Šiesta veľkonočná nedeľa

        Túžba Samaritánky a Nikodéma (1. časť) …

          Počas tohto obdobia, kedy zažívame protipandemické opatrenia aj v duchovnej oblasti nám prichádzajú ťažkosti spojené s obmedzeniami vo sviatostnom živote, predovšetkým v prijímaní eucharistie. No napriek týmto ťažkostiam nám Pán odhaľuje týmto spôsobom aj nové poklady Cirkvi – zo Starej pokladnice. Sú pre nás nové, pretože sme ich až tak často nepoužívali. Medzi tieto vzácne poklady patrí aj duchovné sväté prijímanie. Dostal som sa ku knihe, ktorú pripravili zo svojich starších prameňov otcovia kapucíni (autor Dominik J. Unger: Duchovné prijímanie. Bratislava: Minor, 2020). Na začiatku kniha vysvetľuje a uvádza do tajomstiev duchovného svätého prijímania.
          Mnohí z nás prichádzajú za Pánom Ježišom „vo tme“ ako Nikodém alebo sa skrývajú pred zrakmi iných ako Samaritánka. On nás však očakáva, ba dokonca nám vychádza naproti ako Zachejovi, lebo túži po hlbokom spoločenstve s nami a chce byť našim hosťom. „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem jesť s ním a on so mnou“ (Zj 3,20). Vzhľadom na hĺbku a osobnosť osožnosť tohto daru pre duchovný život každého z nás, nielen pre tých, ktorí nemôžu ísť na svätú omšu a pristúpiť fyzicky k svätému prijímaniu, rozhodol som sa venovať sa tejto problematike v úvodníkoch nášho infolistu niekoľko týždňov za sebou. Asi tri alebo štyri. Dúfam, že vás tu neunaví, ale povzbudí.
          Milí čitatelia, milí bratia a sestry! Nech aj toto trochu duchovné čítanie prinesie do nášho srdca ešte viac svetla A do nášho života ešte viac sily kráčať s Kristom a za Kristom. Nechajme hovoriť autora tejto duchovnej úvahy a diela: Duchovné prijímanie nám v tom môže pomôcť. Vyžaduje podstúpiť úsilie, usporiadať vlastné city, prijať podmienky a dôsledky ktoré stretnutie s Ježišom prináša. To nám pomáha prekonať dva extrémy. Na jednej strane bezprostrednosť pocitov, o ktorých sa môžeme mylne domnievať, že sú jediným indikátorom vzťahu viery a na strane druhej výlučné prežívanie viery len na úrovni kultúrno-spoločenského kontaktu a tradície.
          Vskutku, počas pandémie koronavírusu Covid-19 boli veriaci na celom svete pozbavení možnosti bežne prijímať Eucharistiu a ostatné sviatosti. Podľa svedectiev si mnohí vďaka tomu uvedomili, akou veľkou je hodnota prítomnosti na svätej omši. Avšak prax Cirkvi naznačila, ako prežívať vzťah s Kristom a jej spoločenstvom aj v situáciách, keď ho nemôžeme prijímať sviatostne.
           V tejto súvislosti chceme poukázať na dve situácie, ktoré môžu vyvolávať otázniky. Prvou a všeobecnou je situácia hriechu, ktorá si vnútorne protirečí s túžbou po duchovnom prijatí Krista. Pápež František v tejto súvislosti v jednej z ranných homílií v Dome sv. Marty upriamil pozornosť na učenie katechizmu, ktorý pripomína, že medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť.“ A ďalej hovorí o účinkoch dokonalej ľútosti: „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa ,dokonalá‘ (je to ľútosť z lásky). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné“ (Katechizmus 1451- 1452).
           To znamená, že hoci ešte len čakáme na najbližšiu možnosť prijať rozhrešenie od kňaza, úkonom dokonalej ľútosti sa nám už v tej chvíli dostáva odpustenie. Potvrdil to už Tridentský koncil, ktorý uvádza, že ľútosť sprevádzaná predsavzatím vyspovedať sa „zmieruje človeka s Bohom už prv než reálne túto sviatosť prijme“ (Učenie o sv. pokánia a posl. pomazania 4). (Pokrač.)

Juraj Spuchľák, dekan – farár