„Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal.“ (Ž 34)

      Milí bratia a sestry!
     Podobenstvo dnešnej nedele ukazuje, že problém farizeja, ktorý vošiel do chrámu, bol v tom, že nemal v sebe pokoru a ani lásku, ktorá je vrcholom Božieho zákona.
     Vo svojich myšlienkach sa sústredil len na seba. Predmetom jeho oslavy, jeho zbožňovania bol on sám: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám“ (Lk 18, 11-12).
     Namiesto toho, aby chválil Boha, začína chváliť seba samého. Všetky zásluhy pripisuje sebe samému a iných ponižuje. Chýba mu pokora a láska.
     Stojí na viditeľnom mieste, je spokojný so sebou samým. Chrám potreboval, nie aby tam objavil Boha, ale aby ukázal a zviditeľnil  seba.
     Ale Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené. Preto nie je pri farizejovi, ale pri mýtnikovi, ktorý vysiela k Bohu pokornú modlitbu, ktorá skladá dôveru nie vo vlastné zásluhy, ale v Božie milosrdenstvo.
     Bratia a sestry, od mýtnika sa môžeme naučiť, ako má vyzerať naša modlitba: má byť sústredená, plná dôvery a najmä pokorná. Myslíme na to v našom každodennom živote.

Martin Tešla, kaplán

„Pomoc nám príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“ (Ž 121)

 Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?  

Pozeráme na svoj život, na dobu, ako sa vyvíja a môžeme mať obavu či viera vo svete vydrží až do druhého príchodu Pána Ježiša. V prvej vete sme počuli návod, aby sme nemuseli mať strach. Stále sa modliť a neochabovať. Vo veľkých životných ťažkostiach sme krátkodobo dokázali sa stále modliť, keď išlo o zdravie alebo o život niektorému z našich blížnych. Ale nevieme si predstaviť tú nepretržitú modlitbu celý život. Ustavičná modlitba vychádza z ustavičnej túžby po Bohu. Je to modlitba srdcom. Nie sme schopní sa stále modliť slovami ani myšlienkami. Je to túžba po Pánu Bohu. Naše skutky potom vychádzajú z tejto túžby. Túžba po Pánovi dáva hodnotu všetkému, čo konáme. Najprv Pán Boh túži po nás a my len opätujeme jeho túžbu. Niekedy nám nedá hneď to, čo chceme, pretože on nám chce dať seba, nielen nejakú vec. Ak sa modlíme za niečo, čo by sa pre nás stalo ľahko modlou a odpútavalo by nás to od Božej lásky, nedostaneme to hneď. Až keď  dozreje náš správny postoj k tej veci. Pán nás nechce stratiť tým, že ho vymeníme za pozemské veci. To uzdravuje náš postoj k stvorenému svetu. Usporadúva to správne naše poradie hodnôt. V tom je Pán Boh na prvom mieste, že všetko čo máme a čím sme, patrí jemu. Ak mu túžime patriť, vedie nás to ku svätosti. A nemyslime pritom len na seba. Mojžiš sa modlil za víťazstvo celého národa. Aj my sa modlime aj za tých, ktorí ani nechodia do kostola, nemajú záujem o spásu. Mojžiš sa modlil, oni bojovali – to je spojenie modlitby a práce na sebe. Mnohí sa snažia žiť lepšie a nevládzu. Keď sa zjednocujeme v modlitbách za nich, my sa dostávame cez modlitbu bližšie k Pánu Bohu a im pomáhame k zmene.

 

Dominik Jamrich, kaplán

(Oravské centrum mládeže, Ústie)

„Pred očami pohanov vyjavil Pán svoju spásu.“ (Ž 98)

 

Najhoršia modlitba je nepomodlená…

     Modlitba posvätného ruženca – dnes aktuálna.
     Tento mesiac si v rámci mesiaca pripomíname nielen misionárov, ale aj misie samotné. Mali by sme poznať svoj krst a ďakovať zaň Bohu, ale aj rodičom a krstným rodičom za vieru.
     Viera a jej odovzdávanie je misijným poslaním, ktoré nevyžaduje vycestovanie, ale cestu do ľudského srdca – v tomto prípade dieťaťa – s rešpektom a budovaním jeho slobody.
     Pri tejto snahe nás musí sprevádzať modlitba, pretože bez požehnania a pomoci Trojjediného Boha nemôžeme rátať s evanjelizáciou alebo misiami, nanajvýš s indoktrináciou. Evanjelizácia je nadviazanie osobného vzťahu s Bohom, Cirkvou a celým spoločenstvom veriacich, biskupom ako zástupcom apoštolov.
     Na to nám môže poslúžiť modlitba ruženca. Promótor ruženca – jeho oficiálny podporovateľ – dominikán Alan Ján Dely, OP hovorí, že najhoršia modlitba je nepomodlená modlitba. Takto odpovedá na otázku, či sa oplatí modliť aj napriek roztržitosti.
     Voči ružencu vnímame aj inú námietku – ako sa sústrediť alebo ako sa dobre modliť a pritom stále odriekať rovnakú modlitbu?
     Odpoveď – je to ako viezť sa po rieke na člne. Cestujúci po rieke si nevšíma prúd vody, ktorý ho unáša, ale brehy, ktoré sa pohybujú voči nemu pomalšie, ako prúd vody a obdivuje jeho krásy. Tak aj modlitba ruženca má v sebe akoby prúd modlitby „Zdravas Mária…“ a „brehy“ – tajomstvá ruženca zo života Pána Ježiša a Panny Márie – ich spojitosť s našou spásou je zrejmá.
     Tak teda, ako sa hovorí medzi ekológmi o šetrení  energiou: „Najčistejšia elektrina je tá neminutá,“ tak sa hovorí  podobne, aj keď z iného pohľadu, o modlitbe a roztržitosti: „Najhoršia modlitba je nepomodlená…“ Môj ružencový mesiac môže byť tento október a moje misie vo vlastnom srdci – naučím sa modliť s radosťou.

Ďakujem za pozornosť. 😊

 

Juraj Spuchľák, dekan – farár