Výročie prevzatia úradu diecézneho biskupa
Pamätný deň Spišskej diecézy

Homília Mons. prof. Antona Tyrola, farára v Zuberci z 26.02.2022 v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule zverejnené s láskavým dovolením autora:

Najdôstojnejší otec biskup, vysokodôstojný pán rektor seminára, emeritný pán rektor Katolíckej univerzity, milí bratia kňazi a seminaristi, zasvätené osoby, milí mladí priatelia, drahí poslucháči Rádia Lumen, všetci spolu: bratia a sestry!

1.

         Dnes nás na toto posvätné miesto zhromaždila Božia dobrota a ustanovenie, ktoré určil blahej pamäti diecézny biskup Štefan Sečka, keď rozhodol, že v diecéze budeme sláviť pamätné dni. Jedným z týchto dní je výročie prevzatia služby diecézneho biskupa Božieho sluhu Jána Vojtaššáka. 27. februára tohto roku to bude už 101 rokov od tejto udalosti.
          Stali sme sa dedičmi duchovného odkazu tohto vynikajúceho biskupa Spišskej diecézy. Po viac ako troch desiatkach rokov máme ešte stále v pamäti časy ateistickej totality, počas ktorej sme neskonale obdivovali odvahu a vernosť tohto biskupa Bohu a Cirkvi, ako aj zásadám, ktoré si zachoval zo svojho rodinného kruhu, rodného kraja a potom rokmi zušľachtil v kňazskej a biskupskej službe Božiemu ľudu našej diecézy aj celému Slovensku. Boli sme šťastní a brali sme ako veľkú satisfakciu, keď dňa 27. septembra 1990 Krajský súd v Košiciach Božieho sluhu biskupa Jána úplne rehabilitoval od všetkých obvinení, ktoré týmto úkonom boli zrušené a vyhlásené za neplatné. Rovnako sa to týkalo aj biskupov bl. Petra Pavla Gojdiča a Michala Buzalku. Vtedy sa nik neodvolal, nik neprotestoval, ba ani dnes už nikto nenapáda toto rozhodnutie príslušného súdu. Podobne sme sa nesmierne radovali, keď sv. Ján Pavol II. sa ako najvzácnejší pútnik na Mariánskej hore v Levoči 3. júla 1995 vyjadril v tom zmysle, že proces jeho blahorečenia sa môže začať.
          A tak dnes jeho, či ich neprajníkom ostáva už len žurnalistická alebo ideologická rovina, na ktorej realizujú svoje výpady využívajúc liberálne nastavenú spoločenskú mentalitu dnešných čias. Ak však máme čo len štipku zdravého rozumu, tak musíme priznať, že tie isté skutky jedného a toho istého človeka nemôžu byť raz dobré, inokedy zlé a potom zas dobré… vždy podľa toho, aký režim či ideológia tu vládne. Skutky človeka sa hodnotia podľa absolútneho dobra, ktorým je Boh a od neho sa odvodzujú aj hodnotia.
          Môže sa nám zdať, že proces blahorečenia Božieho sluhu Jána Vojtaššáka už trvá pridlho. Je však zaujímavé, že Boží ľud nie je unavený z tohto dlhého čakania a aj naďalej sa vytrvalo modlí za jeho blahorečenie a mnohí aj pozorne sledujú zápas, ktorý sa o túto osobnosť predovšetkým na spomínanej ideologickej rovine v súčasnosti odohráva. Za seba tu chcem povedať, že mi nijako neprekáža dlho trvajúci priebeh tohto procesu. Práve naopak, takto máme možnosť hlbšie pochopiť naše dedičstvo, ktoré nám Boží sluha zanechal. Máme sa o koho opierať v dnešnom zápase s liberalizmom, a tak lepšie pochopiť, kde je naše miesto v snahe o spoluprácu s Bohom na šírení Božieho kráľovstva. Sme vďační súčasnému postulátorovi Petrovi Jurčagovi za jeho bravúrny výkon, pretože svojou trpezlivou a precíznou prácou dosiahol, že proces pokračuje a veríme, že naplnenie všetkých náležitostí, ktoré z administratívnej stránky k procesu patria, už nie je ďaleko.

(Pokračovanie)

          Nepoctivým správca, ktorý korumpoval dlžníkov svojho pána na úkor jeho majetku, aby sám dostal pomoc v čase núdze vyvolanej iba podozrením. Správa majetku iných sa vždy spájala s potrebou absolútnej dôvery bez ochrany obvineného dôkazmi.
          Podobne je to v našom prípade s potrebou účasti detí na svätých omšiach. Veľmi prosím nás všetkých, aby sme boli trpezliví pri znášaní šuchotu alebo hlasu dieťaťa v kostole v kočíku alebo bez neho.
          Rodičov prosím o ohľaduplnosť a zodpovedné rozhodovanie v prípade, že dieťa nemožno utíšiť.
          Hoci nechcem Vašu trpezlivosť napínať na hranicu, prosím, aby sa rodičia nebáli na sväté omše zobrať aj dieťa. Najmä na tie nedeľné, ktoré budú pre rodiny. V nedele o 10:30.
          Niekedy stačí málo: v jednej triede boli dvaja žiaci s rovnakými menami: Kevin Adams. Jeden vynikajúci a druhý darebák. No na prvé rodičovské stretnutie mama nedobrého žiaka prísť nemohla. Prišla sa opýtať skôr. „Keby sme mali všetkých, ako je váš syn! Môžete byť spokojná, objímte ho a pohlaďte, pobozkajte. Máte skvelého syna!“
         Na druhý deň prišiel chlapec za učiteľkou a povedal: „Pani učiteľka, pomôžte mi! Bola tu moja mama včera a doma ma objala, pohladila, vystískala a pobozkala. To sa mi nestalo už ani nepamätám.“
           Učiteľke došlo, že sa pomýlila, chlapec pokračoval: „Pani učiteľka, chcel by som byť dobrým, aby ma moja mama objala, pobozkala, viem, že nie som taký, pomôžte. Doteraz na mňa iba kričala, aj bila… Viem, že nie som dobrý, ale chcel by som.“ Učiteľka mu radila, povzbudzovala a na konci školského roka bol na tej úrovni ako jeho menovec. Jedno stretnutie zmenilo tohto chlapca k lepšiemu životu.
          Často stačia povzbudivé slová k zodpovednosti a čas venovaný pre budovanie vzťahov, utuženie rodinného puta. Je to však nutné. Koľkým ľuďom sme každý z nás vďačný za povzbudenie v ťažkých chvíľach! Pomodlime sa za nich. A povedzme im to.
          Aj my sme nepoctiví správcovia, na ktorých budú žalovať vlastné hriechy. A predsa sa môžeme dobrým plnením svojich kresťanských a rodičovských povinností vyviazať pre Božie milosrdenstvo z trestu a žiť v spoločenstve svätých. Iná cesta nie a nebola ani pre svätých.                  

Juraj Spuchľák, farár  – dekan