Podklady na rozjímanie. 

           Rodina a manželstvo ako misijná základňa, aj misijné územie. Prvé prostredie, kde viera osvecuje ľudské mesto, je rodina. Sľúbiť lásku navždy je možné, len ak človek objaví väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť. Viera v rodine sprevádza všetky životné obdobia… Deti sa učia dôverovať láske svojich rodičov. Mladí túžia po veľkom živote. Kristus im dáva pevnú nádej, ktorá nesklame.

          Viera nie je útočiskom ľudí bez odvahy, ale rozletom života. (Emauzy s. 94) Základ viery spočíva na Božej vernosti, ktorá je mocnejšia ako každá naša krehkosť. Sila našej viery Misionár medzi kmeňmi Batak. V juhovýchodnej Ázii, kde žije tento kmeň, prišiel misionár. Náčelník kmeňa mu dal dva roky na zvyky a presvedčenie domorodcov, že sa ho oplatí počúvať. Tie zvyky mal spoznať a vžiť sa do nich. Po určitom čase náčelník povedal: – Vieme, čo je pravda, pretože my máme zákony, ktoré hovoria, že nesmieme kradnúť, klamať, ani si vziať susedovu ženu. – Povedal náčelník misionárovi. Preto je potrebné, aby si ukázal, v čom je tvoje náboženstvo lepšie, ako naše. Misionár povedal: – Ale môj Pán mi dáva silu, ktorú potrebujem, aby som tieto zákony mohol dodržiavať. Náčelník: – Naozaj môžeš naučiť môj ľud žiť lepšie? Misionár: – Nie, ale ak uveria a príjmu Ježiša Krista, Boh im dal silu urobiť, čo je správne. Preto mu dovolili ostať 6 mesiacov a potom aj dlhšie. Náčelník po určitom čase: – Tvoje náboženstvo je lepšie, ako naše, pretože tvoj Boh chodí s ľuďmi a dáva im silu robiť dobre veci, ktoré od nich žiada. (Emauzy 95)

          Terajší ľudia nie sú úprimní, ako domorodci a náčelník, ale ľahostajní a prefíkaní. Neocenia iného dobrotu zo závisti a zneužívajú ju svojím egoizmom, nespravodlivo kritizujú pre živenie čierneho kúkoľa alibizmu vlastného srdca. Preto musíme s tým rátať a neočakávať ocenenie dobroty, iba od Boha. Blízkosť… a veľkosť Čím sme bližšie veci, sú väčšie. Tu sa týka nášho pohľadu a fyzických zákonov. Vo vzťahoch je to často opačne – najbližší sú pre nás najmizernejší a najmenší. Ne-misionárka, svätá Terézia s Lisieux, je patrónkou misii. V jednom zo svojich spisov píše: Svätá Terézia z vízie hovorí: Moje nesmierne túžby ma učili. Preto som hľadala v listoch svätého Pavla, aby som konečne našla odpoveď. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Vtedy som s najväčšou radosťou výkríkla: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním mi láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože. V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou, a tak budem všetkým a moja túžba sa splní. “

          Matka Tereza: “Ježišov smäd po ľuďoch utešujem tým, že jeho lásku odovzdávam v službe chudobným.“ – hovorí matka Tereza. Skutkami zameranými na spásu a posvätenie duši uskutočňujeme túto lásku. Ježiš na kríži cítil nie po nápoji, ale po ľuďoch, po našej láske.“  (Cestami milosrdenstva str. 51)

JURKO, J.: Na ceste do Emauz. II./A. Kapušany: Bens 2015, ISBN: 978-80-89679-11-9, str. 94 n
KOLODIEJCHUK, B.: Cestami milosrdenstva. Spolok svätého Vojtecha : Trnava, 2020. ISBN: 978 – 80 – 8161 – 373 – 9, s. 50 n.