19. septembra 1973 zomrel v Levoči ThDr. Jozef Ligoš (narodený 22. apríla 1914 Chlebnice, okres Dolný Kubín), spišský kapitulný vikár významný homiletik, výkonný predseda Slovenské liturgickej komisie.
Kňazskú vysviacku prijal z rúk Jana Vojtaššáka v katedrále svätého Martina v roku 1939. Od roku 1942 zastával funkciu špirituála v Spišskom kňazskom seminári a súčasne učil v Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. Dr. Ligoš bol členom viacerých komisie okrem iného diecéznej katechetickej komisia komisie a komisie pre skúšanie laických katechétov. V roku 1968 sa so súhlasom Svätej Stolice stal spišským kapitulným vikárom a ordinárom biskupstva. Vymenovaný bol biskupom ThDr. Ambrózom Lazíkom, Trnavským apoštolským administrátorom.
V rokoch 1969 – 1972 bol výkonným predsedom Liturgickej komisie. Ordinár Jozef Ligoš má hlavnú zásluhu na liturgickej, umeleckej a architektonické obnove v diecéze po Druhom Vatikánskom koncilu. Zaviedol pravidelné rekolekcie, duchovné cvičenia ako aj pravidelné vysluhovanie sviatosti birmovania. Počas vysluhovania sviatosti birmovania po dlhých osemnástich rokoch od uväznenia Mons. Jána Vojtaššáka (v roku 1950), navštívil všetky farnosti diecézy. Jozef Ligoš sa venoval homiletike, zvlášť jeho kázne boli vyhľadávané. Patril k oduševneným mariánskym ctiteľom. Na sviatok Ružencovej Panny Márie v kázni vyzýval veriacich, aby nebolo domu, z ktorého by aspoň jeden člen neprišiel na modlitbu svätého ruženca, a ktorí nemôžu prísť, nech sa ruženec pomodli a spoločne v rodine doma. Do pastorácie sa snažil dostať všetkých názov, ktorým bol odopretý štátny súhlas. Známy je jeho postoj a dištancovanie sa od hnutia Pacem in terris. (Pokračovanie)
Boh je štedrý
Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Človek všetko usporadúva a prispôsobuje podľa seba, aj Bohu by najradšej vnútil svoje miery, miery chladu a vypočítavosti, miery ľudského zmýšľania a konania. Toto zdôrazňuje podobenstvo o robotníkoch. Všetci majú dostať po denári? Aj cudzoložník a zlodej budú spasení
Lenže Boh je iný ako človek, lebo Boh je Láska a láskou meria svoje konanie. Človek by mal pochopiť mieru lásky, veď aj sám neraz miluje a vtedy sa zrazu stáva štedrý, až márnotratný… Keby tú mieru lásky uplatňoval vo vzťahu ku každému, omnoho lepšie by pochopil Boha, ktorý miluje všetkých a všetkým sa dáva.
Boh vo svojej láske nielenže povzbudzuje zanechať cesty zla, nielenže povzbudzuje, aby človek hľadal jeho, nielenže uisťuje, že všetko odpustí, lebo On je veľmi štedrý na odpustenie, ale aj sám vychádza k postávajúcim celý deň a pozýva ich: „Choďte aj vy do mojej vinice!“
Kto prijme pozvanie a príde, získa lásku, kto prijme lásku a kto Ho oslávi svojím životom a okamihom smrti, pre toho sa sám Boh stane životom a smrť pre toho človeka bude ziskom.
Boh je skutočne štedrý voči všetkým a chce, aby sa Jeho myšlienky stali mojimi myšlienkami, aby sa Jeho cesty stali mojimi cestami.
Marek Gavalier, kaplán
Oznamy
V sekcii OZNAMY je nové info: Dvadsiata piata nedeľa v období cez rok „A“– 24.09.2023
Prosíme, prečítajte si nové oznamy.
Vyhlásenie k voľbám do NR SR 2023
Odpustenie ako cesta k uzdraveniu
Zamyslenie nad Božím slovom by som začal úsmevnou skúsenosťou, ktorú som mal z jednej detskej svätej omše. Pýtal som sa detí: Čo je odpustenie? Prečo je dôležité odpustiť? Malý chlapec dvihol ruku a povedal: ,,Keď neodpustíme budeme mať vrásky na čele.“ V kostole nastal smiech. Chlapec však povedal veľkú pravdu. Odpovedzme si: Čo prežívaš vo svojom srdci, keď je v ňom neodpustenie a chyba ti láska? Máš radosť? Je tvoja tvár usmievavá, radostná? Určite nie! Pamätajme, že neodpustenie, hnev, hriech, ľudská zloba a všetko zlo, ktoré si nosíš v srdci, spôsobuje škodu tvojej duši. Človek, ktorý neodpustí, toho diabol zničí. Ako sa chceme raz postaviť pred Boha? Chceme sa postaviť ako hnevníci, neprajníci, alebo tí, ktorí robia zle, alebo spôsobujú rozdelenie? My kresťania máme stávať mosty lásky nie múry rozdelenia! Všetci sme svedkami zla, nelásky, neodpustenia zvlášť v našich rodinách, medziľudských vzťahoch, priateľstvách i na pracoviskách, všade tam, kde sa stretávame s ľuďmi. Božie slovo 24. nedele je pozvaním vykoreniť z našich sŕdc všetko to, čo nás vzďaľuje od Boha a blížneho. Prvé čítanie a Evanjelium nám dávajú odpoveď a povzbudenie. ,,Hnev a nenávisť obidvoje je odporné, len hriešnik sa ich pridŕža.“ ,,Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy.“ ,,Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako môže žiadať uzdravenie od Boha?“ (kniha Sirachovho syna). V Evanjeliu sa pýta Peter Ježiša: ,,Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší?“ (Mt 18, 21).
Odpustenie je kľúčom k uzdraveniu našej lásky k Bohu i druhému človeku. Každý deň sa modlime modlitbu Pána (Otče náš) a v nej slová: ,,A odpusť nám naše viny…“ Ježiš, keď ho ukrižovali povedal: ,,Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Pre mňa najkrajším príkladom a svedectvom lásky a odpustenia bol svätý Ján Pavol II., ktorý prišiel za svojím atentátnikom Ali Agčom až do väzenia, aby mu odpustil. Koľkí z nás vyslovia slová: ,,neodpustím“ ,,s týmto človekom nechcem mať nič“ ,,nenávidím ťa“ a mnohé iné. Prečo je odpustenie také ťažké? Môže byť najťažším bremenom, ktorému mnohí z nás čelia v priebehu celého svojho života. Nik z nás nie je bez hriechu, odpustenie je jednoducho neodmysliteľné, ak chceme v tomto živote milovať a byť milovaní. Túto úvahu zakončím myšlienkou pápeža Františka: ,,Odpustenie je podmienkou na vstup do neba.“
Vladimír Bača, kaplán
