Hľa, Boží príbytok.

          Svätý Ján hovorí veľmi mnoho o láske. Hovorí o láske Boha k ľuďom. Hovorí o láske človeka k Bohu. O vzájomnej láske medzi ľuďmi. V jeho náuke sa tieto lásky vzájomne preplietajú až k jednote.  Predovšetkým hovorí o prvenstve Božej lásky. Boh Otec dáva svojho Syna za spásu sveta. Boh Otec, spoločne so Synom, dáva každému Ducha Lásky. Všetci traja spoločne sa dávajú človeku. Prichádzajú, aby prebývali v človeku. Človeku, tak štedro obdarovanému, stačí len natiahnuť ruky k tomuto daru…
          Lenže jeho ruky samy o sebe sú na to príliš krátke. Preto mu Boh ponúka možnosť predĺženia rúk, aby, ak bude chcieť, mohol vziať túto ponúkanú lásku. Tým predĺžením je zachovávanie Božích prikázaní. Vo svojej náuke ich Kristus odovzdáva človeku a Duch Svätý mu ich ustavične pripomína, keď ho učí všetkej pravde.
          Duch Lásky bdie predovšetkým nad vzájomnou láskou. Priúča jej, pripomína ju a dáva aj moc k tejto láske…  Lebo hlavným prikázaním je láska k blížnemu, ňou totiž človek získava lásku k Bohu.
          Takto sa Božia láska stáva mojím vlastníctvom. Tak môžem správnym spôsobom milovať Boha. Láskou môžem v ňom zotrvávať, ako On vo mne. Je to naozaj nepochopiteľné: Boh a človek sú spojení láskou. Vlastne, človek už na zemi môže prežívať nebo, lebo láska mu dáva skutočné prebývanie v Bohu.   
          Potrebujem niečo viac na tejto zemi? Čo ešte by som chcel?         

Marek Gavalier, kaplán

 

Oznamy

V sekcii OZNAMY je nové info: Šiesta veľkonočná nedeľa  – 22.05.2022

Prosíme, prečítajte si nové oznamy.  

Pravá sláva

          Sv. Bernard prirovnáva ľudskú dušu k vtákovi. Aj vták, aj duša majú po dve krídla. Jedným krídlom je príkaz lásky k Bohu a druhým príkaz lásky k blížnemu. Kto chce lietať, potrebuje obe krídla. Jedno krídlo na lietanie nestačí. Ani láska k Bohu bez lásky k blížnemu nie je pravou láskou. Platí zásada, že Boha, ktorého nevidíme, nemôžeme milovať, keď nemilujeme blížneho, ktorého vidíme. Láska k Bohu sa živí z lásky k blížnemu a láska k blížnemu nachádza svoj prameň v láske k Bohu.
          Aká však má táto láska byť?
          Svätý Augustín v Liturgii hodín hovorí: „Pán Ježiš vyhlasuje, že dáva svojim učeníkom nové prikázanie, podľa ktorého sa majú navzájom milovať. Hovorí: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom.“ 
          A nebolo toto prikázanie už v starom Božom zákone, kde sa píše: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“? Prečo teda Pán volá novým to, čo je už také staré? Či preto je novým prikázaním, že nás vyzlieka zo starého a oblieka v nového človeka? Nie každá láska obnovuje toho, kto počúva alebo skôr poslúcha, ale iba tá, ktorú Pán odlíšil od telesnej lásky, keď dodal: „Ako som ja miloval vás.“
           Takáto láska nás obnovuje, aby sme boli novými ľuďmi, dedičmi novej zmluvy, spevákmi novej piesne. Takáto láska, milovaní bratia, obnovila aj v minulosti dávnych spravodlivých, tak patriarchov a prorokov, ako neskôr svätých apoštolov, a ona aj teraz obnovuje národy a z celého ľudského pokolenia, rozšíreného po celom svete, tvorí a zhromažďuje nový ľud, telo novej snúbenice, nevesty jednorodeného Božieho Syna, o ktorej sa hovorí v Piesni piesní: „Kto je to tá, čo vystupuje v bielom?“ Isteže v bielom, veď je obnovená. A čím, ak nie novým prikázaním?“
          Evanjelium dnešnej nedele dáva zaznieť slovám Ježiša o ňom samom – ako bude oslávený – a veď hovorí o zrade, o umučení a smrti! To je mi sláva! – povieme nadnesene. A práve sláva – nie z tohto sveta a od ľudí, ale od Boha, pretože plnenie vôle Nebeského Otca sa v časovom slede dostáva v Ježišovom pozemskom živote do vrcholnej fázy naplnenia.
          Tam, kde je naša „kalvária“, tam je naša sláva – lebo je aj Božia – vždy plnenie Božej vôle. Tak nasledujeme Ježiša… To je pravá sláva našich rodín, otcov a matiek, detí, starých rodičov, kňazov, rehoľníkov. Hľadáme takúto alebo svetskú?

Juraj Spuchľák