Naše obývačky

     Poznám človeka, ktorý sa sťažoval: Vždy, keď ku mne príde sestra, prvé čo urobí, otvára okná. Tento muž veľa fajčí, preto mu nevadí zadymená miestnosť. Jeho sestra nefajčí a má rada čerstvý vzduch. Keby k nemu prišiel fajčiar, zadymená miestnosť by mu nevadila a spokojne by si zapálil cigaretu aj on. My však nechceme dnes rozprávať o zadymenej či vyvetranej izbe, ale o izbe, ktorá nemá stoličky, stôl, posteľ ani obrazy… Je to izba vlastného života, ktorú si zariaďujeme pokým žijeme. Koho do nej vpustíme, záleží len od nás, takisto záleží len na nás, či mu dovolíme urobiť dajaké zmeny, spraviť dusno alebo vyvetrať…
     Aj Ježiš chce vstúpiť do izby nášho života, ale neprináša možnosť postupu v práci, ani plnšiu peňaženku, ani spoločenskú popularitu, ale prináša iný veľký dar – pokoj. Keď posiela apoštolov, svedkov viery, prikazuje im: Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: Pokoj tomuto domu! Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám.
     Týmito slovami chce povedať, že jeho svedkovia majú ísť k akémukoľvek človeku. Ak prijme ich svedectvo viery a cez nich uverí v Krista, spočinie na ňom pokoj. Ak sa uzavrie a neprijme evanjelium, zostane bez hodnoty pokoja. Ak sa niekto opíja, alkohol mu zatemní myseľ, ak je niekto bitkár, rozdáva údery ale musí ich aj prijať, ak niekto kradne, obohatí sa alebo ho zavrú… Ak niekto prijme Krista, vlastní pokoj, ktorý svet nevie dať. Ak neotvorí vlastné vnútro Kristovi, neprijme to, čo s ním prichádza – pokoj.
     Aký pokoj prináša Kristus? Je to vyrovnanosť života, vedomie, že náš život neskončí nezmyselne, že naše životné schopnosti, sily a elán neskončia bez ocenenia. Náš život sa nesie v ovzduší Kristovho pokoja a má veľkú istotu v ňom, že nič zlé sa nám nemôže stať.
     Pán neustále posiela svedkov viery, aby mi prinášali radostnú zvesť pokoja. Lenže záleží iba od izby môjho života či ju pred ním zamknem alebo otvorím. Nechce byť s človekom, ktorý vidí iba hmotné výhody, ktorý sa po chrbte iných šplhá vyššie a dopredu. Ježiš to nerobil. On zostal pokorný a skromný. Takto by sme mohli spomenúť všetky naše osobné chyby a pýtať sa: Uvedomujem si ich? Čo chcem nimi dosiahnuť? Čomu alebo komu otváram dvere do izby môjho života? Ak to nie je Ježiš, kto je to?
     Hovorí sa, že kráľ Fridrich Veľký navštívil väznicu a rozprával sa s každým väzňom osobne. Väzni sa jeden po druhom sťažovali, že boli nespravodlivo odsúdení a trpia nevinne. Kráľ sa zastavil aj pri väzňovi, ktorý mlčal a spýtal sa ho: Aj ty trpíš nevinne? Nie! Ja nie. Ja trpím zaslúžene za svoj zločin. Pri odchode kráľ povedal riaditeľovi väznice: Okamžite prepustite toho darebáka, lebo vám tu pokazí všetkých tých dobrých a nevinných.
     Jedna príhoda polepšeného hriešnika, ktorý uznal svoju vinu, a tým prišiel bližšie k Bohu. Urobil svoj život radostnejším a šťastnejším. O čo by bol život krajší, keby sme si doznali vlastné chyby a snažili sa ich odstraňovať!
     Ktosi múdry povedal: Skôr nakladieš oheň vo vode, skôr spojíš tmu so svetlom, skôr dokážeš, že pažravý lev bude bývať s ovečkou, akoby si dokázal ubytovať Krista vo svojom živote, keď v ňom máš hriech. Kristus a hriech sa neznášajú. Keď neprijmeme Krista a radšej máme hriechy, v našom živote chýba jeho pokoj.
     Každý máme vlastnú izbu života a nikto do nej nemôže zasahovať, nikto mi nemôže rozkazovať, čo do nej prijmem alebo z nej vyhodím. Môžem si v živote slobodne pofajčievať alebo vetrať, stávať sa lepším človekom a pozvať do izby Ježiša, alebo nestáť oň. Túto slobodu podporuje aj Kristus. Nenatíska sa, ale iba ponúka svoj pokoj.
     Zamyslime sa dnes, ako pokračovať v živote, lebo čo chceme, to budeme mať. Prosme, aby sme sa rozhodli správne.

Marek Gavalier, kaplán

Oznamy

V sekcii OZNAMY je nové info: Štrnásta nedeľa cez rok – 03.07.2022

Prosíme, prečítajte si nové oznamy.