5. veľkonočná nedeľa 19. 5. 2019

Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ. (Ž 145)

     Milí bratia a sestry!
     Veľkonočné nedele majú špecifické posolstvo. Prvá veľkonočná nedeľa je zameraná na Ježišovo zmŕtvychvstanie – podstatnú udalosť dejín spásy. Druhá nedeľa dáva dôraz na Božie milosrdenstvo. Tretia sa donedávna volala Biblickou nedeľou a vlastne ňou aj ostáva, lebo vtedy počúvame, ako Ježiš emauzským učeníkom vysvetľuje zmysel Svätého písma.  Štvrtá je nedeľa Dobrého pastiera. A čo ďalej?
     V Skutkoch apoštolov (SK6, 1) sa píše, že počet učeníkov rástol. A v prvom čítaní, že Pavol a Barnabáš posilňovali srdcia učeníkov. Evanjelium nám predstavuje Ježiša, ako sa k učeníkom obracia s najdôležitejšou požiadavkou – aby sa milovali navzájom. Všetky tieto veci sa nejako z každej strany dotýkajú učeníkov. Aj keď na to nemám kompetencie, ale ja by som nazval túto nedeľu UČENÍCKA NEDEĽA.
     V priebehu historického vývoja Cirkvi sa nám pomaly vytrácali učenícke spôsoby a možno práve teraz žijeme v dobe znovuobjavenia krásy a hĺbky učeníctva. V mnohých farnostiach existujú malé skupinky ľudí, ktoré sa stretávajú v Ježišovom mene a veria, že platí jeho prisľúbenie, že On je medzi nimi. Je dobre, ak okrem vedomia príslušnosti k veľkej univerzálnej Cirkvi máme aj bližšie vzťahy s ľuďmi, ktorí prežívajú vieru (radosti i ťažkosti) podobne ako my, keď si môžeme slúžiť povzbudením, radou alebo napomenutím. Staňme sa učeníkmi – často sa stretávajme s Ježišom v modlitbe, čítaní Sv. písma, pri lámaní chleba a napĺňajme príkaz lásky k bratom a sestrám.

Štefan Hrbček, kaplán

4. veľkonočná nedeľa 12. 5. 2019

Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda. (Ž 100)

     Milí bratia a sestry!
     Podľa prieskumu OECD z roku 2014 typický Slovák dôveruje iba 12,4% ľuďom. Skončili sme na poslednom mieste. Dán dôveruje napríklad 75% a Nór 72% ľuďom. Ako vyzerá spolupráca medzi ľuďmi, ktorí si nedôverujú? Neveríme ľuďom ani inštitúciám – súdom, polícii alebo parlamentu. Šéf nedôveruje svojim podriadených (aké strašné slovo) a musí ich kontrolovať, učiteľ nedôveruje žiakom, ktorí odpisujú a podvádzajú pri skúškach, zákazník neverí obchodníkovi, obchodník neverí dodávateľovi, pacient nedôveruje lekárovi, čitateľ novinárovi, občan politikovi, študent profesorovi, farár birmovancovi, veriaci biskupovi… 
     A Bohu a Jeho slovu? Bez dôvery a viery je totiž aj Dobrý Pastier u nás bezmocný, hoci On je ochotný dať aj život za svoje ovce. “Jeho ovce” predsa „počúvajú jeho hlas a idú za ním”.  
     Potrebujeme dôveru. Nutne ju potrebujeme. Dôvera nás otvorí spolupráci. S dôverou nestrácame energiu z podozrievania a strachu. A nemusíme kontrolovať. Dôvera je hľadanie dobrého v druhom človeku. Spomeňme si na ľudí, ktorí nám niekedy v živote prejavili dôveru. Ako sme sa snažili nesklamať ich. 
     Základom je dôveryhodnosť každého z nás. Môžeme začať teda od seba. Pomáhajme aj my druhým tak, ako Boh pomáha nám – dôverou a vierou. Dôvera nám ukazuje správnu cestu a viera nám dáva silu vytrvať. Buďme teda dôveryhodní a bude sa nám aj ľahšie dôverovať Bohu. 

Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V. I. A. C., Trstená)

3. veľkonočná nedeľa 5. 5. 2019

„Budem ťa, Pane oslavovať, že si ma vyslobodil.“ Ž 30

     Odkedy je človek človekom na tejto zemi, túži po láske. Chce lásku dávať, ale aj pocítiť, že je milovaný. Ježiš si vysoko vážil lásku a ako rozlišovacie znamenie svojich nasledovníkov zanechal práve príkaz lásky: „Milujte sa navzájom!“ Ježiš sám bol Láskou a z lásky k nám sa nechal pribiť na kríž. Ale beda by nám bolo, keby jeho láska išla len po hrob. Jeho láska, ktorá odpúšťa a vie pochopiť každého človeka, však išla ďalej a to až ku slávnemu vzkrieseniu.

     Ježiš nás miluje a nechcel sa celkom odlúčiť od nás, a preto ostáva s nami v Eucharistii. Chce s nami tvoriť spoločenstvo lásky v každom novom dni, v človeku, ktorý ku mne prichádza s prosbou o radu, o pomoc, v človeku, ktorý odo mňa čaká pochopenie a svedectvo lásky. V človeku, ktorý chce vo mne vidieť svetlo sveta a soľ zeme. Všade tam sa môžeme stretnúť s Ježišovou láskou aj k nám, všade ta je príležitosť sprostredkovať jeho lásku k človeku, ktorá je vždy liečivým zážitkom radosti. Chce to od nás len otvorené oči srdca. Ježiš nás povzbudzuje, že aj keď často ostaneme nepochopení, osamotení, aby sme predsa jeho lásku dávali ďalej, a tak v dnešnom svete, na mieste kde sme, vytvorili kúsok neba na zemi. Avšak „láska neobnovovaná každý deň sa stáva zvykom a postupom času chorobou“, píše vo svojej Prorokovej záhrade Chalíl Džibrán.

     A ako máme túto lásku žiť? Návod k tomu nám dáva sv. apoštol Pavol vo svojom 1.liste Korinťanom, v 13.kapitole, kde nádherne ospevuje vlastnosti lásky. Lebo aj keď ostávajú viera, nádej a láska, predsa najväčšia z nich je láska.

Jaroslav Chovanec, farár

 

 

2. veľkonočná nedeľa 28. 4. 2019

Oslavujme Pána, lebo je dobrý,

lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. (Ž 118)

     Máte alebo skôr mali ste radi hru na schovávačku? Verím, že áno. Bola to hra, pri ktorej sme nepotrebovali okrem priestoru a pár kamarátov naozaj nič, aby sme sa zabavili. Počas veľkonočného obdobia si viackrát pripomíname skrývajúcich sa apoštolov. Nie je to však pre nich zábava. Ich motiváciou je strach. A strach je niečo, čo nás drží za zatvorenými dverami. Do tejto skutočnosti však znova a znova prichádza Ježiš. Žiadna závora či zámok mu nemôžu zabrániť, aby vstúpil, ani ho nemôžu zastaviť. Vstupuje cez zavreté dvere preto, aby vyviedol  človeka zo strachu, uzavretosti, pocitu zlyhania a hanby. Vchádza aj vtedy, keď sa pred ním kvôli pocitu viny skrývame. Vchádza, aj keď naša viera je pochybujúca a žiadajúca dôkazy, tak ako viera Tomáša. V tom sa prejavuje Božie milosrdenstvo. Vstupuje, aby nás vyslobodil. Učeníci prežívali presne toto. Zlyhali. Hanbili sa sami pred sebou, jeden pred druhým. Všetci Ježiša opustili v ťažkých chvíľach. Ako keby to nestačilo, ešte to ani nedopadlo, ako predpokladali. Ježiš zomrel a pochovali ho. To, kvôli čomu žili posledné tri roky, kvôli čomu opustili všetko, svoje rodiny a domovy, skončilo v prázdnote. Boli plní sklamania. A práve do toho prichádza Ježiš. A ako prvé hovorí: „Pokoj vám.“ (Jn 20,19) Ohlasuje pokoj ako prvé zo slov po zmŕtvychvstaní. Tento dar pokoja je silnejší, než sklamanie, frustrácia a pochybnosť o sebe, ktorou trpeli. A hneď za tým im dáva moc Ducha Svätého a moc odpúšťať hriechy a poslanie. Vdýchnutím sa rodí nový človek, ktorý v moci Ducha Svätého je uschopnený do služby.  Prijatý dar sa dáva ďalej a to skrze sviatosť zmierenia. „A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 21 – 23) Pokiaľ by učeníci ostali skrytí, nemohli by dar nového života, pokoja a odpustenia dávať ďalej.  Kresťanstvo uzavreté  a skryté nedokáže byť darom.
     Kráčajme vo veľkonočnej skúsenosti, že Kristus k nám vchádza, dokonca aj keď sme plní pochybností alebo sklamania  a skrývame sa. Prosme aj my, nech nás naplní jeho pokoj, nech skrze službu zmierenia Boh na nás zjavuje svoje milosrdenstvo.
     Drahý Ježiš, chceme sa nechať tebou vyviesť z nášho smútku a sklamania. Zo všetkých miest, kde sa skrývame. Nech nás zaplaví tvoj pokoj, ktorý bude mocnejší ako naše životné okolnosti.

Matúš Reiner, kaplán
(Oravské centrum mládeže, Ústie)