„Pane, kto smie bývať v tvojom svätom stánku?“ (Ž 15)

      Milí bratia a sestry, drahí Trstenčania!
     Srdečne Vás pozdravujem a spolu s pánom kaplánom Martinom Tešlom Vám prajem veľa Božieho požehnania a radosti.
     Predovšetkým sa Vám chcem poďakovať za verejné prijatie do tejto farnosti, ktoré ste prejavovali a prejavujete stále svoju ochotou, aj tým povestným: „Vitajte!“ Iste k tomu pripájate aj svoje modlitby, s ktorými počítam.
     Veľmi túžim stretnúť sa so všetkými spoločenstvami, ktoré sú združené pri farnosti, potom čo som sa stretol s bratmi a otcami františkánmi, chcem sa stretnúť aj so všetkými spoločenstvami, ktoré pracujú v rámci farnosti.
     Zároveň farská rada, ktorá doteraz pracovala pre túto farnosť, je objektom mojej prosby: prosím, aby pracovala aj ďalej. Onedlho poprosím o termín, na ktorom sa dohodneme, aby sme sa spolu stretli a zároveň modlitbou a dobrým uvažovaním sa pripravili na jednotlivé úlohy, ktoré v duchovnej správe i v správe starostlivosti o kostol a farskú budovu aj ostatné záležitosti prislúchajú mojej službe.
     Ďakujem všetkým: chorým za modlitby, deťom za ich úsilie o rast v duchovnom živote a rodinám a manželstvám za všetky obety, ktoré v tejto farnosti ponúkajú Pánovi.
     Milí bratia sestry! V evanjeliu dnešnej nedele počúvame známy príbeh o Márii a Marte. Chcem sa preto na Vás všetkých obrátiť s výzvou, aby sme poslanie k účasti na spoločnom dobre v rodinách, občianskom spoločenstve a vo farnosti chápali ako osobitný prínos každého človeka. Povedať, že hocikto to alebo ono urobí veľmi ľahko,  a žiadať pomoc znamená, že ho nebudeme dostatočne motivovať, ak si nebudeme pri prosbe o takúto prácu a pomoc jednoznačne uvedomovať, že každý je poslaný osobitným spôsobom na úlohu vo farnosti a k tomu mu dal pán Pán aj schopnosti. Preto vás prosím, aby ste vkladali do služieb farnosti a občianskeho spoločenstva svoje osobitné dary, ktorými Vás Pán obdaril. Ak dvaja robia tú istú prácu, nerobia ju rovnako. A na to je potrebné, aby sme pri Pánových nohách – ako Mária – počúvali hlas Božej vôle a zároveň výzvy na posilnenie schopnosti, a pritom – ako Marta – ochotne poslúžili tým, ktorí to potrebujú.
     Len spojením duchovna a modlitby i práce dosiahneme priblíženie sa Božiemu kráľovstvu a Božie kráľovstvo pritiahneme k sebe.
     Pochválený buď Ježiš Kristus!

Juraj Spuchľák, dekan – farár

 „Hľadajte, pokorní, Pána a srdce vám oživne.“ (Ž 69)

     Milí bratia a sestry!
     „Spokojnosť robí z chudobného človeka boháča, nespokojnosť robí z bohatého človeka chudáka,” povedal Benjamin Franklin. Vidím stále viac ľudí, ktorí sú nespokojní – so sebou a životom, ktorý žijú, s okolím a druhými ľuďmi, spoločnosťou, svetom. Zdá sa mi niekedy, že čím viac máme, tým väčšou nespokojnosťou trpíme. Chceme mať ešte viac, porovnávame sa s druhými ľuďmi, ženieme sa za množstvom vecí a zážitkov, ktoré vôbec nestoja za to. Nehovorím o nespokojnosti so sebou a stavom vecí, ako hnacou silou učenia a zlepšovania sa. Mám na mysli skôr nespokojnosť, ktorá by sa dala nazvať aj nevďačnosťou alebo snahou mať stále viac.
     Nedávno som stretol vrcholového manažéra. Opustil špičkovú firmu a išiel do druhej, ktorá sa mu javila ešte lepšia. Mal som pocit, že je trochu nespokojný a on mi povedal takúto vetu: “Zvonka to vyzerá inak.” Podobnú vetu mi pred pár dňami povedal aj iný známy: “Keď kosím svoj trávnik, zdá sa mi zanedbaný a ten susedov je z diaľky krásny. Potom ma sused pozve na pohár vína, sedím na jeho trávniku a vidím, že zblízka vôbec nie je krásny a ten môj sa mi zrazu javí dokonalý.”
     Všimol som si, že najviac nespokojní sú často ľudia, ktorí na to majú najmenej dôvodov a naopak, tí, ktorí to majú naozaj v živote ťažké, často šíria pokoj a úsmev. Podobne ako v práci, tí, čo najviac kričia, že musia veľa pracovať, by mali dostať viac práce ako tí, čo sú ticho a ťahajú za dvoch.
     Sme nespokojní, lebo sa nevieme tešiť z toho, čo máme a ženieme sa za niečím, čo možno vôbec nepotrebujeme. Nevieme sa odpojiť od neustáleho rozptyľovania a nájsť pokoj. Nerozlišujeme dôležité signály a veci v našich životoch od tých nepodstatných.
     Preto vám prajem všetkým spokojné prázdninové dni!  

Branislav Kožuch, kaplán
  (OZ V.I.A.C., Trstená)