Naozaj stačí len túžba? Veru, áno. (2. časť)
Keď má človek chuť na šťavnaté jablko, akokoľvek veľmi by po ňom túžil, samotná túžba mu nepomôže uspokojiť jeho hlad. V skutočnosti iba zväčšuje chuť na jablko. Túžba po materiálnych veciach nespôsobuje efekt skutočného vlastnenia. S duchovnými vecami je to ale úplne inak. Často už iba túžba po objekte spôsobí jeho aktuálne vlastnenie. Napríklad, keď je človek tu a teraz neschopný prijať sviatosť krstu, úprimná túžba po ňom vnesie do duše človeka podstatný efekt jeho posväcujúcej milosti. To je dôvod prečo ho nazývame krstom túžby. Rovnako to platí aj pre sväté prijímanie. Ak ho človek nemôže prijať v skutočnosti, môže ho prijať túžbou, a tak obdržať mnohé z ovocia skutočného prijímania.
Duchovné prijímanie je takým veľkým prínosom pre život našej duše, že by sme nemali ignorovať jeho povahu a ovocie a v čo najväčšej možnej miere by sme ho mali využívať. Ponajprv musíme trvať na tom, že duchovné prijímanie je túžbou. Nejde o aktuálne prijatie skutočného prijímania, ale ide o túžbu prijať ho v tej chvíli. A práve táto túžba je podstatným znakom duchovného prijímania. Objasňujú a zdôrazňujú to aj mnohí duchovní autori. Táto túžba môže byť vyjadrená napríklad takto: „Kiež by som ťa mohol prijať v prijímaní Ježišu, dnes, teraz!“ Ide o túžbu, ktorá je tak úprimná, že pokiaľ by tento človek nebol fyzicky alebo morálne obmedzený prijať Eucharistiu, prijal by ju.
Druhým bodom, ktorý v našej definícii chceme zdôrazniť je, že ide o túžbu prijať skutočný eucharistický pokrm. Sv. Hyacinta, malá svedkyňa zjavení vo Fatime, ležala na smrteľnej posteli. Podľa vtedajších zvykov ešte nedovŕšila potrebný vek, aby mohla pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Mala však takú veľkú túžbu po prijatí Ježiša, že poprosila kňaza o láskavosť. On súhlasil s tým, že jej sväté prijímanie prinesie ráno. Zomrela však ešte v ten večer. Ježiš musel byť veľmi potešený jej horlivou túžbou a daroval jej bohaté ovocie sviatosti.
Juraj Spuchľák, dekan – farár
