Farnosť Trstená

O tom, ako sme boli na cintoríne

     Možno aj vás lákajú staré cintoríny. Ako mňa. Na jeden takýto som počas slnečného jesenného počasia vstúpil aj ja.  Na cintoríne pri Ústí je pri jeho vstupe na informačnej tabuli takýto rozhovor bez udania autora: Čo s bocianmi a deťmi? A čo so smrťou? Kedy o tom s nimi začať otvorene debatovať? Ako to vezmú? Nepošliapem im ilúzie? Či ich pripraviť na realitu čo najskôr? Mohla som si ušetriť čas. Miško bude mať vo štvrtok päť rokov. Dnes je mi jasné, že mu je jasné. Skoro? Neviem. Neriešim. Vnímam ho ako osobnosť. Malého veľkého so svojimi názormi pri uvedomení si, že otázku prečo nahrádza výzvou na rozhovor, čo si o tom myslím ja. Boli sme na prechádzke. Po mestečku, kde som vyrastala od narodenia. Uvidel cintorín. Prosil ma, že sa chce iba pozrieť. Na krátku chvíľku som váhala, či je to dobrý nápad. Nástojil. Pokojne, v pohode, chcel by to vidieť. Tak fajn. Zostal mi kúsok pešej cesty na predprípravu.
     Skúšala som opatrne. „Vieš, čo je na cintoríne?“ „Áno, mamka. Hroby. Tam sú ľudia, čo už zomreli.“ „Presne tak. Na cintoríne musíme rozprávať ticho. Je to prejav úcty.“ „Mamka, ja viem kedy ľudia umierajú. Keď sú starí. Alebo sa niekedy stane, že zomrú v aute alebo na motorke. Alebo keď je niekto veľmi chorý, tak sa lekári dohodnú, že ho dajú do hrobu, lebo už mu nevedia pomôcť. Tak vtedy zomrie.“
      „No, v prvých dvoch prípadoch máš pravdu. V tom treťom áno aj nie. Lebo lekári sa nedohadujú, že niekoho vložia do hrobu. Chorí ľudia umierajú preto, že im už nie je možné pomôcť. Najprv človek zomrie až tak ho pochovajú.“ „Mamka, každý zomrie, však?“ „Áno Miško. Každý raz zomrie. Smrť k životu patrí. Je to večné. Narodíme sa, zostarneme a zomrieme. Takto to má byť.“ Vchádzame na cintorín. Prvý hrob zanedbaný, vrchný panel posunutý a vytvorená škára približne desať centimetrov. Miško okamžite odbehne a nazerá do vnútra. Vlasy sa mi zježili, upozorním ho, že sa to nerobí. Iba som chcel vidieť, čo je dnu. Iba hlina. Ten zomretý leží pod ňou.“ „Áno. Hrob sa zasypáva hlinou.“ Chodí pekne po chodníku, je ticho a na najbližšom hrobe postaví zhodenú vázu a upravuje kvetiny. Pýta sa, kto tu zomrel.
     „Prečítaj si.“ Číta celé meno. Pýta sa, či bol starý. Že čítať vie, ale tým číslam nerozumie. Odpovedám. Ten pán už bol starý. Prechádzame ticho ďalej. Uvidí pár fotiek a na niektorých aj mladých ľudí. „Niekedy umierajú aj deti, mamka?“ „Áno. Je to žiaľ tak. Občas sa dejú veľmi smutné veci.“ Kráčame. Prechádzame okolo kolosálneho dvojhrobu s majestátnym náhrobkom. V strede náhrobku vystupuje z kameňa plastika tváre Ježiša.
     „Aha, mamka. Tu zomrela táto teta a takto vyzerala.“ A je to tu… V sekunde mám emočnú explóziu a neviem, ako sa tváriť. V momente, keď sa bije krása detského vnímania s nutnosťou vysvetliť. Nadýchnem sa a hovorím, že je to Ježiš. Je to symbol viery a pomáha ľuďom prekonávať najťažšie chvíle. „Dobre. Takže tu je pochovaný Ježiš. Tu leží.“ Nie. Tu sú pochovaní ľudia, ktorí v Ježiša verili. Ježiš zomrel na kríži. Ďaleko odtiaľto a raz Ti o tom porozprávam. „Dobre. Tak poďme na ihrisko.“
     Odchádzam z cintorína so zvláštnym pocitom. Zase ho o niečo viac poznám, aj keď je od narodenia môj vlastný. Nebál sa. Pôsobil prirodzene ako po nespočetných uplynulých rozhovoroch o oveľa príjemnejších veciach. Neviem, či to bolo správne a asi to ani vedieť nechcem. Lebo máme špecifický vzťah. Ten, čo sa tvári ako nemenné klišé, ale nie je. Každé dieťa a každá mama sú jedineční. A pritom rovnakí v tom, že je to fascinujúce. Stačí otvoriť myseľ a srdce. Musí to ísť… Koľké rozhovory medzi rodičmi a ich deťmi sú v dňoch Dušičiek presne takéto. Prečo o tom píšem? Preto, lebo aj v týchto rozhovoroch je v srdciach obrovská závora, ako pre nás ľudí zamknutá brána starého cintorína. A za ňou nie je nič. Celkom nič? Predsa vzťah – ku Ježišovi a vzťah viery vo večný život. O koľko bohatšie by toto stretnutie medzi matkou a synom bolo, ak by mali medzi sebou Ježiša, v prítomnosti ktorého sa mohli aj na tomto cintoríne pomodliť za všetkých, ktorí tam ležia pochovaní…. a takto im pomôcť. Aj sebe… a nosiť v srdci tých, ktorých milujeme. Aby sme spomienky na nich nemuseli amputovať od našej lásky. Tá je večná.

 

S pozdravom Juraj Spuchľák, dekan – farár

„Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ.“ (Ž 145)

     Milí bratia a sestry!
     Stretol som rodičov sedemnásťročného syna. Majú s nim problém. Chlapec sa venuje športu, hudbe a ďalším veciam, ale v ničom nie je “výnimočný”. Nevie sa s tým vyrovnať. Hovorím im, že výnimočná je každá ľudská bytosť. Už to, že chlapec zvláda toľko disciplín, je pozoruhodné. Výnimočnosť možno časom objaví jeho okolie. V sedemnástich rokoch je ešte priskoro. Chlapcovi to nestačí, túži po tom, aby svet ocenil jeho výnimočnosť.
     Problém je, že výnimočnosť meriame merítkami tohto sveta: známkami v škole, víťazstvami v súťažiach, diplomami a certifikátmi, titulmi a vyznamenaniami, peniazmi, slávou, rôznymi rebríčkami, klikmi, lajkmi, linkami alebo zdieľaniami. Stretol som veľa výnimočných ľudí. Nebudem ich menovať, lebo nikdy netúžili po publicite a sláve. Robili si svoju prácu. Žili svoj život. Na nič sa nehrali. Boli autentickí a cítili sa dobre vo svojom tele – aj s nedostatkami, ktoré si každý z nás nesie so sebou.
     Skutočná výnimočnosť sa nemeria silnými slovami, prezentáciami a víťazstvami, ale neviditeľnosťou, miernosťou, tichosťou a pokorou. Každá mama, ktorá privedie na svet dieťa a v láske ho vychová, je výnimočná. Rovnako ako otec, ktorý statočne žije, pracuje a učí to svojich potomkov. Učiteľ, ktorý robí s láskou svoje povolanie, aj keď to spoločnosť neoceňuje, málo zarába a niekedy pracuje v prostredí rezignácie a frustrácie. Výnimoční sú lekári a sestričky, ktorí nestratili cit a slúžia chorým. Športovci, ktorí športujú pre radosť a nie pre peniaze. Výnimoční sú nadšenci a dobrovoľníci, ktorí opravujú tento svet – v rôznych spoločenstvách a komunitách. 
     A prečo píšem o výnimočných? Lebo svätci boli či sú tí, ktorých najväčším dôvodom ich výnimočnosti bola či je láska k Bohu a blížnemu. 

Branislav Kožuch, kaplán
(OZ V. I. A. C., Trstená)

„Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal.“ (Ž 34)

      Milí bratia a sestry!
     Podobenstvo dnešnej nedele ukazuje, že problém farizeja, ktorý vošiel do chrámu, bol v tom, že nemal v sebe pokoru a ani lásku, ktorá je vrcholom Božieho zákona.
     Vo svojich myšlienkach sa sústredil len na seba. Predmetom jeho oslavy, jeho zbožňovania bol on sám: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám“ (Lk 18, 11-12).
     Namiesto toho, aby chválil Boha, začína chváliť seba samého. Všetky zásluhy pripisuje sebe samému a iných ponižuje. Chýba mu pokora a láska.
     Stojí na viditeľnom mieste, je spokojný so sebou samým. Chrám potreboval, nie aby tam objavil Boha, ale aby ukázal a zviditeľnil  seba.
     Ale Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené. Preto nie je pri farizejovi, ale pri mýtnikovi, ktorý vysiela k Bohu pokornú modlitbu, ktorá skladá dôveru nie vo vlastné zásluhy, ale v Božie milosrdenstvo.
     Bratia a sestry, od mýtnika sa môžeme naučiť, ako má vyzerať naša modlitba: má byť sústredená, plná dôvery a najmä pokorná. Myslíme na to v našom každodennom živote.

Martin Tešla, kaplán

„Pomoc nám príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“ (Ž 121)

 Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?  

Pozeráme na svoj život, na dobu, ako sa vyvíja a môžeme mať obavu či viera vo svete vydrží až do druhého príchodu Pána Ježiša. V prvej vete sme počuli návod, aby sme nemuseli mať strach. Stále sa modliť a neochabovať. Vo veľkých životných ťažkostiach sme krátkodobo dokázali sa stále modliť, keď išlo o zdravie alebo o život niektorému z našich blížnych. Ale nevieme si predstaviť tú nepretržitú modlitbu celý život. Ustavičná modlitba vychádza z ustavičnej túžby po Bohu. Je to modlitba srdcom. Nie sme schopní sa stále modliť slovami ani myšlienkami. Je to túžba po Pánu Bohu. Naše skutky potom vychádzajú z tejto túžby. Túžba po Pánovi dáva hodnotu všetkému, čo konáme. Najprv Pán Boh túži po nás a my len opätujeme jeho túžbu. Niekedy nám nedá hneď to, čo chceme, pretože on nám chce dať seba, nielen nejakú vec. Ak sa modlíme za niečo, čo by sa pre nás stalo ľahko modlou a odpútavalo by nás to od Božej lásky, nedostaneme to hneď. Až keď  dozreje náš správny postoj k tej veci. Pán nás nechce stratiť tým, že ho vymeníme za pozemské veci. To uzdravuje náš postoj k stvorenému svetu. Usporadúva to správne naše poradie hodnôt. V tom je Pán Boh na prvom mieste, že všetko čo máme a čím sme, patrí jemu. Ak mu túžime patriť, vedie nás to ku svätosti. A nemyslime pritom len na seba. Mojžiš sa modlil za víťazstvo celého národa. Aj my sa modlime aj za tých, ktorí ani nechodia do kostola, nemajú záujem o spásu. Mojžiš sa modlil, oni bojovali – to je spojenie modlitby a práce na sebe. Mnohí sa snažia žiť lepšie a nevládzu. Keď sa zjednocujeme v modlitbách za nich, my sa dostávame cez modlitbu bližšie k Pánu Bohu a im pomáhame k zmene.

 

Dominik Jamrich, kaplán

(Oravské centrum mládeže, Ústie)