Benedikt XVI. raz vyjadril pravdivú myšlienku: „Nie sme stvorení pre pohodlie, ale pre veľkosť!“ Toto nám hovorí Krst Pána – Ježiš sa v poslušnosti dáva krstiť Jánovi ako človek bez hriechu a a posväcuje všetky vody ako Boh vstupujúci do Jordána. To je svedectvo pre nás – veľkosť človeka nie je v jeho nadutosti, ale skromnosti. V snahe zamyslieť sa nad novým rokom pápež František krásne hovorí o veriacom vedcovi s menom: Blaise Pascal: 
„Veľkosť a bieda človeka sú paradoxom, ktorý sa nachádza v centre úvah posolstva Blaisea Pascala. Narodil sa pred štyristo rokmi 19. júna 1623 v Clermonte v strednom Francúzsku a už od detstva až do konca života hľadal pravdu. Odôvodnene nac hádzal jej stopy najmä v oblasti matematiky, geometrie, fyziky a filozofie. Veľmi rýchlo urobil mimoriadne objavy, čím sa značne preslávil. Ale tu sa nezastavil. V storočí veľkého pokroku vo všetkých oblastiach vedy, ktorý sprevádzal narastajúci duch filozofického a náboženského skepticizmu, Blaise Pascal sa ukázal ako neúnavný hľadač pravdy, ktorý ako taký zostáva stále „nepokojný“, lebo ho priťahujú ďalšie a ďalšie nové horizonty.
Práve pre tento jasný a v tom čase zároveň taký otvorený dôvod nikdy v sebe neumlčoval starú a stále novú otázku, ktorá zaznieva v ľudskom vnútri: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8, 5). Táto otázka je vpísaná do srdca každej ľudskej bytosti všetkých čias a na všetkých miestach, v každej civilizácie a jazyku, v každom náboženstve. Pascal sa pýta: „Čo je človek v prírode? Nič vzhľadom na nekonečno, všetko vzhľadom na nič.“ A zároveň je otázka ukotvená v žalme, v živom príbehu vzájomnej lásky Boha a jeho ľudu, v príbehu, ktorý sa zavŕšil v tele „Syna človeka” Ježiša Krista, darovaného Otcom až po opustenosť, aby človeka ovenčil slávou a cťou viac než akékoľvek iné stvorenie, pred touto otázkou, položenou jazykom takým odlišným od vyjadrovania v matematike a geometrii, sa Pascal nikdy neuzatváral.
Zdá sa, že koreňom tohto všetkého je u neho jeho základný postoj, ktorý by som definoval ako „otvorenosť realite v úžase”. Otvorenosť iným rozmerom poznania a existencie, otvorenosť ostatným ľuďom, otvorenosť spoločnosti. Napríklad v roku 1661 bol v Paríži pri vzniku prvej siete verejnej dopravy v dejinách, čím boli takzvané „koče za päť sols“. Ak kladiem na to dôraz na začiatku tohto listu, je to preto, aby som objasnil, že ani jeho Obrátenie ku Kristovi najmä po „noci ohňa“ 23. novembra 1654, ani jeho mimoriadne intelektuálne úsilie brániť kresťanskú vieru, neurobilo z neho človeka izolovaného od svojej doby. Všímal si problémy, ktoré sa vtedy najviac pociťovali, ako aj materiálne potreby všetkých vrstiev spoločnosti, v ktorej žil.
Otvorenosť skutočnosti pre neho znamenala neuzatvárať sa pred druhými ani v hodine poslednej choroby. Z tohto obdobia, keď mal tridsaťdeväť rokov, sa tradujú slová, ktoré záverečný krok na jeho evanjeliovej ceste: „Ak lekári hovoria pravdu a Boh dovolí, aby som vstal z tejto choroby, som rozhodnutý po celý zvyšok života nezaoberať sa ničím iným, ako službe chudobným.“ Je dojímavé konštatovať, že taký geniálny mysliteľ ako Blaise Pascal v posledných dňoch života nevidel nič naliehavejšie, ako vložiť energiu do diela milosrdenstva: „Jediným predmetom Písma je dobročinná láska.“
(Pápež František: Veľkosť a bieda človeka. Trnava : SSV, 2023, s. 5 – 7)
Pripravil: Juraj Spuchľák, farár
