Milí bratia a sestry,
     hovorí sa, že dostávame od Boha povolanie. Slovo povolanie možno chápať v rôznych kontextoch. Ale v základoch tohto slova je volanie – Boh nás volá k niečomu.
Povolanie nie je to isté ako práca, zamestnanie alebo kariéra. Môžeme povedať, že práca je činnosť potrebná na splnenie úlohy. Zamestnanie je situácia, v ktorej sa to deje. Kariéra je dlhodobá pracovná dráha alebo sled viacerých zamestnaní. Povolanie je však hlbšie ako ktorýkoľvek z týchto pojmov. (James Martin)
Boh nás volá ku oslave, ďakovaniu, odprosovaniu a prosbe.
To je náplň a zmysel života človeka – vypestovať si živý vzťah s Bohom.
Preto je v našej farnosti Sviatosť oltárna vyložená ku celodennej poklone. V pondelok, v utorok a v stredu v Kostole svätého Juraja – u františkánov; vo štvrtok, v piatok a v sobotu vo farskom Kostole svätého Martina.
     Preto je potrebné, aby do divočiny – ak tak môžem povedať – nášho života, jeho okolností, tlakov, pokušení aj neistoty sme počuli volanie, ku ktorému nás volá Ježiš: nechať rásť v sebe pokoj, ktorý môže dať len On. Byť mu vďačný za všetko – predovšetkým za život vlastný, za život ostatných, aj za život vôbec. Ďakovať za povolanie byť svätým a byť v nebi. Ďakovať za poslanie kresťana, ktoré je na tejto zemi pre nás veľmi dôležité, dôležité aj pre spásu ostatných. A pretože sme hriešni – je potrebné sa nielen klaňať, ale aj odprosovať za naše hriechy a za hriechy iných. Robiť pokánie.
     A nakoniec prosiť. Za čo? Predovšetkým za Božiu milosť. Aby sme ju mali stále v duši. A potom aj za našu farnosť a celé spoločenstvo a za mesto. Nové okolnosti, v ktorých sa ocitajú našej rodiny, ktoré nie sú vôbec ľahké. Objektom našej prosby nech je aj všetko nové, čo sa v našom meste rodí – predovšetkým naše sídlisko, aby sme spoznali v našom živote, akým spôsobom sa otvárať druhým, aby sme tu svoje povolanie kresťana uskutočnili.
To je Kristovo volanie do morálnej „divočiny“ dnešného života – aby bolo naším zamestnaním, kariérou, ale predovšetkým povolaním všetko, čo robíme na Božiu slávu a pre úspešné pozvanie ostatných žiť v živom vzťahu s Ježišom, a tak napĺňať svoje poslanie a šíriť pokoj.

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Milí bratia a sestry,
          kňaz mal ísť k sestričkám na západné Slovensko duchovné cvičenia. Nikdy u nich nebol. Jeho kolegovia mu vysvetľovali a ukazovali na mape cestu. Jeden jeho kolega ho vzal k sebe a vysvetlil mu ako funguje navigačný systém GPS, ktorý mal. Zariadenie malo aj hlasový výstup. Požičal si ho a podľa neho šoféroval auto až na dvor ku rehoľným sestrám. Zaparkoval auto. Ozval sa mobilom a sestra ho voviedla do ich budovy. Prechádzali chodbu a sestrička ukázala kaplnku. „Máme vyloženú najsvätejšiu Eucharistiu, ak chcete tak sa môžete pokloniť.“ Povedal: „Samozrejme, veď sa patrí poďakovať, že som sa pokojne dostal k vám.“ Vošiel do kaplnky, kde adorovali sestričky najsvätejšiu Eucharistiu. Kľakol si na kolená a vtedy sa ozval hlas zo zariadenia GPS: „Došli ste do cieľa svojej cesty. Prajeme nádherné zážitky z pobytu.“ Modliace sa sestričky sa obzreli smerom ku klasu. A tento kňaz nahlas povedal: „Pane Ježišu, daj mi milosť, aby tie isté slová zazneli, keď raz prídem ku tebe.“ (Zdroj: Na ceste do Emauz, s. 50)
          Milí bratia a sestry, aj napriek tomu, že nie každý cestujeme, vieme si predstaviť, že je dôležité poznať cestu predtým, než sa dostaneme do ciele. V tento dovolenkový a prázdninový čas sa môžeme zamyslieť aj nad cieľom našej cesty: životnej cesty. Je veľmi potrebné, aby sme vedeli, že Pán Boh je pri nás, keď sa rozhodujeme. A on chce, aby sme sa rozhodovali dobre, s láskou, zdravo, pozitívne a životodarne. Je dôležité, aby sme ho pri rozhodovaní prosili najmä pri rozhodnutiach, ktoré súvisia s našim životným poslaním a povolaním. To prajem všetkým žiakom, ktorí sa rozhodujú o spôsobe štúdia na ďalšej škole, rodinám a manželstvám, ktoré sa usilujú o kvalitatívne zlepšenie vzťahov voči sebe navzájom, a všetkým, ktorí hľadajú Boha, aby mali radostný a pokojný život a stále lepší vzťah s Ježišom. Nech je živý a pekný! Pestujme ho v Cirkvi a s Cirkvou, so spoločenstvom veriacich! Tak budeme mať stále v srdci duchovný kompas, GPS do neba …

Juraj Spuchľák, dekan – farár