Bohom zjavená pravda darúva človeku nový pohľad a volá po zmene. Keď Ježišov predchodca sv. Ján Krstiteľ stával po pás vo vodách Jordánu, vyzýval ľud Izraela na obrátenie. Gréčtina má na to výraz metanoia, ktorý sa často prekladá ako morálne očistenie. Základným významom tohto gréckeho slova je však zmena v názoroch alebo v spôsobe myslenia človeka. Ján týmto pripravoval ľudí na príchod Mesiáša, ktorý mal prísť s plnosťou pravdy volajúcej k zmene zmýšľania.
Ježiš teda svojím učením „rušivo” vstúpil do tohto sveta. Nasledovať ho znamenalo opustiť pásmo vlastných istôt a odhodlať sa zmeniť vnútorné postoje, ktoré dovtedy ovládali život ľudí. Ježiš nemal v úmysle odrádzať ich svojím vyučovaním, iba hovoril pravdu. Čím bližšie sa v kázňach dostával k podstate svojho posolstva, tým viditeľnejšie sa ľudia rozdeľovali do dvoch skupín. Na jednej strane boli tí, ktorí ho úprimne hľadali a chceli dospieť k hlbšiemu pochopeniu; na druhej strane tí, ktorí ho zavrhli, lebo jeho evanjelium bolo pre nich nepohodlné. V tomto fakte bol dôvod jeho reči o rozdelení. Vedel, že nie každý bude ochotný dať sa „vyrušiť” zo starého spôsobu života, a teda medzi ľuďmi (aj tými najbližšími) vzniknú rozdiely, pričom tí, ktorí sa nechajú Ježišom osloviť, sa prirodzene stanú tŕňom v oku tých ostatných.
Nedajme sa odradiť ani vtedy, ak by sme sa pre svoje presvedčenie stali pre niektorých ľudí nepohodlnými. Nesnažme sa o akúsi diplomatickú reč v záujme zachovania pokoja. Ak chceme týmto ľuďom pomôcť a pritom nestratiť vlastný poklad, ponúkajme im dennodenné svedectvo našej vernosti Ježišovi. Iná cesta neexistuje. Iba Ježiš dáva život. Prinášajme svedectvo o tom, že viera zjednodušuje náš pomer k svetu i k všetkým jeho problémom a že s dôverou v Božiu prozreteľnosť sa bezpečnejšie kráča životom a jeho udalosťami. Krásne o tom hovorí sv. Róbert Bellarmin: „Hory sa nám zdajú veľké, pretože sú blízko, a hviezdy, hoci sú oveľa väčšie, vyzerajú ako svetlé bodky. Keby sme boli na nebi, hviezdy by sa zdali ohromné, tak ako v skutočnosti sú, a hory by sa zdali zrnkom piesku. Ľudia, ktorí majú srdce tu na zemi, považujú za čosi veľké majetok a lopotenie sa na tomto svete. Ak niečo zdedia, ak dosiahnu hodnosti, sú radosťou celí bez seba. Keď stratia halier, poburujú všetkých okolo. Kto však slúži Bohu, býva na vysokej veži viery a je tak ďaleko od vecí tam dole, že sa mu všetky tie veľké a dôležité problémy zdajú detskými hrami. Ak porovná s večnosťou všetky nehody tohto sveta, nebojí sa ich väčšmi ako uštipnutia muchy.”
Všetci môžeme žiť takýmto životom. Treba sa však preň rozhodnúť. Otázkou je, kedy začneme.
Marek Gavalier, kaplán
