nadávky trpezlivo, bez rozčúlenia a šomrania naň, a s pokorou si budeme myslieť, že ten vrátnik nás naozaj dobre pozná, a že to Boh mu vnuká hovoriť proti nám; ó brat Leo, napíš, že v tomto je dokonalá radosť. A ak budeme ešte vytrvalo búchať na bránu a ten vyjde nahnevaný a ako dotieravých ničomníkov nás s nadávkami a bitkou zaženie so slovami: „Zmiznite odtiaľto, lotrovskí darebáci a choďte do útulku! Tu sotva dostanete jedlo či nocľah!“ A ak toto všetko trpezlivo, s radosťou a láskou znesieme, ó brat Leo, napíš, že v tomto je dokonalá radosť. A ak donútení hladom, zimou a nocou budeme ešte ďalej búchať, kričať a pre lásku Božiu s plačom prosiť, aby nám predsa len otvoril a pustil dnu; a on, ešte väčšmi popudený, zvolá: „Títo tu sú ale protivní bezočivci. Ale ja im vyplatím to, čo si zaslúžia!“ A vyjde von so sukovicou, zdrapí nás za kapucňu, hodí nás na zem a zaborí do snehu a hlava nehlava nám s tou sukovicou naloží, ak toto všetko znesieme s radosťou a budeme to považovať za útrapy Krista požehnaného, ktoré musíme znášať z lásky k nemu; ó brat Leo, napíš, že tu a v tomto je dokonalá radosť. A teraz počuj záver, brat Leo: Zo všetkých milostí a darov Ducha Svätého, ktoré Kristus dáva svojim priateľom, najväčšia je premôcť seba samého a ochotne podstúpiť príkoria, urážky a nepohodlie z lásky ku Kristovi. Lebo žiadnymi inými Božími darmi sa nemôžeme chváliť, pretože nepatria nám, ale Bohu, ako hovorí Apoštol: Čo máš, čo by si nemal od Boha? A keď to máš od neho, prečo sa chváliš, akoby si to mal sám od seba (porov. 1Kor 4,7)? Ale krížom trápení a príkorí sa chváliť môžeme, lebo Apoštol hovorí: Ja sa nechcem chváliť ničím, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista (porov. Gal 6,14)

Na chválu Ježiša Krista a chudáčika Františka. Amen. P. Peter Vnučák, OFM