(podľa článku S. Horváthovej)
V redakcia Postoja pripravila pekné výpovede o tejto problematike, ktorej sa chcem na tomto mieste venovať na viac častí, psychológa a odborníka na internetové závislosti Juraja Holdoša, pedagóga Katolíckej univerzity v Ružomberku. Z článku vyberám:
Kedy hovoríme o závislosti?
O závislosti hovoríme, až keď dlhodobo, pol roka až rok, spĺňame šesť kritérií. Tým prvým kritériom je významnosť, teda keď sa online aktivita stane akýmsi centrom nášho života, neustále o nej premýšľame či snívame. Druhým je takzvaná tolerancia, teda keď potrebujeme zvyšovať dávku, aby sme dosiahli želaný efekt. Tretím je, že si prostredníctvom internetu zlepšujeme náladu. Štvrtým sú spomínané abstinenčné príznaky ako nervozita, nesústredenosť, úzkosť až zúrivosť. Piatym kritériom je konflikt – vnútorný konflikt, že by sme aj radi robili niečo iné, no nedarí sa nám to, a tiež konflikt s blízkymi. Posledným kritériom je takzvaný relaps, keď sme sa čas aj intenzitu pokúsili zredukovať, no opäť sme sa vrátili k starému fungovaniu.
Do toho, či sa staneme naozaj závislými, vstupuje veľa premenných, od dedičnosti cez prostredie a osobné vlastnosti až po aktuálne sociálne kontakty či voľnočasové aktivity.
Podľa tohto zoznamu by sme jedno či dve kritériá bez problémov naplnili všetci dospelí…
Samozrejme. Môžeme si urobiť jednoduchý test: v bežné dni, nie na dovolenke, skúste používať internet len na pracovné veci a sledujte, čo to s vami robí. Hneď zistíte, ako na tom ste. Ak my dospelí alebo deti spĺňame čo len jedno kritérium, je čas sa zamyslieť. No jedno je lepšie ako štyri. Šesť je choroba, ktorá potrebuje odbornú pomoc, pretože už nefunguje ani vôľa.
Môže byť znakom rozvíjajúcej sa závislosti, keď si dospelí alebo deti berú mobil aj do kúpeľne?
Z klinického hľadiska nie. Ale je to varovný signál. Laickým zvončekom môže byť aj to, že dieťa s mobilom zaspáva aj vstáva alebo že aj keď doteraz rado chodilo von, už sa nepýta. U dospelého môže vytvorenie závislosti trvať niekoľko mesiacov aj rokov, u detí to uvidíme skôr. Väčšinou si negatívne dosahy všimnú najprv naši blízki. Kamaráti povedia, že už s nimi nechodíme von, prepadáme či nestíhame v práci. Rodičia si všimnú, že dieťa už nešportuje alebo horšie spí. Kolega mi vravel o dieťati, ktorému rodičia chceli hry zakázať, a tak v emocionálnom ataku vyhodilo počítač cez zatvorené okno. Často musí prísť k niečomu zlomovému, aby sme spozorneli.
Zamerajme sa na fenomén hier a sociálnych sietí a obdobie, keď ešte vieme závislosti predísť. Je našou hlavnou zbraňou pevná vôľa?
Nejde len o vôľu. O mozgu dnes vieme pomerne veľa a poznáme, ako sa buduje návyk. Do tohto procesu môžeme vstúpiť a pracovať s ním. Na zmenu je tiež potrebné aj uvedomenie si vlastného stavu a, samozrejme, motivácia, bez ktorej to nejde. No problémom je, že mozog detí je mimoriadne plastický.
(Juraj SP. Pokračovanie)
