Túžba Samaritánky a Nikodéma (5. časť – záver) …

Aké je ovocie duchovného svätého prijímania?

          Duchovné sväté prijímanie je určené pre všetkých, ktorí sa usilujú o zrelosť, nielen pre dokonalých. Práve z toho istého dôvodu diabol, ktorý sa vždy snaží zmariť používanie užitočných prostriedkov na ceste k zrelosti, robí všetko pre to, aby dobrých ľudí odradil od tejto praxe nahovárajúc im, že je určená len pre „svätých“. Videli sme však, že je určená pre všetkých, ktorí chcú žiť v stave milosti, v priateľstve s Bohom a zdokonaľovať sa vytrvalým úsilím.
          Spôsob ako sa toto ovocie rodí je iný, ako pri skutočnom prijímaní Eucharistie. V takom prípade sa ovocie rodí samotným prijatím sviatosti. No pri duchovnom prijímaní niet žiadneho sviatostného znaku; ovocie závisí od veľkosti túžby, alebo inými slovami, od spôsobilosti príjemcu. Deje sa tak prirodzene v menšej miere. Avšak, keďže aj ovocie skutočného prijímania závisí vo svojej konečnej hodnote pre príjemcu od jeho dispozície a jeho spôsobu života, je možné, že človek, ktorý prijíma duchovné prijímanie získa viac ovocia ako ten, ktorý prijíma skutočné prijímanie, pretože jeho dispozície sú lepšie. Jedným z posledných postrehov je, že v skutočnom prijímaní Eucharistie je samotná intimita duše s Ježišom, ktorý je pravdivo a skutočne prítomný, považovaná za jednoznačné privilégium. Samozrejme, takáto sviatostná prítomnosť Ježiša sa pri duchovnom prijímaní neuskutočňuje.
          Teraz ale uvážme ovocie, ktoré prináša duchovné prijímanie. Prvým a špeciálnym ovocím je nárast posväcujúcej milosti, tak ako pri skutočnom prijímaní. Preto keď niekto cíti, že jeho láska voči Bohu chladne, duchovné prijímanie ju opäť roznieti. Sv. Leonard z Porto Maurizio na prekonanie chladu v láske voči Bohu radil prijímať duchovné prijímanie trikrát denne. Tvrdil, že za mesiac bude vaše srdce úplne zmenené a v objatí Božej lásky.
          Skutočné prijímanie posilňuje človeka v boji proti pokušeniam a pomáha mu vyhýbať sa hriechu. Prijímanie je chlebom silných. Buduje odolnosť voči Satanovi. Človek je menej náchylný uraziť Boha a viac naklonený podstúpiť väčšie obete pre získanie vyšších čností. Toľko k ovociu, ktoré priamo pramení z duchovného prijímania. Je však aj ďalšie, ktoré môže byť považované za vzdialenejšie a nepriame.
          Po prvé, existuje viacero foriem prejavov viery, ktoré disponujú dušu rovnako dobre tak pre skutočné prijímanie, ako aj pre duchovné prijímanie. Avšak duchovné prijímanie disponuje človeka výnimočným spôsobom. Keďže predstavuje vrúcnu túžbu po Ježišovi a po jeho milostiach, poskytuje jeho mysli to najlepšie nastavenie na jeho prijatie.
          Po druhé, duchovné prijímanie vytvára v duši horlivejšiu túžbu byť s Ježišom stále viac a dokonalejšie, a tak ho prijať v skutočnom prijímaní častejšie a pravidelnejšie. Naozaj, ak je túžba úprimná, človek ktorý často vykonáva duchovné prijímanie bude prijímať Ježiša v skutočnom prijímaní tak často, ako len bude môcť. Takže z tohto uhla pohľadu, duchovné prijímania nielen neodstraňujú potrebu skutočného prijímania Eucharistie, ale ju aj pozoruhodne podporuje.
          Po tretie, duchovné prijímanie je účinným prostriedkom podporujúcim univerzálnejší eucharistický život. Pomáha udržať živými myšlienky na eucharistického Krista a lásku k nemu.
          Po štvrté, duchovné prijímanie spôsobuje počas dňa sprítomnenie niečoho konkrétneho, skutočného, osobného a príjemného.
          Duchovné prijímanie bude teda prinajmenšom nepriamo viesť k všetkým dôsledkom kráčania v Božej prítomnosti, a to vo významnej miere. Ježiš často zjavoval svätým, ako veľmi nám túži dať samého seba. Traduje sa, že jedného dňa sv. Margita Mária túžila veľmi vrúcne prijať Eucharistiu. Ježiš prišiel ku nej a povedal: „Tvoja túžba prijať ma sa dotkla môjho srdca tak príjemne, že aj keby som nikdy neustanovil sviatosť Eucharistie, urobil by som to v tomto momente, aby som ti mohol dať seba. Taká potešujúca je pre mňa túžba byť prijatý vo sviatosti mojej lásky.“
          Nachádzame aj opačné poradie, v ktorom viera človeka, či jeho konkrétne gesto, alebo prosba, vytvára priestor a je podmienkou na to, aby Ježiš urobil znamenie, alebo sa inak sprítomnil. Pán Ježiš napríklad chváli vieru stotníka, s ktorým sa osobne ani len nestretol, no na prosbu jeho poslov uzdravuje jeho sluhu (Lk 7,2-10). Apoštolovi Tomášovi po zmŕtvychvstaní hovorí o blaženosti tých, ktorí nevideli a uverili (Jn 20,29). Keď vo viere žijeme bežné okolnosti, zdieľame s Ježišom celý život. Keď sa modlíme, rozprávame sa s ním a tento náš kontakt môže nadobudnúť intímny charakter. Duchovné prijímanie umožňuje často otvárať svoje srdce Božej dobrote a tak nám pomáha, aby sme boli pravdivými Kristovými svedkami. Pápež Pavol VI. v tejto súvislosti pripomína: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (Evangelii nuntiandi 41). Modlitba viery nespočíva len v tom, že hovoríme „Pane, Pane“, ale v tom, že si pripravíme srdce, aby plnilo Otcovu vôľu (Mt 7,21). V momente duchovného prijímania prežívame jeho prítomnosť a keď potom nasledujeme jeho šľapaje, naše srdce sa pretvára, osvojujeme si jeho postoje a naše svedectvo o stretnutí s Ježišom získava na uveriteľnosti.

Juraj Spuchľák, dekan – farár – spracoval podľa predlohy uvedenej v prvej časti.