Svet okolo nás vyznáva silu …
Zdá sa, že svet okolo nás vyznáva silu. Silné firmy kupujú slabšie, arogantní boháči a mafiáni sa vysmievajú chudobným a slabým, v médiách dominujú politici, ktorí najskôr hlasno kričia a keď vznikne problém, tak sa zbabelo skryjú. Tvária sa, že sú silní a pritom sú slabosi. Mnohí z nás sa v mladosti vystatovali svojou fyzickou alebo intelektuálnou silou. S odstupom času človek pochopí, aká to bola slabosť. Koľkokrát sme precenili svoju fyzickú silu a prišlo zranenie alebo choroba. Preceňovanie intelektu má ešte horšie následky: neschopnosť prijímať nové poznatky, počúvať a učiť sa od druhých ľudí, nekriticky myslieť a upriamovať pozornosť na seba. Človek, ktorý si o sebe myslí, aký je vzdelaný a inteligentný, nakoniec vyzerá ako hlupák a rozpráva ako chrobák truhlík z rozprávky.
V slabosti je sila. Nedávno rozprával jeden kňaz príhodu o tom, ako sa mu nedarilo pripraviť si dobrú kázeň na prvé sväté prijímanie. Nešlo mu to ani večer, ani ráno, a tak použil osvedčenú kázeň „búrka na mori“, ktorú už v mestečku všetci poznali. „Hanbil som sa, najradšej by som sa bol pre svoju slabosť pod zem prepadol,” hovorí kňaz. Keď odchádzal z kostola, skrížil mu autom cestu neznámy muž. „Vaša kázeň bola pre mňa, pán farár, ďakujem vám za ňu,” hovorí neznámy muž. Ten človek sa dostal do ťažkej životnej situácie a kázeň mu možno zachránila život alebo pomohla nájsť ďalšiu cestu. „Aj takto používa Pán našu slabosť vo svojich plánoch,“ hovorí skúsený kňaz a usmieva sa. Svätý Pavol, napísal tento odkaz: „Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1,27). Keď sme pri sile a sebavedomie nám hovorí, že všetko zvládneme sami, tak často zakopneme. Keď sme bezmocní, tak sa k nám vystrie neviditeľná ruka, ktorá nás dvíha a dáva nám silu. Len sebavedomie musí ustúpiť prijatiu vlastnej bezmocnosti a pomoci, ktorá prichádza.
Anselm Grün k tomu píše: „Ľudský život je paradox. Človek musí bojovať a v tomto boji sa snaží prekonávať svoje slabosti. Pritom však získa skúsenosť, že vlastnými silami sa nikdy nestane pánom seba samého, že v sebe nie je schopný napĺňať dobro. Je celkom odkázaný na Božiu milosť a pomoc, a predsa musí nasadiť všetky svoje sily a ďalej bojovať. Až potom, keď už využil všetky svoje možnosti a všetko, čo bolo v jeho silách, smie pokorne priznať porážku a uznať, že to, čo je v živote najdôležitejšie, si nemôže vydobyť, ale môže to iba prijať. A tak človek dospieva k pokore jedine bojom, avšak vybojovať si ju nemôže – pokora znamená priznať si, že vo svojom boji neuspel.” A tak nezúfajme nad našou slabosťou. Keď nevládzeme, nevieme ako ďalej alebo cítime, že sme v koncoch, spomeňme si na slová: „Do Tvojich rúk svoj život vkladám.”
Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V.I.A.C., Trstená)
