Drahí bratia a sestry, milé prvo-prijímajúce deti, milí rodičia!
Chlapec po prvom svätom prijímaní sa v jednej farnosti trápil a pýtal: „Moji rodičia ma nepustia samého v nedeľu na svätú omšu. A oni nejdú. Prečo potom mám hriech, že nejdem na svätú omšu – prečo sa mám z toho spovedať?“
Otázka má dva rozmery – je logické a správne, že v dnešných časoch v prípade väčšej vzdialenosti nemožno dieťa pustiť samé do mesta bez sprievodu a preto nemôže ísť ani v nedeľu samé do kostola.
Potom je druhé hľadisko – prečo rodičia nejdú do kostola, keď sa sami prihlásili za katolíkov a požiadali pre dieťa prvé sväté prijímanie. Dieťa sa pripravilo, iste aj samo chcelo. Rodičia to v tomto prípade nechceli hatiť, ale idú aj jeho spolužiaci a koniec koncov je to možnosť aj slávnosti v rodine. Tá rodinu spojí a osvieži vzťahy a atmosféru. Pán Ježiš, ako hlavný aktér a duchovné dobro dieťaťa ostali akosi v závoze…
Ja viem, že ako kňaz z toho vždy chcem vyjsť ako svedok Pána, ktorý za nás zomrel, a každé dieťa má právo na všetky duchovné dobrá Cirkvi a Neba.
Ale prečo by sme mali robiť svadbu – dovolím si prirovnanie – ak nemáme ženícha a nevestu? Pane, pomáhaj nám, aby naši rodičia pocítili návrat a posilu vlastného duchovného života cez prvé sväté prijímanie detí.
Ešte je tu jedna otázka – vie chlapec, že Pán Ježiš ho na oltári čaká?! Má vzťah ku Ježišovi, alebo ho ani nenadobudol? Nejde naozaj z nášho vchodu nikto do kostola? Ani nejaká kamarátka alebo spolužiak, či suseda? Zaujíma ho to vôbec? Toto je veľmi dôležité.
No ale dlžíme ešte odpoveď chlapcovi – nemá hriech. Ak naozaj chce a nemôže. Ale ak nechce, iba sa vyhovára…? Ale vždy devastuje to jeho duchovný život a výchovu! Lebo nemá živý príklad…
Juraj Spuchľák, dekan – farár
