V posledný deň budeme súdení podľa lásky

          V poslednú nedeľu liturgického roka Cirkev oslavuje kraľovanie a vládu nášho Pána Ježiša Krista, ktoré sa vzťahujú na každého človeka aj na celé stvorenie. On je Alfa a Omega, začiatok i koniec, svetlo a život. 
          Ježiš pred Pilátom vyhlasuje, že je kráľom, avšak uteká pred zástupom, ktorý ho chce vyhlásiť za kráľa. Jeho kráľovstvo nie je podľa vzoru kráľovstiev tohto sveta: neprišiel tyranizovať ani uvaliť dane, ale slúžiť a dať svoj život za všetkých. Preto je Jeho kráľovská moc prezentovaná ako starostlivosť dobrého pastiera, ktorý hľadá svoje ovce a stará sa o ne. On sám vedie svoje ovce po trávnatých pastvinách a k tichým vodám; Jeho prút a Jeho palica poskytujú bezpečnosť a upokojenie, aj keď niekedy musíme prejsť temným údolím utrpenia, osamelosti, úzkosti, choroby, staroby, dokonca aj smrti (porov. Ž 23). Náš kráľ ide hľadať stratené ovečky, pretože mu záleží na každom človeku. Keď s dôverou a radosťou opakujeme slová žalmistu „Pán je môj pastier, nič mi nechýba“, zverujeme sa do bezpečných a pevných rúk tohto nášho Pastiera a do Jeho srdca prekypujúceho láskou. 
          Jeho pozemský život bol poznačený starostlivosťou a láskou a to isté žiada aj od nás, ktorí sa nazývame jeho nasledovníkmi. Pán je s nami nielen v tomto našom pozemskom živote, ale naveky, pretože On, ktorý je „prvotinou zosnulých, vstal z mŕtvych“ (porov. 1Kor 15,20). Pán Ježiš, uponížený až na smrť, bol oslávený Otcom a príde ako Pán a sudca na konci čias a jeho súd sa zameria na lásku. Svätý Ján z Kríža povedal, že na konci čias budeme súdení podľa lásky. Nie podľa nejakej abstraktnej, emocionálnej lásky, ale podľa konkrétnej lásky, ktorá sa pretavuje do chleba, vody, oblečenia, do solidarity s tými, ktorí sú v núdzi. 
          Poslúžiac si obrazom prevzatým od proroka Ezechiela, Pán Ježiš hovorí, že Syn človeka „oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov“ a postaví ovce po svojej pravici a capov po ľavici. Tento rozsudok sa však neuskutočňuje na konci nejakého súdneho procesu: tu sa už uvádza iba rozsudok, pretože v skutočnosti celý náš život je miestom veľmi špecifického „súdneho procesu“. Evanjelista poznamenáva, že tým prvým, ktorým sa povie „Poďte, požehnaní môjho Otca“, Kráľ/Syn človeka dáva kráľovstvo, pretože: „Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Tým druhým, ktorí toto neurobili, je vyhradený opačný osud. 
          Toto oddelenie sa nedeje na základe nejakých morálnych alebo teologických otázok: nie, spása jednoducho závisí od toho, či sme slúžili našim bratom a sestrám alebo nie; závisí od vzťahov s tými, ktorých sme boli ochotní stretnúť na našej životnej ceste.  
          A potom nasleduje úžas tých, na ktorých sa Syn človeka obracia: A kedy sme ťa videli núdzneho a pomohli sme ti (alebo nepomohli)? Tu prichádza rozhodná odpoveď: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili (neurobili) jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili (neurobili).“ Nuž áno, Ježiš Kristus sa chcel stotožniť s chudobným, ktorému chýba to, čo je potrebné pre dôstojný život, s tým, ktorý je nespravodlivo utláčaný… Ten, kto slúži núdznym, slúži samotnému Kristovi, na to nikdy nezabúdajme! 
          V posledný deň budeme my všetci, kresťania i nekresťania, súdení podľa lásky a bude sa od nás žiadať, aby sme zložili účty z láskyplnej služby našim blížnym, najmä tým, ktorí to najviac potrebujú. A tak súd odhalí hlbokú pravdu o našom každodennom živote, o našej láske či neláske tu a teraz: „Učme sa teda rozjímať o tomto veľkom tajomstve a slúžiť Kristovi tak, ako chce, aby sa mu slúžilo“ (sv. Ján Zlatoústy). 

Peter Simeon Brindzák, OFM