Drahí bratia a sestry, milé prvo-prijímajúce deti, milí rodičia!
          Chlapec po prvom svätom prijímaní sa v jednej farnosti trápil a pýtal: „Moji rodičia ma nepustia samého v nedeľu na svätú omšu. A oni nejdú. Prečo potom mám hriech, že nejdem na svätú omšu – prečo sa mám z toho spovedať?“
          Otázka má dva rozmery – je logické a správne, že v dnešných časoch v prípade väčšej vzdialenosti nemožno dieťa pustiť samé do mesta bez sprievodu a preto nemôže ísť ani v nedeľu samé do kostola.
          Potom je druhé hľadisko – prečo rodičia nejdú do kostola, keď sa sami prihlásili za katolíkov a požiadali pre dieťa prvé sväté prijímanie. Dieťa sa pripravilo, iste aj samo chcelo. Rodičia to v tomto prípade nechceli hatiť, ale idú aj jeho spolužiaci a koniec koncov je to možnosť aj slávnosti v rodine. Tá rodinu spojí a osvieži vzťahy a atmosféru. Pán Ježiš, ako hlavný aktér a duchovné dobro dieťaťa ostali akosi v závoze…
          Ja viem, že ako kňaz z toho vždy chcem vyjsť ako svedok Pána, ktorý za nás zomrel, a každé dieťa má právo na všetky duchovné dobrá Cirkvi a Neba.
Ale prečo by sme mali robiť svadbu – dovolím si prirovnanie – ak nemáme ženícha a nevestu? Pane, pomáhaj nám, aby naši rodičia pocítili návrat a posilu vlastného duchovného života cez prvé sväté prijímanie detí.
          Ešte je tu jedna otázka – vie chlapec, že Pán Ježiš ho na oltári čaká?! Má vzťah ku Ježišovi, alebo ho ani nenadobudol? Nejde naozaj z nášho vchodu nikto do kostola? Ani nejaká kamarátka alebo spolužiak, či suseda? Zaujíma ho to vôbec? Toto je veľmi dôležité.
          No ale dlžíme ešte odpoveď chlapcovi – nemá hriech. Ak naozaj chce a nemôže. Ale ak nechce, iba sa vyhovára…? Ale vždy devastuje to jeho duchovný život a výchovu! Lebo nemá živý príklad…

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Drahí bratia a sestry, milé prvo-prijímajúce deti, milí rodičia!
           V dnešnom evanjeliu počúvame o potrebe napomenutia. Potreba – to nie je možnosť, ale potreba, teda to, bez čoho sa nezaobídeme. 
           V tieto dni sa pripravuje naša farnosť na slávnosť prijatia prvého svätého prijímania detí tretích ročníkov. Tie sa pripravujú nielen v škole, ale aj vo farnosti i v našich rodinách. Na túto udalosť – prvé prijatie Sviatosti Oltárnej – je potrebné sa pripraviť tak, aby sme aj my, ktorí sme už Eucharistiu prijali pred mnohými či viacerými rokmi, si spolu s našimi prvoprijímajúcimi deťmi obnovili krstné sľuby. Je potrebné, aby sa dobre aj vyspovedali a v čo v najkratšom čase išli na sväté prijímanie, aj keď nie sme ich rodičmi alebo v rodinnom vzťahu – pokrvnom. Keďže sme Božou rodinou, každý potrebuje obe formy napomenutia: pozitívne ako dobrý príklad, aj negatívne ako upozornenie na chybné konanie.
          Jeden z kňazov to napísal takto: Stal som sa kňazom a z kazateľnice som hrmel, že je potrebné milovať slobodu a neváhať za to aj niečo zaplatiť. Mal som radosť, že je to prijímané. Raz za mnou prišli dvaja starší ľudia s prosbou: „Pán farár, povedzte nám aj niečo o Pánu Bohu, potrebujeme silu a útechu. Ako sa máme modliť. Chodíme akosi stále dookola, ale ako ísť na hlbinu …“ Spomínal si na ten pocit bezradnosti a zahanbenia. Najradšej by sa nebol ani len videl. Chcelo sa mu zutekať… Potrebovali pomoc, lebo kríž, ktorý niesli, bol ťažký a tvrdý. Chceli počuť, ako na to ísť svojou vierou, ako nestratiť nádej a ako sa ohriať v Božej prítomnosti. Bola to pre neho riadna rana. Musel nastať obrat v jeho živote, aj v jeho slovách. V konkrétnych situáciách Života hľadal. ako sa priblížiť k Pánu Bohu. (Zdroj: VACHA, S.- SATORIA, K. Život je sacra zaujímavej. Brno 2013, s. 12).
          Máme čas na rozhovor s deťmi o duchovnom živote, o modlitbe, o hriechu a Božej milosti či spáse? Nezabudnime sa za deti najmä modliť. V celej farnosti. Modlime sa aj za ich rodiny. 

Juraj Spuchľák, dekan – farár

Milí bratia a sestry,
          dobrý hospodár vyberá zo svojej pokladnice veci nové i staré … Niektoré výroky – ako aj uvedený v podnadpise – z Ježišových úst nie celkom môžeme chápať. On ich použil viac v zdanlivo nesúvisiacich okolnostiach. Pri ich čítaní alebo počúvaní očakávame, že nimi vykladá udalosť alebo znamenie, ktoré práve vykonal, alebo sa stalo. Naše očakávanie to nenaplní. Prečo? Práve takéto akoby osamelé výroky sú pokladom samy osebe. Nechcú nič vysvetľovať. Lebo obstoja samy. Vidno to aj na našej ceste za Kristom, ktorú si zľahčujeme alebo máme sklon zľahčovať, a tak môžeme nestrážene prísť do slepej uličky na ceste ku spáse. Ide o duchovný život. Napríklad sa stretávame s modlitbami za uzdravenie a na prvý pohľad sa môže zdať objavné, že dobrá modlitba a žehnanie nad zraneným z minulosti alebo chorým je vlastne naporúdzi, a veľa sa pritom urobí.
          Podľa vzoru vyššie uvedeného výroku Pána však spolu s posvätnou tradíciou Cirkvi a jej duchovných Otcov nezabúdajme na uzdravenie skutočné – na pokánie, ktoré má v skutočnosti modlitba a pože-hnanie sprevádzať a nie naopak. A nielenže môže, ale musí. Zabúdame na duchovný poklad pokánia a jeho foriem. Nechajme hovoriť sv. Jána Zlatoústeho (+ 407): „Tak sme vymenovali päť ciest pokánia: prvou je zavrhnutie hriechov; druhou, keď odpúšťame hriechy blížnym; tretia spočíva v modlitbe; štvrtá v almužne a piata v poníženosti. Neotáľaj teda, ale denne kráčaj po všetkých týchto cestách. Veď sú to ľahké cesty a nemôžeš sa vyhovárať ani na chudobu. Lebo i keď žiješ vo väčšej biede, môžeš aj hnev ovládať, aj pokoru vyžarovať, aj vytrvalo sa modliť, aj hriechy zavrhovať, bez toho, aby tu chudoba bola na prekážku. A čo hovorím tu?! Veď ani na tej ceste pokánia, na ktorej možno dávať peniaze (myslím na almužnu), ani tam nestojí chudoba pred nami ako prekážka v plnení príkazu. Dokazuje to vdova, čo vhodila dve drobné mince (porov. Mk 12,42). Keď sme sa teda naučili tento spôsob liečenia svojich rán, používajme tieto lieky, aby sme nadobudli potrebné zdravie a mohli sa s dôverou zúčastňovať na posvätnom stole, a tak kráčať s veľkou slávou v ústrety Kristovi, kráľovi slávy, a z milosti, milosrdenstva a dobroty nášho Pána Ježiša Krista ustavične získavať večné dobrá.“

Juraj Spuchľák, dekan – farár