NEDEĽNÁ HOMÍLIA
Evanjelium o Samaritánke pri studni (Jn 4, 5-42)
Milí bratia sestry!
Každý z nás stojí každý deň pred rozhodnutím nasledovať svoje svedomie a plniť Božie prikázania. Často to súvisí s riešením nášho života, najmä vtedy, keď sa nevieme zorientovať a hľadáme akési svetlo. Ladislav Hanus vo svojej knihe Pamäti svedka storočia rozpráva o chvíľach a rokoch, kedy bol v bani. Spolu s ostatnými – ako politický väzeň – zistil, čo baníci dávno vedia, že v bani je veľmi dôležité svetlo. „Už som spomenul banícku lampu, ten kahan. Baník je povinný stále ho so sebou vláčiť vo vlastnom záujme, lebo to bolo jeho jediné svetlo. Tieto kahančeky často boli nedostatočne nabité, iba blikotali. Mne sa stalo raz, a to práve vtedy, keď som bol na tej motorovej stanici, kde mi konkuroval redaktor z Rudého práva, ten Kráľ…, už neviem, ako sa volal, že mi úplne zhaslo svetlo. Našiel som sa v absolútnej tme. Ak existuje absolútna tma, tak v bani. Musel som zastať, len tak tichučko pár krokov spraviť a čakať, kým neskončia šichtu ostatní baníci. Kým sa potom nezjavia ich kahance. Videl som dlhý rad pohybujúcich sa svetielok. Keď prišli ku mne, pridal som sa k nim. Mal som nepríjemnosti, že som sa nedostavil skôr. Vyhovoril som sa na svetlo. Človek naozaj od toho Kahanca celý závisel.“ Tak aj my hľadáme svetlo v živote. Neistota nás pripraví o nádej, ktorú potrebujeme každý deň. A preto často hľadáme okolo seba iné Svetielko, hoci malé, aby nám po svietilo a dalo nádej.
„Ja som Cesta, Pravda, Život!“ Tieto slová Ježiša Krista nás upriamujú na jeho večné svetlo, ktoré symbolizuje aj svetlo bohostánku v našom chráme. Toto dáva nádej človeku, že prekoná všetko, nielen na tejto zemi, ale aj vo večnosti. Ako Samaritánka pri studni, ktorej sa Ježiš prihovára, postupne nadobúda úctu k Bohu ako k svojmu záchrancovi, a to cez Ježiša Krista. Začínam mať bázeň. A tá je zdrojom nádeje. Čo to je bázeň Božia? Svätý biskup Hilár hovorí, že pravá bázeň pred Pánom vychádza z citátu: „Blažení všetci, čo sa boja Pána a kráčajú po jeho cestách.“ Treba si všimnúť, že kedykoľvek je v Písme reč o bázni pred Pánom, nikdy sa nehovorí len o nej, akoby nám sama stačila na dokonalú vieru, ale podopiera ju alebo predchádza všeličo, z čoho možno pochopiť význam a dokonalosť bázne pred Pánom. Vieme to z toho, čo hovorí Šalamún v Prísloviach: „Ak budeš vzývať múdrosť a dovolávať sa rozumnosti, ak sa budeš za ňou zháňať ako za striebrom a hľadať ju ako poklady, vtedy pochopíš bázeň Pánovu.“
Vidíme
teda, po koľkých stupňoch sa prichádza k bázni pred Pánom.
Najprv treba vzývať múdrosť a rozum má úlohu
všetko hodnotiť; potom sa treba zháňať za múdrosťou a hľadať ju; až potom možno
pochopiť bázeň pred Pánom. Ale túto bázeň neslobodno chápať podľa bežnej
všeobecnej predstavy ľudí. Lebo strach je chvenie ľudskej slabosti, ktorá sa
bojí znášať to, čomu sa vzpiera. Existuje v nás a vyvoláva ho v nás vedomie
viny, právo mocnejšieho, útok silnejšieho, choroba, napadnutie divou zverou a
akékoľvek zlo a utrpenie. Takémuto strachu sa netreba učiť, vyplýva zo slabej
prirodzenosti. Ani sa neučíme, čoho sa treba báť; to, čoho sa obávame, naháňa
nám samo osebe strach.
O bázni pred Pánom sa píše: „Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej.“ Teda bázni pred Pánom sa treba učiť, lebo ju vyučujú. Ona nespočíva v hrôze, ale v pochopení náuky. Ani nie je výsledkom chvenia prirodzenosti, ale dosahuje sa zachovávaním prikázaní, skutkami nevinného života a poznávaním pravdy. Pre nás všetka bázeň pred Bohom spočíva v láske a dokonalá láska je vrcholom tejto bázne. Vlastnou úlohou našej lásky k Bohu je odpovedať na jeho podnety, poslúchať príkazy, veriť jeho prísľubom.
Počúvajme, čo hovorí Písmo: „A teraz, Izrael, čo žiada od teba Pán, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Pána, svojho Boha, a kráčal po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval a zachovával jeho príkazy z celého svojho srdca a z celej svojej duše, aby ti dobre bolo.“Pánových ciest je veľa, ale aj on sám je cesta. Keď hovorí o sebe a sám sa nazýva cestou, uvádza aj dôvod, prečo sa cestou nazýva: „Nik nemôže prísť k Otcovi, iba cezo mňa.“A tak sa treba pýtať na mnohé cesty, na mnohé treba nastúpiť, aby sme pomocou mnohých náuk našli tú jednu dobrú, jedinú cestu večného života, ktorú chceme nájsť. Lebo cesty sú v zákone, cesty sú v prorokoch, cesty sú v evanjeliách, cesty sú v apoštoloch, cesty sú aj v rozličných skutkoch podľa prikázaní a tí, čo idú po nich s bázňou pred Bohom, sú blažení.
Na strane
574 v knihe Pamäti svedka storočia Ladislav Hanus píše:
„Niekedy nás tam poslali. Do takéhoto miesta,
kde už bolo uhlie vybrané, len tie stĺpiky to držali. Tam voľačo podložiť,
niečo doniesť alebo odniesť, pravdaže na bruchu. Bolo cítiť, že tie stĺpiky sú
preťažené, hovorilo sa, že – “ to drevo spieva “. To bol signál, že už – už sa
to ide všetko rozmliaždiť, že to už drevo neudrží, že to klesne. Tak tam ešte
poslať človeka, do takej chvíle, keď ide o minúty, to je tiež všelijaký
zážitok!“ Vieme si iste ľahko predstaviť, ako sa v tmavom kúte s
toľkými tunelmi zeme nad hlavou po bruchu treba platiť úzkou štrbinou, aby sa
zachránila baňa, ale nie človek. Možno iba jej niekoľko metrov.A predsa
aj v takejto situácii je potrebné mať nádej. Lebo tá umožňuje človeku dúfať a
nakoniec aj uskutočniť – vyjsť von a zachrániť seba aj to, načo tam bol
poslaný. Modlíme sa o to, aby sme mali aj my vždycky odvahu, ktorá sa bude
zakladať na bázni Božej, aby sme mohli zachovávať Božie prikázanie, žili v
pokoji medzi sebou aj napriek ťažkostiam, a tak dúfam, že sa raz stretneme
spolu v nebi. Amen.
Juraj Spuchľák, dekan – farár
