Milí bratia a sestry,
veľmi sa mi páči pôsobenie Božieho Ducha. Keď som uvažoval nad témou tohto úvodníka, vybavili sa mi v mysli dva biblické obrazy:
1. Abrahám, ktorý v Sodome a Gomore hľadá 10 spravodlivých, pre ktorých by boli tieto mestá uchránené pred záhubou, a
2. ľud Ninive, ktorý prijíma rozhodnutie autorít “z ničoho nič” prerušiť bežný život a konať pokánie, pretože je tu nejaký prorok, ohlasujúci, že práve toto ich zachráni pred zánikom.
Abrahám, ktorý nehľadá 10 úspešných ani vplyvných či bohatých, výnimočných či najmocnejších, ale “len” spravodlivých, je vo svojej misii neúspešný. A mestá sú zničené. Ninive sa naopak zachráni – Ninivčania totiž počúvnu proroka a berú vážne to, čo hovorí, hoci sa “navonok” v ničom nezdá, že by mal prísť koniec.
A v čom je pre mňa to pôsobenie Ducha? Pretože, keď som si na druhý deň ráno pozeral maily, našiel som v nich: Pandémia a jej dôsledky ukazujú, že pre život človek nie sú dôležité celebrity z titulkov novín a televíznych programov, ale ľudia „ktorí každý deň prejavujú trpezlivosť a veľkú nádej a snažia sa nešíriť paniku, ale zmysel pre zodpovednosť“. Sú to slová pápeža Františka, keď od 9. 12. 2020 do 8.12. 2021 vyhlasuje pre celú Cirkev – Rok sv. Jozefa. Tohto svätca zároveň opisuje charakteristikami „milovaný otec“, „nežný a láskavý“, „poslušný“, „prijímajúci“, „tvorivo odvážny“, „pracovitý“ a držiaci sa v úzadí – „v tieni“. A celý pápežov apoštolský list Patris corde (S otcovským srdcom), ktorým ustanovuje tento mimoriadny čas, je „slovom uznania a vďačnosti“ pre rodičov, starých rodičov, učiteľov, opatrovateľov, lekárov, predavačov v supermarketoch, upratovací personál, políciu, špeditérov, dobrovoľníkov, kňazov a rehoľníkov – pre „každého, kto ukazuje, že nikto sa nemôže zachrániť sám“. A tak si naozaj myslím, že v týchto pohnutých časoch nám Boží Duch stále intenzívnejšie a aj stále hlasnejšie ukazuje, že sú to práve “nenápadní” Boží spravodliví, ktorí sú v tomto rozbitom svete nesmierne dôležitými oporami nádeje a budúcnosti pre mesto, národ, celý svet i Cirkev. Tí Boží spravodliví, pre ktorých uprostred každého aj najobyčajnejšieho dňa je “Pán ich silou a udatnosťou” a jedinou možnosťou, najvyššou prioritou či jediným riešením je pre nich vernosť Jeho slovu. Tí Boží spravodliví, ktorí vždy dávajú prednosť dôvere v Božiu Prozreteľnosť a v nej prijímajú do svojho života aj udalosti, ktorým nerozumejú. Tí Boží spravodliví, ktorí sa nepoddávajú sklamaniu, nereagujú vzburou a násilí (aj keď “len” v slovách”), nechávajú bokom svoje úsudky, neupadajú do rezignácie, ale sa odvážne a statočne nasadzujú za evanjelium, lebo Boh môže dať rozkvitnúť kvetom aj medzi kameňmi. A je jedno, ako sa na nich pozerá svet či spoločnosť. Je jedno, čo o nich hovoria susedia či kolegovia v práci alebo spolužiaci. Oveľa dôležitejšie je, ako sa na nich – a snáď môžem povedať “na vás” – pozerá Boh. On sám dáva tým, čo nasadzujú svoj život, hoci zdanlivo skrytý a “nevýznamný” pre tento svet, do služieb Mesiáša – a snáď “vám” – výnimočný podiel na dejinách spásy. „Spravodliví žijú naveky. V Pánovi je ich odmena a starosť o nich má Najvyšší.“(Mudr 5,15)
Branislav Kožuch, kaplán (OZ V. I. A. C.)
