Úkon spytovania svedomia patrí k základným prostriedkom pravdivého sebapoznania, ktoré je tak potrebné pre vnútorne usporiadaný život veriaceho kresťana. Je to teda – ako vo svojom úvode výstižne definuje autor prekladu – „návod k pestovaniu dokonalej ľudskej i kresťanskej dokonalosti“. Pri spytovaní svedomia, ktoré je nanajvýš súkromnou činnosťou používame osvedčenú pomôcku, ktorú nazývame spovedné zrkadlo. Je potrebná preto, aby naše zistenia pri spytovaní svedomia boli subjektívne, nie subjektivistické. Aby sme my sami neboli meradlom pre svoje vlastné myšlienky, slová a skutky. Tiež preto, aby sme si obzreli celé spektrum nášho života čo do histórie, nielen posledné dni, ktoré si ešte živo pamätáme, a čo do rozsahu a pestrosti všetky oblasti života, všetky vzťahy. Preto schémy spytovania svedomia, ktoré nám ponúkajú jednotlivé spovedné zrkadlá, vychádzajú z pravidiel, ktoré nám ponúka Sväté písmo: Desatoro, Blahoslavenstvá, prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu, božské čnosti, …
Aj najdokonalejšia ľudská osobnosť nie je ani zďaleka kresťanská osobnosť a dokonalá kresťanská osobnosť predpokladá dokonalosť ľudskej osobnosti. Bez ľudskej dokonalosti niet kresťanskej dokonalosti. Dobrý kresťan je zároveň dobrý človek, ale iba dobrý človek nie je dobrý kresťan. Kto sa usiluje byť dobrým kresťanom, zároveň sa usiluje byť dobrým človekom. Všetko chceme dokonalé, dobre upečený chlieb, dobre uvarené jedlo, bezchybné auto, dokonalé cesty, príjemnú obsluhu v obchodoch a reštauráciách, dokonalý politický systém, bezchybnú vládu a parlament, dokonalého biskupa a kňazov, len my nechceme seba formovať k lepšiemu.
Nikdy nie je neskoro. V tejto záležitosti za jeden deň môžeme urobiť toľko, čo sme zanedbali za celý doterajší život.
Dajme si takéto predsavzatie, aké si dal sv. Augustín: „Hic, ille, cur tu non, Augustine“(Tento, tamten, prečo nie Ty, Augustín.) Jedno latinské príslovie hovorí: „De gustibus et coloribus non est disputandum.“ (O chuti a farbách sa nemá dišputovať.)
(Mons.ThDr. Alojz Frankovský, PhD.)
