„Milostivý a milosrdný je Pán.“ (Ž 103)

     Milí bratia a sestry!
     Každá škola má svoj poriadok. Má presne vymedzené vyučovacie plány, zameranie, prestávky, dátumy prázdnin. Ich systém a fungovanie je spôsob, cez ktorý sú pozvaní žiaci rásť. A každá škola, každý dobrý učiteľ by mal mať najväčšiu radosť vtedy, keď vidí, že jeho žiaci zužitkovali, čo ich naučili. Aj my sme povolaní byť učeníkmi – žiakmi Ježiša a On k tomu povoláva naozaj každého, kto v neho uveril. Slovo učeník v pôvodnom význame znamená aj človek, ktorý prijíma inštrukcie od druhého, prijíma vedenie majstra. Zvláštne na tom je, že Ježiš, keď hovorí o svojich učeníkoch, hovorí o nich ako o svojich priateľoch. „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15) Túži, aby sme v tom dozrievali. Každý z nás je učeníkom a nikto sa nenarodil ako hotový produkt viery, ktorý už všetko zvláda a vie. Ježiš nás volá, aby sme v prvom rade boli s Ním a chce, aby sme boli napojení na neho ako ratolesti na vinič. Učeník sa učí tak, že napodobňuje svojho majstra. Preto nám pripomína:  Dávajte a dajú vám…  Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im… Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec… Nesúďte a nebudete súdení…, odpúšťajte a odpustí sa vám. Naše učeníctvo sa prejavuje v tom že, sa snažíme byť podobní Ježišovi a pritom neustále vieme, že všetko, čo robíme, robíme s pomocou jeho milosti. Každý učiteľ sa teší, keď už jeho žiaci sú samostatní a on nemusí nad nimi stáť, ale keď nás Ježiš posiela, prisľubuje, že zostáva s nami.
     Učeníkom sa teda stáva ten:

• • kto povie Ježišovi áno na jeho volanie (Mk 3, 13);
  • kto zanechá svoj starý spôsob života (Mk 1, 20; Lk 5, 11);
  • kto má Máriu za svoju matku (Jn 19, 27);
  • kto je pripravený byť v akejkoľvek situácii poučený (Mk 9, 35; Mk 12, 43);
  • kto ide a robí, čo mu Ježiš rozkáže (Mt 21, 6);

Matúš Reiner, kaplán

(Oravské centrum mládeže, Ústie)

Vyber si čo chceš

     Boh viedol ľud starého zákona cez vyvolených ľudí, ktorí sa najčastejšie opierali o autoritu Božích prikázaní. V 5. st. pred Kristom však bolo prikázaní omnoho viac. Viesť Boží ľud bolo veľmi ťažké kvôli mnohým zlyhaniam kráľov aj morálnemu úpadku obyčajných ľudí, preto vznikali ďalšie a ďalšie príkazy a zákazy (Tóra a Talmud). Myslím si, že aj keby do úplne najmenších detailov vypracovali morálku  a každú oblasť života vymedzili prikázaniami, ešte to nezaručí svätý život ľudí. 
      Všimnime si, prosím, že Ježiš nepridal žiadne ďalšie prikázania. Potvrdil platnosť Desatora a dal dôraz na príkaz lásky k Bohu a blížnemu. Robil však jednu dôležitú vec –  zjavoval Božiu lásku k človeku, jeho svätosť, dobrotu a krásu. Nedáva príkazy, ale chce prebudiť najvyššie túžby, ktoré sa ukrývajú v každom ľudskom srdci.
     Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!  (Gal 5, 13)
     Je lepšie, ak milujeme Boha preto, že chceme, než preto, že musíme (napr.  strach pred trestom). Evanjelium nás vedie k tomu, aby sme spoznali najvyššie dobro, a aby sme sa preň ľahko rozhodli. Vyber si čo chceš…  si slobodný. Najlepšie je, keď budeš chcieť dobro, pravdu, krásu.

Štefan Hrbček, kaplán

„Budem ti hrať pred tvárou anjelov.“ (Ž 138)

     Milí bratia a sestry!
     Najprv hovoril všetkým, Peter ho počúval – ako všetci, čo tam boli. Potom sa obrátil k nemu a hovoril iba k nemu. Nebolo to však len nezáväzné informovanie o niečom, Ježiš chcel niečo od neho. Mal urobiť dokonca pomerne náročnú vec – po celonočnom neúspešnom rybolove ešte raz spustiť siete a ešte aj v čase, kedy to nie je bežné. 
     A Peter? Urobil to a zažil Božiu moc. A keď zažil vo svojom osobnom živote Božiu moc, padol na kolená v pokání. Nebola to pre neho samozrejmosť, hoci Ježiša celý deň počúval. To, čo Ježiš pre neho urobil, sa ho naozaj dotklo. 
     Odkaz pre mňa? Nešpekulovať! Čo to znamená? 

1. Neobhajovať sa, že Ježiš hovorí ku všetkým, nielen ku mne. 
2. Až urobiť to, čo Ježiš učí, znamená zažiť Božiu moc na vlastnej koži. 
3. Božia láska nie je samozrejmosť, na ktorú si môžem zvyknúť. 

     Ježiš neučí preto, aby nás iba informoval o niečom (Bohu). Kresťan totiž nie je ten, kto vie niečo (málo alebo veľa) o Bohu a o tom, čo urobil. Kresťan je ten, ktorý dáva vo svojom živote priestor Bohu, aby mohol konať. A dáva mu ho tým, že jednoducho, bez špekulovania urobí to, čo Boh učí. A Boh ho v tom prekvapuje.

Branislav Kožuch, kaplán

 (OZ V. I. A. C., Trstená)

„Moje ústa, Pane, budú hlásať tvoju spásu.“ (Ž 71)

     Milí bratia a sestry!
     Ježiš nebol bohatý, a predsa jeho život bol neraz v ohrození. Prečo? Preto, lebo hovoril pravdu, ktorú ľudia nechceli počuť a prijať. Sme toho svedkami aj v nazaretskej synagóge. Všetko bolo v poriadku až do tej chvíle, keď Ježiš po prečítaní Izaiášovho proroctva povedal: “Dnes sa splnili slová Písma, ktoré ste práve počuli!” Pre ľudí bolo neprijateľné, aby ten, ktorý žil medzi nimi, ktorého rodinu poznali, bol pomazaný Mesiáš, ktorého predpovedal Izaiáš.
     My sme naučení, že poväčšine každý verejný činiteľ klame, a keď sa aj snaží čosi povedať, tak to robí tzv. diplomatickým spôsobom. Aj povie aj nepovie, aj sa dá chytiť jeho slov aj nedá. Takáto reč vedie do „slepej uličky“, v ktorej sa potom nachádzajú všetci: aj ten, čo rozpráva, aj tí, čo počúvajú. Ježiš nechcel ľudí dezorientovať, aby si potom z jeho slov sto ľudí vytvorilo sto názorov a každý ten svoj pokladal za najlepší. On radšej odišiel do iných miest s nádejou, že tam ho nebudú chcieť zabiť pre pravdu o sebe.
     A ako sa problém pravdy dotýka nášho života ako kresťanov? Často tak, že si vytvoríme svoj model života a nútime Cirkev, aby ho prijala a dokonca požehnala. Podobáme sa žiakom základnej umeleckej školy, ktorí by chceli, aby nejaký umelec vyhlásil ich maľovanie za umelecké dielo. Ak tak neurobí, cítia sa ukrivdení. Niekedy aj my sme ukrivdení, ak nám Cirkev hovorí pravdu, ktorú neradi počujeme. Vtedy sa začneme brániť a argumentovať všelijakými spôsobmi. Od uvažovania nad tým, do čoho sa má Cirkev starať, až po odchod zo scény cirkevného života do ilegality. My sa nepodobajme na tých, ktorí budú prenasledovať milovníkov pravdy a evanjelia. Ak ich budeme chcieť umlčať, umlčujeme vlastne Boha a sami sa potom stávame poľutovaniahodnými zajatcami svojej pýchy a hlúposti.

Počas nasledujúceho týždňa vám všetkým vyprosujem Božie požehnanie

Jaroslav Chovanec, farár 

„Tvoje slová, Pane, sú Duch a život.“ (Ž 19)

     Potrebovali ste už niekedy pomoc a na telefónnom čísle, kde ste volali sa ozvalo: „Ak si chcete objednať naše služby, stlačte jednotku. Ak chcete nahlásiť poruchu, stlačte dvojku…“  Čakali sme konečne na kontakt so živou osobou. Nestačil nám stroj.  
     Neprihodilo sa to už aj vám? Ľudia sa v dnešnom svete vyspelej komunikačnej techniky paradoxne čoraz ťažšie dokážu osobne s niekým stretnúť. Všetko už vieme a chceme vybaviť na diaľku.
     Viete si predstaviť, že by to takto vybavoval Ježiš? Asi sme nečítali nikde v evanjeliách, že by mu ľudia museli nechávať odkazy. Ježiš si určite vyhradil čas na rozhovor s Otcom, na vyučovanie svojich učeníkov a postaral sa dokonca o svoje vlastné potreby, ale zároveň prijímal ľudí. A to fakt všelijakých. Aj dnes sme počuli, ako Ježiš vo svojej vlasti v synagóge čítal úryvok z knihy proroka Izaiáša: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“  (Lk 1, 18-19)
     Slová ako: zajatí budú prepustení, slepí budú vidieť, utláčaní budú prepustení na slobodu a Boh príde so svojou milosťou, sú veľmi silné. Skrze nich sa veľmi prejavovala Ježišova blízkosť, ale aj hlboké porozumenie, s čím ľudia zápasia. Veď aj my zápasíme s tým, že sme v zajatí neodpustenia a hnevu, nevidíme nádej, túžime po slobode. Ale Ježiš pripomína: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ (Lk 1, 21)
     Boh túži, aby sme poznali svoju slobodu a dokonca po nej túži oveľa viac, ako po nej túžime my sami. Ako povedal Sv. Otec Benedikt XVI. : „Ježišov pohľad, dotyk jeho srdca nás uzdravuje… Umožňuje nám, aby sme boli naozaj sami sebou a úplne patrili Bohu.“ Nechajme, nech sa aj na nás napĺňa Božie slovo. Dajme Ježišovi každú našu vnútornú neslobodu, slepotu a otroctvo, nech spoznáme Božiu milosť. 

Matúš Reiner, kaplán

(Oravské centrum mládeže, Ústie)