Farnosť Trstená

Pane, príď mi čím skôr na pomoc.“ (Ž 40)

     Milí čitatelia!
     Pred mesiacom bola spustená na vodu loď s chirurgickým, interným, očným, zubným oddelením, laboratóriom, očkovacím oddelením, rádiológiou, ošetrovňou, lôžkovým oddelením. Na lodi pracuje desať zamestnancov, rehoľník a tím pastoračných pracovníkov, 20 zdravotníkov, medzi nimi aj profesori a známi lekári.  Loď má dĺžku 32 metrov a vyplávala z prístavu mesta Obido, provincii Paraná. Pracuje v oblasti Amazónie, kde nemá prístup k lekárskemu vyšetreniu a ošetreniu viac ako 700-tisíc ľudí.
     Zvláštnosť tohto podujatia spočíva na pôvode tejto lode: je to “lietadlová” loď pápeža Františka. Loď a myšlienka na ňu je ovocím posledného svetového stretnutia mládeže. Niekedy sledujeme veľké ciele a vzdialené ideály, ale nevšímame si konkrétne možnosti na dobré skutky. Napríklad na zemi je obývaných iba 7% súše. Ale stále sa objavujú hrozivé scenáre o prehustení zeme jej obyvateľmi. Hľadáme možnosti bývania na Marse, a pritom stačí pripraviť podmienky na bývanie na neobsadenej časti súše alebo morskej hladiny. (Grygar, 0419)
     Pretože sa o tom hovorí, ako o jednej možnosti. Pápež František urobil všetko preto, aby ľudia v ťažko prístupných oblastiach mohli dostať lekárske ošetrenie a pomoc v chorobe napriek chudobe a veľkých vzdialeností od ich sídiel. A dielo je na svete. Možno chceme osloviť hnevníkov na pracovisku, aby sa zmierili, ale sami máme chladné vzťahy so svojimi najbližšími. Modlime sa o to, aby sme sa nebáli byť iní ­– Ježišovi. Hoci budeme vytŕčať a druhí budú hovoriť, že sa od nich vzďaľujeme len preto, že sa usilujeme o lepšie vnútro a krajší svet naplnený Božím milosrdenstvom.
     Pán Ježiš hovorí o ohni, ktorý priniesol na zem a chce, aby vzplanul. Je to pre nasýtenie sveta Božou milosťou, pretože tá zachráni naše vzťahy a životy.
     Ona je znamením, že sme pre stvorení pre svet večného života a lásky. Nie pre tento svet, tu sme len na prvej stanici. Nie sme z tohto sveta.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

„Blažený ľud, ktorý si Pán vyvolil za dedičstvo.“ (Ž 33)

     Milí bratia a sestry!
     Vydržať, hovorí si ťažko pracujúci človek a teší sa na dôchodok. Hovorí si to aj manažér v zlatej klietke. Búri sa v ňom svedomie, ale má to dobre zaplatené, a tak ešte potiahne. Expatom, ktorí zarábajú v zahraničí, je smutno za rodinou, a tiež si niekedy povedia – vydržať. Je iné vydržať ťahať v kopcoch na bicykli alebo pri dvíhaní činky. Sila svalov a chuť víťazstiev prichádza pri výdrži a bolesti. Kde je tá hranica, keď má človek ešte prekonať bolesť a vydržať, a kde už nastáva kolaps a ohrozenie života?
     Otázkou je, prečo to robíme. Ak pre svoje ego, slávu alebo obdiv sveta, tak nám to možno škodí. Ak je to naše povolanie, služba druhým, v ktorej sa môžu naplno uplatniť naše talenty, tak je to niečo, čo možno požehná aj Boh. 
A v tomto sa naozaj „oplatí” vydržať. Nie na ceste ega a slávy. Ale pri našom Pánovi a objavovaní toho, čo pre nás pripravil. On nám ukazuje cestu, ale nezametá ju. Je niekedy ťažká a my už nevládzeme a padáme. V takých chvíľach si možno hovoríme toto: “Vydržíme Pane, si pri nás. Nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane Pane. Bože príď mi na pomoc, Pane ponáhľaj sa mi pomáhať.” Prichádza pomoc a sila a my ideme ďalej. Pri dobrých projektoch sa často aktivuje aj zlo. Človek má niekedy pocit ako v rozprávke. Prekonať prekážky zla, aby sme dosiahli dobrý koniec. Po temnom období sa často rozjasní. Treba vydržať. Ale nie v tom, čo nám diktuje naša pýcha a potreba sebauspokojenia. Musíme vydržať vo viere, pri našom Dobrom Pastierovi, ktorý nás nikdy neopustí. Vydržme, lebo často opúšťame my Jeho. A potom sa strácame, blúdime, sme vyčerpaní a vyhorení. Pán v nás zapaľuje oheň, aby sme horeli a zapaľovali ďalej. Vydržme v našom povolaní. Slovo vydržať je od slova držať sa. Držme sa toho, čo je správne, dobré a pevné. Držme sa Toho, kto nás nikdy neopustí a nesklame. 

Branislav Kožuch, kaplán
 (OZ V. I. A. C., Trstená)