Farnosť Trstená

 „Hľadajte, pokorní, Pána a srdce vám oživne.“ (Ž 69)

     Milí bratia a sestry!
     „Spokojnosť robí z chudobného človeka boháča, nespokojnosť robí z bohatého človeka chudáka,” povedal Benjamin Franklin. Vidím stále viac ľudí, ktorí sú nespokojní – so sebou a životom, ktorý žijú, s okolím a druhými ľuďmi, spoločnosťou, svetom. Zdá sa mi niekedy, že čím viac máme, tým väčšou nespokojnosťou trpíme. Chceme mať ešte viac, porovnávame sa s druhými ľuďmi, ženieme sa za množstvom vecí a zážitkov, ktoré vôbec nestoja za to. Nehovorím o nespokojnosti so sebou a stavom vecí, ako hnacou silou učenia a zlepšovania sa. Mám na mysli skôr nespokojnosť, ktorá by sa dala nazvať aj nevďačnosťou alebo snahou mať stále viac.
     Nedávno som stretol vrcholového manažéra. Opustil špičkovú firmu a išiel do druhej, ktorá sa mu javila ešte lepšia. Mal som pocit, že je trochu nespokojný a on mi povedal takúto vetu: “Zvonka to vyzerá inak.” Podobnú vetu mi pred pár dňami povedal aj iný známy: “Keď kosím svoj trávnik, zdá sa mi zanedbaný a ten susedov je z diaľky krásny. Potom ma sused pozve na pohár vína, sedím na jeho trávniku a vidím, že zblízka vôbec nie je krásny a ten môj sa mi zrazu javí dokonalý.”
     Všimol som si, že najviac nespokojní sú často ľudia, ktorí na to majú najmenej dôvodov a naopak, tí, ktorí to majú naozaj v živote ťažké, často šíria pokoj a úsmev. Podobne ako v práci, tí, čo najviac kričia, že musia veľa pracovať, by mali dostať viac práce ako tí, čo sú ticho a ťahajú za dvoch.
     Sme nespokojní, lebo sa nevieme tešiť z toho, čo máme a ženieme sa za niečím, čo možno vôbec nepotrebujeme. Nevieme sa odpojiť od neustáleho rozptyľovania a nájsť pokoj. Nerozlišujeme dôležité signály a veci v našich životoch od tých nepodstatných.
     Preto vám prajem všetkým spokojné prázdninové dni!  

Branislav Kožuch, kaplán
  (OZ V.I.A.C., Trstená)

„Ty, Pane, si moje jediné dobro.“ (Ž 16)

     Milí bratia a sestry!
     Našou chybou je, že často povieme: najprv materiálne zabezpečenie, až potom Boh. Môžeme mať postavené pekné domy, pokiaľ v nich nebude náboženský duch, ostanú len holými múrmi, v ktorých jeme, pijeme, spíme a možno kričíme po sebe. Do nových domov prichádza kolaudačná komisia, aby zistila, či je stavba zodpovedne postavená. Čo by videl Ježiš, keby chcel tiež „skolaudovať” naše domy? Obdobne môžeme mať opravené staré a postavené nové kostoly, pokiaľ v nich nebudú na sv. omšiach deti, mládež, mladí manželia, naše námahy boli zbytočné.
     Snažme sa, aby nás ľudské problémy a starosti neodvrátili od náboženských hodnôt. Niekedy nám viac záleží na pohrebných obradoch, ako na stave našej duše a duší našich blížnych. Starší majú pripravené šaty do hrobu, ale majú pripravené aj duše? Alebo koľko starostí prinesie príprava svadby? A aký priestor sa v tejto príprave venuje duchovným hodnotám?
     Musíme sa učiť tomu, aby láska k ľuďom nebola väčšia ako láska k Bohu. My svojich blízkych nevidíme ako dary, ktoré nám dal Boh, ale ako majetok, o ktorý sa musíme starať. Pokrvní príbuzní sa stávajú skutočnými príbuznými až potom, keď nás s nimi spája Ježišova vykupiteľská krv. Je naozaj diskutabilné, či príbuzní, ktorí nás odvádzajú od Boha, ktorí sa smejú z našej viery, sú skutočne príbuznými. Je to možno tvrdé konštatovanie, ale Ježiš tento problém vôbec nezmäkčuje.
     Taliansky duchovný spisovateľ G. Albanese hovorí: „Daroval si sa Bohu?Neplač za satanom. Pozdvihol si svoj zrak k nebu? Neponáraj sa do bahna. Vydal si sa na svoju cestu? Nevracaj sa späť.”

Jaroslav Chovanec, farár

„Za tebou prahne moja duša, Pane, Bože môj.“ (Ž 63)

     Za koho ma pokladajú ?

     Možno si aj vy pamätáte odpoveď na otázku z katechizmu, ktorú sme sa kedysi učili na prvé sväté prijímanie: Prečo sme na svete? A odpoveď bola jasná: Aby sme Boha a jeho lásku spoznávali, poslúchali, milovali, a tak do neba prišli. Logické. Ak chcem niečo milovať, musím to najprv spoznať (u Boha to znamená najprv spoznať, ako On miluje mňa). Až keď budem poznať toho, koho milujem, dokážem ho zo srdca poslúchať. Čo z toho nám robí problém? Poznať Boha? Milovať ho? Poslúchať? Niekedy asi všetko naraz. V evanjeliu počúvame otázku, ktorú dal Ježiš apoštolom: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ Apoštoli to vedeli. Poznali dobre, aké reči idú o ich Majstrovi. A teda odpovedajú: „Mienky sú rôzne. Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ „A vy?“ Opýtal sa ich. „Kto som pre vás?“ Všetci mlčia, ale Peter je pohotový. Nespomína ani jedno z toho, čo hovoria ľudia. Ich názory, dohady a reči ho nepomýlili. „My za Božieho Mesiáša.“
     Občas sa bojím, aby mňa alebo ľudí okolo mňa nepomýlili ostatní v názore na Ježiša. Aby som ostal verný Pravde. Aby som aj ja pevne veril a vyznal: „Ježiš, ty si môj jediný Pán a Spasiteľ. Ty si Mesiáš, Boží Syn.“ Viem, že len keď budem Ježiša poznať a prijímať ako môjho Boha a Pána, až potom ho dokážem naplno milovať a poslúchať. Ak to nedokážem, urobím si boha z niečoho iného, najskôr zo seba a z toho, čo chcem ja.
     Ježiš, ty si Boží Syn, si Pán, jediný Pán. Pomôž mi, nech sa nenechám pomýliť názormi sveta. Daj mi poznať Ťa viac. 

Matúš Reiner, kaplán
(Oravské centrum mládeže, Ústie)