Boží sluha biskup Ján Vojtaššák

Výročie prevzatia úradu diecézneho biskupa

Pamätný deň Spišskej diecézy

(pokračovanie z minulého čísla)

          V tretej časti nášho zamyslenia si povedzme, aké čnosti si môžeme osvojiť z hrdinského života Božieho sluhu biskupa Jána. Ak jeho život chápeme ako naše dedičstvo, tak z dedičstva sa má žiť, má to byť naše veno, naša výbava do života.
          Na prvom mieste je to jeho čnosť modlitby. Všetci kňazi diecézy, ktorí boli jeho seminaristami, pri vypočúvaniach, ale aj pri bežných rozhovoroch spomínali, ako sa biskup Ján Vojtaššák dlho a rád modlil, najmä ráno v kaplnke, či pri iných príležitostiach. Podobné svedectvo vydali o ňom rehoľné sestry, ktoré boli v Senohraboch a v Děčíne. Viaceré zhodne dosvedčili, že pán biskup si v kaplnke nikdy nesadol. Len kľačal bez pohnutia. Modlitba bola naozaj dychom jeho duše.
          Ďalej to bola úcta anjelov strážcov. To bol ďalší pilier jeho duchovného života. V roku 1909 kázal v Kostole sv. Michala vo Valaskej Dubovej o sv. Michalovi archanjelovi, zacitoval tam sv. Bernarda: „Anjeli prednášajú Bohu náš, nie svoj pot, naše, nie svoje slzy, a zase nám donášajú jeho dary…“ Pri tej istej príležitosti spomenul myšlienku sv. Augustína: „Anjeli nám pomáhajú, keď pracujeme, ochraňujú nás, keď odpočívame, radia nám, keď bojujeme, korunujú nás, keď víťazíme. Radujú sa spolu s radujúcimi, ale s radujúcimi sa v Bohu, a majú súcit s trpiacimi, ale s trpiacimi pre Boha. Veľkú lásku a starostlivosť nám preukazujú, lebo je veľká ich láska, ktorou nás milujú.“ Celá homília je popretkávaná citátmi zo Svätého písma a krátkymi vysvetlivkami o účinkovaní anjelov strážcov. Je vidieť, že Boží sluha mal túto tému veľmi dobre premeditovanú.
         Tretím pilierom jeho spirituality, ktorá sa už týka aj zvereného Božieho ľudu, bola úcta k Eucharistii. Pán biskup Vojtaššák nikde nechodil na dovolenky, ani na výlety. Ale na eucharistické kongresy chodil, a to aj do zahraničia. A to, že zaviedol stálu eucharistickú poklonu v našej diecéze, je dôkazom jeho viery a lásky voči Oltárnej sviatosti. Pomaly sa napĺňa celé jedno storočie od tohto jeho požehnaného rozhodnutia a stála poklona Eucharistie v diecéze trvá dodnes.
          Nemožno vynechať ani mariánsku úctu. Vieme, že práve on sa zasadil o to, aby sa Sedembolestná Panna Mária uctievala ako hlavná patrónka slovenského národa a jej šaštínsky chrám bol každoročne miestom národnej púte. A ako si Boží sluha biskup Ján rozvíjal svoju mariánsku úctu, svedčí napríklad jeho kázeň z 2. júla 1905 v Rabči, na slávnosť Navštívenia Panny Márie. Pán biskup ako mladý kaplán, vtedy zrejme v Zubrohlave, predniesol odpustovú kázeň, v ktorej rozvíja paralelu medzi vdovou, matkou naimského mládenca a Pannou Máriou, ktorú predstavil ako útočisko hriešnikov. Je to nádherná meditácia, ktorú zakončil slovami: „Teraz však, nebeská matka, zhliadni na všetkých, ktorí sa tu dnes zhromaždili na tvoju oslavu… Oni sú tvoji a navždy chcú ostať tvojimi. Nedaj, aby sa čo i len jeden z nich stratil. A keby niektorý blúdil po cestách hriešnosti, buď jeho útočiskom a vypros mu milosť obrátenia, lebo my, tvoje deti, tiež chceme bývať tam, kde si ty, naša Matka.“
          Ešte jednu hrdinskú čnosť chcem dať do popredia, a to je hrdinská vernosť Bohu a jeho Cirkvi. Celá krížová cesta Božieho sluhu je ukážkou jeho stálosti a vernosti Bohu a Cirkvi. Boží sluha sa nikdy nespreneveril svojmu poslaniu a svojim zásadám. Pritom počas jeho väznenia stačilo povedať len slovo, že sa s režimom nejako dohodne a boli by ho na rukách priniesli na Kapitulu. Lenže vernosť mu to nedovolila. A tak dotrpel svoj život v ponižujúcich väzniciach a vo vyhnanstve až do konca. Dali by sa spomínať ešte ďalšie čnosti, napríklad pokora, chudoba, vytrvalosť v dobrom až do konca.

(Záver)

Boží sluha biskup Ján Vojtaššák

Výročie prevzatia úradu diecézneho biskupa

Pamätný deň Spišskej diecézy
(pokračovanie z minulého čísla)

          Cestou na Huty pán biskup otvoril tému Bárdošovho uväznenia a povedal pánu farárovi Bárdošovi, že ho veľmi mrzí, že mu nemohol v tejto veci pomôcť, hoci sa o to veľmi snažil. Vtedy mu pán farár Bárdoš povedal asi v tomto zmysle: Otče, nech vás to netrápi. Ja to vidím ako Božiu prozreteľnosť, pretože som predtým prosil Boha, aby mi dal aspoň trochu tej lásky, ktorú mal svätý František Assiský. A Boh mi poslal koncentračný tábor, kde som videl a pochopil, čo je nenávisť a čo je láska k blížnemu. A ešte dodal, že bolo vidieť na pánu biskupovi, ako ho tá nemožnosť pomôcť mu mrzela. A potom ešte dodal, že Artur London, český komunistický politik židovského pôvodu, povedal, že koncentračné tábory v Nemecku boli detskou hračkou oproti komunistickým väzniciam. A tie ešte len „čakali“ na biskupa Jána a ďalších…
           Keď si uvedomíme, že celá marxistická ideológia bola postavená na triednom boji a triednej nenávisti, potom ich väznice boli názornou ukážkou toho, aké tá triedna nenávisť a triedny boj mali pre človeka dôsledky. Tam boli bitky, nadávky, rozličné trápenia fyzického aj psychického druhu, ponižovanie, sadizmus a iné zvrhlosti na dennom poriadku. Istý väzeň hovoril o tzv. operatíve. Boli to ľudia, ktorí nepodliehali miestnej správe väzníc, ale boli inštruovaní z iných centier. Takýto člen operatívy bol v Ilave viackrát na cele Božieho sluhu, vraj dosiahnuť uňho, aby si upratal svoje veci na cele. Tam ho surovo zbil a za sprievodu oplzlých nadávok dokopal a rozhádzal mu tých pár vecí, čo mohol na cele mať… To sa opakovalo viackrát.
          Prechádzky boli dovolené len v niektoré dni počas leta a trvali asi len pol hodiny. Pán biskup sa po väzenskom dvore prechádzal s rukami zopätými na hrudi a na prstoch sa modlil ruženec. Keď to dozorca zbadal, rozkázal mu postaviť sa tvárou k stene a tak ho udrel zozadu do hlavy, že pán biskup čelom narazil na stenu, čo bolo veľmi bolestivé. Ďalej to boli bitky, pichanie špendlíkmi za nechty, bitky obuškami po chodidlách zospodu, hlad, zima, korekcie so stravou len raz za tri dni, bez svetla, s potkanmi, spánok na vlhkom studenom betóne, dokonca ich (údajne s biskupom Gojdičom) zapriahli do pluhu a museli orať väzenskú záhradu … a mnoho iných surovostí. Akoby sa celé peklo vyrútilo na Božieho sluhu biskupa Jána. Každého zo spomínaných svedkov som sa pri vypočúvaní pýtal, či počul niekedy od biskupa Jána nejaké slovko sťažnosti alebo sľubovanej pomsty. Nikto nič také nezaznamenal.
           V roku 1956 bol biskupovi Jánovi prerušený trest, pretože vtedajší mocipáni sa báli, že biskup zomrie vo väzení a že katolíci budú mať mučeníka. Za miesto pobytu mu určili rehoľný dom u istých rehoľných sestier v Děčíne. Bol tam s ním aj biskup Michal Buzalka. Istá rehoľná sestra, ktorá tam vtedy žila, hovorila, že títo dvaja biskupi boli ako dve sväté deti, z ktorých išiel nadprirodzený jas a pokoj. Bol to jas ich duše, jas Božej milosti a Božej slávy, ktorá v nich pôsobila. Všetko znášali bez jediného slovka sťažnosti… Akoby ani neboli z tohto sveta – povedala doslova. Všetko znášali odovzdane do Božej vôle. To si uvedomila najmä vtedy, keď v roku 1958 opäť prišli po biskupa Jána, aby pokračoval vo výkone trestu, lebo vraj v Děčíne mal priveľa návštev… Pán biskup tam stihol napísať svoj vlastný životopis. …

(Pokračovanie)