Milí bratia a sestry,
„Pastier vôní“ takto označili záhradníka v jednej zahraničnej relácii v televízii. Kozmetika môžeme takto podobne označiť. No hovoríme aj o tom, že dobré skutky voňajú a zločiny zapáchajú alebo smrdia. Vôňa pripomína Boha. Nevidíme ho, a predsa je evidentná jeho prítomnosť v našom živote. Ako vôňa. Ani tú nevidíme, ale je jasné, že niečo vonia alebo zapácha. Preto sa v duchovnom živote používa aj prirovnanie alebo metafora: vôňa čností, smrad hriechu. Kadidlo je preto symbolom modlitby stúpajúcej k Bohu a znakom, že ten, koho okiadzajú kadidlom, stáva sa obetou Bohu alebo ňou už je aj okiadzanie. Je prosbou, aby Boh túto obetu prijal. Preto okiadzajú veriacich ľudí aj celebrujúceho kňaza pri svätej omši. Svedomie je takto záhradníkom duchovných vôní.
Na prvej fare vo svojom živote som prvú noc nespal len preto, že napriek únave po sťahovaní a z nového prostredia som celú noc čítal niekoľkostoročné písomné záznamy kňazov – predchodcov o udalostiach miestnej a okolitých farností. Opisovali aj vraždu kňaza počas cholery. Epidémia sa šírila a kosila ľudí. Z centra monarchie prišiel pokyn na ochranu obyvateľstva prostredníctvom vápna a jeho roztoku s ostatnými dezinfekčnými prostriedkami, ktoré sypali do studní. Takto postupoval aj nejeden kňaz na pokyn miestnych grófov ako majiteľov miestnych majerov a zodpovedných za spoločné dobro. Z dediny do dediny sa občas šírili poplašné správy. Jedna mala veľkú silu – páni vraj vápnom chcú otráviť ľudí. Vznikli rozbroje. Toto povstanie je známe aj z učebníc. V jednej farnosti kňaza vyvliekli pred faru, aby sa vzbúreným a oklamaným ľuďom zodpovedal za vápno sypané do studní. Aj sám si pred nimi nasypal do vlastnej studne vápno rozpustené vodou vo vedre. Nestačilo im. Hoci tak urobil opakovane. Aby potvrdil, že nie je to jed, tvrdil pred nimi, že to môže aj vypiť. Vypil liter. Lenže to nestačilo. Musel vypiť viac ako štyri litre – pred nimi. Po dvoch dňoch zomrel… nie z vápna, ale z množstva vody s vápnom. Aj vrahovia neskôr trpeli. Ale tí, ktorí ich na to dlhodobo huckali, nie. Tí si azda mysleli, že slúžia pravde…
Čo nám z tohto príbehu vonia a čo smrdí? Iste nám povie naše vlastné svedomie – pastier vôní.
Juraj Spuchľák, dekan – farár
