Každý človek má svoju povahu a mnohí z nás trpia jej zlými prejavmi. Ľudská povaha je veľmi pekne vystihnutá aj v dnešnom evanjeliu. My všetci sme vlastne zobrazení v apoštolovi Tomášovi. Keď mu ostatní tvrdili: Videli sme Pána, on sa zmohol iba na odvrávanie: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.
Aj my si niektorí podobne povieme, že veríme iba v to, čo vidíme a sme presvedčení, že naše tvrdenie je pravdivé. Keď sa však nad ním bližšie zamyslíme, zistíme, že nemáme pravdu. Stačí si napríklad všimnúť ľudské oko, ktoré vidí iba zlomok z toho, čo je okolo nás. Rozozná iba to, čo je hmotné, ale v našej blízkosti existuje aj veľa nehmotných skutočností. Napríklad vzduch, rádiové či televízne vlny, infračervené alebo ultrafialové žiarenie. Nevidíme elementárne častice hmoty, atómy, molekuly, plyny… hoci sú súčasťou nášho života. Je dobré, že Boh to tak zariadil, lebo pre množstvo vĺn a atómov, ktoré sú okolo nás, by sme nevideli ani jeden druhého. Môžeme smelo povedať, že hoci sú ľudské oči pekné, predsa sú nedokonalé. A preto, že Boh nie je z hmoty, ale je duch, našimi očami ho nemôžeme vidieť. Kvôli tomu Ježiš pokarhal Tomáša, ukázal mu svoje rany, a keď napokon uveril, povedal mu: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.
Boha teda nedokážeme vidieť svojím zrakom, lebo naše oči nie sú toho schopné, ale ho môžeme hľadať a nájsť svojím rozumom a vierou. Rozum a viera sú našimi duchovnými očami, sú Božími darmi, aby sme poznali Boha a vedeli, že nás miluje, že ho môžeme volať Otcom. Pre túto skutočnosť Ježiš Kristus obetoval aj svoj vlastný život.
Pred niekoľkými rokmi médiá informovali verejnosť, že v Taliansku istá žena pred smrťou zanechala list na rozlúčku, v ktorom uvádza, že svoj život obetuje preto, aby mohli po jej smrti vyoperovať rohovky z jej očí a dať ich jej synovi, ktorý ako 6-ročný, oslepol. Operácia sa vydarila a chlapec, ktorý bol dlhé roky slepý, opäť uvidel. Matka z lásky k synovi obetovala svoj život.
Aj Ježiš obetoval život, aby sme mohli vidieť nebeského Otca. V tom je naše šťastie a naozaj sú šťastní tí, ktorí svetlom rozumu a viery ho vidia. Život takého človeka má zmysel, lebo vie, odkiaľ pochádza a kam smeruje. Vie, ako má žiť, znášať utrpenia, ale aj zomrieť, lebo si je vedomý, že nad všetkým je Boh, ktorý nás vidí.
Prosme za seba, aby sme svojím životom pred Božím pohľadom si pripravovali cestu do večnosti, kde svetlom slávy budeme Boha vidieť takého, aký je, z tváre do tváre.
Marek Gavalier, kaplán
