Zákonníci a farizeji celú udalosť z dnešného evanjelia zosnovali ako politickú pascu na Ježiša. Okamžite si všimneme, že tu niečo “smrdí”, pretože privádzajú ženu „prichytenú pri cudzoložstve,“ ale dotyčného muža nenájdete nikde, aj keď podľa Mojžišovho zákona bola jeho zodpovednosť rovnaká. Kde je muž, ak ženu chytili „pri čine“? Možno bola táto žena len platenou herečkou, jednoducho to nevieme.
V každom prípade je povaha pasce takáto: Ak Ježišova odpoveď zákonníkom a farizejom bude, aby ženu ukameňovali, tí hneď pobežia za rímskymi autoritami a nahlásia Ježiša ako niekoho, kto vyvoláva vzburu proti rímskej vláde a jej zákonom, pretože rímska vláda si vyhradila výhradnú právomoc vykonať trest smrti. Žiadna iná skupina alebo osoby v ríši nemali túto moc a nikto bez rímskeho povolenia nemohol obhajovať popravu alebo sa o ňu pokúšať, inak by sa to vykladalo ako akt poburovania.
Na druhej strane, ak Ježiš zákonníkom a farizejom odpovie v zmysle, že ženu nemajú popraviť, ohlásia to ľudu: „Tento človek, Ježiš, nie je skutočným prorokom, pretože popiera Mojžišov zákon!“ Tak sa im podarí Ježiša buď zatknúť alebo zdiskreditovať v očiach nábožných Židov.
Ježiš vie, že je to pasca, a tak odmieta odpovedať. Keď na neho naďalej tlačia, prichádza s takýmto návrhom: „Nech ten, čo je bez hriechu, prvý do nej hodí kameň.“
Tým Ježiš kladie zodpovednosť za popravu tejto ženy priamo na plecia zákonníkov a farizejov. Takže teraz Ježiš vrátil farizejom ich pascu. Ak hodia kameňmi, zatknú ich Rimania. Ak ich nehodia, bude to vyzerať, akoby priznávali, že majú hriech. Nakoniec si radšej vyberú hanbu verejnej porážky, než by sa mali nechať zatknúť, mučiť a byť uväznení rímskymi úradmi. Najstarší a najmúdrejší sú prví, ktorí zistili, že Ježiš ich prekabátil; najmladší a najhlúpejší sa tam ešte zdržiavajú v nádeji, že existuje nejaké východisko z ich „matu“. No nemyslite si, že ich rozhodnutie nehádzať kamene bolo vlastne akési úprimné presvedčenie v ich srdciach, že naozaj sú hriešnici, ktorí potrebujú odpustenie! Rozhodne nie! Oni len nechceli byť zatknutí.
Ježiš týmto svojím konaním ani v najmenšom nepoľavuje zo svojho učenia o sexuálnej čistote. On má najvyššie štandardy sexuálnej slušnosti, zakazujúce nielen cudzoložstvo, ale aj vnútornú žiadostivosť, ktorá je semenom cudzoložstva, a že v prípade potreby by sme mali byť dokonca ochotní zmrzačiť sa, ak nás to oslobodí od hriechu.
Takže v našom Pánovi vidíme paradox neústupčivého učenia o ceste svätosti spojené s nevyčerpateľnou ochotou odpustiť, uzdraviť a obnoviť. V kontexte tejto sv. omše toto Evanjelium poskytuje útechu tým mnohým z nás, ktorí sme “sfušovali” či pokazili pôstne predsavzatia, alebo ich dokonca opustil a v malom či veľkom sa vrátil späť k požívačnému životnému štýlu. Pán vždy odpúšťa.
On neodsudzuje, ale povzbudzuje nás, aby sme „išli a viac nehrešili. “ Napriek tomu nám neklame a nehovorí, že môžeme dosiahnuť večný život, keď sa budeme oddávať hriechu. Pán nám nikdy neklame.
Keďže spasenie je podľa definície „exodus“ alebo oslobodenie od hriechu, nemôžeme byť spasení, kým stále hrešíme. Hriech je to, od čoho sme zachránení.
Slovami pápeža Františka: „Boh sa nikdy neunaví odpúšťať nám; my sme tí, ktorých unavuje hľadať jeho milosrdenstvo.“
Branislav Kožuch
