Dokiaľ je „lopta v hre“, všetko je možné

          Drahí bratia a sestry!
          Istý kňaz spomína na jednu rodinu, ktoré ťažko ochorel manžel a pretože ho zavolali ku chorému, chcel sa prihovoriť manželke a dospelému synovi, ktorí prežívali ťažké chvíle, aby ich povzbudil a potešil nádejou na Kristovu prítomnosť v ich živote napriek ťažkostiam, ktoré sa spájali s chorobou ich manžela a otca.
          Syn prerušil kňaza po prvých slovách kňaza takto: “Pán farár, viem, že nás chcete povzbudiť, ale nie je to potrebné. My sme už zažili Božiu prítomnosť starostlivosť Božiu v týchto ťažkých dňoch, spracovali sme to, a preto dovoľte, aby som vám najskôr povedal niečo ja.
          Pred chorobou otca sme cítili a vnímali spolu s mamou, že otec bol na hranici odchodu z manželstva, že má ešte dvojitý život. Po príchode choroby, o ktorej lekári vyslovili ako neliečiteľnej a odporučili iba paliatívnu starostlivosť, po príchode domov, sa otec veľmi s nami zblížil. Spoločne sme strávili mama, ja a otec veľa spoločných chvíľ pri posteli otca. Otec nakoniec povedal: „Ďakujem Vám všetkým. Až teraz viem, čo je to mať syna, a manželku.“ Otec zomrel po niekoľkých mesiacoch. A ja teraz viem, čo znamená mať otca…”
          Podobne ako v športovom zápase – v ľudskom v živote nie je nič stratené dovtedy, kým človek žije, a kým je možné, že sa stretne s Bohom, so svojím povolaním, ktoré mu dal a preto si nesmime nikdy zúfať, ale modliť sa za seba aj za druhých, aby sme sa my aj naši blízky s Pánom Ježišom stretli.
          Evanjelium tejto nedele o synoch, z ktorých jeden súhlasil a prijal príkaz otca, aby išiel pracovať do vinice a nakoniec nešiel, druhý však nechcel ísť, ale nakoniec išiel pracovať, vidíme, že plniť Božiu vôľu znamená konať to, čo Boh od nás očakáva. Lebo to je pre nás dobré. Osožné po ľudskej aj duchovnej stránke. Pre pozemský i večný život. Nikdy sa neutekajme od toho, čo od nás očakáva Boh, keď to cítime o svedomí, vnímame z okolností života.
          Skončili sa prázdniny a dovolenky, je potrebné aby sme išli ďalej – do škôl a do práce, aby sme – oddýchnutí viac alebo menej – boli si vedomí toho, že sme stvorení pre budovanie vzájomných vzťahov s Bohom vo svojom srdci, navzájom vo svojich rodinách, medzi sebou na pracoviskách.
          A pamätajme, že najdôležitejšia je pokojná atmosféra medzi nami, obetavý život aj vtedy, keď obeta neprináša hneď výsledok, ale je potrebná pre udržanie duchovného dobra v našom srdci, lásky k Bohu, poriadku v našich vzťahoch.

Juraj Spuchľák, farár

A za koho ma pokladáte vy?

          Pán Ježiš otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ kladie svojim učeníkom; tým, ktorí s ním chodia a počúvajú ho. Šimon-Peter sa ujíma úlohy hovorcu ostatných a odpovedá. Ale Pán Ježiš mieri inde; preto sa pýta priamo: „A za koho ma pokladáte vy?“ A Šimon-Peter sa znova ujíma slova: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Pán Ježiš napokon chváli Petrovu odpoveď a vyhlasuje, že nie je výsledkom ľudskej filozofie, ale milosťou za ktorom stojí autorita zjavujúceho sa Boha. Čo však bolo pre Šimona-Petra vyznaním, to bolo pre Kaifáša rúhaním. Napĺňa sa Simeonovo proroctvo: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať“.
          Nečudujme sa teda, že sa kresťanské vyznanie stretáva vo svete s odmietaním. Dôležité je, aby trvalo; aby bolo svetlom sveta. Ani sa neznepokojujme, že ho tmy, ba ani vlastní, neprijímajú. Aj hviezdy sú obklopené tmou a aj jeden lúč svetla rozháňa tmu … Preto je viera kresťana dôležitá a kresťan si ju má považovať za milosť od Boha; za milosť a nie len pre seba.
          Vyznanie Šimona-Petra, hoci správne; nebolo ešte celkom správne chápané; preto ten, na prvý pohľad, záhadný príkaz Pána Ježiša, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš. Plné a správne pochopenie a vyznanie môže poskytnúť až poveľkonočná skúsenosť učeníkov. Aj učeníci idúci do dediny zvanej Emauzy boli zronení, lebo dúfali, že „ten Ježiš Nazaretský vykúpi Izrael“. Na to im vzkriesený, avšak nimi ešte nepoznaný Pán Ježiš povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. A keď ho potom pri lámaní chleba spoznali, ale zmizol im z očí, povedali si: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“
          Bez veľkonočného tajomstva je kresťanstvo nielenže ako historický fakt nevysvetliteľné, ale ako sv. Pavol, apoštol v 1. liste Korinťanom píše, aj márnou vierou; lebo ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Pán Ježiš je teda „otec budúceho veku“ ako to vyznávame v litániách k Najsvätejšiemu Menu Ježiš. Čo to znamená, to predstavuje sv. Ján v Knihe Zjavenia: „Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov … To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi …   Už nebudú hladovať ani žízniť; nebude na nich dorážať ani slnko ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.“
          Na pozadí tohto všetkého si teda opäť môžeme pripomenúť otázku Pána Ježiša: „A za koho ma pokladáte vy?“

Cyril Jaroslav Brázda OFM