Farnosť Trstená

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Ž 22)

     Milí bratia a sestry!
     Najprv vchádza do Jeruzalema ako oslavovaný kráľ a o pár dní za múrmi mesta umiera odsúdený ako zločinec. Obdivovanú silu vystriedala zavrhovaná slabosť – aspoň tak sa to zdá navonok. No viera nás učí pravde, že najsilnejšia chvíľa bola, keď ako najslabší bol pribitý na kríž. Áno, aj v slabosti je sila. 
     Nedávno rozprával jeden kňaz príhodu o tom, ako sa mu nedarilo pripraviť si dobrú kázeň na prvé sväté prijímanie. Nešlo mu to ani večer, ani ráno a tak použil osvedčenú kázeň “búrka na mori”, ktorú už v mestečku všetci poznali. “Hanbil som sa, najradšej by som sa bol pre svoju slabosť pod zem prepadol,” hovorí kňaz. Keď odchádzal z kostola, skrížil mu autom cestu neznámy muž. “Vaša kázeň bola pre mňa, pán farár, ďakujem vám za ňu,” hovorí neznámy muž. Ten človek sa dostal do ťažkej životnej situácie a kázeň mu možno zachránila život alebo pomohla nájsť ďalšiu cestu. “Aj takto používa Pán našu slabosť vo svojich plánoch,” hovorí skúsený kňaz a usmieva sa. 
     Keď sme pri sile a sebavedomie nám hovorí, že všetko zvládneme sami, tak často zakopneme. Keď sme bezmocní, tak sa k nám vystrie neviditeľná ruka, ktorá nás dvíha a dáva nám silu. Len sebavedomie musí ustúpiť prijatiu vlastnej bezmocnosti a pomoci, ktorá prichádza.
     Anselm Grün píše v jednej zo svojich kníh: „Ľudský život je paradox. Človek musí bojovať a v tomto boji sa snaží prekonávať svoje slabosti. Pritom však získa skúsenosť, že vlastnými silami sa nikdy nestane pánom seba samého, že v sebe nie je schopný napĺňať dobro. Je celkom odkázaný na Božiu milosť a pomoc, a predsa musí nasadiť všetky svoje sily a ďalej bojovať. Až potom, čo už využil všetky svoje možnosti a všetko, čo bolo v jeho silách, smie pokorne priznať porážku a uznať, že to, čo je v živote najdôležitejšie, si nemôže vydobyť, ale môže to iba prijať. A tak človek dospieva k pokore jedine bojom, avšak vybojovať si ju nemôže – pokora znamená priznať si, že vo svojom boji neuspel.”
     A tak nezúfajme nad našou slabosťou. Keď nevládzeme, nevieme ako ďalej, alebo cítime, že sme v koncoch, spomeňme si na slová: „Do Tvojich rúk svoj život vkladám.”

Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V. I. A. C., Trstená)

„Veľké veci urobil s nami Pán
a máme z toho radosť.“ (Ž 126)

     Milí bratia a sestry!

     Pôst nás nabáda zamýšľať sa nad sebou, nad svojím správaním sa jeden k druhému. Ľahko sa nám vidia chyby iných, ich previnenia, pády, sklamania. A práve preto je táto pôstna doba vhodná na to, aby sme trochu zmenili svoj pohľad na náš život. Miesto sledovania omylov našich blízkych, skúsme pozorovať svoje zlepšenia sa. Aby sme predišli zákonitej frustrácii z toho, že sme sa v ničom nezlepšili, aj keď sme si dali parádne predsavzatia do svojho života, začnime s maličkosťami. Nastavme sa na pozitívne prejavy, na pomoc druhým, na tolerovanie iného chovania sa ľudí okolo nás. Ježiš to krásne povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Prestaňme s „kameňovaním“ ostatných a pracujme na svojom zlepšovaní sa. Zbavujme sa hriechov, meňme svoje správanie, obetujme svoje žiadostivosti. Už malé víťazstvo nás povzbudí k väčším výkonom. A potom aj my budeme počuť: „Ani ja ťa neodsudzujem.“

     Prajem Vám všetkým Božie požehnanie a Jeho milosť

Jaroslav Chovanec, farár

„Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“ (Ž 34)

     Veľký návrat synov a dcér
     Keď v pravde hľadíme na svoj život, nemusíme ísť ani veľmi dozadu, možno stačí zhodnotiť dnešný alebo včerajší deň a musíme si priznať, že sme slabí. Zlyhávame už v tých najbežnejších veciach, ktoré by mali byť pre nás samozrejmosťou. Ranná modlitba, vďačnosť, neposudzovanie… Čo vy robíte s pocitom viny, ktorý prichádza s poznaním, že sme v niečom zlyhali?  Ja si pamätám, že ako mladý chalan som si pustil hlasnú techno hudbu a zapol počítačové hry. Nepokoj odišiel, ale len na kratučkú chvíľu. Zápasil som s tým, až pokiaľ som hlbšie neobjavil Ježiša a význam svätej spovede. Teda skôr môžem povedať, že pokiaľ si Kristus nenašiel mňa. Mal som pocit márnotratného syna, ktorý sa vracia k otcovi. Teraz mám opačný problém… Neviem si predstaviť život s nevýznaným hriechom. My všetci sme synovia a dcéry, ktorým otec zveril „časť majetku“, ktorá nám patrí a hodnotíme či sme ho nepremárnili.  Blíži sa nám obdobie Veľkej noci a pred ním môžeme aj my zažiť skúsenosť syna a dcéry, ktorý sa vracia k otcovi, keď pôjdeme na svätú spoveď.
     Svätá spoveď je sviatosť zmierenia. Sviatosťou návratu k Nebeskému Otcovi, ktorý nám kvôli Ježišovmu krížu skrze kňaza odpúšťa hriechy. Keď sa úprimne spovedám, ako keby som Ježišovi hovoril: „Ježiš, ja prijímam všetko, čo si vydobyl pre mňa na kríži. Ty si porazil za mňa môj hriech, diabla aj smrť. Ja prijímam ovocie kríža.“  Preto sa píše vo Svätom písme: „Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi. Aj vás, čo ste boli kedysi odcudzení a znepriatelení zmýšľaním a zlými skutkami, teraz skrze smrť v jeho ľudskom tele zmieril so sebou, aby si vás postavil pred svoju tvár svätých, nepoškvrnených a bez úhony.“ (Kol 1, 19 -22)
     Je super pomyslenie, že Boh sám nás zmieruje so sebou a dokonca nás pred svoju tvár stavia svätých a nepoškvrnených. A skrze to sa napĺňajú slová Ježiša: „Ja som prišiel, aby mali život, a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10)

Matúš Reiner, kaplán

(Oravské centrum mládeže, Ústie) 

„Milostivý a milosrdný je Pán.“ (Ž 103)

     Kniha Exodus nám dnes predstavuje Mojžiša. Jemu Boh zveril veľmi dôležitú úlohu – aby vyviedol Boží ľud z Egypta na slobodu. Bol nielen vodcovskou autoritou, ale aj spoločenskou a duchovnou. Ak by šlo len o technickú stránku vedenia ľudu, Boh si mohol ušetriť námahu so všetkými tými zázrakmi a mohol im zázračne dať navigáciu dnešnej kvality. Keďže toto putovanie bolo vlastne Božou školou v prírode, Boh cez Mojžiša tento národ aj cez „nevydarené lekcie“ učil poslušnosti, dôvere v Boha a životu na slobode.
     Počas odchodu z Egypta Boh urobil v prospech Izraelitov mnoho znamení. Skúsenosť s Božími zásahmi do ich dejín mala obrovský vplyv na vieru v Boha a na dôveru v jeho pomoc pre ďalšie tisícročia.
     Chcel by som poukázať na jeden dôležitý moment počas prechodu z otroctva na slobodu. Je to zastávka pod Sinajom. Božie prikázania sú nevyhnutné pre zmysluplné prežívanie slobody. Boh, ktorý najlepšie pozná ľudskú prirodzenosť, urobil túto dôležitú vec, aby sa SLOBODA NESTALA ORTIEĽOM SKAZY pre ľud, ktorý Boh mal tak rád.
     Musíme si uvedomiť, že neexistuje bezbrehá sloboda, a tiež že nie je jedno, aké kvality majú naše autority. Čím viac je vodca ľudu napojený na Boha, tým väčšie požehnanie z toho plynie pre tých, ktorých vedie.
     Prosím, modlime sa za naše autority – za otcov v rodinách, za kňazov a biskupov v Cirkvi a za politikov v národe.

                                                                                    Štefan Hrbček, kaplán

„Pán je moje svetlo a moja spása.“ (Ž 27)

     Milí bratia a sestry!
     Choďte do obchodu a nájdete stovky kníh o tom, ako sa stať úspešným človekom. Zoberte do ruky časopis alebo otvorte internet a valia sa na vás ľudia s radami, ako dosiahnuť úspech v živote. Záplava prednášok “úspešných” o úspechu, ktoré počúvajú “neúspešní” so zatajeným dychom. 
     Život však nie je závod o úspech, ktorý sa často meria peniazmi alebo aplauzom publika. Všimli ste si, že to, čo sa často prezentuje ako úspech, sú vlastne tri pokušenia, ktorými diabol lákal Ježiša na púšti? Premeniť kamene na chleby – pokušenie byť dôležitý a obdivovaný. Skočiť z vrcholu chrámu a nechať sa zachrániť anjelmi – pokušenie urobiť niečo veľkolepé a zožať slávu pred publikom a médiami. Získať všetky kráľovstvá – pokušenie moci.
     Hovoríme o úspechu, výkonnosti a raste a zabúdame na slová pokušenie, hriech a svedomie. Neuvedomujeme si, že za úspech nemôžeme považovať nič, čo sme dosiahli porušením Božích princípov? Úspech je, že sme dostali dar života, že máme okolo seba ľudí a krásnu prírodu, že sme dostali talent, aby sme mohli každý deň urobiť niečo užitočné. Úspech je každé ráno, keď sa zobúdzame do nového života a každý večer, ktorého sme sa dožili. Úspech je, že máme čo dávať, pretože sme každý deň tak veľa dostali. A najväčší úspech je, keď sa nám rozjasní srdce a zrak a uvidíme všetky dary a Darcu, ktorý sa zhovievavo usmieva nad tým, ako sa naháňame za „úspechom.” A raz nás možno príjme vo svojom dome a budeme sa spolu smiať na táraninách o úspechu.
     Dovtedy, a cez tento pôst, ktorý sme začali, ešte viac ako inokedy – nezapracme svoj život zbytočnosťami, nepodliehajme všetkým podnetom z okolitého sveta. Naučme sa rozlišovať dôležité a nedôležité veci v našom živote, aby sme sa tešili z toho, čo máme a zveľaďovali to. Aby sme sa zbytočne nenaháňali za tým, čo nepotrebujeme a možno nás iba vzďaľuje od nášho skutočného povolania.
     Prajem nám všetkým, aby sme aj vďaka tomuto času pôstu zreteľne počuli ten správny hlas, tak ako píše Ján: “Ovce ho nasledujú, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím však nikdy nepôjdu, ale utečú od neho, pretože hlas cudzí nepoznajú. (Jn, 10,4 – 5,14). Nenechajme, aby povrchné a naliehavé veci pohltili tie dôležité v našom živote, neprijímajme všetko, čo sa nám zdá na prvý pohľad atraktívne a pravdivé len preto, že sú toho plné médiá. No tiež nemeňme smer v hmle a v čase bezútešnosti a trápenia zostaňme vytrvalí. Nepodliehajme ani pesimizmu a náladám, že všetko okolo nás je zlé. V temnote nepreklínajme temnotu, ale objavujme prichádzajúci nový svet.

Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V.I.A.C., Trstená)