Všetci sme zažili „kovidovú“ dobu, kedy platili obmedzenia a mnohí sa nemohli pravidelne fyzicky zúčastňovať sv. omší v kostole. Riešením boli sväté omše sledované v televízii alebo na internete. Ľudia sa však pýtajú: je to to isté, ako keby som sa zúčastnil svätej omše v kostole? Mnohí tvrdia, že nie, iní zasa povedia, že sa doma pri televíznej obrazovke na liturgiu vedia dokonca lepšie sústrediť (a tí sa aj ťažko vracajú do kostola teraz, keď sa obmedzenia uvoľnili). Ale skutočná otázka znie: čo je svätá omša?Úryvok z Lukášovho evanjelia, ktorý sa číta na tretiu nedeľu veľkonočného obdobia, nám ponúka základné učenie o sv. omši a tiež o spôsobe jej slávenia a účasti na nej. Nie sú to suché teórie a pravidlá, ktorými sa treba riadiť, ale príbeh, životná skúsenosť, ktorá sa pre prvých kresťanov stala orientačným bodom aj v nasledujúcich storočiach. Snáď nám pokus vstúpiť do tohto príbehu pomôže lepšie pochopiť „prečo“ a „ako“ sláviť sv. omšu.
Nachádzame sa vo večerných hodinách dňa Pánovho zmŕtvychvstania, toho dňa, ktorý bude odteraz pre Kristových učeníkov hlavným dňom. Nedeľa je pre kresťana dňom, okolo ktorého sa točia všetky ostatné dni, je to „deň Pána“ a teda aj deň oslavy Boha. Lukáš nám predstavuje dvoch učeníkov, pričom poznáme meno len jedného z nich, Kleopas. Priam akoby nám chcel povedať, že tým druhým učeníkom môže byť každý z nás. Obaja učeníci kráčajú do Emauz a rozprávajú sa o všetkom, čo sa prihodilo s Ježišom, no nie sú schopní týmto udalostiam celkom porozumieť. A práve tu sa k nim na ceste pripája sám Pán Ježiš. Nenecháva sa im spoznať podľa výzoru, ale pomaličky sa dáva spoznať podľa toho, čo hovorí, podľa slov, ktoré zohrievajú ich srdcia a vnášajú svetlo do ich životov. A to stretnutie s Ježišom začína Ježišovou otázkou. On je prvý, kto vstupuje do dialógu; prvý, kto sa pýta a počúva. Evanjelista nám ďalej hovorí, že tí dvaja učeníci trvajú na tom, aby sa s nimi ten tajomný spoločník naďalej zdržal, aby naďalej vnášal svetlo do ich večera, do tmy, ktorá sa rozhostila v ich srdciach: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Sú to slová túžby, modlitby, ktorá vychádza z hĺbky srdca, je to vyznanie viery a dôvery. A Ježiš teda „vošiel…a zostal s nimi.“ A dáva sa im definitívne spoznať pri lámaní chleba. Práve to je to zjavujúce gesto, ktoré tým dvom otvára oči srdca. V evanjeliu je ďalej napísané, že im zmizol spred očí, ale nie že odišiel. Veď vstúpil do domu, aby zostal s nimi! Tí dvaja učeníci nezostávajú smutní, ani sa nečudujú a nepýtajú, kam zmizol. Po tom, čo Ho cestou počúvali, ako im vysvetľuje Písma (v prvom rade nie preto aby ich poúčal, ale aby zahrial ich skrehnuté srdcia) a po tom, ako s nimi lámal chlieb (podľa gesta poslednej večere), teraz už obaja vedia, že Ježiš je vzkriesený a žije.
Nie je snáď toto všetko naša nedeľná sv. omša? Omša je slávením, kde sa všetci spolu nachádzame na rovnakej ceste života, so všetkými našimi pochybnosťami a zápasmi života i viery. V omši počúvame úryvky z Biblie, ale nie kvôli akémusi kultúrnemu cvičeniu či vzdelávaniu, ale preto, aby sme v nich našli to, čo nám zahreje skrehnuté srdce a oživí našu vieru. A keď počúvame čítania a modlíme sa žalmy, vzdávame tým vďaky Bohu a veríme, že v týchto slovách je to sám Ježiš, ktorý sa k nám pripája a prihovára sa nám. V omši potom znovu prežívame gestá poslednej večere s pocitom, že všetci máme účasť na Pánovej hostine. Omša je hrejivou udalosťou, príležitosťou na oživenie nášho života viery, kedy zakúšame, že živý Ježiš zostáva stále s nami.
Stretnutie na ceste do Emauz bolo určite jedinečné a neopakovateľné a našim omšiam už možno chýba vrúcnosť a energia tej udalosti. Verím však, že ako vtedy, tak aj dnes je stretnutie s Ježišom živým stretnutím, ktoré nás musí uchvátiť, „vtiahnuť “ a rozhýbať. Ak je naša omša len akousi asistenciou na liturgických úkonoch a nezúčastneným počúvaním slov a piesní, nie je to stretnutie ako stretnutie v Emauzách.
Svätá omša je stretnutie so živým Kristom, ktoré musí zahrievať naše srdce a otvárať nám myseľ. Omšu má kresťan prežívať ako nevyhnutnosť, nie ako povinnosť.
Možno práve udalosti „kovidovej“ a „postkovidovej“ doby, sú pre každého z nás príležitosťou položiť si otázku, či skutočne cítime potrebu stretnúť sa so živým Kristom. Omša, sledovaná skrze televíziu alebo internet je výrazne limitovaná, pretože nám neumožňuje plne zažiť tú nenahraditeľnú skúsenosť toho „byť spolu“, spoločenstva s Kristom a Jeho Cirkvou; ale ak sa z objektívnych príčin nemôžeme fyzicky zúčastniť sv. omše v kostole v nás udržiava pri živote túžbu a vedomie, že bez stretnutia s Ježišom naša viera chladne a zomiera.
P. Simeon Brindzák, OFM, gvardián
